znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 547/2013-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval prijatú sťažnosť H. V., zastúpenej spoločnosťou JUDr. Rudolf Manik, PhD. – ADVOKÁT s. r. o., Jantárová 30, Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Rudolf Manik, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a   rozhodnutím   Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie zo 4. júla 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. II/2010-727 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo H. V. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej   asociácie   zo   4.   júla   2013   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   II/2010-2727 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozhodnutie   Stáleho   rozhodcovského   súdu   Slovenskej   bankovej   asociácie zo 4. júla 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. II/2010-2727   z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. H. V. finančné zadosťučinenie   n e p r i z n á v a.

4. Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie   j e   p o v i n n ý   uhradiť H. V. trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. Rudolfa Manika, PhD., Jantárová 30, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 5. novembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) na konanie sťažnosť H. V. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozhodnutím Stáleho rozhodcovského súdu   Slovenskej   bankovej   asociácie   zo   4.   júla   2013   (ďalej   len   „rozhodcovský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. II/2010-2727 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

K   prijatej   sťažnosti   sa   rozhodcovský   súd   vyjadril   v   podaní   sp.   zn.   II/2010-2727 zo 4. decembra 2013 doručenom ústavnému súdu 6. decembra 2013, v ktorom okrem iného uviedol:

«Sťažovateľka   vo   svojej   ústavnej   sťažnosti   uvádza,   že   vydaním   rozhodcovského uznesenia zo dňa 4. 7. 2013 právoplatným dňa 23. júla 2013 SRS SBA porušil jej základné právo   sťažovateľa,   čo   je   podľa   jej   tvrdenia   v   kolízii   so   základnými   postulátmi   práva na súdnu a inú právnu ochranu obsiahnutých v Ústave SR a v iných ňou vymenovaných právnych normách.

K porušeniu ňou uvedených práv malo dôjsť postupom a rozhodnutím SRS SBA, nakoľko podľa jej tvrdenia v úplnej animozite s § 150 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Podľa sťažovateľky   SRS   SBA   mal   prihliadnuť   v   zmysle   OSP   najmä   na   okolnosti,   či   účastník uviedol skutočnosti pri prvom úkone, čo v danom prípade za strany súdu preukázateľne absentuje...

Ústavný súd v rozhodnutí III. ÚS 335/2010 zo dňa 21. septembra 2010 okrem iného uvádza nasledovné:

„Z doterajšej judikatúry ústavného súdu však nevyplýva aplikovateľnosť čl. 46 ods. I ústavy na všetky rozhodnutia vydané v rámci rozhodcovského konania. V tejto súvislosti ústavný súd upriamil svoju pozornosť na charakter a podstatu rozhodcovského konania. Jedným z predpokladov založenia právomoci rozhodcovského súdu je jeho zmluvný základ (§ 3 zákona o rozhodcovskom konaní). Na základe zmluvy alebo rozhodcovskej doložky sa strany slobodne rozhodnú riešiť spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu. Uzavretím zmluvy alebo rozhodcovskej doložky sa strany   dobrovoľne   a   vedome   vzdávajú   práva   na   súdnu   ochranu   vykonávanú prostredníctvom   všeobecných   súdov   a   zverujú   ju   rozhodcovskému   súdu,   ktorý   je súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakter bez ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodcovské   konanie   nadobúda   verejnoprávny rozmer   až   momentom   meritórneho   rozhodnutia   rozhodcovského   súdu   -   rozsudku,   keď právny   poriadok   Slovenskej   republiky   rozhodcovskému   rozsudku   pripisuje   vlastnosť vykonateľnosti a zároveň je aj exekučným titulom. Do tohto okamihu je toto konanie vo sfére rozhodcovského súdu a má charakter súkromnoprávneho vzťahu.

Ako   už   bolo   uvedené,   podľa   §   40   ods.   1   zákona   o   rozhodcovskom   konaní   len rozsudok ako meritórne rozhodnutie podlieha súdnemu prieskumu.

