SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 547/2014-36
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu ĽubomíraDobríka prerokoval sťažnosť spoločnosti Slovenský plynárenský priemysel, a. s., Mlynskénivy 44/a, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária ECKER – KÁN& PARTNERS, s. r. o., Námestie ⬛⬛⬛⬛ 9, Bratislava, v mene ktorej koná advokáta konateľ JUDr. Vladimír Kán, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnuochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. marca 2013 v konanísp. zn. 1 Obdo 48/2010 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo spoločnosti Slovenský plynárenský priemysel, a. s., na súdnuochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivésúdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. marca 2013 v konanísp. zn. 1 Obdo 48/2010 p o r u š e n é b o l i.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. marca 2013 v konanísp. zn. 1 Obdo 48/2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť spoločnostiSlovenský plynárenský priemysel, a. s., trovy konania v sume 331,12 € (slovomtristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet jeho právneho zástupcu spoločnostiAdvokátska kancelária ECKER – KÁN & PARTNERS, s. r. o., Námestie Martina Benku 9,Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti spoločnosti Slovenský plynárenský priemysel, a. s.,n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola31. októbra 2013 doručená sťažnosť spoločnosti Slovenský plynárenský priemysel, a. s.,Mlynské nivy 44/a, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušeniezákladného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 28. marca 2013 v konaní sp. zn.1 Obdo 48/2010.
1. Sťažovateľ vystupoval ako žalobca v konaní vedenom Okresným súdom Levice(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 Cb 240/2008, ktorého predmetom bolo zaplateniesumy 11 271 489,67 € s príslušenstvom. Žaloba bola podaná proti spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „odporca“ alebo „žalovaný“).
Okresný súd zamietol uznesením č. k. 16 Cb 240/2008-438 z 20. januára 2010 návrhodporcu na zastavenie konania. Na odvolanie odporcu Krajský súd v Nitre (ďalej len„krajský súd“) uznesením č. k. 15 Cob 61/2010-462 z 30. apríla 2010 napadnutéprvostupňové uznesenie zmenil tak, že konanie v časti o zaplatenie sumy 7 364 790,55 €zastavil.
Zmeňujúce uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 21. júna 2010.Sťažovateľ podal proti odvolaciemu uzneseniu dovolanie pre vady podľa § 237 písm. f)zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len„OSP“), ako aj podľa § 241 ods. 2 písm. a) a c) OSP.
Najvyšší súd uznesením z 28. marca 2013 v konaní sp. zn. 1 Obdo 48/2010 dovolaniesťažovateľa odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. a) OSP v spojení s § 243b ods. 4 OSP.Dôvodil, že „napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 21.6.2010 a takým istým označeným dňom (21.7.)... bol aj koniec lehoty. Posledným dňom na podanie dovolania v tejto veci bol 21. júl 2010 a dovolanie bolo podané o deň neskôr 22.7.2010, teda oneskorene.“.
2. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ tvrdí, že dovolanie „podal... dňa 21.07.2010 prostredníctvom Okresného súdu Levice... na Najvyšší súd Slovenskej republiky..., a to tak, že v predmetný deň bolo zaslané a aj doručené Okresnému súdu Levice faxom, ako aj podané na poštovú prepravu“. Za dôkaz označuje zoznam úspešnerealizovaných faxových transmisií z faxu jeho právneho zástupcu, titulnú stranu dovolanias potvrdením súdu o úspešnej faxovej transmisii z 21. júla 2010 17.20 h, poštový podacílístok Slovenskej pošty, a. s., z 21. júla 2010, obálku z č. l. 486 predmetného súdneho spisus poštovou podacou pečiatkou z 21. júla 2010, ako aj pokyn zákonnej sudkyne kanceláriiz č. l. 487 predmetného súdneho spisu s údajom o doručení dovolania okresnému súdufaxom 21. júla 2010. Všetky uvedené dôkazy sťažovateľ k sťažnosti pripojil.
