znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 547/2014-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2015 v senátezloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcu   ĽubomíraDobríka prerokoval sťažnosť spoločnosti Slovenský plynárenský priemysel, a. s., Mlynskénivy 44/a,   Bratislava,   zastúpenej   spoločnosťou   Advokátska   kancelária   ECKER   –   KÁN& PARTNERS, s. r. o., Námestie ⬛⬛⬛⬛ 9, Bratislava, v mene ktorej koná advokáta konateľ JUDr. Vladimír Kán, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnuochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základnýchslobôd uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 28.   marca   2013   v konanísp. zn. 1 Obdo 48/2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti Slovenský plynárenský priemysel, a. s., na súdnuochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivésúdne   konanie   zaručené   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základnýchslobôd uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 28.   marca   2013   v konanísp. zn. 1 Obdo 48/2010 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 28.   marca   2013   v konanísp. zn. 1 Obdo 48/2010 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť   spoločnostiSlovenský   plynárenský   priemysel,   a.   s.,   trovy   konania   v sume   331,12   €   (slovomtristotridsaťjeden   eur   a dvanásť   centov)   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   spoločnostiAdvokátska kancelária ECKER – KÁN & PARTNERS, s. r. o., Námestie Martina Benku 9,Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti spoločnosti Slovenský plynárenský priemysel, a. s.,n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola31. októbra 2013   doručená   sťažnosť   spoločnosti   Slovenský   plynárenský   priemysel,   a. s.,Mlynské   nivy   44/a,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v ktorej   namieta   porušeniezákladného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 28. marca 2013 v konaní sp. zn.1 Obdo 48/2010.

1. Sťažovateľ vystupoval ako žalobca v konaní vedenom Okresným súdom Levice(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 Cb 240/2008, ktorého predmetom bolo zaplateniesumy 11 271 489,67 € s príslušenstvom. Žaloba bola podaná proti spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „odporca“ alebo „žalovaný“).

Okresný súd zamietol uznesením č. k. 16 Cb 240/2008-438 z 20. januára 2010 návrhodporcu   na   zastavenie   konania.   Na   odvolanie   odporcu   Krajský   súd   v Nitre   (ďalej   len„krajský   súd“)   uznesením   č. k.   15   Cob   61/2010-462   z 30.   apríla   2010   napadnutéprvostupňové uznesenie zmenil tak, že konanie v časti o zaplatenie sumy 7 364 790,55 €zastavil.

Zmeňujúce uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 21. júna 2010.Sťažovateľ podal proti odvolaciemu uzneseniu dovolanie pre vady podľa § 237 písm. f)zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len„OSP“), ako aj podľa § 241 ods. 2 písm. a) a c) OSP.

Najvyšší súd uznesením z 28. marca 2013 v konaní sp. zn. 1 Obdo 48/2010 dovolaniesťažovateľa odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. a) OSP v spojení s § 243b ods. 4 OSP.Dôvodil, že „napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 21.6.2010 a takým istým označeným dňom (21.7.)... bol aj koniec lehoty. Posledným dňom na podanie dovolania v tejto veci bol 21. júl 2010 a dovolanie bolo podané o deň neskôr 22.7.2010, teda oneskorene.“.

2. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ tvrdí, že dovolanie „podal... dňa 21.07.2010   prostredníctvom   Okresného   súdu   Levice...   na   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky...,   a to   tak,   že   v predmetný   deň   bolo   zaslané   a aj   doručené   Okresnému   súdu Levice faxom, ako aj podané na poštovú prepravu“. Za dôkaz označuje zoznam úspešnerealizovaných faxových transmisií z faxu jeho právneho zástupcu, titulnú stranu dovolanias potvrdením súdu o úspešnej faxovej transmisii z 21. júla 2010 17.20 h, poštový podacílístok Slovenskej pošty, a. s., z 21. júla 2010, obálku z č. l. 486 predmetného súdneho spisus poštovou podacou pečiatkou z 21. júla 2010, ako aj pokyn zákonnej sudkyne kanceláriiz č. l.   487   predmetného   súdneho   spisu   s údajom   o doručení   dovolania   okresnému   súdufaxom 21. júla 2010. Všetky uvedené dôkazy sťažovateľ k sťažnosti pripojil.