V   posudzovanom   prípade   však   sťažovateľ   napáda   nemeritórne   rozhodnutie rozhodcovského súdu - uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie poplatku, teda nejde o uznesenie, ktoré možno preskúmať iným rozhodcom (§ 37 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní) alebo súdom.“

Z uvedeného vyplýva, že v zmysle judikatúry ústavného súdu:

- nie je možné aplikovať čl. 46 ods. 1 Ústavy SR na nemeritórne rozhodnutia vydané v rámci rozhodcovského konania.   V   tomto prípade však   ide   o rozhodcovské uznesenie, ktorým sa rozhodovalo o zastavení konania a náhrade trov konania a nemá meritórny charakter.

3. K aplikácii § 150 ods. 1 OSP v rámci rozhodcovského uznesenia Sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukazuje na nesprávnu aplikáciu §150 ods. 1 a 2 OSP a zastáva názor, že na základe predmetného ustanovenia OSP jej malo byť priznané právo na náhradu trov konania, pretože pri prvom úkone namietala právomoc SRS SBA. § 150 ods. 1 OSP uvádza: „ Ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti   priznať.   Súd   prihliadne   najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.“

V odôvodnení predmetného rozhodcovského uznesenia sa konštatuje, že vzhľadom na to,   že SRS   SBA   nemá   právomoc   rozhodnúť   vo   veci,   nepriznal žiadnemu   účastníkovi náhradu trov konania.

Skutočnosť,   že   SRS   SBA   nemal   právomoc   rozhodnúť   vo   veci,   je   dôvod   hodný osobitného zreteľa, ktorý odôvodňuje nepriznanie trov konania celkom.

Argumentum   a maiori   ad mínus je skutočnosť,   že ak SRS   SBA   nemal   právomoc rozhodnúť vo veci samej, teda rozhodnúť o plnení jedného účastníka konania druhému z titulu   porušenia   zmluvných   povinností,   tobôž   nemal   právomoc   uložiť   povinnosť účastníkovi konania plniť druhému účastníkovi z iného titulu, napríklad z titulu náhrady trov konania.

Máme   zato,   že   tieto   právne   relevantné   a   zároveň   logické   závery   jednoznačne vyplývajú tiež z odôvodnenia predmetného rozhodcovského uznesenia.

Na základe vyššie uvedeného máme za to, že rozhodnutie o nepriznaní náhrad trov konania má svoj základ v platnej právnej úprave, ergo ním nijako nemohol byť sťažovateľ dotknutý na právach a tobôž nie ústavných právach.

4. K žiadosti o priznanie finančného zadosťučinenia Absencia porušenia základného práva Sťažovateľka sa domnieva, že jej na základe porušenia jej základného práva má nárok   na   primerané   finančné   zadosťučinenie   (IV.   ÚS   210/04)   zodpovedajúce   jej   právu na náhradu trov konania pred súdom uplatnenej výške 1846,60 eur...

V   zmysle   §   17   ZoRK   účastníci   rozhodcovského   konania   majú   v   rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.

V zmysle § 18 ZoRK ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak, každý účastník rozhodcovského konania môže zmeniť alebo doplniť svoju žalobu alebo žalobnú odpoveď   v   priebehu   rozhodcovského   konania,   ak   rozhodcovský   súd   nepovažuje   takúto zmenu alebo doplnenie za neprípustné s ohľadom na ich oneskorené podanie, ktoré nebolo dostatočne odôvodnené.

Sťažovateľka vyčíslila primerané finančné zadosťučinenie ako sumár požadovaných trov   právneho   zastúpenia   za   šesť   úkonov   v   rámci   rozhodcovského   konania   (príprava a prevzatie   veci,   žalobná   odpoveď,   stanovisko   k   podaniu   žalobcu,   vyjadrenie   k   listu žalobcu, stanovisko k podaniu žalobcu, vyjadrenie k listu žalobcu) a prislúchajúci počet režijných paušálov, celkom vo výške 1 846,60 eur.

