znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 548/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. V., M., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. P., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a   čl.   8   ods.   1,   2 a 3   Listiny   základných   práv   a slobôd postupom   a prípisom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 5/2013 v súvislosti s vybavením jeho podania z 22. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2013 doručená   sťažnosť   M.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 8 ods. 1, 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom a prípisom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 5/2013 v súvislosti s vybavením jeho podania z 22. júla 2013 (ďalej aj „prípis najvyššieho súdu z 30. júla 2013“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby na základe rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. Tp 20/2011 z 3. marca 2011 s tým, že väzba mu začala plynúť 1. marca 2011 o 5.30 h.

Dňa 22. júla 2013 sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby a nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Najvyšší súd mu prípisom sp. zn. 4 To 5/2013 z 30. júla 2013 oznámil, že „žiadosť je predčasne podaná a nie je preto potrebné o nej rozhodovať“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej cituje viaceré články ústavy, dohovoru a listiny a tvrdí, že   v   konaní   pred   najvyšším   súdom   došlo   k   porušeniu   jeho   označených   práv,   pretože najvyšší súd nerozhodol o jeho žiadosti z 22. júla 2013 viac ako tri mesiace a jeho postup bol aj nezákonný a arbitrárny, čím došlo aj k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 stavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

«1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 ods. 5 v spojení s čl. 1 ods. 1, ods. 2 Ústavy..., obsiahnuté v čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru..., ako aj v čl. 8 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Listiny..., v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy... bolo postupom, zásahmi Najvyššieho súdu... v konaní o žiadosti sťažovateľa zo dňa 22. 07. 2013 sp. zn. 4 To 5/2013 porušené.

2. Základné právo sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy..., základné právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo postupom, zásahmi Najvyššieho súdu... v konaní o žiadosti sťažovateľa zo dňa 22. 07. 2013 sp. zn. 4 To 5/2013 porušené.

3. Základné právo sťažovateľa, aby súdy urýchlene rozhodli o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru... a podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy... bolo v konaní vedenom na Najvyššom súde... v konaní o žiadosti sťažovateľa zo dňa 22. 07. 2013 sp. zn. 4 To 5/2013 porušené.

4.   Najvyššiemu   súdu...   zakazuje   v   konaní   4   To   5/2013   pokračovať   v porušovaní základných   práv   a   slobôd   sťažovateľa   zaručených   Ústavou...   a   Listinou...   a   práva zaručeného Dohovorom...

5. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v konaní 4 To 5/2013 prikazuje ihneď prepustiť M. V... z väzby na slobodu.

6. Sťažovateľovi priznáva primerané zadosťučinenie v celkovej výške 10.000 EUR, ktoré   mu   je   povinný   vyplatiť   Najvyšší   súd...   do   30   dní   od   právoplatnosti   rozhodnutia Ústavného súdu...

7.   Najvyšší   súd...   je   povinný   uhradiť   sťažovateľ   ovi   trovy   právneho   zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ľ. P...»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta,   že   najvyšší   súd   v   súvislosti   s   vybavením   jeho žiadosti o prepustenie z väzby nepostupoval procesne správne, keď nerozhodol viac ako tri mesiace o jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 5/2013 v súvislosti s vybavením jeho podania z 22. júla 2013 nepovažuje za   zákonný,   a   preto   sa   domnieva,   že   došlo   k namietanému   porušeniu   jeho   označených základných práv podľa ústavy, dohovoru a listiny.

Ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   sťažovateľa   a   postup   najvyššieho   súdu v namietanom konaní a konštatuje, že najvyšší súd pri vybavovaní podania sťažovateľa v súvislosti   s   jeho   žiadosťou   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   a   o   nahradenie   väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka z 22. júla 2013 postupoval správne, keď mu svojím   prípisom   z   30.   júla   2013   oznámil,   že „táto   žiadosť   je   založená   na   rovnakých dôvodoch (je to doslovný opis) ako v predchádzajúcej žiadosti zo 17. júna 2013, ktorá bola uznesením   Špecializovaného   trestného   súdu...   z   20.   júna   2013,   sp.   zn.   BB-3T   25/2012 zamietnutá a písomný sľub obžalovaného z toho istého dňa nebol prijatý, pričom sťažnosť obžalovaného proti tomuto uzneseniu bola uznesením Najvyššieho súdu... zo 16. júla 2013. sp.   zn. 4 Tost 22/2013 zamietnutá“, a tiež mu opierajúc sa   o ustanovenie § 79 ods.   3 Trestného poriadku   zrozumiteľným a jasným spôsobom vysvetlil, prečo o jeho žiadosti nerozhodoval osobitným uznesením.

