znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 546/2014-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 24. septembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   F. A.,   J. F.   a   J. H.,   zastúpených advokátom JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, Jarmočná 2264/3, Šaľa, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 49, čl. 50 ods. 6 a čl. 141a písm. b) Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b),   c)   a d)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Špecializovaného   trestného   súdu   sp. zn. PK 2   T   16/2008   z   23.   júna   2010,   rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   To   23/2010   z   11.   februára   2011 a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 To 4/2011 z 20. apríla 2011, sp. zn. 1 TdoV 9/2012 z 25. apríla 2013 a sp. zn. 1 Tdo V 10/2012 zo 17. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. A., J. F. a J. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra 2013 doručená sťažnosť F. A. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), J. F. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“), a J. H. (ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“, spolu ďalej aj „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 49, čl. 50 ods. 6 a čl. 141a písm. b) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa   čl.   6   ods.   1   a 3   písm.   a), b),   c)   a d)   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Špecializovaného trestného   súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 z 23. júna 2010, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   1 To 23/2010   z 11.   februára   2011   a   uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 4/2011 z 20. apríla 2011, sp. zn. 1 TdoV 9/2012 z 25. apríla 2013 a sp. zn. 1 TdoV 10/2012 zo 17. júna 2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 z 23. júna 2010 boli sťažovatelia v 1. a 2. rade uznaní vinnými z trestného   činu   založenia,   zosnovania   a podporovania   zločineckej   skupiny   podľa   § 296 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon č. 300/2005   Z.   z.“)   a iné   a sťažovateľ   v 3.   rade   z trestného   činu   založenia,   zosnovania a podporovania   zločineckej   skupiny   a teroristickej   skupiny   podľa   §   185   ods.   1   zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 140/1961 Zb.“)   a iné.   O podaných   odvolaniach   sťažovateľov   rozhodol   najvyšší   súd rozsudkom sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. februára 2011 a uznesením sp. zn. 1 To 4/2011 z 20. apríla 2011, ktorými odvolania ako nedôvodné zamietol. Proti druhostupňovým rozhodnutiam podali sťažovatelia   dovolanie,   ktoré   najvyšší   súd   svojimi   uzneseniami   sp. zn. 1 TdoV   9/2012 z 25. apríla 2013 a sp. zn. 1 TdoV 10/2012 zo 17. júna 2013 v zmysle ustanovenia § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol, pretože neboli zistené dôvody dovolania podľa ustanovení § 371 Trestného poriadku.

1.   Sťažovatelia   v prvom   bode   odôvodnenia   sťažnosti   namietajú,   že   označenými rozhodnutiami Špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu ich práva na obhajobu, čl. 48 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj ich práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V tomto smere sťažovatelia svoje námietky opierajú o argumentáciu nezákonnosti vykonaného   hlavného   pojednávania,   ktoré   bolo   podľa   ich   vyjadrenia   vykonané   v ich neprítomnosti, hoci na to neboli splnené podmienky, v čom vidia znemožnenie svojho práva na obhajobu   kladením   otázok   vypočúvaným   svedkom   a vyjadrením   sa   k vykonaným dôkazom.

Sťažovatelia   tiež   na   tomto   mieste   predkladajú   tvrdenie   o porušení   svojho   práva na verejné prejednanie veci postupom konajúceho súdu, ktorý podľa názoru sťažovateľov pristúpil   k vylúčeniu   verejnosti   bez   splnenia   podmienok   vyžadovaných   Trestným poriadkom a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia   ďalej   namietajú   nezákonný   spôsob   vykonania   dôkazov,   kde argumentujú: „V našej trestnej veci ani jeden svedok vypočúvaný na hlavnom pojednávaní nebol   Špecializovaným   trestným   súdom   dotazovaný,   aby   sa   výslovne   vyjadril,   či   právo odoprieť vypovedať podľa § 130 ods. 2 Trestného poriadku využíva alebo nie. Zo zápisníc z hlavného   pojednávania,   doslovných   prepisov   zvukových   záznamov   z   hlavného pojednávania ako aj zo samotných zvukových záznamov vyplýva, že hoci všetci svedkovia boli poučení podľa § 130 ods. 2 Trestného poriadku, chýba však ich vyjadrenie, či toto právo využívajú alebo nie.“

Napokon sťažovatelia dôvodia arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou namietaných rozhodnutí Špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu, keďže sú podľa ich názoru právne   závery   rozhodnutí   v extrémnom   rozpore   s   vykonanými   dôkazmi   a   skutkovými zisteniami z nich vyplývajúcimi. Konkrétne sťažovatelia argumentujú porušením ustanovení § 46 ods. 3 Trestného poriadku týkajúcich sa uplatnenia nároku poškodeného na náhradu škody, ktorý podľa sťažovateľov nebol uplatnený predpísaným zákonným spôsobom.

