znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 547/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. Z., Ž., zastúpeného advokátom Mgr. B. S., Advokátska kancelária, S., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 24 C 14/2010 z 20. decembra 2011 v spojení s opravnými uzneseniami z 11. januára 2012 a   18. januára 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 93/2012 z 31. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. Z. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 26. septembra 2012   doručená   sťažnosť   P.   Z.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn.   24   C   14/2010   z 20. decembra   2011   v spojení s opravnými   uzneseniami   z 11.   januára   2012   a 18. januára 2012 a rozsudkom   Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 93/2012 z 31. mája 2012   (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   žalovaný   bol   účastníkom konania   v   právnej   veci   o zaplatenie   sumy   6 638,78   €   spolu   s príslušenstvom   vedeného okresným   súdom   pod   sp. zn.   24   C   14/2010.   Okresný   súd   v predmetnej   veci   rozhodol rozsudkom   z 20.   decembra   2011   tak,   že   žalobe   žalobcu   vyhovel.   Vzhľadom   na   chyby uvedené   v rozsudku   okresný   súd   vydal   dve   opravné   uznesenia   z 11.   januára   2012 a 18. januára 2012.   Na základe podaného odvolania sťažovateľa rozhodoval krajský súd, ktorý svojím napadnutým rozsudkom rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „OSP“) ako vecne správny.

Sťažovateľ   v sťažnosti   okresnému   súdu,   ako   aj   krajskému   súdu   vytýka,   že nepostupovali   v súlade   s princípmi   právneho   štátu,   najmä   s princípom   právnej   istoty, a porušenie   čl.   1   ods.   1   ústavy   odôvodňuje   tým,   že „interpretácia   práva   v ich   podaní nevyústila v zabezpečenie vnútornej zrozumiteľnosti a odôvodniteľnosti rozhodnutí, čo sa v maximálnej   miere   a opakovane   prejavilo   najmä   v rozhodnutiach Porušovateľa 1. a následne aj v rozhodnutí Porušovateľa 2., ktorý sa stotožnil so závermi napadnutého prvostupňového rozhodnutia bez toho, aby sa odvolací súd, od ktorého by sa v právnom štáte okrem samostatnej individuálnej rozhodovacej činnosti malo očakávať aj zabezpečovanie   jednotného   výkladu   práva   na   globálnej   úrovni,   bližšie   zaoberal a jednoznačne   vysporiadal   s logickými   nedostatkami,   na   ktorých   bolo   postavené rozhodnutie   Porušovateľa   1.   V tomto   prípade   Sťažovateľovi   z obsahu   napadnutých rozhodnutí   Porušovateľov   do   dnešného   dňa   nie   je   zrejmé,   z akého   dôvodu   obaja Porušovatelia   odignorovali   existenciu   dohody   o pristúpení   k záväzku   podľa   §   534 Občianskeho   zákonníka   medzi   Sťažovateľom   a spoločnosťou   G.,   s.r.o.   a následne jednoznačné vyjadrenie svedka Ing. R. S. na pojednávaní dňa 15.12.2011, ktorý potvrdil, že sporná úhrada zo strany spoločnosti G., s.r.o. v prospech odporcu v sume 200.000,-Sk bola úhradou pôžičky, ktorú si zobral Sťažovateľ od navrhovateľa.“.

Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením svojho základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   namieta   nepreskúmateľnosť   a   nedostatočnosť odôvodnenia písomného vyhovovania rozsudkov okresného súdu, ako aj krajského súdu, a tento nedostatok podľa názoru sťažovateľa spôsobuje porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ v tomto smere v sťažnosti poukazoval na skutkové tvrdenia kľúčového svedka, s ktorými sa okresný súd, ako aj krajský súd dostatočne nevysporiadal, resp. sa vysporiadal podľa názoru sťažovateľa arbitrárne.

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie v   sťažnosti žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1.   Okresný   súd   Žilina   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Žilina   pod sp. zn. 24C/14/2010,   Rozsudkom   č.   k.   24C/14/2010-184   zo   dňa   20.12.2011   v   spojení s opravnými   uneseniami   zo   dna   11.1.2012   č.   k,   24C/14/2010-205   a   zo   dňa   18.1.2012 č. k. 24C/14/2010-205 porušil právo Sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1Ústavy (právo na súdnu ochranu).

2.   Okresný   súd   Žilina   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Žilina,   pod sp. zn. 24C/14/2010,   Rozsudkom   č.   k.   24C/14/2010-184   zo   dňa   20.12.2011   v   spojení s opravnými   uneseniami   zo   dňa   11.1.2012   č.   k.   24C/14/2010-205   a   zo   dňa   18.1.2012 č. k. 24C/14/2010-205 porušil čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (princíp právnej istoty).

3. Krajský súd v Žiline Rozsudkom sp. zn. 9Co/93/2012 zo dňa 31.5.2012 porušil právo Sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy (právo na súdnu ochranu).

4. Krajský súd v Žiline Rozsudkom sp. zn. 9Co/93/2012 zo dňa 31.5.2012 porušil čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (princíp právnej istoty).

5.   Ústavný   súd   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline   zo   dňa   31.5.2012 č. k. 9Co/93/2012, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu v Žiline zo dňa 20.12.2011 č. k.   24C/14/2010-184   v   spojení   s   opravnými   uzneseniami   zo   dňa   11.1.2012 č. k. 24C/14/2010-205 a zo dňa 18.1.2012 č. k. 24C/14/2010-205 zrušuje.