Podľa názoru sťažovateľa z uvedených dôkazov je „celkom zrejmé, že dovolanie sťažovateľa bolo podané včas“. Všetky dôkazy najvyšší súd podľa sťažovateľa „selektívne a arbitrárne   ignoroval.   Dovolací   súd   svoje   závery   o údajnom   oneskorenom   podaní dovolania   sťažovateľa   až   dňa   22.   7.   2010   žiadnym   spôsobom   neodôvodnil   odkazom na konkrétny   dokument   v súdnom   spise;   pri   stanovení   dátumu   21.   6.   2010   ako   dňa, ktorým začala   plynúť   sťažovateľovi   lehota   na   podanie   dovolania   však   dovolací   súd neopomenul odkázať na konkrétne číslo listu súdneho spisu (č. l. 468) ako aj na súvisiace ustanovenia OSP o doručovaní... dovolací súd skúmal podmienky konania čisto formálne, vadne   a zrejme   len   veľmi   povrchne,   čo   sa   prejavuje   aj   v odôvodnení   jeho   záveru o oneskorenom podaní dovolania sťažovateľa, kde bez akéhokoľvek bližšieho vysvetlenia uviedol dátum 22. 7. 2010 ako dátum podania dovolania.“.

3.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) uznesením č. k. III. ÚS 547/2014-15 z 24. septembra 2014 prijal sťažnosť sťažovateľana ďalšie konanie.

4.   Následne   ústavný   súd   23.   októbra   2014   vyzval   najvyšší   súd   na   vyjadreniesa k vecnej stránke sťažnosti a na stanovisko k možnému upusteniu od ústneho pojednávaniavo veci.

5.   Na   základe   urgencie   ústavného   súdu   z 20.   januára   2015   doručil   najvyšší   súd4. februára   2015   ústavnému   súdu   vyjadrenie,   v ktorom súhlasil   s upustením   od   ústnehopojednávania   o sťažnosti.   Pokiaľ   ide   o vecnú   stránku   sťažnosti,   najvyšší   súd   uviedol,že „preskúmaním   obsahu   spisu   vedeného   na   Okresnom   súde   Levice   pod   sp. zn. 16Cb/240/2008 zistil, že na   č. l. 486 sa nachádza obálka opatrená poštovou podacou pečiatkou   z 21.   júla   2010,   ktorou   obálkou   bolo   podané   dovolanie   navrhovateľa (sťažovateľa). Šetrenie včasnosti podania dovolania faxom v danom prípade preto nebolo potrebné,   keďže   dovolanie   bolo   podané   včas na   poštovú   prepravu a to v posledný   deň na jeho podanie (21. júla 2010).“.

6.   Vyjadrenie   najvyššieho   súdu   zaslal   ústavný   súd   11.   februára   2015   právnemuzástupcovi sťažovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

7. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 2. apríla 2015 sťažovateľ k vyjadreniunajvyššieho   súdu   zdôraznil,   že   tento „vo   vyjadrení   nielen   že   priznal   nezákonnosť napadnutého uznesenia, ale dokonca ani nebol schopný uviesť žiadne vysvetlenie či dôvody toho, že ako najvyšší orgán v sústave všeobecných súdov po viac ako 2 rokoch trvania dovolacieho konania dospel k celkom absurdným skutkovým a právnym záverom v takej jednoduchej   a v súdnej   praxi   často   frekventovanej   otázke,   akou   je   počítanie   lehôt“.Sťažovateľ   tvrdí   (a   v tomto   zmysle   aj   prikladá   dôkazy)   vznesenie   obvinenia   osobám„v minulosti   aj   v súčasnosti   konajúcim   za   spoločnosť ⬛⬛⬛⬛,...   a to práve pre poškodzovanie   sťažovateľa   ako   úpadcovho   veriteľa.   Tieto   osoby...   systematicky vykonávali počas obdobia svojej pôsobnosti v orgánoch úpadcu rôznymi spôsobmi kroky smerujúce   k zmenšeniu   reálneho   majetku   úpadcu   s cieľom   v čo   najväčšej   miere   zmariť uspokojenie   veriteľa,   teda   plnenie   záväzkov   voči   SPP,   a. s.   vyplývajúcich   zo zmluvy o dodávke plynu, čím spôsobili SPP, a. s. škodu vo výške najmenej 21.680.529,46 eur“.