Podľa názoru sťažovateľa z uvedených dôkazov je „celkom zrejmé, že dovolanie sťažovateľa bolo podané včas“. Všetky dôkazy najvyšší súd podľa sťažovateľa „selektívne a arbitrárne ignoroval. Dovolací súd svoje závery o údajnom oneskorenom podaní dovolania sťažovateľa až dňa 22. 7. 2010 žiadnym spôsobom neodôvodnil odkazom na konkrétny dokument v súdnom spise; pri stanovení dátumu 21. 6. 2010 ako dňa, ktorým začala plynúť sťažovateľovi lehota na podanie dovolania však dovolací súd neopomenul odkázať na konkrétne číslo listu súdneho spisu (č. l. 468) ako aj na súvisiace ustanovenia OSP o doručovaní... dovolací súd skúmal podmienky konania čisto formálne, vadne a zrejme len veľmi povrchne, čo sa prejavuje aj v odôvodnení jeho záveru o oneskorenom podaní dovolania sťažovateľa, kde bez akéhokoľvek bližšieho vysvetlenia uviedol dátum 22. 7. 2010 ako dátum podania dovolania.“.
3. Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) uznesením č. k. III. ÚS 547/2014-15 z 24. septembra 2014 prijal sťažnosť sťažovateľana ďalšie konanie.
4. Následne ústavný súd 23. októbra 2014 vyzval najvyšší súd na vyjadreniesa k vecnej stránke sťažnosti a na stanovisko k možnému upusteniu od ústneho pojednávaniavo veci.
5. Na základe urgencie ústavného súdu z 20. januára 2015 doručil najvyšší súd4. februára 2015 ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom súhlasil s upustením od ústnehopojednávania o sťažnosti. Pokiaľ ide o vecnú stránku sťažnosti, najvyšší súd uviedol,že „preskúmaním obsahu spisu vedeného na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 16Cb/240/2008 zistil, že na č. l. 486 sa nachádza obálka opatrená poštovou podacou pečiatkou z 21. júla 2010, ktorou obálkou bolo podané dovolanie navrhovateľa (sťažovateľa). Šetrenie včasnosti podania dovolania faxom v danom prípade preto nebolo potrebné, keďže dovolanie bolo podané včas na poštovú prepravu a to v posledný deň na jeho podanie (21. júla 2010).“.
6. Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 11. februára 2015 právnemuzástupcovi sťažovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.
7. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 2. apríla 2015 sťažovateľ k vyjadreniunajvyššieho súdu zdôraznil, že tento „vo vyjadrení nielen že priznal nezákonnosť napadnutého uznesenia, ale dokonca ani nebol schopný uviesť žiadne vysvetlenie či dôvody toho, že ako najvyšší orgán v sústave všeobecných súdov po viac ako 2 rokoch trvania dovolacieho konania dospel k celkom absurdným skutkovým a právnym záverom v takej jednoduchej a v súdnej praxi často frekventovanej otázke, akou je počítanie lehôt“.Sťažovateľ tvrdí (a v tomto zmysle aj prikladá dôkazy) vznesenie obvinenia osobám„v minulosti aj v súčasnosti konajúcim za spoločnosť ⬛⬛⬛⬛,... a to práve pre poškodzovanie sťažovateľa ako úpadcovho veriteľa. Tieto osoby... systematicky vykonávali počas obdobia svojej pôsobnosti v orgánoch úpadcu rôznymi spôsobmi kroky smerujúce k zmenšeniu reálneho majetku úpadcu s cieľom v čo najväčšej miere zmariť uspokojenie veriteľa, teda plnenie záväzkov voči SPP, a. s. vyplývajúcich zo zmluvy o dodávke plynu, čím spôsobili SPP, a. s. škodu vo výške najmenej 21.680.529,46 eur“.
