znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-

III. ÚS 547/2011-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. Š. R., B., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. I. B., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 196/2011 z 25. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. Š. R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra 2011 doručená sťažnosť RNDr. Š. R., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 196/2011 z 25. augusta 2011.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že „podal dňa 5. 11. 2004 na Okresnom súde Bratislava IV návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode. Okresný súd Bratislava IV rozsudkom č. 8C 391/2004-128 zo dňa 4. 3. 2009 rozhodol o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva tak, že hnuteľné veci vyporiadal v súlade so súhlasnými   návrhmi   účastníkov   a   odporkyňu   zaviazal   zaplatiť   navrhovateľovi na vyrovnanie   podielov   sumu   52   548   €,   ktorú   ustálil   ako   polovicu   hodnoty   členského podielu viažuceho sa k bytu. Pri určení hodnoty členského podielu okresný súd vychádzal zo záverov znaleckého posudku č. 43/2007 vypracovaného Ing. I. C. zo dňa 5. 11. 2007. Na základe odvolania odporkyne Krajský súd v Bratislave uznesením č. 6Co 329/09- 161 zo dňa 17. 12. 2009 prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd totiž dospel k záveru, že vzhľadom na pomerne dlhý časový odstup medzi vypracovaním znaleckého posudku a rozhodnutím prvostupňového súdu, hodnota členského podielu stanovená znaleckým posudkom v čase rozhodovania súdu už nebola aktuálna. Po vrátení veci na Okresný súd Bratislava IV došlo k opätovnému vypracovaniu znaleckého posudku Ing. I. C. (posudok č. 32/2010 zo dňa 19. 9. 2010). Znalec bol následne vypočutý aj   na pojednávaní   konanom   dňa   8.   2.   2011.   Prvostupňový   súd   sa   stotožnil so záverom   znalca   ohľadne   hodnoty   členského   podielu   v   bytovom   družstve.   Následne rozsudkom č. 8C 391/2004-257 zo dňa 8. 2. 2011 rozhodol o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pričom odporkyňu zaviazal, aby navrhovateľovi (sťažovateľovi) vyplatila na vyrovnanie podielov sumu 42 755,- €.

Proti   uvedenému   rozsudku   podala   odporkyňa   odvolanie,   v   ktorom   namietala,   že hodnota členského podielu nebola určená správne, nakoľko súd vychádzal zo stanovenia všeobecnej   hodnoty   bytu   (ako   nehnuteľnosti),   pričom,   podľa   názoru   odporkyne,   táto   je výrazne vyššia než cena, ktorú by bolo možné dosiahnuť za prevod členského podielu. Ďalej odporkyňa   namietala   neúplné   zistenie   skutkového   stavu,   ku   ktorému   malo   dôjsť nevykonaním   výsluchov   navrhovaných   svedkov   o   údajných   pôžičkách,   ktoré   si   mala odporkyňa zobrať ešte za trvania manželstva od dcér účastníkov. Napokon prvostupňovému súdu   vytkla   aj   to,   že   sa   nezaoberal   otázkou,   kto   z   bývalých   manželov   sa   viac   zaslúžil o udržanie spoločných vecí a kto sa vo väčšej miere staral o rodinu, či chod spoločnej domácnosti.

Krajský súd v Bratislave následne uznesením č. 3 Co 196/2011-269 zo dňa 25. 8. 2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Pokiaľ ide o určenie hodnoty členského podielu, navrhol prvostupňovému súdu, aby sa pokúsil túto hodnotu zistiť náhradnou metodikou, napr. dopytom na bytové družstvo, pričom ale   zároveň   pripustil,   že   pokiaľ   sa   mu   ani   týmto   spôsobom   nepodarí   zistiť   potrebné informácie,   bude   musieť   vychádzať   zo   znaleckého   posudku   Ing.   C.   Ďalej   odvolací   súd uviedol,   že   bude   potrebné   v   konaní   zamerať   pozornosť   aj   na   zistenie,   či   nie   sú   dané podmienky   pre   stanovenie   iného   než   rovnakého   pomeru   podielov   účastníkov   pri vyporiadaní. Predmetné uznesenie Krajského súdu v Bratislave nadobudlo právoplatnosť dňa 16.9.2011.“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti tvrdí, že „Krajský súd vydaním napadnutého uznesenia, podľa nášho názoru, dopustil viacerých pochybení, a to najmä tým, že

