znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 548/2011-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť G. M., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody I., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pp/5/2011   a jeho uznesením   z 26. mája 2011 a postupom   Krajského súdu   v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos/68/2011 a jeho uznesením z 13. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra 2011 doručená sťažnosť G. M. (ďalej len „sťažovateľ“), toho času v Ústave na výkon trestu odňatia   slobody   I.   (ďalej   len   „ústav“),   doplnená   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 8. novembra 2011, vo veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl.   48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) „porušením práva na spravodlivé konanie v primeranej lehote“ postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením z 26. mája 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pp/5/2011 a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením z 13. júla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos/68/2011.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta „zdĺhavý spôsob postupu konania“ okresného súdu a krajského súdu v konaní o podanom návrhu jeho príbuznej v priamom rade (ďalej len „príbuzná“) na podmienečné prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody (ďalej len   „návrh   na   podmienečné   prepustenie“)   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 1 Pp/5/2011 a krajským súdom pod sp. zn. 3 Tos/68/2011. Vo vzťahu k postupu okresného súdu poukazuje sťažovateľ na ustanovenie § 415 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), podľa ktorého má konajúci súd rozhodnúť o návrhu na podmienečné prepustenie v lehote 60 dní od doručenia návrhu,   pričom uvádza,   že   táto   lehota   nebola   v jeho   prípade   zo   strany   okresného   súdu dodržaná.

Sťažovateľ ďalej namieta formu dokazovania realizovanú konajúcim súdom, ktorý podaný návrh na podmienečné prepustenie zamietol, pričom pri rozhodovaní o podanom návrhu zohľadnil predovšetkým tzv. hodnotenie osoby sťažovateľa vypracované ústavom, kde sťažovateľ vykonáva uložený trest odňatia slobody, namiesto toho, aby podľa názoru sťažovateľa „svoje   rozhodnutie   oprel   o jeho   vlastné   overenia   –   zistenia!“. Uvedené hodnotenie ústavu totiž sťažovateľ považuje za neobjektívne, vypracované osobami, ktorým „nie je sympatický“, a je toho názoru, že „tzv. resocializačný program nemožno stavať na počte disciplinárnych odmenách, takúto podmienku v § 66 ods. 1 Tr. zákona nevykladá ani zákon, pretože aj počet disc. odmien a trestov je vždy ovplyvniteľný- manipulovateľný a súd by na ňom nemal úplne zakladať, ale skôr by mal vychádzať z jeho vlastných zistení súdu!“.

Sťažovateľ predostiera v sťažnosti aj   tvrdenie o znemožnení účasti jeho príbuznej, na základe ktorej návrhu bolo konanie iniciované, na verejnom zasadnutí okresného súdu dňa 26. mája 2011, pričom   v tejto súvislosti uvádza: „moja matka pred bránou väznici stála   a čakala   2   hodiny   pred   príchodom   súdu   –   senátu   na   toto   verejné   zasadnutie a na bráne   sa   márne   s predvolánkou   súdu   domáhala   aby   bola   pustená   na   toto   verejné zasadnutie súdu, čo sa jej „podarilo“ až 15 minút po vyhlásení zamietavého stanoviska súdu   –   zamietnutím   žiadosti   o moje   podmienečné   prepustenie,   pričom   súd   vedome odpojednával toto konanie bez účasti a bez osobnej prítomnosti mojej matky Ľ. M. bez toho aby na to boli splnené zákonné podmienky a bez toho aby túto skutočnosť naležite zistil – overil, pričom podľa všetkého a následného vyjadrenia mojej matky na bráne väznice ju ignorovali príslušníci ZVJS – I. aj ňou predloženú predvolánku súdu, a všetko nasvedčuje tomu, že táto situácia bola doslova umelo – úmyselne navodená s cieľom aby sa moja matka nedostala   včas   na   toto   konanie   súdu.   Pričom   zo   strany   službukonajúcich   príslušníkov na bráne   väznice   išlo   zrejme   o Tzv.   EXCES   z hraníc   a pravidiel.   Bolo   však   úlohou a právomocou konajúceho súdu toto riadne zabezpečiť overiť, prípadne verejné zasadnutie odročiť!!!“

Sťažovateľ v sťažnosti napokon namieta, že krajský súd v druhostupňovom konaní nerozhodol o sťažnosti, ktorú mala proti uzneseniu okresného súdu uplatniť jeho príbuzná 13. júna 2011.

Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľ ústavný súd žiada, aby o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie „článku 46 ods. 1 čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 a ods. 3 Dohovoru“ postupom okresného súdu a jeho uznesením z 26. mája 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pp/5/2011 a postupom krajského   súdu   a jeho   uznesením   z 13.   júla   2011   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Tos/68/2011, označené rozhodnutia zrušil, vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a prikázal okresnému súdu, aby „neodkladne vyžiadal nové hodnotenie z UZVJS I. na ods. G. M.“.

Sťažovateľ súčasne ústavný súd žiada, aby vydal dočasné opatrenie „na pozastavenie namietaného   stavu   veci,   s tým   aby   prípadne   Ústavný   súd   nariadil   prerušenie   alebo odloženie výkonu trestu až do rozhodnutia“ vo veci sťažovateľa.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Pp/5/2011   a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 68/2011

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   ako   ťažiskovú   vzniesol   námietku „zjavne neprimeranej   -   neúmernej“ doby   konania   o   návrhu   na jeho   podmienečné   prepustenie podaného   zo   strany   jeho   príbuznej,   v rámci   ktorého   prekročil   podľa   jeho   vyjadrenia konajúci súd dĺžku inštruktívnej lehoty stanovenej Trestným poriadkom.

Ústavný súd zistil, že návrh na podmienečné prepustenie sťažovateľa bol podaný 14. januára 2011 a okresný súd o ňom rozhodol uznesením z 26. mája 2011. O sťažnosti sťažovateľa podanej proti predmetnému uzneseniu ústnou formou na verejnom zasadnutí okresného súdu 26. mája 2011 (doplnenej aj písomne) rozhodol krajský súd uznesením z 13. júla   2011.   Predmetné   rozhodnutie   krajského   súdu   bolo   sťažovateľovi   doručené prostredníctvom okresného súdu 24. októbra 2011.

Svojou   rozhodovacou   činnosťou   už   ústavný   súd   potvrdil   aplikovateľnosť   čl.   48 ods. 2   ústavy   garantujúceho   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   aj na vykonávacie   konanie,   akým   je   konanie   o návrhu   na podmienečné   prepustenie   (napr. I. ÚS 387/09, IV. ÚS 296/2010, I. ÚS 65/09), keďže právo podať za splnenia zákonom vymedzených podmienok návrh na podmienečné prepustenie je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   jednou zo základných   pojmových   náležitostí   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   je   požiadavka smerovania   sťažnosti   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných   práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   z princípu,   podľa   ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa   predišlo   zásahu do   základných práv,   a v prípade,   že už k zásahu došlo,   aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z   názoru,   že účelom   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu   právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. II. ÚS 26/95).

Nadväzne   na   to   ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08) prezentuje už ustálený záver, že základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   poskytuje   ochranu   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného základného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.

Sťažnosť sťažovateľa, ktorá bola podaná na poštovú prepravu 24. októbra 2011, bola ústavnému súdu doručená 25. októbra 2011.

Vo   veci   sťažovateľa   okresný   súd   meritórne   rozhodnutie   prijal   26.   mája   2011 a krajský   súd   o opravnom   prostriedku   podanom   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu rozhodol 13. júla 2011, v oboch prípadoch teda konajúce súdu rozhodli ešte pred doručením sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu, resp. ešte pred jej podaním na poštovú prepravu. Analogická,   aj   keď   hraničná   je   situácia   v prípade   doručenia   druhostupňového rozhodnutia krajského súdu z 13. júla 2011 prostredníctvom okresného súdu, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 24. októbra 2011, teda v deň totožný s dňom odovzdania sťažnosti adresovanej ústavnému súdu na poštovú prepravu.

Možnosť domáhať sa ochrany základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy podaním sťažnosti ústavnému súdu vo vzťahu k rozhodovaciemu procesu okresného súdu bola pre sťažovateľa   časovo ohraničená obdobím, počas ktorého prebiehalo v jeho veci prvostupňové   konanie,   a vo   vzťahu k rozhodovaciemu   procesu   krajského   súdu   obdobím druhostupňového   konania.   V osobitnom   prípade   týkajúcom   sa   samotného   doručenia rozhodnutia druhostupňového súdu, za ktorého doručenie v zmysle ustanovení § 146 ods. 1 vyhlášky č. 543/2005 Z. z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov zodpovedal okresný súd, bola možnosť realizovania ústavnej ochrany limitovaná momentom doručenia právoplatného rozhodnutia sťažovateľovi.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavne neopodstatnenú   vtedy,   ak   preskúmanie   namietaného   postupu,   resp.   rozhodnutia všeobecného   súdu   v rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03, II. ÚS 104/04).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti vychádzajúc z podstaty a účelu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd sťažnosť v časti námietky porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08).