Citovaným tvrdením dôvodí, prečo „rozhodnutie o postup porušovateľa predstavujú mimoriadne závažný zásah do práv sťažovateľa“. Na takomto hodnotení potom formulujenázor, podľa ktorého „samotné zrušenie napadnutého rozhodnutia nepredstavuje dostatočnú satisfakciu. Je tiež zrejmé..., že sťažovateľ nebude mať po zrušení napadnutého uznesenia možnosť uplatňovať svoje práva pred všeobecnými súdmi tak, ako keby k postupu a vydaniu napadnutého uznesenia nedošlo, a to vzhľadom na reštrukturalizáciu spoločnosti – sťažovateľovho odporcu v konaní pred všeobecnými súdmi.“. Sťažovateľ totižpodľa jeho tvrdenia „vzhľadom na dĺžku a výsledok dovolacieho konania stratil možnosť úspešne vymáhať od protistrany – spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ pohľadávku v mimoriadne vysokej výške 7.364.790,55 EUR... O dovolaní sťažovateľa... porušovateľ rozhodol až po tom, čo bola povolená reštrukturalizácia jeho dlžníka. Veriteľský výbor na schôdzi konanej dňa 8.1.2014... schválil návrh reštrukturalizačného plánu dlžníka ⬛⬛⬛⬛ Predmetný reštrukturalizačný plán ⬛⬛⬛⬛ bol následne na schvaľovacej schôdzi dňa 7.2.2014 veriteľmi dlžníka oprávnenými vykonávať hlasovacie práva aj schválený. Tejto schvaľovacej schôdze sa zúčastnil aj sťažovateľ, avšak ako veriteľ, ktorý svoje práva vykonávať nemohol z dôvodu účelového popretia jeho prihlásených pohľadávok zo strany správcu... Schválený reštrukturalizačný plán na str. 48 predpokladá uspokojenie pohľadávky sťažovateľa (ako nezabezpečeného veriteľa) v rozsahu 16,8%. Z uvedeného možno dovodiť, že v dôsledku postupu porušovateľa sa znížila vymožiteľnosť tej časti sťažovateľovej pohľadávky, o ktorej odvolací súd zastavil konanie a voči ktorej smerovalo dovolanie (7.364.790,55 EUR) o 83,2%, t. j. o 6.127.505,73 EUR. Táto suma predstavuje škodu, ktorá vznikla sťažovateľovi v priamej príčinnej súvislosti s porušením jeho práv postupom a rozhodnutím porušovateľa... Sťažovateľ má za to, že pri vymáhaní celej vyššie uvedenej sumy by bol v plnom rozsahu úspešný, nakoľko išlo o vymáhanie nezaplatenej kúpnej ceny za zemný plyn dodaný spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ v rokoch 2006 – 2008, a to vo výške zodpovedajúcej kalkuláciám spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, pričom túto spoločnosť už v minulosti súdy právoplatne zaviazali na zaplatenie ceny za zemný plyn dodaný jej sťažovateľom v roku 2005.“.
Z uvedených dôvodov sťažovateľ navrhuje, aby mu ústavný súd „priznal aj finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- EUR“.
8. Sťažovateľ doručil ústavnému súdu 7. apríla 2015 prostredníctvom svojhoprávneho zástupcu súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ichstanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávanianemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článokústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojenís čl. 51 ústavy).
1. Jedinou a zásadnou sťažnostnou námietkou, ktorú sťažovateľ proti napadnutémuuzneseniu najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho vzniesol, je tvrdenie o včasnosti podaniajeho dovolania proti uzneseniu krajského súdu č. k. 15 Cob 61/2010-462 z 30. apríla 2010.Napriek tomu najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu oneskorenosti jehopodania.
Nevyhnutným predpokladom realizácie ústavného práva na súdnu ochranu je takýprejav fyzickej alebo právnickej osoby, ktorým sa domáha jej poskytnutia (návrh na začatiekonania, žaloba). Preto k odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavydochádza až vtedy, ak „každý“ (a zákonom ustanoveným postupom) sa domáhal svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde, ale súdna ochrana mu nebola poskytnutá(I. ÚS 24/97).
2. Z vyžiadaného spisu, ktorý najvyšší súd doručil ústavnému súdu skutkovovyplýva, že odvolacie uznesenie krajského súdu č. k. 15 Cob 61/2010-462 z 30. apríla 2010nadobudlo právoplatnosť 21. júna 2010. Na č. l. 472 sa nachádza faxové podanie právnehozástupcu sťažovateľa obsahujúce dovolanie, na ktorom je vyznačený časový údaj o jehoodoslaní, a to „21/07 17:20 FAX“. Na tomto podaní je prezenčná pečiatka okresného súdus dátumom 22. júla 2010 vyznačená o 7.32 h.