Citovaným tvrdením dôvodí, prečo „rozhodnutie o postup porušovateľa predstavujú mimoriadne závažný zásah do práv sťažovateľa“. Na takomto hodnotení potom formulujenázor,   podľa   ktorého „samotné   zrušenie   napadnutého   rozhodnutia   nepredstavuje dostatočnú satisfakciu. Je tiež zrejmé..., že sťažovateľ nebude mať po zrušení napadnutého uznesenia možnosť uplatňovať svoje práva pred všeobecnými súdmi tak, ako keby k postupu a vydaniu napadnutého uznesenia nedošlo, a to vzhľadom na reštrukturalizáciu spoločnosti – sťažovateľovho odporcu v konaní pred všeobecnými súdmi.“. Sťažovateľ totižpodľa jeho tvrdenia „vzhľadom na dĺžku a výsledok dovolacieho konania stratil možnosť úspešne   vymáhať   od   protistrany   –   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ pohľadávku   v mimoriadne vysokej výške 7.364.790,55 EUR... O dovolaní sťažovateľa... porušovateľ rozhodol až po tom, čo bola povolená reštrukturalizácia jeho dlžníka. Veriteľský výbor na schôdzi konanej dňa 8.1.2014... schválil návrh reštrukturalizačného plánu dlžníka ⬛⬛⬛⬛ Predmetný reštrukturalizačný plán ⬛⬛⬛⬛ bol následne na schvaľovacej schôdzi dňa 7.2.2014 veriteľmi dlžníka oprávnenými vykonávať hlasovacie práva aj schválený. Tejto schvaľovacej schôdze sa zúčastnil aj sťažovateľ, avšak ako veriteľ, ktorý svoje práva vykonávať nemohol z dôvodu účelového popretia jeho prihlásených pohľadávok zo strany správcu... Schválený reštrukturalizačný plán na str. 48 predpokladá uspokojenie pohľadávky sťažovateľa (ako nezabezpečeného veriteľa) v rozsahu 16,8%. Z uvedeného možno dovodiť, že v dôsledku postupu porušovateľa sa znížila vymožiteľnosť tej časti sťažovateľovej pohľadávky, o ktorej odvolací   súd   zastavil   konanie   a voči ktorej smerovalo   dovolanie   (7.364.790,55   EUR) o 83,2%, t. j. o 6.127.505,73 EUR. Táto suma predstavuje škodu, ktorá vznikla sťažovateľovi v priamej   príčinnej   súvislosti   s porušením   jeho   práv   postupom   a rozhodnutím porušovateľa... Sťažovateľ má za to, že pri vymáhaní celej vyššie uvedenej sumy by bol v plnom rozsahu úspešný, nakoľko išlo o vymáhanie nezaplatenej kúpnej ceny za zemný plyn dodaný   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ v rokoch   2006   –   2008,   a to vo výške   zodpovedajúcej kalkuláciám   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,   pričom   túto   spoločnosť   už   v minulosti   súdy právoplatne zaviazali na zaplatenie ceny za zemný plyn dodaný jej sťažovateľom v roku 2005.“.

Z uvedených dôvodov sťažovateľ navrhuje, aby mu ústavný súd „priznal aj finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- EUR“.

8.   Sťažovateľ   doručil   ústavnému   súdu   7.   apríla   2015   prostredníctvom   svojhoprávneho zástupcu súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení   sa s ichstanoviskami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávanianemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdomzriadeným zákonom...

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle   a   nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu,ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článokústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojenís čl. 51 ústavy).

1. Jedinou a zásadnou sťažnostnou námietkou, ktorú sťažovateľ proti napadnutémuuzneseniu najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho vzniesol, je tvrdenie o včasnosti podaniajeho dovolania proti uzneseniu krajského súdu č. k. 15 Cob 61/2010-462 z 30. apríla 2010.Napriek tomu najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu oneskorenosti jehopodania.

Nevyhnutným predpokladom realizácie ústavného práva na súdnu ochranu je takýprejav fyzickej alebo právnickej osoby, ktorým sa domáha jej poskytnutia (návrh na začatiekonania, žaloba). Preto k odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavydochádza až vtedy, ak „každý“ (a zákonom ustanoveným postupom) sa domáhal svojhopráva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   ale   súdna   ochrana   mu   nebola   poskytnutá(I. ÚS 24/97).

2.   Z vyžiadaného   spisu,   ktorý   najvyšší   súd   doručil   ústavnému   súdu   skutkovovyplýva, že odvolacie uznesenie krajského súdu č. k. 15 Cob 61/2010-462 z 30. apríla 2010nadobudlo právoplatnosť 21. júna 2010. Na č. l. 472 sa nachádza faxové podanie právnehozástupcu sťažovateľa obsahujúce dovolanie, na ktorom je vyznačený časový údaj o jehoodoslaní, a to „21/07 17:20 FAX“. Na tomto podaní je prezenčná pečiatka okresného súdus dátumom 22. júla 2010 vyznačená o 7.32 h.