Tieto   úkony   boli   učinené   počas   obdobia   od   podania   návrhu   na   začatie rozhodcovského konania dňa 12. 3. 2010 do dňa 21. 12. 2012. Počas tohto obdobia SRS SBA doručovalo účastníkom konania doplnenia žaloby a žalobnej odpovede. SRS SBA tak činilo   vzhľadom   písomnú   formu   rozhodcovského   konania   v   tomto   konkrétnom   spore, vzhľadom na právo účastníkov dopĺňať žalobu a žalobnú odpoveď počas celého konania a vzhľadom na zákonnú povinnosť SRS SBA zabezpečiť rovnakú možnosť na uplatnenie práv všetkých účastníkov konania.

Bolo   právom   a   nie   povinnosťou   sťažovateľky   reagovať   na   všetky   podania   a doplnenia druhého účastníka rozhodcovského konania. SRS SBA si doručovaním týchto podaní   druhého   účastníka   konania   sťažovateľke   plnilo   svoje   povinnosti   vyplývajúce   zo ZoRK a Rokovacieho poriadku SRS SBA.

Je teda zrejmé, že sťažovateľka využitím svojho práva reagovať na podania druhého účastníka   rozhodcovského   konania   bez   ohľadu   na to,   či tieto   podania obsahovali nové dôkazy a tvrdenia, prispela k navyšovaniu trov rozhodcovského konania.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   aj   samotná   sťažovateľka   svojím   správaním   prispela k navyšovaniu trov rozhodcovského konania, ktorých výšku považuje za výšku primeraného finančného   zadosťučinenia,   máme   za   to,   že   aj   keby   došlo   ku   konštatovaniu   porušenia základného práva, samotné toto konštatovanie je možné považovať za dostatočnú ochranu jej základného práva.

Iné možnosti dovŕšenia ochrany základného práva Ak Ústavný súd dospeje k názoru, že základné právo bolo porušené, nie je možné priznať   požadované   primerané   finančné   zadosťučinenie   aj   z   toho   dôvodu,   že   existuje možnosť inak dovŕšiť ochranu porušeného základného práva vyjadreného sťažovateľkou sumou   1   846,60   eur,   a   to   využitím   možnosti   domáhať   sa   nápravy   prostredníctvom všeobecných súdov...

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   žiadame   Ústavný   súd,   aby   vydal   tento nález:

1.   Základné   právo   H.   V.   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   vrátane   práva   na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... postupom Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie porušené nebolo.

2. H. V. sa nepriznáva finančné zadosťučinenie

3. H. V. sa nepriznáva náhrada trov konania.»

Právny   zástupca   sťažovateľky   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril k stanovisku rozhodcovského súdu podaním doručeným ústavnému súdu 17. februára 2014, z ktorého okrem iného vyplýva:

„ Týmto   sťažovateľ   podáva   negatívne   vyjadrenie   k   stanovisku   porušovateľa základného práva zo 4. 12. 2013 a to z nasledovných dôvodov.