2. V ďalšom bode odôvodnenia sťažnosti sťažovatelia formulujú námietku o porušení ich „práva   na   rozhodovanie   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.

Sťažovatelia   odvolávajúc   sa   na   nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   17/08 argumentujú, že časť hlavného pojednávania bola vykonaná bývalým Špeciálnym súdom, ktorý podľa ich názoru nespĺňal požiadavky nezávislého súdu, na základe čoho konštatujú, že   rozhodovanie   o   vine   a   treste   v   ich   trestnej   veci   zárukám   vyplývajúcim   z práva na rozhodovanie   nezávislým   súdom   nevyhovovalo.   V nadväznosti   na   to   sťažovatelia argumentujú,   že „Vzhľadom   na   absenciu   atribútu   nezávislosti   Špeciálneho   súdu   tento nemohol vykonávať svoju právomoc. Vzhľadom na ustanovenie § 91 zákona č. 757/2004 Z. z.   mal   našu   trestnú   vec   prejednávať   Krajský   súd   v Banskej   Bystrici.   Z tohto   dôvodu rozhodol vo veci nepríslušný súd (§ 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku) a súd rozhodol v nezákonnom zložení, čím bolo porušené právo podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy.“.

Sťažovatelia   v uvedenom   bode   pokračujú   vo   svojej   argumentácii   a   uvádzajú,   že členovia senátu bývalého Špeciálneho súdu po zriadení nového Špecializovaného trestného súdu neboli dočasne pridelení alebo preložení na výkon funkcie na tento nový súd v súlade s ústavou   a zákonom,   čím   malo   podľa   sťažovateľov   dôjsť   k porušeniu   ich   práva na zákonného sudcu.

V uvedenom   bode   sťažovatelia   argumentujú   aj   tvrdením   o porušení   tzv.   pravidla nezmeniteľnosti   zloženia   súdu,   keď   pri   rozhodovaní   o ďalšom   trvaní   väzby   namiesto jedného z členov senátu rozhodoval náhradný sudca, avšak následne sa ďalšieho konania a rozhodovania v ich trestnej veci zúčastňoval zmienený pôvodný člen senátu.

Sťažovatelia   napokon   poukazujú   na   porušenie   označených   článkov   ústavy a dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu,   ktorý   podľa   ich   vyjadrenia „v   rozpore s ustanovením § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. a rozvrhom práce Najvyššieho súdu nepridelil odvolanie z 01.07.2011 náhodným výberom pomocou technických prostriedkov schválených   ministerstvom   konkrétnemu   senátu,   ale   odvolanie   ods.   M. Š.   odstúpil Špecializovanému   trestnému   súdu   a senátu   Najvyššieho   súdu   bola   pridelená   až   dňa 28.09.2010“.

