znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 548/2012-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť D. G., Česká republika, L. Š., H., a Ing. L. I., B., zastúpených advokátom JUDr. A. G., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   D   488/1988 a Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   CoD/68/2011   a   jeho uznesením z 24. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. G., L. Š. a Ing. L. I.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra 2012 doručená sťažnosť D. G., L. Š. a Ing. L. I., (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. D 488/1988 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoD/68/2011 a jeho uznesením z 24. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovatelia považujúci sa za závetných dedičov po poručiteľke M. K. v sťažnosti uvádzajú, že bývalé Štátne notárstvo Bratislava 3 (ďalej len „štátne notárstvo“) a neskôr aj okresný súd sa v označenej dedičskej veci dopustili nesprávneho a nezákonného postupu, keď ich odmietli považovať za účastníkov konania, ako aj doručiť im rozhodnutie štátneho notárstva č. k. D 488/1988-46 z 26. mája 1989 a následne krajský súd ako súd odvolací nimi podané odvolanie proti uvedenému rozhodnutiu štátneho notárstva napadnutým uznesením odmietol z dôvodu, že podľa jeho právneho názoru bolo podané neoprávnenými osobami.

Sťažovatelia   namietajú,   že   pri   prejednávaní   dedičstva   štátnym   notárstvom   došlo k pochybeniu, keď sťažovateľku v 3. rade ako predkladateľku závetu po jeho posúdení za neplatný nepoučil podľa § 18 v tom čase platného notárskeho poriadku „o jej práve domáhať sa rozhodnutia o platnosti závetu prostredníctvom príslušného súdu a súčasne jej malo za tým účelom poskytnúť primeranú lehotu na podanie návrhu na určenie platnosti závetu poručiteľky“. Sťažovatelia namietajú, že sťažovateľke v 3. rade, ktorá bola prítomná pri   predbežnom   vyšetrení,   ktoré   dedičskému   konaniu   predchádza,   nebolo   doručené rozhodnutie o tom, že nie je účastníčkou konania po poručiteľke, a sťažovatelia v 1. a 2. rade   neboli   štátnym   notárstvom   žiadnym   spôsobom   upovedomení   o   existencii   takéhoto závetu. Sťažovatelia tak mali byť v označenom konaní „úplne opomenutí a v rozpore s príslušnými právnymi predpismi s nimi nebolo konané ako s účastníkmi konania... Štátne notárstvo Bratislava III týmto hrubým spôsobom porušilo základné ústavné práva závetných dedičov,   predovšetkým   im   svojím postupom   odňalo   možnosť   konať,   či už   pred Štátnym notárstvom alebo príslušným súdom. Máme za to, že uvedeným spôsobom došlo k porušeniu ústavných   práv   sťažovateľov   ako   závetných   dedičov   na   domáhanie   sa   súdnej   ochrany a súčasne ich ústavného práva vlastniť majetok... Z neznámeho dôvodu Štátne notárstvo Bratislava III v rámci konania o dedičstve nedoručilo sťažovateľom žiadne listiny, výzvy, dokumenty a teda nekonalo s nimi ako malo... ani im nedoručilo predmetné Rozhodnutie zo dňa 26. 05. 1989.... O existencii napádaného Rozhodnutia... v zmysle ktorého nadobudol dedičstvo   po   poručiteľke   Československý   štát   ako   odúmrť,   sa   sťažovatelia   dozvedeli   až v čase, keď bol podaný návrh na prejednanie novoobjaveného dedičstva dňa 28. 08. 2008... Sťažovatelia sa až v priebehu konania o novoobjavenom dedičstve dozvedeli, že sa jedná   majetok - pozemky, ktoré už boli predmetom dedičského konania po poručiteľke...“.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   sťažovatelia   sa   domáhali   niekoľkými   žiadosťami o doručenie rozhodnutia štátneho notárstva sp.   zn. D 488/1988 z 26. mája 1989, avšak okresný   súd   sa   mal v   odpovediach   obmedziť   na   konštatovanie,   že   predmetné dedičské konanie bolo právoplatne skončené a že zo súdneho spisu nevyplýva skutočnosť, v zmysle ktorej   by   boli   sťažovatelia   účastníkmi   dedičského   konania.   Napadnutým   uznesením krajského   súdu   bolo   odmietnuté   aj   odvolanie   proti   označenému   rozhodnutiu   štátneho notárstva, ktoré sťažovatelia následne podali. Podľa sťažovateľov krajský súd nedostatočne zistil   skutkový   stav   veci   a   vec   nesprávne   právne   posúdil   a   vyjadrili   názor,   že   nie   je „v súlade   so   zásadami   právneho   štátu,   aby   v   dôsledku   chýb   orgánov   štátu   boli poškodzovaní dobromyseľní účastníci konania, v prejednávanej veci závetní dedičia“ a „v nadväznosti   na   platný   závet   poručiteľky   nie   je   vôbec   dôvod   na   pochybnosti   o   aktívnej legitimácii sťažovateľov...