Na č. l. 476 – 479 je žurnalizované identické dovolanie sťažovateľa, avšak v písomnejforme, ktorého prijatie okresný súd vyznačil 23. júla 2010 o 9.22 h. Súčasne je k tomutopodaniu sťažovateľa na č. l. 486 pripojená listová obálka, na ktorej je vyznačený dátumpodania na poštovú prepravu 21. júla 2010.

Ustálené skutkové zistenia (predovšetkým obsah listiny na č. l. 486) nespochybnilvo svojom vyjadrení ani najvyšší súd, keď zdôraznil,   že „dovolanie bolo   podané včas na poštovú prepravu a to v posledný deň na jeho podanie (21. júla 2010)“.

3. Podľa § 240 ods. 1 OSP účastník môže podať dovolanie do jedného mesiacaod právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni.

Podľa § 57 ods. 2 OSP lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov končiauplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnostiurčujúcej začiatok lehoty.

Podľa § 57 ods. 3 OSP lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkonna súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.

4. Posledným dňom na podanie dovolania bol v sťažovateľovom prípade 21. júl 2010.Z č. l. 486 jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že na poštovú prepravusťažovateľ svoje dovolanie odovzdal 21. júla 2010. Dovolanie teda bolo podané včas.

Včasnosť podaného dovolania potvrdzuje nepriamo i obsah č. l. 487, na ktorom jezákonnou sudkyňou vyznačený pre súdnu kanceláriu pokyn, aby „dovolanie navrhovateľa doručené   súd   faxom   dňa   21.07.2010...   a v origináli   dňa   23.07.2010...“ bolo   doručenéprávnemu zástupcovi odporcu.

Aj na sprievodnom liste (č. l. 509) pri postúpení spisu najvyššiemu súdu ako súdudovolaciemu okresný súd uvádza, že „dovolanie na č. l. 472   475 bolo podané faxom dňa ̶ 21.07.2010 a doplnené zaslaním jeho originálu prostredníctvom pošty dňa 21.07.2010 (č. l. 476-479)“.

Napriek uvedeným skutočnostiam napadnutým uznesením z 28. marca 2013 v konanísp. zn. 1 Obdo 48/2010 najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol, pretože „dovolanie bolo podané o deň neskôr 22.7.2010, teda oneskorene“.

5. Ak dovolací súd odmietne dovolanie účastníka konania ako oneskorene podané,hoci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že dovolanie bolo účinne podané včas (v poslednýdeň   lehoty   na   jeho   podanie),   ide   o odopretie   spravodlivosti   (denegatio   iustitiae),pretože pochybenie v procesno-právnom hodnotení rozhodujúcich skutkových okolností máza následok, že najvyšší súd nepreskúma meritórne dovolacie námietky účastníka konania.

Naplnenie formulovaných podmienok v posudzovanom prípade ústavný súd zistil,preto   bolo   potrebné   konštatovať   porušenie   sťažovateľovho   základného   práva   na   súdnuochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodupreto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). Preto, keďžeústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu napadnutýmuznesením najvyššieho súdu, bolo potrebné vysloviť i porušenie sťažovateľovho práva naspravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

6. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa nasúdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie, bolo namieste využitie právomocipodľa čl. 127 ods. 2 ústavy (bod 2 výroku tohto nálezu).

7.   Podľa   §   56   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   právoplatnérozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo vecivydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znovaprerokovať   a   rozhodnúť.   V   tomto   konaní   alebo   postupe   je   viazaný   právnym   názoromústavného súdu.

V ďalšom   konaní   bude   úlohou   najvyššieho   súdu   opätovne   sa   zaoberať   spornýmdovolaním sťažovateľa, ktoré bolo 21. júla 2010 podané proti uzneseniu krajského súduč. k. 15 Cob 61/2010-462 z 30. apríla 2010, ako podaným včas.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľagarantovaného mu čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj o porušení jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia,ktoré si uplatnil v sume 200 000 €.

Sťažovateľ   svoju   žiadosť   zdôvodnil   tvrdením,   podľa   ktorého   počas   dovolaciehokonania   na   najvyššom   súde   došlo   k povoleniu   reštrukturalizácie   odporcu,ako aj k schváleniu   reštrukturalizačného   plánu,   v dôsledku   čoho   žalovaná   pohľadávkasťažovateľa   v prípade   potvrdenia   jej   právnej   existencie   bude   uspokojená   len   v rozsahu16,8 %.