3.   V nasledujúcom   bode   odôvodnenia   sťažnosti   prezentujú   sťažovatelia   námietku porušenia čl. 17 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 6 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorú opierajú o tvrdenie, že rozhodnutie v ich trestnej veci je „založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, čo znamená stíhanie a odsúdenie za skutok, ktorý nebol trestným činom“. Sťažovatelia   na   tomto   mieste   argumentujú: „na   skutok   rozsudku   popisujúci založenie, zosnovanie a činnosť údajnej zločineckej skupiny nenadväzujú žiadne konkrétne skutky,   zakladajúce   konkrétne   trestné   činy   s   cieľom   dosiahnuť   zisk,   ktoré   by   spadali do rámca § 89 ods.   27 Tr.   zák.   v znení účinnom do 31.08.2002.   Na skutok popisujúci založenie, zosnovanie a činnosť zločineckej skupiny musia nadväzovať konkrétne skutky, zakladajúce konkrétne trestné činy, ktoré spadali do rámca § 89 ods. 27 Tr. zák. účinného do 31.   12.   2005,   v poslednom období jeho účinnosti od 1.8.   2004 to boli trestné činy s hornou hranicou trestnej sadzby odňatia slobody najmenej päť rokov alebo trestné činy podľa   §   160   až   162   Trestného   zákona   vtedy   účinného.   Práve   spáchanie   týchto nadväzujúcich skutkov zakladajúcich konkrétne trestné činy by sa malo posudzovať podľa Trestného   zákona   účinného   v   čase   dokonania   konkrétnych   skutkov,   ktoré   sami   osebe nemajú, pokiaľ ide o ich právnu kvalifikáciu, charakter trvácich trestných činov. Ak teda dané   skutky   nepredstavujú   konkrétne   trestné   činy   podľa   Tr.   zák.   účinného   v   čase   ich spáchania,   nemohlo   dôjsť   ani   k   spáchaniu   trestného   činu   založenia,   zosnovania a podporovania zločineckej skupiny. Z týchto dôvodov je rozsudok z 23.06.2010 v spojení s rozsudkom z 11.02.2011 a uznesením NS SR zo dňa 20.4.2011, 25.4.2013 a 17.6.2013 založený na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku a na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, čím zároveň došlo k porušeniu nášho práva čl. 17 ods. 2 v spojení s čl. 49 Ústavy a podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru.“

4. V   poslednom   bode   odôvodnenia   sťažnosti   sťažovatelia   formulujú   námietku porušenia čl. 49 ústavy, dôvodiac uložením trestu odňatia slobody na základe aplikácie tzv. asperačnej   zásady,   ktorej   neústavnosť   bola   konštatovaná nálezom   ústavného   súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 (ďalej len „nález o asperačnej zásade“).

Na základe všetkých skutočností sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd rozhodol o ich sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl.46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 49, čl. 50 ods. 6 a čl. 141a písm. b) ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1   a   3   písm.   a),   b),   c)   a d)   dohovoru   označenými   rozhodnutiami   Špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu, tieto rozhodnutia zrušil a vrátil vec Špecializovanému trestnému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

A.   K   namietanému   porušeniu   označených   článkov   ústavy   a   dohovoru rozsudkom Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 z 23. júna 2010

Systém   ochrany   základných   práv   a slobôd   zaručených   ústavou   a   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   zo   záväznej medzinárodnej   zmluvy   je   založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany   základným   právam   a   slobodám,   resp.   ľudským   právam   a základným   slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   vo   vzťahu   k časti   sťažnosti   smerujúcej proti označenému rozsudku prvostupňového súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej   prerokovaniu   tejto   časti   sťažnosti,   ktorou   je   nedostatok   právomoci   ústavného súdu.

Trestný   poriadok   zakotvujúci   inštitút   odvolania   poskytuje   priestor   na   uplatnenie námietok   týkajúcich   sa   pochybení   konajúceho   súdu   potenciálne predstavujúcich   zásahy do základných   práv   a slobôd,   resp.   ľudských   práv   garantovaných   medzinárodnými zmluvami. Rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.

Sťažovatelia disponovali možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení prvostupňového súdu prostredníctvom podaného odvolania. Ochranu ich právam zaručeným ústavou a dohovorom bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť druhostupňový súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľov uplatnené voči   prvostupňovému   rozsudku.   Ústavný   súd   preto   rozhodol   o odmietnutí   tejto   časti sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre nedostatok   právomoci   na jej prerokovanie.

B.   K   namietanému   porušeniu   označených   článkov   ústavy   a dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. februára 2011 a uzneseniami najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   To   4/2011   z 20.   apríla   2011,   sp.   zn.   1   TdoV   9/2012 z 25. apríla 2013 a sp. zn. 1 TdoV 10/2012 zo 17. júna 2013

Riadiac   sa   zásadou   materiálnej   ochrany   ústavnosti   judikatúra   ústavného   súdu reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body   51,   53   a   54)   v prípade   procesného   rozhodnutia   dovolacieho   súdu   o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).

