znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 547/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného   JUDr.   Irenou   Dubravčíkovou,   advokátska   kancelária,   Slovinec   5166/73, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 285/2015 z 29. júna 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra 2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoP 285/2015 z 29. júna 2015.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhu sťažovateľa podaného 23. decembra 2014 na Okresnom   súde Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) začalo konanie o zmenu právoplatného rozsudku okresného súdu z 23. septembra 2011, ktorým boli na základe rodičovskej dohody schválenej súdom maloleté deti sťažovateľa zverené na čas po rozvode do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov.

Podaním doručeným okresnému súdu 1. apríla 2015 matka maloletých detí požiadala o vydanie predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd na čas do skončenia konania vo veci samej dočasne zveril obe maloleté deti do jej starostlivosti, zakázal styk sťažovateľa s jedným z maloletých detí a špecifikovaným spôsobom upravil styk sťažovateľa s druhým maloletým dieťaťom.

Okresný súd uznesením sp. zn. 3 P 15/2015 zo 4. mája 2015 o predmetnom návrhu matky rozhodol tak, že nariadeným predbežným opatrením zveril maloleté deti do osobnej starostlivosti matky, vo vzťahu k jednému z maloletých detí upravil styk so sťažovateľom špecifikovaným   spôsob   a vo   vzťahu   k druhému   maloletému   dieťa   styk   so   sťažovateľom neupravil.   Súčasne   predmetným   uznesením   zamietol   okresný   súd   návrh   sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti matky sťažovateľa.

O odvolaní podanom sťažovateľom rozhodol krajský súd namietaným uznesením, ktorým prvostupňového rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľ   hodnotí   rozhodnutie   krajského   súdu   ako   arbitrárne,   pričom   dôvody arbitrárnosti   vidí   v nedostatočnom   odôvodnení   rozhodnutia,   ktoré   podľa   jeho   názoru neposkytlo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na ním formulované námietky smerujúce proti uplatnenému   nároku.   Namieta   tiež,   že   rozhodnutia   konajúcich   súdov   vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý sa podľa jeho názoru nepodarilo súdom náležite objasniť, keďže ignorovali dôkazy predložené sťažovateľom. Tieto rámcové dôvody dopĺňa potom sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti formulovanou podrobnou argumentáciou. Na základe všetkých uvedených skutočností v závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 11 CoP 285/2015 z 29. júna 2015, predmetné uznesenie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

Sťažovateľ   súčasne   ústavnému   súdu   navrhuje   vydanie   dočasného   opatrenia o odložení vykonateľnosti namietaného uznesenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   alebo návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je namietaná neústavnosť, ako aj namietané porušenie práva garantovaného   dohovorom,   a   to   rozhodnutím   krajského   súdu   potvrdzujúcim   vecnú správnosť prvostupňového rozhodnutia, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie vo veci výkonu rodičovských práv.

Podľa   §   102   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov   alebo   zabezpečiť   dôkaz,   pretože   je   obava,   že   neskoršie   ho   nebude   možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho dôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77a OSP.

Predbežné   opatrenie   je   jedným   zo   zabezpečovacích   inštitútov civilného   procesu, ktorého   zabezpečovacia   funkcia   má   za   cieľ   dočasnou   úpravou   eliminovať   nepriaznivé následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.

Ústavný   súd   už   vo   viacerých   svojich   doterajších   rozhodnutiach   v podobných súvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia, prípadne rozhodnutím   o   zrušení   nariadeného   predbežného   opatrenia   vydaným   v rámci občianskoprávneho   konania   môže   súd   porušiť   základné   právo   alebo   slobodu   účastníka súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   len   vtedy,   ak   by   mu   nebolo   možné   poskytnúť   ochranu   prostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými súdmi (princíp subsidiarity) (III. ÚS 281/07).

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta a postavenia predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych prostriedkov nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   rozhodovanie   o   návrhu   na   predbežné opatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu   pred   začatím   konania   alebo   v konaní   o veci   samej   [§   74   a nasl.   OSP   (obdobne I. ÚS 46/00].   Aj   v prípade   vyhovenia   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   je garantované právo druhého dotknutého účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú súdom rozhodnutím vo veci samej.

Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje aplikovateľnosť   čl.   6   ods.   1   dohovoru   na   rozhodovanie   v   otázke predbežných   opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie Apis   v.   Slovenská   republika   z 10.   1.   2000   č.   39754/98,   v ktorom   sa   konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).

Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútu predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže sama osebe   opodstatniť   záver   o porušení   práva   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby vyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorému smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu pred prípadným   neopodstatneným   a   nezákonným   obsahom   takéhoto   rozhodnutia   aj   počas konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávať aj prostredníctvom   sťažnosti   pred   ústavným   súdom (mutatis   mutandis   II.   ÚS   37/00, I. ÚS 46/00, I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/ 07, III. ÚS 281/07).

Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne však   išlo   o ojedinelé   prípady   charakterizované   výnimočnými   okolnosťami   veci.   V tejto súvislosti   ústavný   súd   judikoval,   že   zasiahnuť   do   rozhodnutí   všeobecných   súdov o predbežných   opatreniach   môže   iba   za   predpokladu,   že   by   takýmto   rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého   procesu   majúci   charakter   svojvôle   (obdobne   III.   ÚS   169/2010, III. ÚS 281/07).

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľom namietané rozhodnutie krajského súdu takéto známky zjavnej svojvôle nenesie.

Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia svoj právny záver o správnosti nariadeného predbežného opatrenia odôvodnil stručnou interpretáciou inštitútu predbežného opatrenia, kde zdôraznil jeho provizórny charakter a s tým súvisiace zákonne predpoklady na jeho vydanie, a síce že nastala situácia, ktorá do rozhodnutia súdu neznesie odklad, a súčasne boli   osvedčené   základné   skutočnosti,   ktoré   umožňujú   prijať   záver   o pravdepodobnosti nároku. Krajský súd ďalej zdôraznil, že pri ustálení relevantných skutkových okolností potrebných pre rozhodnutie vychádzal primárne z odborných podkladov – lekárskych správ preukazujúcich   akútne   zhoršený   psychický   stav   jedného   z maloletých   detí   zaťažených rodičovským konfliktom, ktorý si vyžiadal okamžitú stabilizáciu pomerov vyňatím detí zo striedavej   rodičovskej   starostlivosti.   V nadväznosti   na   to   vysvetlil   krajský   súd rozhodnutie   o   dočasnom   zverení   maloletých   detí   do   osobnej   starostlivosti   matky negatívnym   postojom   jedného   z   maloletých   detí   voči   kontaktu   so   sťažovateľom (preukázaným na podklade odbornej lekárskej správy), kde v záujme zachovania rovnakého východného   prostredia   oboch   súrodencov   smeroval   toto   rozhodnutie   aj   voči   druhému dieťaťu.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   krajským   súdom   prijatý   právny   záver vychádza z logickej úvahy opierajúcej sa o primerané odôvodnenie.

Ústavný   súd   teda   zistil,   že   nie   je   daná   jeho   právomoc   na prerokovanie   veci sťažovateľa,   pretože   ochranu   jeho   právam   ako   účastníkovi   konania   mu   poskytuje občianskoprávny (všeobecný) súd v meritórnom konaní. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný   súd   o odmietnutí   sťažnosti   sťažovateľa   pre nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie   a ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   sa   vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015