Predovšetkým je zjavné, že stanovisko je zo strany porušovateľa základného práva iba   obštrukciou   v   snahe   čo   najviac   oddialiť   meritórne   rozhodnutie.   V   prvom   rade sťažovateľ podľa neho riadne odôvodnil svoju ústavnú sťažnosť na porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov zo dňa 20. 9. 2012. Sťažovateľ sa v predmetnom konaní na základe   vykonaného   dokazovania   domnieva,   že   uniesol   dôkazné   bremeno,   ktoré   malo spočívať v preukázaní opodstatnenosti jeho nároku, predovšetkým tak sťažovateľ má za to, že v predmetnej   veci   sú   splnené   podmienky   na   vyhovenie   ústavnej   sťažnosti.   Svoje zamietavé   vyjadrenie   k   stanovisku   porušovateľa   odôvodňuje   aj   tým,   že   sťažovateľ   v uvedenom   konaní   preukázal   oprávnenosť   požadovania   vyslovenia   porušenia   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48, ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   č.   460/1992 Zb.   v   znení   neskorších   predpisov postupom Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie v konaní vedenom pod sp. zn. II/2010-2727. Nie je prípustné, aby rozhodcovský súd až po urgencii sťažovateľky zo 6. 6. 2013 vydal dňa 18. júna 2013 rozhodcovské uznesenie, podľa ktorého zastavil konanie z dôvodu sťažovateľkou ešte v roku 2010 namietanej absencie právomoci rozhodovať vo veci. Túto   námietku   vzniesla   sťažovateľka   už   pri   svojom   prvom   úkone   v   konaní   a   súd   bol preukázateľne viac ako 3 roky nečinný. Už voknoncom sa nestotožňujeme s námietkou súdu, že nemeritorné rozhodcovské rozhodnutia sú na ústavnom súde nenapadnuteľné. Navyše dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania ako napr. sociálny status   účastníka   konania   či   neuvedenie   námietok   pri   prvom   úkone   sú   v   danej   veci neaplikovateľné.   Z   dôvodu   dohodobého   trvania   rozhodcovského   konania   sa   sťažovateľ domnieva, že má nárok aj na finančné zadosťučinenie vo výške 1 846,60 €. Na základe uvedených skutočností žiadame ústavnej sťažnosti z 20. 9. 2013 vyhovieť v celom rozsahu a sťažovateľke priznať aj náhradu trov konania vo výške 414,14 € za 3 úkony právnej pomoci á 130,16 € a 2 x režijný paušál á 7,63 € + 1 x á 8,04 €. Zároveň sťažovateľ súhlasí s upustením od verejného pojednávania v predmetnej veci.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich stanoviskami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V   dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého spisu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd (III. ÚS 60/04, II. ÚS 374/06).

Aj   keď   rozhodcovským   konaním   sa   poskytuje   právna   ochrana   ohrozeným   alebo porušeným   právam   pred   nesúdnym   orgánom,   na   ktorý   účastníci   (zmluvné   strany) dobrovoľne preniesli právomoc všeobecného (občianskoprávneho alebo obchodného) súdu, a štát umožnil takúto delegáciu súdnej moci zo súdu na nesúdny orgán zložený v podstate zo súkromných osôb – rozhodcov, takouto možnosťou sa nemôže zbaviť svojho pozitívneho záväzku zabezpečiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne III. ÚS 162/2011).

Práve osobitný zákon o rozhodcovskom konaní vytvoril právnu prípustnosť kontroly súdnej moci nad rozhodcovskými rozsudkami (ale i ostatnými rozhodnutiami všeobecnými súdmi) v taxatívne vymedzených prípadoch. Ak však po skončení jednoinštančného konania pred   rozhodcovským   súdom   nie   je   žiadna   účinná   možnosť   nápravy   prostredníctvom všeobecných súdov, je namieste, aby do tohto procesu aktívne zasiahol aj ústavný súd.

Rozhodcovské konanie je upravené v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“). Podstata rozhodcovského konania spočíva v mimosúdnom riešení sporov, pričom samotné rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi, keď jeho významnými prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania,   jeho   neformálnosť   a   aj   nižšie   trovy   konania.   Pri   tomto   konaní   zákon   počíta s minimálnymi   zásahmi   všeobecných   súdov   do   výsledkov   rozhodovacej   činnosti rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní možno   tuzemský   rozhodcovský   rozsudok   napadnúť žalobou   na   príslušnom   všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré spočívajú v dodržiavaní zákonnosti. Aj keď toto rozhodcovské konanie možno označiť za menej zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti, zákonnosti a tiež ústavnosti (obdobne III. ÚS 95/2010, III. ÚS 162/2011).