2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru

2.1 K   námietke   porušenia   označených   článkov   ústavy   a   dohovoru   postupom okresného   súdu   a   jeho   uznesením   z 26.   mája   2011   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Pp /5/2011

Systém   ochrany   základných   práv   a slobôd   zaručených   ústavou   a   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   zo   záväznej medzinárodnej   zmluvy   je   založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany   základným   právam   a slobodám,   resp.   ľudským   právam   a základným   slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   vo   vzťahu   k   námietkam   týkajúcim   sa označeného postupu a uznesenia okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej   prerokovaniu   tejto   časti   sťažnosti,   ktorou   je   nedostatok   právomoci   ústavného súdu.

Trestný poriadok zakotvujúci inštitút sťažnosti poskytuje priestor aj na uplatnenie námietok   týkajúcich   sa   pochybení   konajúceho   súdu   potenciálne predstavujúcich   zásahy do základných   práv   a   slobôd   účastníka   konania.   Rozhodovanie   o tomto   opravnom prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.

Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení prvostupňového   súdu   prostredníctvom   podanej   sťažnosti,   ktorú   aj   využil.   Ochranu   jeho základným   právam   a slobodám   zaručeným   ústavou   bol   oprávnený   a zároveň   povinný poskytnúť krajský   súd.   Táto   skutočnosť   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   preskúmať námietky   sťažovateľa   uplatnené   proti   postupu   okresného   súdu   a   prvostupňovému rozhodnutiu o návrhu na podmienečné prepustenie sťažovateľa. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.2 K   námietke   porušenia   označených   článkov   ústavy   a dohovoru   postupom krajského   súdu   a jeho   uznesením   z 13.   júla   2011   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Tos/68/2011  

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.  

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu   má   tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d)   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.  

Porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru prezentoval sťažovateľ ako porušenie „práva   na   spravodlivé   rozhodnutie“,   ktoré   videl   v   niekoľkých   aspektoch namietaného postupu a rozhodnutia krajského súdu.

V prvom rade námietky sťažovateľa prezentované v jeho ponímaní ako porušenie požiadavky „nezávislosti a nestrannosti“ konajúceho súdu premietnuté do porušenia záruk spravodlivého konania smerovali k forme dôkazného prostriedku zohľadneného konajúcim súdom v rámci procesu dokazovania, ktorým bol posudok ústavu, kde sťažovateľ vykonáva uložený trest odňatia slobody.

Ústavný   súd   poukazuje   na   východiskové   ustanovenie   §   66   ods.   1   zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), podľa   ktorého   môže   súd   odsúdeného   podmienečne   prepustiť   na   slobodu,   ak   odsúdený vo výkone   trestu   plnením   svojich   povinností   a svojím   správaním   preukázal   polepšenie a môže   sa   od   neho   očakávať,   že   v budúcnosti   povedie   riadny   život.   Kategória   dôkazu, ktorým je tzv. hodnotenie osoby odsúdeného vypracované ústavom, kde odsúdený trest vykonáva,   je   v rámci   druhu   konania,   ktorým   je   konanie   o návrhu   na   podmienečné prepustenie,   dôkazným   prostriedkom   v zmysle   ustálenej   súdnej   praxe   štandardným a logicky,   vychádzajúc   z   obsahu   citovaného   ustanovenia   Trestného   zákona,   dôkazným prostriedkom   ťažiskovým,   ak   nie   z hľadiska   dôveryhodnosti   jediným.   Konajúce   súdy vyvodili svoj skutkový záver o neukončení resocializačného programu u osoby sťažovateľa na základe náležitého vyhodnotenia predovšetkým uvedeného dôkazu, ale aj vyhodnotením výsluchu sťažovateľa, ktorému poskytli priestor na vyjadrenie v súlade s ustanovením § 417 ods. 2 Trestného poriadku. Skutočnosť, že sa konajúce súdy nestotožnili so subjektívnym názorom   sťažovateľa   o neobjektívnosti   označeného   hodnotenia   ústavu,   ešte   sama   osobe neznamená, že porušili požiadavku spravodlivosti konania.