V   zmysle   uvedeného   preto   ústavný   súd   pristúpil   k   preskúmaniu   námietok sťažovateľov uplatnených tak vo vzťahu k rozhodnutiam o dovolaní sťažovateľov, ako aj vo vzťahu   k druhostupňovým   rozhodnutiam   najvyššieho   súdu,   ktoré   boli   napadnuté dovolaním sťažovateľov a dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.

Preskúmaním   sťažnosti   a obsahu   namietaných   rozhodnutí   ústavný   súd   zistil,   že sťažovatelia   dovolania,   ktoré   podali   proti   druhostupňovým   rozhodnutiam,   opreli o dovolacie   dôvody,   v rámci   ktorých   formulovali   argumentáciu   takmer   totožnú s argumentáciou sťažnosti podanej ústavnému súdu.

1.   Sťažovatelia   predostreli   v podanej   sťažnosti   námietku   porušenia   svojho základného   práva   na   obhajobu   v dôsledku   vykonania   hlavného   pojednávania   v ich neprítomnosti bez splnenia zákonných podmienok, čím im malo byť podľa ich vyjadrenia znemožnené   realizovať   svoju   obhajobu   kladením   otázok „vypočúvaným   osobám“ a vyjadrením   sa   k vykonaným   dôkazom.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z informácií   obsahu odôvodnenia rozhodnutí dovolacieho súdu kvalifikuje predmetnú námietku sťažovateľov ako zjavne neopodstatnenú, keďže sa tvrdenia sťažovateľov o ich neprítomnosti na hlavnom pojednávaní   nezakladajú   na   pravde.   Sťažovatelia   sa   hlavného   pojednávania   zúčastnili a zároveň je zjavné, že neprítomnosť ostatných spoluobvinených, o ktorej sa sťažovatelia v sťažnosti   zmieňujú,   bez   toho,   aby   ústavný   súd   skúmal,   či   na   prerokovanie   veci v neprítomnosti   týchto   spoluobvinených   boli   alebo   neboli   splnené   zákonné   podmienky, nemohla nijako obmedziť právo sťažovateľov na obhajobu.

Sťažovatelia ďalej namietali porušenie svojho práva na verejné prerokovanie veci, keď podľa ich názoru pre vylúčenie verejnosti, ku ktorému na základe návrhu niektorých spoluobvinených konajúci súd pristúpil, neboli splnené podmienky požadované Trestným poriadkom   a   dohovorom.   Podľa   názoru   sťažovateľov   subjektívne   pohnútky   týchto spoluobvinených   bez   uvedenia   konkrétnych   faktov   opodstatňujúcich   takýto   postup nepredstavovali tie dovolené výnimky z princípu verejnosti, na ktoré odkazuje čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Transparentnosť   výkonu   spravodlivosti   zaistená   verejnosťou   súdneho   konania prispieva k dosiahnutiu cieľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda k spravodlivému procesu. Samotný dohovor   v čl. 6 ods. 1 však zakotvuje výnimky z princípu verejnosti súdneho konania, na ktoré   odkázal   aj   najvyšší   súd   vo   svojom   rozhodnutí   o   dovolaní   sťažovateľov, kde zároveň   zdôraznil   nutnosť   splnenia   požiadaviek   legality,   legitimity   a proporcionality pri aplikácii dôvodov vylúčenia verejnosti uvedených v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia v rámci svojej argumentácie polemizujú práve so splnením požiadavky legitimity, keď vytýkajú konajúcemu súdu absenciu prezentácie konkrétnych skutočností opodstatňujúcich dôvody vylúčenia verejnosti. Ústavný súd považuje vymedzenie dôvodov v podobe   možného   ohrozenia   bezpečnosti   potenciálnych   svedkov   s   prihliadnutím na okolnosť, že išlo o vylúčenie verejnosti iba na dobu obmedzenú, nie po dobu celého hlavného   pojednávania,   z hľadiska   splnenia   požiadavky   legitimity   za   akceptovateľné. Ústavný súd je však predovšetkým toho názoru, že už hľadisko jednoduchého aritmetického ponímania, keď k vylúčeniu verejnosti nedošlo pre celý úsek hlavného pojednávania, ale len na   dobu   predstavujúcu   z celkového   časového   rámca   rozsiahleho   hlavného   pojednávania (51 dní) úsek štyroch hodín, pri súčasnom rešpektovaní práv obhajoby a kontradiktórnosti konania, vylučuje takú intenzitu obmedzenia označeného práva, ktorá by bola spôsobilá ohroziť dosiahnutie cieľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda spravodlivého procesu v trestnej veci sťažovateľov.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   predložili   námietku   porušenia   čl.   6   dohovoru,   kde argumentovali   tvrdením   o   nezákonnosti   spôsobu   vykonania   dôkazov   svedeckých výpovedí. Podľa názoru sťažovateľov neboli svedkovia, ktorí boli vypočutí na hlavnom pojednávaní, poučení náležitým spôsobom, keďže nebolo získané ich výslovné vyjadrenie, či   právo nevypovedať využívajú alebo nie. U svedkov, ktorých   výpovede z prípravného konania   boli   na hlavnom   pojednávaní   predložené   na vysvetlenie   rozporov,   sťažovatelia namietali ich nedostatočné poučenie v prípravnom konaní.