Tieto zásady v prípade sťažovateľky však dodržané zjavne neboli, a preto tu bol potrebný priamy zásah ústavného súdu do rozhodcovského rozhodnutia rozhodcovského súdu.

Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   zistil,   že   právomoc všeobecných   súdov   na   preskúmanie   rozhodcovského   rozhodnutia   v   tomto   prípade   bola podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní vylúčená.

Podľa názoru ústavného súdu aj na vydanie rozhodnutia rozhodcovského súdu sú kladené tiež požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, aj keď sa týkajú iba trov konania. Znamená to, že aj takéto rozhodnutie musí mať zákonný podklad (čl. 2 ods. 2 ústavy) a nemôže byť prejavom svojvôle (čl. 1 ods. 1 ústavy).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, resp. rozhodcovských súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi   ústavný   súd   a   všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (m. m. III. ÚS 515/2013, I. ÚS 685/2013).

Ústavný súd zastáva názor, že prezentovanú judikatúru a citované právne vety je potrebné aplikovať aj v prípadoch, ak ústavný súd preskúmava rozhodcovský rozsudok, ale aj   uznesenie   o   trovách   konania   rozhodcovského   súdu   z   hľadiska   dodržania   zásad spravodlivého procesu, a to z dôvodu, že rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými   súdmi.   Aj   tieto   rozhodcovské   súdy   sú   povinné   aplikovať   právo   tak,   aby výsledkom nimi uplatnenej právomoci bolo rozhodnutie, ktoré spĺňa parametre zákonnosti a ústavnosti.   V   tejto   súvislosti   je   potrebné   poukázať   aj   na   §   51   ods.   3   zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, subsidiárne sa aplikujú ustanovenia generálnej právnej normy upravujúcej civilný proces. Danou právnou normou je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov

-ďalej len „OSP“ (obdobne III. ÚS 95/2010, II. ÚS 173/2010).

Reálne   uplatnenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   tiež   predpokladá, že účastníkovi   súdneho   konania   (aj   rozhodcovského   konania)   sa   táto   ochrana   poskytne v zákonom   predpokladanej   kvalite,   pričom   výklad   a   aplikácia   zákonných   predpisov zo strany všeobecných a rozhodcovských súdov musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

K   rozhodnutiu   ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   335/2010,   na   ktoré   poukazuje rozhodcovský   súd   vo   svojom   vyjadrení,   ústavný   súd   uvádza,   že   ide   o zásadne   odlišný prípad, pretože závery v ňom uvedené sa vzťahujú na prípady, keď nie sú pochybnosti o právomoci   rozhodcovského   súdu.   V predmetnej   veci   ide   o zásadne   inú   situáciu. Rozhodcovské konanie nemalo vôbec prebehnúť, napriek tomu účinky jeho rozhodnutia opierajúce sa o aplikáciu § 150 ods. 1 a 2 OSP negatívne dopadli na sťažovateľku.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania môžu v niektorých extrémnych prípadoch tiež zasiahnuť do základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb. Takýmito rozhodnutiami možno predovšetkým porušiť základné právo na súdnu ochranu (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 147/08, III. ÚS 166/09) a obsahom práva, ktorého porušenie sa namieta, je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23.   septembra   1997).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   teda   môže   mimoriadne   týkať aj rozhodnutia rozhodcovského súdu o trovách konania

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľky   je   porušenie   jej   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a rozhodnutím rozhodcovského súdu zo 4. júla 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. II/2010-2727.

Porušenie svojich práv videla sťažovateľka v tom, že rozhodcovský súd nesprávne vykladal aplikovanú právnu normu, nezákonne jej nepriznal trovy konania a rozhodnutie riadne   neodôvodnil,   čím   sa   v   konečnom   dôsledku   dopustil   porušenia   zásady   zákazu denegatio iustitiae (odopretie spravodlivosti).