Sťažovateľ neberie do úvahy, že zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súduv daných   okolnostiach   neznamená   potvrdenie   hmotnoprávneho   nároku   uplatňovanéhosťažovateľom v konaní pred okresným súdom a neskôr pre krajským súdom. Ústavný súddospel iba k záveru, že dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu ako súdudovolacieho   bolo   podané   včas,   čo   nijako   neprejudikuje   budúce   rozhodnutie   o dovolanísťažovateľa   ani o sťažovateľovej žalobe   (v prípade,   ak by   najvyšší   súd   v ďalšom   konaníkonštatoval dôvodnosť dovolania a vec by sa vrátila krajskému súdu alebo okresnému súdu).Dôvody uvedené sťažovateľom na podporu uplatneného nároku na priznanie finančnéhozadosťučinenia teda neobstoja.

Navyše,   odôvodnenie   požadovaného   finančného   zadosťučinenia   dokazuje,že sťažovateľ   ho   vníma   ako   náhradu   majetkovej   škody   vzniknutej   ústavne   vadnýmuznesením najvyššieho súdu. Ústavný súd už stabilne zastáva názor, že cieľom finančnéhozadosťučinenia   nie   je   náhrada   prípadnej   škody   vzniknutej   ústavne   chybným   postupomalebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (napr. III.   ÚS 237/07, III.   ÚS 87/08). Inštitútfinančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy nemôže suplovať prípadnú náhraduškody, ktorú v takýchto prípadoch zaručuje čl. 46 ods. 3 ústavy v rovine zákonnej právnejregulácie realizovaný zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenúpri výkone   verejnej   moci   a o   zmene   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov.Uvedený zákon dokonca umožňuje požadovať aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Z citovaného čl. 127 ods. 3 ústavy tiež vyplýva, že finančné zadosťučinenie sa môže,ale nemusí priznať. Takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je možné dosiahnuťa dovŕšiť   ochranu   porušeného   základného   práva   iným,   ústavne   a zákonne   upravenýmspôsobom (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02, II. ÚS 152/08).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   za   podmienky   úspechu   sťažovateľovho   dovolaniav spojení   s následným   úspechom   v konaní   vo   veci   samej   bude   možné   dovŕšiť   ochranuporušeného   základného   práva   i práva   zaručeného   dohovorom spôsobom,   ktorý   regulujúprávne   predpisy   o zodpovednosti   štátu   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   (tedaaj súdnej) moci.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažovateľovi   požadované   finančnézadosťučinenie nepriznal (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa   § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ   v sťažnostnom   petite   navrhol   priznať   mu   náhradu   trov   právnehozastúpenia v sume 331,12 €.

Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti považoval zapotrebné   priznať   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   službyposkytnutej   jeho   právnym   zástupcom,   a to   za   prevzatie   a prípravu   zastúpenia,ako aj za písomné   podanie   –   sťažnosť.   V stanovisku   doručenom   ústavnému   súdu2. apríla 2015 totiž sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu neuviedol žiadnenové skutočnosti alebo právne hodnotenia, ktoré by boli   spôsobilé podstatne ovplyvniťkonečný úsudok ústavného súdu o predmete konania.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z ustanovení§ 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2013. Základná tarifa podľa ustanovení§ 11 ods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 781 €pre úkony v roku 2013), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2013 odmenu v sume 130,16 €a k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 7,81 €.

Náhrada   trov   právneho   zastúpenia   vo   vzťahu   k prevzatiu   a príprave   zastúpeniasťažovateľa,   ako   aj   k podaniu   sťažnosti   predstavuje   268,13   €.   K tomu   bolo   potrebnépripočítať dvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 7,81 €. Sťažovateľ má nárok na náhradutrov právneho zastúpenia v sume 275,94 €. Ústavný súd však vyčíslenú sumu zvýšil o 20 %dane z pridanej hodnoty, keďže sťažovateľ preukázal, že jeho právny zástupca je platiteľomdane   z pridanej   hodnoty.   Spolu   tak   má   sťažovateľ   nárok   na náhradu   trov   právnehozastúpenia v sume 331,12 € (bod 3 výroku tohto nálezu), pričom najvyšší súd je povinnýzaplatiť ju na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s§ 149 OSP).

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňomjeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2015