V rozhodnutiach o dovolaní sa najvyšší súd s uvedenou argumentáciou sťažovateľov nestotožnil   a   posúdil   vykonané   svedecké   výpovede   ako   súladné   s príslušnými ustanoveniami   Trestného   poriadku.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   argumentácia a interpretácia dotknutej právnej úpravy, ktorou najvyšší súd svoje stanovisko zdôvodnil, nijako nepopiera zmysel a účel tejto právnej úpravy.

Z obsahu   príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku,   resp.   z ich   logického a systematického výkladu (pozri ustanovenia § 263 Trestného poriadku), ako aj z ustálenej judikatúry,   na   ktorú   sa   odvolávajú   dokonca   samotní   sťažovatelia   (pozri   odôvodnenie rozhodnutia sp. zn. R 9/1985 „Svedok musí byť poučený aj o práve odoprieť výpoveď, musí sa k tomuto poučeniu výslovne vyjadriť a ak má právo odoprieť výpoveď, musí výslovne vyhlásiť, či toto právo využíva, alebo nie. Len pri splnení týchto podmienok možno výpovede svedkov,   ktorí   majú   právo   odoprieť   výpoveď,   považovať   za   dôkaz,   ktorý   je   v   prípade potreby   použiteľný   na   hlavnom   pojednávaní.),   je   zjavné,   že   povinnosť   výslovného vyhlásenia   svedka   k právu   odoprieť   výpoveď,   teda   vyhlásenia, „či   toto   právo   využíva, alebo   nie“,   sa   vzťahuje   na poučenie   svedka   orgánmi   činnými   v trestnom   konaní   v rámci prípravného   konania   (pozri   rozhodnutie   sp.   zn.   R   9/1985: „Orgány   prípravného konania sú povinné vykonávať dokazovanie tak, aby bolo zabezpečené, že každý vykonaný dôkaz   bude   použiteľný   v ďalšom   štádiu   trestného   stíhania,   predovšetkým   na   hlavnom pojednávaní. To znamená, že sú povinné vykonávať dôkazy pri plnom rešpektovaní všetkých ustanovení trestného poriadku.“). Sprísnenie podmienok pre poučenie svedka práve v štádiu prípravného konania nie je samoúčelné a má svoj význam, keďže potenciálne prečítanie zápisnice o výpovedi svedka z prípravného konania namiesto osobného výsluchu svedka na hlavnom   pojednávaní   predstavuje   výnimku   zo   zásady   bezprostrednosti   garantujúcej kontradiktórnosť konania.

Z   obsahu   odôvodnenia   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   o   dovolaní   zároveň   jasne vyplýva,   že   výsluchy   svedkov   na   hlavnom   pojednávaní,   ako   aj   výsluchy   svedkov v prípravnom konaní (ktorých výpovede boli na hlavnom pojednávaní svedkom predložené na vysvetlenie rozporov) boli vykonané v intenciách ustanovení § 130 a § 131 Trestného poriadku (dostatočne náležité poučenie o práve odoprieť výpoveď a objasnenie predmetu výsluchu), teda zákonným spôsobom.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   prezentovali   aj   výhrady   k   spôsobu   vykonania   výsluchu jedného zo svedkov formou videokonferencie v rámci právnej pomoci justičných orgánov Českej republiky.