- rozhodol o zrušení prvostupňového rozsudku hoci na to nebol žiadny z taxatívne stanovených zákonných dôvodov podľa § 221 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok,

- posúdil skutkový stav rozdielne ako súd prvého stupňa bez toho, aby dokazovanie sám zopakoval alebo doplnil a umožnil pritom sťažovateľovi realizáciu jeho procesných práv,

-   prihliadol   na   skutkové   tvrdenie   odporkyne   uplatnené   prvýkrát   až   v   odvolacom konaní bez tohto, aby bol na to daný dôvod podľa § 205a OSP,

-   svoje   rozhodnutie   riadne   neodôvodnil,   pričom   sa   naviac   vôbec   nevysporiadal s argumentáciou uvádzanou sťažovateľom v jeho vyjadrení k odvolaniu.“.

Z uvedených   údajných   pochybení   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   vyvodzuje porušenie označených práv napadnutým uznesením krajského súdu. Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie krajského súdu za „natoľko nedostatočne odôvodnené, že je nutné ho považovať za nepreskúmateľné. Krajský súd v ňom nevysvetlil na základe akých skutočností sa   rozhodol   prvostupňový   rozsudok   zrušiť,   v   čom   (ak   vôbec)   videl   nesprávne   právne posúdenie veci, prečo neakceptoval skutkový stav tak ako bol zistený súdom prvého stupňa, no pritom dokazovanie sám nezopakoval ani nedoplnil, ani na základe čoho sa zaoberal novými   skutočnosťami   uvedenými   odporkyňou   až   v   odvolacom   konaní   a   zaviazal prvostupňový súd na ich dodatočné preskúmanie. Závery, ku ktorým krajský súd vo svojom rozhodovaní dospel, sú tak, podľa nášho názoru, zjavne neodôvodnené a arbitrárne. Navyše sa odvolací súd vôbec nevysporiadal s podrobnou argumentáciou sťažovateľa obsiahnutou v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporkyne zo dňa 4. 5. 2011. Naopak, v odôvodnení len jedinou vetou uviedol, že navrhovateľ žiadal prvostupňový rozsudok potvrdiť.“.

Sťažovateľ v závere sťažnosti žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa RNDr. Š. R. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. 3 Co 196/2011-269 z 25. 8. 2011 porušené boli.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. 3 Co 196/2011-269 z 25. 8. 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovaleľovi RNDr. Š. R. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov), ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ing. I.   B. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...Formuláciou   uvedenou   v čl.   46   ods.   1   ústavy   ústavodarca   v základnom   právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Co 196/2011 z 25. augusta 2011, ktorým zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 391/2004 z 8. februára 2011. Sťažovateľ v ňom vidí porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (obdobne   napr.   III. ÚS 263/03,   II.   ÚS   98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave medzi   ústavný   súd   a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (napr.   I.   ÚS   19/02, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

V kontexte argumentácie sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu významná aj tá skutočnosť, že krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci, čo bez akýchkoľvek pochybností   znamená,   že   napadnutým   rozhodnutím   sa   konanie   neskončilo.   V danom prípade nejde o konečné rozhodnutie, ktorého dôsledkom by bolo právoplatné skončenie veci,   prípadne   zastavenie   súdneho   konania,   čo   však   nevylučuje   možnosť   vyslovenia namietaného porušenia označených práv sťažovateľa (pozri II. ÚS 387/2010).