Sťažovatelia   ako   závetní   dedičia   sa   však   napriek   ich   zrejmej   snahe   nedomohli nápravy v rámci predmetného dedičského konania, a teda ich právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj naďalej porušované a protiprávny stav pretrváva. Sťažovatelia   sú   totiž   presvedčení   o   tom,   že   v   predmetnom   dedičskom   konaní   došlo k závažným vadám, v dôsledku ktorých im bola ako účastníkom konania postupom Štátneho notárstva Bratislava III, ako aj postupom Okresného súdu Bratislava III a Krajského súdu v Bratislave odňatá možnosť konať a zároveň došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu predmetnej dedičskej veci. Sťažovatelia sú presvedčení, že v dôsledku vyššie popísaných skutočností   predmetné   dedičské   konanie   po   poručiteľke   dodnes   nie   je   právoplatne skončené... Zároveň   dodávame,   že   žiaden   všeobecný   súd   alebo   notár   nikdy   vo   svojej rozhodovacej   praxi   nerozhodol   tak,   ako   rozhodol   v   tejto   právnej   veci   Okresný   súd Bratislava III, resp. Štátne notárstvo Bratislava III, keď po predložení platného závetu, bez upovedomenia   a   poučenia   závetných   dedičov   s   nimi   vôbec   nekonal   a   bez   ich   vedomia rozhodol   na   ich   neprospech   a   svojím   postupom   im   tak   odňal   možnosť   brániť   sa   proti takémuto contra legem postupu - teda konať pred súdom.“.

Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd vo veci rozhodol, že ich základné právo „na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na prístup k súdu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a právo na spravodlivé prejednanie veci v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, bolo postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní č. k.: D 488/2008 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní, č. k.: 16 Cod/68/2011, porušené“, zruší „Rozhodnutie Štátneho notárstva Bratislava III zo dňa 26. 05. 1989, č. k.: D 488/2009, ako aj Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. 05. 2012, č. k.: 16 CoD/68/2011“ a   krajský   súd   a   okresný   súd   zaviaže   uhradiť   sťažovateľom „trovy konania   a   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   vo   výške   512,75-€...   do   15   dní   od doručenia... nálezu, a to na účet právneho zástupcu sťažovateľov JUDr. A. G... pričom splnením   tejto   povinnosti   zo   strany   jedného   porušovateľa   zaniká   povinnosť   druhého porušovateľa.“.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) predpisov   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

V okolnostiach danej veci spočíval sťažovateľmi namietaný postup okresného súdu v tom, že im rozhodnutie štátneho notárstva č. k. D 488/1988-46 z 26. mája 1989 nebolo napriek ich opakovaným žiadostiam doručované.