Ústavný   súd   zistil,   že   rozhodcovský   súd   v   právnej   veci   navrhovateľa   EOS   KSI Slovensko, s. r. o..., Bratislava, proti sťažovateľke ako odporkyni v rozhodcovskom konaní o zaplatenie 3 071,40 € rozhodol 18. júna 2013 tak, že rozhodcovské konanie zastavil.O   náhrade   trov   konania následne   rozhodol   samostatným uznesením   4.   júla 2013 v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   II/2010-2727   tak,   že   žiaden   z   účastníkov   nemá   právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že rozhodcovský   súd nemá právomoc rozhodnúť vo veci, a tento dôvod považoval v zmysle § 150 ods. 1 a 2 OSP za dôvod hodný osobitného zreteľa na nepriznanie trov konania sťažovateľke.

Ústavný súd ďalej zistil, že k návrhu na začatie konania podanému 12. marca 2010 podala sťažovateľka vyjadrenie 28. apríla 2010, ktoré bolo doručené rozhodcovskému súdu 10. mája 2010 a v ktorom uviedla: „namietame príslušnosť rozhodcovského súdu, keďže žalovaná nepodpísala žiadnu rozhodcovskú doložku ani všeobecné podmienky, kde by sa takáto doložka nachádzala. Okrem toho žalobca nebol účastníkom zmlúv o bežnom účte (a nezdokladoval ani riadne zmluvu o cesii týkajúcu sa žalovanej), preto by sa naňho ani rozhodcovské konanie nemalo vzťahovať; žalovaná tak namieta skutočnosť, že príslušným na vybavenie predmetného sporu by mal byť všeobecný súd.

Žalobca   okrem   toho   v   predmetnom   konaní   na   základe   doposiaľ   vykonaného dokazovania neuniesol dôkazné bremeno, ktoré malo spočívať v preukázaní opodstatnenosti jeho nároku...

Zo žaloby vôbec nevyplýva, ako došiel žalobca k údajnému záväzku žalovanej v sume 3 071,40 €, keď takýto dlh voči právnemu predchodcovi žalobcu nikdy nespôsobila. Je síce pravdou, že žalovaná mala otvorený účet v spoločnosti... s debetom, ale nikdy debet v žalovanej sume výberom z účtu nevytvorila...

Zároveň   žalovaná   namieta   neodôvodnenosť   žaloby   na   základe   toho,   že   zmluva o zriadení účtu bola podpísaná ešte 26. 8. 2005 a debet je z roku 2006, pričom žaloba bola podaná až 12. 3. 2010, ide teda o inveteratio. Námietka sa týka aj nesprávne vyčísleného nároku žalobcu v časti trov konania...

Z   uvedených   dôvodov   žiada   žalovaná   súd,   aby   žalobu   o   zaplatenie   3   071,40   € zamietol a priznal jej náhradu trov konania za 2 úkony á 300,42 € a 2x režijný paušál á 7,21 €.“

K   vyjadreniu   sťažovateľky   podal   stanovisko   právny   zástupca   navrhovateľa 9. augusta 2010, ktoré rozhodcovský súd zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľky, ktorý si uplatnil   za   ďalšie   vyjadrenie   (tretí   úkon)   doručené   rozhodcovskému   súdu 30. septembra 2010 náhradu trov konania už v celkovej sume 922,89 €.

Rozhodcovský   súd   ďalej   požiadal   právneho   zástupcu   sťažovateľky   o   podanie stanoviska k vyjadreniu navrhovateľa z 20. decembra 2010 (vyjadrenie sťažovateľky bolo doručené   rozhodcovskému   súdu   7.   februára   2011),   a   napokon   doručil   stanovisko rozhodcovského súdu k veci právny zástupca sťažovateľky aj 23. mája 2011 a 21. februára 2012.