Vyplýva to z odôvodnenia tohto prípisu, keď najvyšší súd uviedol: „Obžalovaný žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu podal 22. júla 2013, pričom jeho predchádzajúca žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu z tých istých dôvodov ako v ostatnej žiadosti bola právoplatne zamietnutá 16. júla 2013. Lehota 30 dní na podanie žiadosti z tých istých dôvodov preto uplynie obžalovanému až dňom 16. augusta 2013, ak samozrejme neuvedie iné   dôvody   (§   79   ods.   3   Tr.   por.).   Za   tohto   stavu   ostatnú   žiadosť   obžalovaného   o prepustenie z väzby na slobodu je treba považovať za predčasnú, o ktorej nie je potrebné rozhodovať osobitným uznesením.“

Sťažovateľ vznáša výhrady proti postupu najvyššieho súdu namietajúc, že namiesto toho, aby konal a rozhodol o jeho žiadosti, mu na jeho žiadosť odpovedal iba prípisom.

Podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží   ju   bez   meškania   so   svojím   stanoviskom   a   s   návrhom   na   rozhodnutie   sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné   dôvody,   opakovať   až   po   uplynutí   tridsiatich   dní   odo   dňa,   keď   rozhodnutie   o   jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že podanie (žiadosť) podal sťažovateľ najvyššiemu   súdu   už   22.   júla   2013,   teda   ešte   predtým,   ako   uplynula   lehota   30   dní od právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   sa   právoplatne   rozhodlo   o   jeho   predchádzajúcej žiadosti o prepustenie z väzby (tá uplynula až 16. augusta 2013). Vzhľadom na nesplnenie procesných   podmienok   preto   o   tejto   žiadosti   nerozhodoval   a   vyrozumel   sťažovateľa prípisom z 30. júla 2013, tak ako už bolo uvedené.

Takýto záver, ktorý najvyšší súd urobil, nemožno vzhľadom na okolnosti daného prípadu považovať za arbitrárny, či dokonca svojvoľný, ktorý by vyžadoval ústavno-súdnu korekciu.

Právo obvineného žiadať o prepustenie z väzby nie je neobmedzeným a absolútnym právom obvineného. Aj judikatúra štrasburských orgánov ochrany práva pripúšťa zákonné obmedzenie   opätovného   podávania   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   tou   istou   osobou uplynutím   určitého   času   od   predchádzajúceho   rozhodnutia   súdu.   Za   primeraný   časový interval   medzi   dvoma   preskúmaniami   v   prípade   väzby   vo   veci   Bezicheri   c.   Taliansko (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 25. októbra 1989, Annuaire, č. 164) súd hodnotil   jednomesačný   interval.   S   uvedeným   korešponduje   aj   právna   úprava   Trestného poriadku, ktorá viaže novú žiadosť o prepustenie z väzby na uplynutie 30-dňovej lehoty od právoplatnosti zamietajúceho rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti.

Pred   uplynutím   lehoty   30   dní   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   bola   jeho žiadosť o prepustenie z väzby naposledy zamietnutá, všeobecný súd nerozhodoval, pretože neobsahovala   nové   skutočnosti.   V   danom   prípade   vzhľadom   na   nesplnenie   procesných podmienok   ustanovených   v   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   nebolo   ani   podľa   názoru ústavného súdu dôvodné, aby najvyšší súd vydal rozhodnutie, a ani neprichádzal do úvahy iný postup, než vyrozumenie sťažovateľa prípisom z 30. júla 2013. Najvyšší súd v súvislosti s podaním sťažovateľa zo 22. júla 2013 teda postupoval procesne správne, keď ho týmto spôsobom vybavil, a niet žiadnej vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným prípisom najvyššieho súdu a namietaným porušením v sťažnosti označených práv.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich označených práv postupom najvyššieho súdu, existujú dôvody na jej odmietnutie pre jej zjavnú neopodstatnenosť (obdobne IV. ÚS 146/2011), a z tohto dôvodu ju pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013