Ako z listinných dôkazov pripojených k sťažnosti vyplýva, okresný súd vo svojich odpovediach na žiadosti sťažovateľov zastal právny názor, že sťažovatelia nie sú účastníkmi konania a že nimi označené dedičské konanie právoplatne skončilo 26. mája 1989 vydaním rozhodnutia   štátneho   notárstva,   v zmysle   ktorého   dedičstvo   pripadlo   v prospech československého   štátu.   V rámci   svojho   postupu   preto   okresný   súd   odmietol   doručiť rozhodnutie štátneho notárstva sťažovateľom.

Právomoc   konať   v dedičských   veciach   vyplýva   okresnému   súdu   z   §   7   v spojení s § 175a až 175zd zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Z uvedených zákonných ustanovení tiež vyplýva, že všeobecný súd v konaní o dedičstve rozhoduje uznesením. Podľa § 168 ods. 2 OSP uznesenie sa doručí účastníkom, ak je proti nemu odvolanie alebo ak je to pre vedenie konania potrebné, alebo ak ide o uznesenie, ktorým sa účastníkom ukladá nejaká povinnosť.

Podľa § 175b prvej vety OSP účastníkmi konania sú tí, o ktorých sa možno dôvodne domnievať, že sú poručiteľovými dedičmi, a ak takých osôb niet, štát.

V rozhodnutí   štátneho   notárstva   bolo   ustálené,   že   poručiteľka   zomrela   bez zanechania   zákonných   a závetných   dedičov   a takéto   dedičstvo   podľa   §   462   zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov pripadá v prospech „čsl. štátu“. Štát sa teda stal účastníkom konania v momente, keď štátne notárstvo ako predbežnú otázku ustálilo, že niet takých osôb, o ktorých sa možno domnievať, že sú poručiteľkinými dedičmi.   Z uvedeného   právneho   záveru   vychádzajúceho   z obsahu   rozhodnutia   štátneho notárstva vychádzal aj okresný súd pri svojom ďalšom postupe o žiadostiach sťažovateľov na doručenie rozhodnutia štátneho notárstva.

Ústavný súd pripomína, že v prípadoch, v ktorých nie je vylúčená jeho právomoc, sa jeho   úloha   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a aplikácie   práva s ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách.   V   danom   prípade   okresný   súd   pri   svojom   postupe   vychádzal   z rozhodnutia štátneho   notárstva   vydaného   v danej   veci,   podľa   ktorého   bol   jediným   účastníkom predmetného dedičského konania československý štát.

Ako   vyplýva   z obsahu   sťažnosti,   ako   aj   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu, sťažovatelia aj napriek tomu, že si sú vedomí obsahu rozhodnutia štátneho notárstva, dosiaľ nepodali žiaden návrh na určenie platnosti, resp. neplatnosti závetu. Pokiaľ teda sťažovatelia nevyužili   uvedenú   možnosť,   potom   postup   okresného   súdu,   ktorý   vychádzal   z obsahu rozhodnutia štátneho notárstva, je svojimi účinkami zlučiteľný so sťažovateľmi označenými čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto hodnotí tento procesný postup okresného súdu za ústavne akceptovateľný, nepopierajúci zmysel základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný   súd   nenachádza   ani   žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi   sťažovateľmi označeným základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a namietaným postupom okresného súdu pri vybavovaní ich žiadostí o doručenie rozhodnutia štátneho notárstva.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07,   I.   ÚS   150/09),   ktorej   súčasťou   je   aj   právny   názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení tohto   základného   práva   by   bolo   možné   uvažovať   v   zásade   len   vtedy,   ak by   zo   strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp.   v spojení s ich porušením.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   ak   rozhodnutím   krajského   súdu   v označenom   konaní nedošlo   k porušeniu   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   potom   neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľmi označených článkov ústavy ani dohovoru, a preto ich sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho   súdu,   ak   účastníkovi   konania   sa   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať pred súdom.

