znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 546/2015-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. Ladislavom Potockým, advokátska kancelária, Mydlárska 19, Žilina,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 232/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 232/2010 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 15. októbra 2010 žalobu o vypratanie nehnuteľnosti proti žalovaným, ktorí podľa sťažovateľky okupujú jej nehnuteľnosť bez právneho dôvodu. Sťažovateľka uvádza, že „môj návrh na vypratanie som   podala   ešte   v roku   2010.   Za   celých   5   rokov   sa   konanie   prerušilo   celkom   4   krát a termíny pojednávaní, ktoré boli na moju žiadosť vytyčované boli vždy zrušené.“. V tejto súvislosti opísala priebeh konania, z ktorého vyplýva, že okresný súd uznesením zo 7. apríla 2015 prerušil konanie do právoplatného skončenia veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 18 C 221/2014.

Sťažovateľka   na   základe   týchto   skutočností   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol nálezom, že okresný súd porušil základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu v napadnutom konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 232/2010 konať bez zbytočných prieťahov, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 232/2010.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Na základe informácií uvedených v sťažnosti ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom   zisťoval   stav   v napadnutom   konaní.   Podľa   zistení   ústavného   súdu   prerušenie napadnutého konania trvá dodnes, preto konštatuje, že existuje zákonná prekážka, ktorá bráni súdu v jeho ďalšom postupe (mutatis mutandis I. ÚS 162/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty účastníka   konania   (napr.   I.   ÚS   41/02).   Tento   účel   spravidla   nemožno   dosiahnuť po právoplatnom prerušení konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom. Ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v Občianskom súdnom poriadku, nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým aj k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako aj   v čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   preto   nečinnosť   okresného   súdu   v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (mutatis mutandis napr. III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03, II. ÚS 3/00, I. ÚS 214/06).

Vzhľadom   na   uvedené   sa   ústavný   súd   zaoberal   len   časťou   napadnutého   konania od 11. októbra 2010 do 7. apríla 2015. Okresný súd po vykonaní prvotných úkonov (výzva na zaplatenie súdneho poplatku, písomné poučenie účastníkov konania a doručenie žaloby na   vyjadrenie   žalovaným)   na   základe   listín   doručených   okresnému   súdu   žalovanými 7. marca   2011   rozhodol   o prerušení   konania   do   právoplatného   skončenia   veci   vedenej na Najvyššom súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Cdo 208/2010.   Najvyšší   súd   v uvedenom   konaní   rozhodol   uznesením   z 30.   júla   2012,   ktoré nadobudlo   právoplatnosť   15.   augusta   2012.   O uvedenom   období   prerušenia   konania od 7. marca   2011   do   15.   augusta   2012   platí,   že   existovala   zákonná   prekážka   postupu okresného súdu, ktorú v zmysle citovanej judikatúry ústavného súdu nemožno považovať za zbytočný prieťah.

Zo stručnej   chronológie   úkonov   súdu   v napadnutom   konaní,   ktorú   si   ústavný súd zabezpečil   v súčinnosti   s okresným   súdom,   ako   aj   z vlastnej   rozhodovacej   činnosti ústavný   súd   zistil,   že   žalovaní   v konaní   pred   okresným   súdom   podali   ústavnú sťažnosť, ktorou   namietali   meritórne   rozhodnutie   vo   veci   vedenej   na   okresnom   súde pod sp. zn. 17 C 98/2005, odvolací rozsudok Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)   vo   veci   sp. zn.   7   Co   183/2009   (ďalej   len   „rozsudok   odvolacieho   súdu“),   ako aj rozhodnutie o dovolaní vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 208/2010 na najvyššom súde. Vzhľadom na to, že ústavný súd o uvedenej sťažnosti sťažovateľov vedenej pod sp. zn. II. ÚS 433/2012   rozhodol   tak,   že   ich   sťažnosť   prijal   uznesením   z 11.   októbra   2012 v časti smerujúcej proti rozsudku odvolacieho súdu, okresný súd uznesením z 22. októbra 2012 prerušil opäť napadnuté konanie až do právoplatného ukončenia konania na ústavnom súde.   Ústavný   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   II.   ÚS   433/2012   rozhodol   nálezom zo 7. februára 2013 (nadobudol právoplatnosť 14. marca 2013), ktorým okrem iného zrušil odvolací rozsudok krajského súdu. Opäť v období od prerušenia napadnutého konania uznesením   z 22.   októbra   2012   do   nadobudnutia   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu 14. marca 2013 nemohlo v napadnutom konaní dochádzať k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušovaniu označeného základného práva sťažovateľky.

Okresný   súd   vychádzajúc   z uvedených   skutočností   uznesením   z 21.   mája   2013 rozhodol   o prerušení   napadnutého   konania   do   právoplatného   skončenia   veci   vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 98/2005 a následne 31. októbra 2013 a 11. februára 2014 zisťoval stav v označenom konaní, keďže krajský súd opätovne na základe zrušenia jeho rozhodnutia nálezom ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 433/2012 rozhodoval o odvolaní účastníkov konania. Krajský súd o odvolaní v uvedenej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 Co   116/2013   z 26.   februára   2014,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   25. marca   2014. V uvedenom období od právoplatnosti označeného nálezu až do právoplatného skončenia konania vo veci vedenej pod sp. zn. 17 C 98/2005 (rozsudkom krajského súdu z 26. februára 2014, pozn.) existovala zákonná prekážka, ktorá spočívala v tom, že súvisiace konanie, pre ktoré   okresný   súd   prerušil   napadnuté   konanie,   nebolo   právoplatne   skončené.   Teda počas obdobia od 21. mája 2013 do 26. februára 2014 v napadnutom konaní opätovne nemohlo dochádzať k porušovaniu označeného základného práva sťažovateľky.

Okresný súd po právoplatnom ukončení súvisiacej veci určil termín pojednávania na 17.   jún   2014,   ktoré   však   bolo   odročené   bez   prerokovania   veci   pre   ospravedlnenie žalovaných,   podobne   ako   termín   pojednávania   určený   na   18.   september   2014   a 6. november 2014, kedy okresný súd odročil pojednávanie na neurčito. Žalovaní doručili návrh   na prerušenie   konania   19.   novembra   2014   a tiež   30.   marca   2015.   Okresný   súd rozhodol   o prerušení konania   uznesením zo 7. apríla 2015, proti   ktorému sťažovateľka podala odvolanie. Do doručenia tejto sťažnosti krajský súd o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu o prerušení konania právoplatne nerozhodol.

Vzhľadom na opísané okolnosti prípadu a viaceré obdobia, počas ktorých nesporne existovala prekážka postupu okresného súdu v napadnutom konaní, a už opísanú aktivitu súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   opísaný   postup   okresného   súdu   v napadnutom   konaní neindikuje, že by došlo k relevantným prieťahom v uvedenom období, preto ústavný súd konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľky,   ktorou   sa   domáhala   vysloviť   porušenie   svojho označeného základného práva v napadnutom konaní, je zjavne neopodstatnená, preto ju ako takú po predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci   rozhodnutej   v zmysle   §   24   písm.   a) zákona o ústavnom súde, a preto sťažovateľke nebráni po splnení zákonom ustanovených podmienok, aby podala v tej istej veci novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015