Na č. l. 476 – 479 je žurnalizované identické dovolanie sťažovateľa, avšak v písomnejforme, ktorého prijatie okresný súd vyznačil 23. júla 2010 o 9.22 h. Súčasne je k tomutopodaniu sťažovateľa na č. l. 486 pripojená listová obálka, na ktorej je vyznačený dátumpodania na poštovú prepravu 21. júla 2010.
Ustálené skutkové zistenia (predovšetkým obsah listiny na č. l. 486) nespochybnilvo svojom vyjadrení ani najvyšší súd, keď zdôraznil, že „dovolanie bolo podané včas na poštovú prepravu a to v posledný deň na jeho podanie (21. júla 2010)“.
3. Podľa § 240 ods. 1 OSP účastník môže podať dovolanie do jedného mesiacaod právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni.
Podľa § 57 ods. 2 OSP lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov končiauplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnostiurčujúcej začiatok lehoty.
Podľa § 57 ods. 3 OSP lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkonna súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.
4. Posledným dňom na podanie dovolania bol v sťažovateľovom prípade 21. júl 2010.Z č. l. 486 jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že na poštovú prepravusťažovateľ svoje dovolanie odovzdal 21. júla 2010. Dovolanie teda bolo podané včas.
Včasnosť podaného dovolania potvrdzuje nepriamo i obsah č. l. 487, na ktorom jezákonnou sudkyňou vyznačený pre súdnu kanceláriu pokyn, aby „dovolanie navrhovateľa doručené súd faxom dňa 21.07.2010... a v origináli dňa 23.07.2010...“ bolo doručenéprávnemu zástupcovi odporcu.
Aj na sprievodnom liste (č. l. 509) pri postúpení spisu najvyššiemu súdu ako súdudovolaciemu okresný súd uvádza, že „dovolanie na č. l. 472 475 bolo podané faxom dňa ̶ 21.07.2010 a doplnené zaslaním jeho originálu prostredníctvom pošty dňa 21.07.2010 (č. l. 476-479)“.
Napriek uvedeným skutočnostiam napadnutým uznesením z 28. marca 2013 v konanísp. zn. 1 Obdo 48/2010 najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol, pretože „dovolanie bolo podané o deň neskôr 22.7.2010, teda oneskorene“.
5. Ak dovolací súd odmietne dovolanie účastníka konania ako oneskorene podané,hoci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že dovolanie bolo účinne podané včas (v poslednýdeň lehoty na jeho podanie), ide o odopretie spravodlivosti (denegatio iustitiae),pretože pochybenie v procesno-právnom hodnotení rozhodujúcich skutkových okolností máza následok, že najvyšší súd nepreskúma meritórne dovolacie námietky účastníka konania.
Naplnenie formulovaných podmienok v posudzovanom prípade ústavný súd zistil,preto bolo potrebné konštatovať porušenie sťažovateľovho základného práva na súdnuochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodupreto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). Preto, keďžeústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu napadnutýmuznesením najvyššieho súdu, bolo potrebné vysloviť i porušenie sťažovateľovho práva naspravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
6. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa nasúdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie, bolo namieste využitie právomocipodľa čl. 127 ods. 2 ústavy (bod 2 výroku tohto nálezu).
7. Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatnérozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo vecivydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znovaprerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názoromústavného súdu.
V ďalšom konaní bude úlohou najvyššieho súdu opätovne sa zaoberať spornýmdovolaním sťažovateľa, ktoré bolo 21. júla 2010 podané proti uzneseniu krajského súduč. k. 15 Cob 61/2010-462 z 30. apríla 2010, ako podaným včas.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľagarantovaného mu čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj o porušení jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia,ktoré si uplatnil v sume 200 000 €.