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé, že krajský súd napadnutým   uznesením   v   zmysle   §   218   ods.   1   písm.   b)   OSP   odmietol   odvolanie sťažovateľov proti rozhodnutiu štátneho notárstva č. k. D 488/1988-46 z 26. mája 1989, ktorým   bolo   potvrdené   pripadnutie   dedičstva   po   poručiteľke   M.   K.   v   prospech československého štátu, ako podané neoprávnenými osobami. Vychádzal pritom zo znenia § 175b   prvej   vety   OSP,   podľa   ktorého   účastníkmi   konania   sú   tí,   o   ktorých   sa   možno dôvodne domnievať, že sú poručiteľovými dedičmi, a ak takých osôb niet, je ním štát. K dôvodom   odmietnutia   odvolania   sťažovateľov   krajský   súd   v   relevantnej   časti napadnutého uznesenia uviedol:

„Citované ustanovenie vymedzuje okruh účastníkov konania o dedičstve. Podľa neho účastníkmi konania sú v prvom rade tí, o ktorých sa možno dôvodne domnievať, že sú dedičmi a ak takýchto osôb niet, štát. Takto vymedzené účastenstvo odráža hmotné dedičské právo, ktoré určuje, kto je dedičom a napokon i to, že ak dedičov niet, pripadne dedičstvo štátu. Štát sa stáva účastníkom konania o dedičstve v prípade, že poručiteľ nezanechal zákonných   ani   závetných   dedičov,   alebo   keď   je   ich   dedičské   právo   pochybné   a   možno očakávať,   že   dedičstvo   pripadne   štátu.   Štát   stratí   postavenie   účastníka,   ak   na   základe zistených   skutočností   vyjde   najavo,   že   osoba,   ktorá   si   uplatnila   dedičské   právo   je poručiteľovým dedičom.

Z obsahu spisu vyplýva, že poručiteľka M. K. zomrela ako slobodná a bezdetná. Pri predbežnom šetrení vykonanom štátnym notárstvom Bratislava 3 Ing. L. I. predložila závet poručiteľky, pričom bola poučená, že v zmysle § 476 ods. 2 Obč. zák. tento nie je možné považovať za platný, nakoľko v ňom nie je uvedený dátum. Z obsahu spisu taktiež vyplýva, že dňa 26. 5. 1989 bola na štátnom notárstve spísaná zápisnica, v ktorej sa konštatovalo, že poručiteľka zomrela bez zanechania závetu a následne bolo vynesené rozhodnutie, ktorým sa potvrdilo pripadnutie dedičstva v celosti v prospech československého štátu v zastúpení ObNV Bratislava III FO. Zástupkyňa československého štátu sa vzdala práva na odvolanie. Pri   vynesení   predmetného   rozhodnutia   bola   prítomná   i   Ing.   L.   I.,   čo   potvrdila   svojím podpisom na zápisnici.

Odvolací   súd   nezistil   pochybenie   štátneho   notárstva   Bratislava   III.,   ktoré predkladateľku závetu poučilo v zmysle § 476 ods. 2 Obč. zák. (v znení platnom a účinnom v tom čase) a následne pokračovalo v konaní so zástupcom československého štátu, nakoľko po poručiteľke dedičia zo zákona neexistovali a závetní dedičia neprichádzali do úvahy pre neplatnosť   závetu.   Odvolací   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   štátne   notárstvo   bolo povinné konať s československým štátom, ako účastníkom, nakoľko poručiteľka nezanechala zákonných dedičov a dedičské právo závetných dedičov bolo pochybné. Nakoľko závetní dedičia od vydania rozhodnutia štátneho notárstva, t. j. od 26. 5. 1989 doposiaľ nepodali návrh na súd na určenie platnosti, resp. neplatnosti závetu, nie je možné bez takéhoto určenia skonštatovať, že Ing. L. I., D. G. a L. Š. sú závetnými dedičmi po poručiteľke M. K. Pokiaľ teda Ing. L. I., D. G. a L. Š. podali odvolanie proti rozhodnutiu zo dňa 26. 5. 1989, bolo toto odvolanie podané osobami, ktoré na podanie odvolanie proti napadnutému rozhodnutiu   nie   sú   oprávnenými   osobami.   Odvolací   súd   navyše   uvádza,   že   nakoľko predmetné rozhodnutie nebolo Ing. L. I., D. G. a L. Š. doručené a títo podali odvolanie bez jeho doručenia, nie je možné posúdiť ani včasnosť podaného z odvolania, inak povedané, či odvolanie bolo podané v zákonnej lehote.