Z uvedených dôvodov právny zástupca sťažovateľky žiadal celkovú náhradu trov konania v sume 1 846,60 €) za 6 úkonov právnej služby po 300,42 € (príprava a prevzatie veci, žalobná odpoveď a 4 x vyjadrenie k podaniu žalobcu) a 3 x režijný paušál po 7,23 € a 2 x po 7,41 € a 1 x 7,63 €.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodcovský   súd   rozhodol   nezákonne   nielen z podstatného   dôvodu,   že   na   prípad   aplikoval   §   150   ods.   1   a   2   OSP,   ale   tiež   preto, že od začiatku konal s účastníkmi rozhodcovského konania, a dôvodom zastavenia konania a nepriznania trov sťažovateľke, proti ktorej bolo konanie vedené, bolo iba konštatovanie, že nemá na rozhodnutie v tejto veci právomoc.

Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie rozhodcovského súdu a zistil, že jeho rozhodnutie   týkajúce   sa   nepriznania   náhrady   trov   konania   je   v   rozpore   so   zásadou spravodlivého súdneho konania obsiahnutou   v čl.   46   ods.   1 ústavy. Rozhodcovský   súd v predmetnej   veci   o   trovách   konania   rozhodol   vo   vzťahu   k sťažovateľke   celkom formalisticky,   svojvoľne   a   arbitrárne   bez   toho,   aby   mal   jeho   výrok   rozumný   základ v obsahu   spisu   a   poskytoval   rozumné   vysvetlenie,   prečo   sťažovateľke   neboli   priznané žiadne trovy konania, aj keď vedel, že sťažovateľka mala právneho zástupcu, ktorý si trovy konania   postupne   aj   uplatňoval,   čím   sa   reálne nezabezpečilo   uplatnenie   jej   základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov (a primerane to platí pri splnení zákonných predpokladov aj vo vzťahu k rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov) preto ústavný súd vyslovil, že postupom a rozhodnutím rozhodcovského súdu zo 4. júla 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. II/2010-2727 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže   napadnutým   rozhodcovským   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   označených základných   práv sťažovateľky   (bod 1 výroku   tohto nálezu), ústavný súd   v   nadväznosti na to zrušil namietané rozhodnutie rozhodcovského súdu zo 4. júla 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. II/2010-2727 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

V danom prípade rozhodcovský súd opätovne rozhodne o náhrade trov účastníkov konania (bod 2 výroku nálezu), pričom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v II. časti tohto rozhodnutia (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Rozhodcovský súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

V   súlade   s   §   56   ods.   4   zákona   o   ústavnom   súde   sa   ústavný   súd   tiež   zaoberal žiadosťou sťažovateľky o priznanie finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka požadovala finančné zadosťučinenie v sume 1 800 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd však finančné zadosťučinenie sťažovateľke nepriznal, pričom vychádzal z toho, že okrem vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky sa v tomto konaní náprava   dosiahne   najmä   zrušením   napadnutého   rozhodnutia   rozhodcovského   súdu a vrátením veci na ďalšie konanie.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Sťažovateľka   žiadala úhradu trov konania v sume 414,14 € za tri úkony právnej služby a trikrát režijný paušál.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola   781   €,   a   vychádzajúc   zo   svojej   štandardnej   judikatúry   (III.   ÚS   71/2012, III. ÚS 215/2013, IV. ÚS 135/2013) úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „vyhláška“).   Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby predstavuje sumu 130,16 € a základná sadzba paušálnej   náhrady   výdavkov   (tzv.   režijný   paušál)   sumu   7,81   €,   teda   v danom   prípade odmena a režijný paušál predstavuje za 2 úkony právnej služby sumu 275,94 €.

Za   tretí   úkon   (vyjadrenie   sťažovateľky   zo   17.   februára   2014)   ústavný   súd   trovy konania nepriznal, pretože v ňom sťažovateľka neuviedla žiadne nové skutočnosti, ktoré by prispeli k objasneniu veci.

Priznanú úhradu trov konania je rozhodcovský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014