Sťažovateľ svoju žiadosť zdôvodnil tvrdením, podľa ktorého počas dovolaciehokonania na najvyššom súde došlo k povoleniu reštrukturalizácie odporcu,ako aj k schváleniu reštrukturalizačného plánu, v dôsledku čoho žalovaná pohľadávkasťažovateľa v prípade potvrdenia jej právnej existencie bude uspokojená len v rozsahu16,8 %.
Sťažovateľ neberie do úvahy, že zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súduv daných okolnostiach neznamená potvrdenie hmotnoprávneho nároku uplatňovanéhosťažovateľom v konaní pred okresným súdom a neskôr pre krajským súdom. Ústavný súddospel iba k záveru, že dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu ako súdudovolacieho bolo podané včas, čo nijako neprejudikuje budúce rozhodnutie o dovolanísťažovateľa ani o sťažovateľovej žalobe (v prípade, ak by najvyšší súd v ďalšom konaníkonštatoval dôvodnosť dovolania a vec by sa vrátila krajskému súdu alebo okresnému súdu).Dôvody uvedené sťažovateľom na podporu uplatneného nároku na priznanie finančnéhozadosťučinenia teda neobstoja.
Navyše, odôvodnenie požadovaného finančného zadosťučinenia dokazuje,že sťažovateľ ho vníma ako náhradu majetkovej škody vzniknutej ústavne vadnýmuznesením najvyššieho súdu. Ústavný súd už stabilne zastáva názor, že cieľom finančnéhozadosťučinenia nie je náhrada prípadnej škody vzniknutej ústavne chybným postupomalebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (napr. III. ÚS 237/07, III. ÚS 87/08). Inštitútfinančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy nemôže suplovať prípadnú náhraduškody, ktorú v takýchto prípadoch zaručuje čl. 46 ods. 3 ústavy v rovine zákonnej právnejregulácie realizovaný zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenúpri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.Uvedený zákon dokonca umožňuje požadovať aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Z citovaného čl. 127 ods. 3 ústavy tiež vyplýva, že finančné zadosťučinenie sa môže,ale nemusí priznať. Takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je možné dosiahnuťa dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne upravenýmspôsobom (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02, II. ÚS 152/08).
Podľa názoru ústavného súdu za podmienky úspechu sťažovateľovho dovolaniav spojení s následným úspechom v konaní vo veci samej bude možné dovŕšiť ochranuporušeného základného práva i práva zaručeného dohovorom spôsobom, ktorý regulujúprávne predpisy o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej (tedaaj súdnej) moci.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažovateľovi požadované finančnézadosťučinenie nepriznal (bod 4 výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľ v sťažnostnom petite navrhol priznať mu náhradu trov právnehozastúpenia v sume 331,12 €.
Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti považoval zapotrebné priznať sťažovateľovi náhradu trov konania za dva úkony právnej službyposkytnutej jeho právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia,ako aj za písomné podanie – sťažnosť. V stanovisku doručenom ústavnému súdu2. apríla 2015 totiž sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu neuviedol žiadnenové skutočnosti alebo právne hodnotenia, ktoré by boli spôsobilé podstatne ovplyvniťkonečný úsudok ústavného súdu o predmete konania.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z ustanovení§ 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2013. Základná tarifa podľa ustanovení§ 11 ods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 781 €pre úkony v roku 2013), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2013 odmenu v sume 130,16 €a k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 7,81 €.
Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpeniasťažovateľa, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje 268,13 €. K tomu bolo potrebnépripočítať dvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 7,81 €. Sťažovateľ má nárok na náhradutrov právneho zastúpenia v sume 275,94 €. Ústavný súd však vyčíslenú sumu zvýšil o 20 %dane z pridanej hodnoty, keďže sťažovateľ preukázal, že jeho právny zástupca je platiteľomdane z pridanej hodnoty. Spolu tak má sťažovateľ nárok na náhradu trov právnehozastúpenia v sume 331,12 € (bod 3 výroku tohto nálezu), pričom najvyšší súd je povinnýzaplatiť ju na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s§ 149 OSP).
Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňomjeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. apríla 2015