Z týchto dôvodov odvolací súd odvolanie Ing. L. I., D. G. a L. Š. podľa § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p. odmietol.“

Vychádzajúc   z   obsahu   napadnutého   uznesenia   ústavný   súd   zastáva   názor, že z pohľadu   sťažovateľov   všeobecné   súdy   odmietli   poskytnúť ochranu   ich   základnému právu   na   súdnu   ochranu.   Aj   samotní   sťažovatelia   v   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu uvádzajú,   že   im   bola „postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   a   Krajského   súdu v Bratislave odňatá možnosť konať“, a tým malo byť porušené ich právo na prístup súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), podľa ktorej sa odňatím možnosti konať pred súdom rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva. K odňatiu možnosti konať pred súdom   môže   dôjsť   nielen   činnosťou   súdu,   ktorá   rozhodnutiu   predchádza,   ale   aj samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím môže byť aj uznesenie o zastavení konania pre nedostatok procesnej podmienky, ak záver súdu o tejto otázke nie je správny a konanie v skutočnosti   nedostatkom   podmienky   konania   netrpí   (rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Cdo   61/03).   K   podobným   záverom   dospel   ústavný   súd   aj   v   rámci   svojej predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   (m.   m.   I.   ÚS   200/2010,   III.   ÚS   183/2012). Za procesne   vadný   postup   súdu,   ktorým   sa   odvolateľovi   odníma   možnosť   pred   súdom konať,   sa   v   rozhodnutiach   najvyššieho   súdu   považuje aj   to,   ak   odvolací   súd   odmietne odvolanie podľa § 218 ods. 1 OSP, hoci podmienky na postup podľa tohto ustanovenia neboli   splnené   (pozri   napríklad   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo   110/2004, sp. zn.   1   Cdo   85/2005,   sp.   zn.   2   Cdo   168/2004,   sp.   zn.   4   Cdo   139/2006,   sp.   zn. 3 Cdo 194/2007   a sp.   zn.   5   Cdo   78/2009;   rovnako   pozri   tiež   právnu   databázu   ASPI, judikatúru k § 237 OSP).

Možno konštatovať, že z hľadiska argumentácie sťažovateľov postupoval krajský súd tak,   že   im   odňal   možnosť   konať   pred   súdom.   Pri   takto   formulovanej   námietke   však sťažovatelia mali právo podať proti napadnutému uzneseniu dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP.

Ústavou   daná   právomoc   neumožňuje   ústavnému   súdu   nahrádzať   rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 písm. f) OSP. Ústavný súd môže   založiť   svoju   právomoc   na   konanie   až   vtedy,   ak   fyzická   alebo   právnická   osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom   súde   nepripúšťajú,   aby   si   sťažovatelia   ako   účastníci   konania   zvolili   medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov   nápravy.   Aj   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v   konaní   pred   všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

Ústavný   súd   v   súvislosti   so   skúmaním   podmienok   konania   o   podanej   sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania zistil, že sťažovatelia proti napadnutému uzneseniu krajského súdu dovolanie nepodali. Vzhľadom na uvedené obstojí záver, že nevyčerpali možnosť   podať   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorý   im   zákon   na   ochranu   ich základných práv účinne poskytol a na ktorého použitie boli v zmysle Občianskeho súdneho poriadku oprávnení, čo zakladá neprípustnosť ich sťažnosti. Sťažovatelia ani len netvrdili (tým menej preukazovali), že dovolanie nepodali z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto zo strany ústavného súdu neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd aj vo zvyšnej časti sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol. S prihliadnutím na uvedené sa preto ústavný súd bližšie nezaoberal argumentáciou sťažovateľov vo vzťahu k porušeniu nimi označených práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012