6.   Ústavný   súd   Rozsudok   Okresného   súdu   v   Žiline   zo   dňa   20.12.2011 č. k. 24C/14/2010-184   v   spojení   s   opravnými   uzneseniami   zo   dňa   11.1.2012 č. k. 24C/14/2010-205   a   zo   dňa   18.1.2012   č.   k.   24C/14/2010-205   zrušuje   a vracia   vec Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.

7. Okresný súd Žilina... a Krajský súd v Žiline... sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania Sťažovateľa vo výške 456,80 €.“

Sťažovateľ   zároveň   v závere   svojej   sťažnosti   žiadal,   aby   ústavný   súd   odložil vykonateľnosť   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   24   C   14/2010   z 20.   decembra   2011 a napadnutého rozsudku krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   sťažnosti   je   nespokojnosť   sťažovateľa   s odôvodnením   označeného rozsudku okresného súdu a napadnutého rozsudku krajského súdu. Sťažovateľ odôvodnenia uvedených   rozsudkov   všeobecných   súdov   považuje   za   arbitrárne,   nedostatočné a nepreskúmateľné a zároveň v ňom vidí porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy a svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave medzi   ústavný   súd   a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (napr.   I.   ÚS   19/02, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods.   1 ústavy označeným rozsudkom   okresného   súdu   poukazuje na princíp   subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý rozsudok ani predchádzajúci postup okresného   súdu,   keďže   ho   už   preskúmal   na   základe   odvolania   krajský   súd,   ktorý   bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti označenému rozsudku   okresného   súdu   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde pre nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05, IV. ÚS 155/2010).

2.   Ústavný   súd   v súvislosti   s namietaným   porušením   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštatuje, že po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku   krajského   súdu,   ako   aj odôvodnenia   označeného   rozsudku   okresného   súdu, na ktoré   nemožno   nazerať   izolovane   a   ktoré   podľa   judikatúry   tvorí   jeden   celok (II. ÚS 78/05),   dospel   k záveru,   že   rozhodnutie   je   dostatočným   spôsobom   odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku žalobcu, a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

Z odôvodnenia   označeného   rozsudku   okresného   súdu,   ako   aj   z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že dôvodom vyhovenia návrhu žalobcu bola nesporná   skutočnosť,   a to   že   sťažovateľ   si   skutočne   požičal   žalobou   uplatnenú   sumu od žalobcu,   pričom   v konaní neuniesol   dôkazné   bremeno,   pretože   nevedel   dôveryhodne preukázať   splnenie   svojho   dlhu   žalobcovi.   Všeobecné   súdy   vychádzajúc   z vykonaného dokazovania dospeli k záveru, že sťažovateľove tvrdenia týkajúce sa splnenia dlhu boli rozporuplné, a v tomto smere súdy poukázali na písomné dôkazy (list zo 17. decembra 2008 a príkaz na úhradu a na ňom uvedený variabilný symbol), ktoré vyvracajú účelovú svedeckú výpoveď kľúčového svedka p. S., ktorý v rozpore s týmito dôkazmi tvrdil, že vykonanou platbou chcel uhradiť dlh sťažovateľa. Súdy preto logicky na základe týchto rozhodujúcich skutočností   dospeli   k záveru   o neunesení   dôkazného   bremena   sťažovateľa,   a preto   ho zaviazali uhradiť žalobcovi žalobou uplatnenú sumu.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   v súvislosti   s ďalšou   námietkou   sťažovateľa,   že   krajský   súd   sa v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku stotožnil s nepreskúmateľnými a arbitrárnymi závermi okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie založil na neprípustných úvahách, ktoré nemali oporu vo vykonanom dokazovaní, poukazuje na tú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku   krajského   súdu,   v ktorej   krajský   súd   uviedol,   že „na   tieto   odvolací   súd neprihliadal, lebo ani nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a prvostupňový súd len nad rámec dokazovania uviedol, akými ďalšími úvahami sa pri rozhodovaní riadil“.

Ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo rozhodnutia orgánu   štátu   v   rámci   predbežného   prerokovania   nesignalizuje   možnosť   porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03,   I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že   ho   možno   považovať   za   ústavne   akceptovateľný.   Ústavný   súd   konštatuje,   že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nemožno považovať za arbitrárne ani za svojvoľné alebo za nepreskúmateľné.   Toto   odôvodnenie poskytuje dostatočný   základ pre jeho výrok. Úvahy krajského súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce z vykonaného dokazovania a relevantných noriem hmotného práva, ktorých účel a význam nepopierajú. Ústavný súd tiež nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému rozsudku krajského súdu z hľadiska posúdenia možného porušenia jeho základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   umožnila   dospieť   k záveru,   ktorý   by odôvodňoval   vyslovenie   porušenia   označeného   základného   práva.   Z uvedeného   dôvodu sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

3.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľom   namietané   porušenie   princípu   právnej   istoty vyplývajúceho z čl. 1 ods. 1 ústavy, ten má charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy (napr. IV. ÚS 70/2011), a tento ústavný princíp je zároveň jedným z atribútov základného práva na súdnu ochranu a jeho esenciálnej zložky – práva na spravodlivý proces. Z tohto hľadiska   sa   konštatovaná zjavná   neopodstatnenosť   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu tohto   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   týka   rovnako   (materiálne)   aj   tejto námietky.

Sťažovateľ   uvedenú   námietku   premietol   do   samostatného   bodu   petitu,   preto   je namieste zdôrazniť, že čl. 1 ods. 1 ústavy neformuluje žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloviť porušenie tohto ustanovenia ústavy (napr. III. ÚS 119/2011).

V tejto časti   tak ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej   meritórne   prerokovanie   v konaní   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy (m. m. III. ÚS 117/2012).

V nadväznosti   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   už   o ďalších požiadavkách sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2012