Vo   vzťahu   k argumentácii   sťažovateľa,   v ktorej   namietal   nevypočutie   osoby (príbuznej sťažovateľa) na verejnom zasadnutí okresného súdu napriek tomu, že táto svojím návrhom dala na konanie podnet,   čo sťažovateľ prezentuje ako porušenie svojho práva na obhajobu   garantovaného čl. 6 ods. 3 dohovoru premietnutého aj do porušenia čl. 46 ods. 1   ústavy,   krajský   súd   poskytol   sťažovateľovi   náležitú   odpoveď   opierajúcu   sa o relevantné procesné normy. Krajský súd konštatoval, že verejné zasadnutie bolo vykonané za splnenia podmienok stanovených ustanoveniami § 292 ods. 1 a 4 Trestného poriadku. Krajský súd konkrétne uviedol, že označená osoba sa verejného zasadnutia nezúčastnila a svoju neúčasť osobne ani neospravedlnila, pričom v súlade s ustanovením § 292 ods. 1 Trestného poriadku bola na verejné zasadnutie riadne predvolaná a náležite vyrozumená o mieste a čase jeho vykonania, a to za súčasného rešpektovania ustanovenia § 292 ods. 4 Trestného poriadku, keď jej ostala od doručenia predvolania lehota viac ako päť pracovných dní na prípravu.

K tvrdeniam sťažovateľa, v tomto kontexte predneseným, o znemožnení účasti jeho príbuznej   na   konaní   verejného   zasadnutia   zo   strany   príslušníkov   Zboru   väzenskej a justičnej   stráže   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ZVaJS“)   ústavný   súd   uvádza,   že   sa so sťažovateľom   načrtnutou   potenciálnou   zodpovednosťou   okresného   súdu   v prípade pravdivosti   označených   tvrdení   nemožno   v žiadnom   prípade   stotožniť,   keďže   v prípade ZVaJS ide o zložku verejnej moci odlišnú, súdnej moci nepodliehajúcu.

Ako   neopodstatnená   sa   javí   aj   súvisiaca   námietka   sťažovateľa,   že o nezavinených dôvodoch   neúčasti   na   konanom   verejnom   zasadnutí   okresného   súdu príbuzná sťažovateľa krajský súd riadne oboznámila v podanej sťažnosti, ktorou sa však krajský súd nezaoberal. Ústavný súd totiž zistil, že túto sťažnosť, o ktorej sa sťažovateľ zmieňuje,   podala   jeho   príbuzná   až   14.   júla   20011,   teda   v prvom   rade   oneskorene a v druhom   rade   až   po   prijatí   druhostupňového   rozhodnutia   krajského   súdu   (z   13.   júla 2011).

Vychádzajúc   zo   všetkých   uvedených   čiastkových   záverov   posúdil   ústavný   súd sťažnosť sťažovateľa v časti námietky porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a uznesením krajského súdu z 13. júla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos/68/2011 ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Pokiaľ   ide   o námietku   porušenia   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označeným   postupom a uznesením   krajského   súdu,   ústavný   súd   ju   v súlade   s konštantnou   judikatúrou štrasburských orgánov ochrany práva kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na neaplikovateľnosť   čl.   6   ods.   1   dohovoru   na   „konanie   o udelenie   podmienečného prepustenia“.   Toto   konanie   sa   totiž   netýka   rozhodnutia   o   „trestnom   obvinení“   a   ani o „občianskych   právach   a záväzkoch“   (pozri   napr.   rozhodnutia   vo   veciach:   Plischke c. Rakúsko zo 7. marca 1964, X. c. Rakúsko z 23. mája 1966, X. c. Rakúsko z 19. júla 1966, X. c. Spojené kráľovstvo z 13. júla 1970, Helmut Aldrian c. Rakúsko z 7. mája 1990). Rovnako   to   platí   aj   v prípade   námietky   porušenia   čl.   6   ods.   3   dohovoru poskytujúceho   garancie   spojené   s konaním   o   „trestnom   obvinení“,   a preto   ústavný   súd posúdil sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Nad   rámec   uvedeného   vo   vzťahu   k vyjadreniu   sťažovateľa,   že   prieťahmi v doručovaní   druhostupňového   rozhodnutia   krajského   súdu   došlo   k oddialeniu   začiatku lehoty, ktorej uplynutie je predpokladom možnosti podania novej žiadosti o podmienečné prepustenie (§ 415 ods. 1 Trestného poriadku), poukazuje ústavný súd na to, že momentom určujúcim začiatok označenej lehoty nie je dátum doručenia predmetného rozhodnutia, tak ako to uvádza sťažovateľ, ale dátum jeho právoplatnosti, ktorým je v zmysle ustanovení § 184 ods. 1 Trestného poriadku dátum jeho vydania, teda v danom konkrétnom prípade 13. júl 2011.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011