znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 548/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   B.   a P.   B.,   zastúpených   advokátom JUDr. Jindřichom   Stoszekom,   Advokátska   kancelária,   Černyševského   26,   Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného súdu   Galanta v konaní vedenom   pod sp.   zn. 3 T   44/2013 a jeho uznesením z 3. júla 2013 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 110/2013 a jeho uznesením z 19. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. a P. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2014 doručená sťažnosť M. B. a P. B. (ďalej len „sťažovatelia“), pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Galanta   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   T   44/2013   a jeho uznesením z 3. júla 2013 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 110/2013 a jeho uznesením z 19. novembra 2013.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   vystupovali   v procesnom postavení poškodených v trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 3 T 44/2013, pričom v tomto konaní si uplatnili nárok na náhradu škody v sume 80 196,51 €. Okresný súd uznesením č. k. 3 T 44/2013-1251 z 3. júla 2013 pri predbežnom prerokovaní obžaloby trestné stíhanie zastavil podľa § 244 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci [§ 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku].

Proti uzneseniu okresného súdu podali sťažovatelia sťažnosť. Uznesením krajského súdu č. k. 3 To 110/2013-1275 z 19. novembra 2013 bola sťažnosť sťažovateľov zamietnutá s poukázaním na § 193 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku ako podaná neoprávnenými osobami.

Sťažovatelia   následne   podaním   označeným   ako „Žiadosť“ adresovaným generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky   z   30.   decembra   2013   podali   podnet na podanie dovolania v zmysle § 368 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku.

Listom   č.   k.   XVI/1   Pz   6/14/1000-9   z 19.   marca   2014   bolo   sťažovateľom prokurátorkou generálnej prokuratúry oznámené, že v danom prípade neexistuje v zmysle § 371 ods. 1 Trestného poriadku dovolací dôvod, „prostredníctvom ktorého by bolo možné predmetné právoplatné rozhodnutie súdu účinne napadnúť dovolaním“. Z tohto dôvodu bol podnet sťažovateľov odložený bez ďalších opatrení.

Podľa názoru sťažovateľov okresný súd aplikujúc ustanovenie § 244 ods. 1 písm. c) Trestného   poriadku   síce   postupoval „formálne   správne“,   avšak   ním   zvolený   postup „neumožňuje súdu aplikáciu výroku v tom zmysle, že odkáže poškodeného, ktorý uplatnil nárok   na   náhradu   škody,   na   občianske   súdne   konanie   alebo   na   konanie   pred   iným príslušným orgánom, ako to súdu umožňuje napr. ustanovenie § 281 ods. 2 Tr. por., ktoré umožňuje poškodenému podanie opravného prostriedku“.

Postupom   súdov   oboch   stupňov „bolo   prelomené   základné   ľudské   právo sťažovateľov na súdnu ochranu, pretože došlo k premlčaniu ich nároku na náhradu škody. Pri   absencii   výroku   prvostupňového   súdu   v súvislosti   so   zastavením   konania   o právach poškodených domáhať sa nárokov v občianskom súdnom konaní im bolo postupom súdu znemožnené   účelne   a úspešne   sa   domáhať   svojich   práv   v občianskom   súdnom   konaní. Nemôžu   ani   uplatňovať   nárok   na   náhradu   škody   voči   štátu,   pretože   súdy   rozhodovali v zmysle platného tuzemského práva. Na druhej strane však neboli uplatnené ustanovenia komunitárneho práva /napr. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/EÚ a pod.. Podľa názoru sťažovateľov mal predseda senátu v zmysle ust. § 244 ods. 4 Tr. por. prerušiť trestné stíhanie a požiadať Súdny dvor Európskej únie o vydanie predbežného rozhodnutia. Z vyššie uvedenej argumentácie je zrejmé, že ustanovenie § 244 ods. 1 Tr. por. je v rozpore s Ústavou SR – konkrétne s čl. 46 ods. 1..

Vychádzajúc z uvedeného sťažovatelia formulovali svoj konečný návrh takto:„1.   Základné   právo   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   spravodlivo   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a právo domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   SR   postupom   a rozhodnutím   Okresného   súdu   Galanta   v konaní   3   T   44/2013 a Krajského súdu v Trnave v konaní 3 To 110/2013 porušené bolo.

2. Sťažovateľom sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 80.196,51 €, ktoré im je Okresný   súd   Galanta   a/alebo   Krajský   súd   Trnava   povinný   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Galanta a/alebo Krajský súd Trnava je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania v sume 1.425,83 € / za dva úkony právnej pomoci vrátane DPH / do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu JUDr. Jindřicha Stoszka, Advokátska kancelária, Černyševského 26, Bratislava.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uznesením okresného súdu

Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie podľa § 244 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Pri posudzovaní sťažnosti v tejto časti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.   Z   princípu   subsidiarity   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Sťažovatelia aj okresný prokurátor proti uzneseniu okresného súdu podali sťažnosť, o ktorej rozhodoval krajský súd. V danom prípade ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp   subsidiarity   zakotvený   v čl.   127   ods.   1   ústavy   nebolo   v   jeho   právomoci preskúmanie   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu,   pretože   na   základe   podaných sťažností patrilo do právomoci krajského súdu. Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol   podľa   §   25 ods.   2 zákona o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci   na jej prerokovanie.

2.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a uznesením krajského súdu

Krajský súd uznesením č. k. 3 To 110/2013-1275 z 19. novembra 2013 zamietol sťažnosť sťažovateľov, ako aj sťažnosť okresného prokurátora.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje   zákon   o   ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť   (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Z   dokumentácie   priloženej   k   sťažnosti   a   zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že namietané uznesenie krajského súdu nadobudlo v zmysle § 184 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku právoplatnosť 19. novembra 2013. Sťažovateľom bolo uznesenie krajského súdu prostredníctvom okresného súdu doručené 23. decembra 2013. Sťažovatelia podali sťažnosť adresovanú ústavnému súdu na poštovú prepravu 30. apríla 2014, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Čo sa týka momentu začatia počítania dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu, ústavný súd poukazuje na to, že nemohol považovať za využitie účinného prostriedku   nápravy   vo   veci   sťažovateľov   podanie   podnetu   na   podanie   mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru   (napr.   II.   ÚS   169/06),   podľa   ktorej   mimoriadne   opravné   prostriedky,   ktoré navrhovateľ (sťažovateľ) nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Preto bolo potrebné ich sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľmi v petite sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2014