Sťažovateľ odôvodňoval porušenie označených práv napadnutým rozhodnutím tým, že odvolací súd dospel k odlišným skutkovým zisteniam ako súd prvého stupňa bez toho, aby sám   vykonal   dokazovanie,   resp.   dokazovanie   v potrebnom   rozsahu   opakoval   a umožnil sťažovateľovi   realizáciu jeho procesných   práv.   Navyše,   závery   uvádzané   v namietanom rozhodnutí sú podľa sťažovateľa neodôvodnené a arbitrárne. Sťažovateľ ďalej namieta, že odvolací súd zrušil prvostupňové rozhodnutie bez toho, aby bol daný niektorý z dôvodov taxatívne uvedených v § 221 ods.   1 zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Arbitrárnosť namietaného rozhodnutia vidí sťažovateľ aj v jeho nedostatočnom a nepreskúmateľnom odôvodnení.

1. S námietkou sťažovateľa, že krajský súd dospel k odlišným skutkovým zisteniam ako   súd   prvého   stupňa   bez   toho,   aby   sám   vykonal   dokazovanie,   resp.   dokazovanie v potrebnom rozsahu opakoval a umožnil sťažovateľovi realizáciu jeho procesných práv, sa ústavný súd nestotožňuje, pretože hlavným dôvodom zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa bola   predovšetkým   skutočnosť   uvedená   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   krajského súdu,   že „súd   prvého   stupňa   nevenoval   dostatočnú   pozornosť   tomu,   ako   sa   každý z účastníkov   konania   staral   o rodinu   a nato,   ako   sa   zaslúžil   o nadobudnutie   a udržanie spoločných vecí“. Inými slovami, krajský súd vytýkal okresnému súdu nedostatočne zistený skutkový stav, ktorý mohol mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Zistenie skutkového stavu v tomto smere podľa názoru krajského súdu vyjadreného v odôvodnení napadnutého uznesenia   krajského   súdu   mohlo   mať   vplyv   na   určenie   iného   než   rovnakého   pomeru podielov pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“). Krajský súd pritom vychádzal z tvrdení žalovanej, ktorá navrhovala dokazovanie týkajúce sa pôžičiek poskytnutých od dcér. Sám sťažovateľ vo vyjadrení k odvolaniu zo 4. mája 2011, ktorého kópiu si ústavný súd vyžiadal od okresného súdu, pripustil, že „údajná pôžička, spomenula   ju   prvýkrát   až   po   viac   ako   šiestich   rokoch   trvania   sporu   na   poslednom pojednávaní   a jediným   dôkazom   o jej   existencii   mali   byť   výpovede   dcér   účastníkov“. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná navrhovala vykonanie dokazovania ešte na súde prvého stupňa, čo sa týka skutočností, z ktorých mohla vyplynúť odôvodnenosť určenia iného než rovnakého   pomeru   podielov   pri   vyporiadaní   BSM.   V súvislosti   s potrebou   vykonať dokazovanie v tomto smere krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že „bude treba zamerať pozornosť na zistenie skutočností uvedených v druhej a tretej vete § 150 Obč. zák.“.

Podľa predmetného ustanovenia § 150 Občianskeho zákonníka pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a je povinný nahradiť,   čo   sa   zo   spoločného   majetku   vynaložilo   na   jeho   ostatný   majetok.   Ďalej   sa prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   v napadnutom   uznesení   nedospel k odlišným   skutkovým   zisteniam   ako   súd   prvého   stupňa,   tak   ako   tvrdil   sťažovateľ,   ale konštatoval   nedostatočne   zistený   skutkový   stav   v súvislosti   s   navrhnutým   dokazovaním, ktoré   okresný   súd   nevykonal,   pričom   podľa   názoru   krajského   súdu   nevykonanie dokazovania v tomto smere mohlo mať vplyv na správnosť rozhodnutia okresného súdu. Krajský súd, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia, zrušil rozsudok súdu prvého   stupňa   podľa   §   221   ods.   1   písm.)   h   OSP.   Podľa   uvedeného   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Keďže krajský súd, ako už bolo uvedené, v napadnutom uznesení spochybnil úplnosť   dokazovania   a poukázal   aj   na aplikovateľnosť   konkrétneho   ustanovenia   zákona (druhá   a tretia veta §   150 Občianskeho zákonníka)   upravujúceho zásady   vyporiadania, ktoré vzhľadom na nevykonanie dokazovania neboli použité (pretože okresný súd vychádzal z prvej   vety   §   150   Občianskeho   zákonníka,   pozn.),   ústavný   súd   konštatuje,   že   miera interpretácie aplikovaných ustanovení právnych predpisov krajským súdom v napadnutom uznesení nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa, preto ústavný súd hodnotí túto námietku sťažovateľa za nedôvodnú.

2.   Z uvedených   dôvodov   preto   neobstojí   ani ďalšia   námietka   sťažovateľa   proti namietanému rozhodnutiu o neexistencii zákonného dôvodu na zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, pretože krajský súd výslovne uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, že aplikoval ustanovenie § 221 ods. 1 písm.) h OSP.

3. Čo sa týka ďalšej námietky arbitrárnosti napadnutého uznesenia krajského súdu, ústavný súd   v súlade   s ustálenou   judikatúrou   pripomína,   že o arbitrárnosti   (svojvôli)   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

4.   Z povahy   tejto   námietky   sťažovateľa   vyplýva,   že   táto   súvisí   s ďalšou   jeho námietkou   o údajnej   nedostatočnosti   a   nepreskúmateľnosti   odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia krajského súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy a práva   na spravodlivé   konanie podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06).

Taktiež Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) v rámci svojej judikatúry vyslovil,   že   „Právo   na spravodlivý   proces   zahŕňa   aj   právo   na   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy   posudzované   so   zreteľom   na   konkrétny   prípad.“   (napr.   Georgidias   v.   Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Európsky súd pre ľudské práva v inom rozhodnutí tiež zaujal stanovisko, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia   považovaný   za rozhodujúci   (rozsudok   ESĽP vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 209/04 tiež vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného   súdu   (prvostupňového,   ale   aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“.

K námietkam sťažovateľa v týchto súvislostiach ústavný súd uvádza, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu nemožno považovať za arbitrárne ani za svojvoľné alebo za nepreskúmateľné. Toto odôvodnenie poskytuje dostatočný základ pre jeho výrok. Úvahy krajského súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností   prípadu   a   relevantných   noriem   hmotného   a procesného   práva,   ktorých   účel a význam   nepopierajú.   Krajský   súd   konštatuje   predovšetkým   nedostatočne   zistený skutkový stav, k čomu dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98, IV. ÚS 110/03). Za týchto okolností tvrdenia sťažovateľa o nevysporiadaní sa s obsahom jeho   vyjadrenia   k odvolaniu   protistrany,   ktoré   obsahuje   hypotetické   závery   a   skutkové tvrdenia,   nepredstavujú   zásah   do   jeho   označených   práv   jednak   preto,   že   napadnuté uznesenie   krajského   súdu   podľa   názoru   ústavného   súdu jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,   a jednak   z dôvodu,   že   skutočnosti   namietané   sťažovateľom   budú   môcť   byť predmetom dokazovania v ďalšom konaní pred okresným súdom.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t.   j.   jeho   úlohou   nie   je   nahrádzať   činnosť   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   považuje napadnuté rozhodnutie krajského súdu za ústavne akceptovateľné. Ústavný súd nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému uzneseniu krajského súdu z hľadiska posúdenia možného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   umožnila   dospieť   k záveru,   ktorý   by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv najmä v nadväznosti na skutočnosť, že nejde   o právoplatne   skončené   konanie   vo   veci   samej.   Z uvedeného   dôvodu   sťažnosť sťažovateľa   v celom   rozsahu   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre zjavnú neopodstatnenosť.

V nadväznosti   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   už   o ďalších   požiadavkách sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011