Vo   vzťahu   k   uvedenej   námietke   sťažovateľov   najvyšší   súd   v   rozhodnutiach o dovolaní   argumentoval,   že   takto   vykonaná   forma   výsluchu   práva   obhajoby a kontradiktórnosť   konania   garantovala,   keďže   svedka   bolo   možné   zo   strany   obhajoby riadne konfrontovať kladením otázok prostredníctvom uskutočnenej videokonferencie.

Prezentované   stanovisko   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   považuje   za   konformné s príslušnou   judikatúrou   štrasburských   orgánov   ochrany   práva,   ktorá   pre   rešpektovanie práva   na   výsluch   svedka   garantovaného   čl.   6   ods.   3   písm.   d)   dohovoru   v prípadoch výsluchov realizovaných pre objektívne prekážky mimo súdnu sieň vyžaduje, aby príslušné orgány   využili   tie   z dostupných   zdrojov   alternatívneho   vykonania   výsluchu,   ktoré zachovávajú práva obhajoby v čo najširšej miere. Ako zo spomínanej judikatúry vyplýva, interaktívne spôsoby vykonania výsluchu v podobe videoprenosu poskytujúceho dostatočný priestor na realizáciu práv obhajoby tejto požiadavke zodpovedajú (rozhodnutie Zhukovskiy proti Ukrajine z 3. 3. 2011, č. 31240/03).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   kvalifikuje   námietky sťažovateľov o nezákonnom spôsobe vykonania dôkazov, a teda o porušení čl. 6 dohovoru ako zjavne neopodstatnené.

Námietku sťažovateľov o arbitrárnosti výroku rozsudku týkajúceho sa uplatneného nároku poškodeného na náhradu škody najvyšší súd v rozhodnutí o dovolaní neakceptoval a poukazujúc na obsah ustanovenia § 46 ods. 3 Trestného poriadku skonštatoval, že nárok na   náhradu   škody   v   špecifikovanej   výške   bol   poškodeným   uplatnený   počas   výsluchu v prípravnom   konaní,   teda   riadne   a   včas,   kde   prejav   vôle   poškodeného   bol   jasne identifikovateľný z jeho výslovného vyhlásenia v kontexte obsahu výpovede poškodeného o konkrétnom skutku.

Podľa   §   46   ods.   3   Trestného   poriadku   poškodený,   ktorý   má   podľa   zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   interpretácia   dotknutého   ustanovenia   Trestného poriadku, ktorú prezentoval najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, zodpovedá zmyslu a účelu predmetnej právnej úpravy a tiež ustálenej judikatúre všeobecných súdov, ktorá za perfektné uplatnenie nároku na náhradu škody považuje prejav vôle, u ktorého nie sú pochybnosti o uplatnenom nároku, a z návrhu sú zároveň zrejmé dôvody a výška uplatneného nároku. Námietky sťažovateľov preto ústavný súd považuje za zjavne neopodstatnené.

2.   Námietky   sťažovateľov   o   neústavnosti   a   z   toho   vyplývajúceho   nedostatku právomocí bývalého Špeciálneho súdu, ktorý vykonal časť hlavného pojednávania v trestnej veci sťažovateľov, kvalifikuje ústavný súd ako zjavne neopodstatnené, poukazujúc pritom na relevantnú časť nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08, na ktorý sa sťažovatelia odvolávajú. V predmetnom náleze ústavný súd vylúčil   priamu príčinnú súvislosť medzi povahou nálezom konštatovaného nesúladu právnych predpisov v rámci abstraktnej ochrany ústavnosti a obsahom rozhodnutí vydaných Špeciálnym súdom v individuálnych prípadoch. Zmienené stanovisko nálezu ústavného súdu bolo sťažovateľom v dovolacích rozhodnutiach najvyššieho   súdu   jasne   prezentované   a   podporené   aj   odkazom   na   príslušnú   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý rovnako ako ústavný súd vylúčil spochybnenie atribútu nezávislosti rozhodovania Špeciálneho súdu v jednotlivých konkrétnych prípadoch.

Vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľov o porušení pravidiel ústavnosti a zákonnosti pri pridelení   členov   rozhodujúceho   senátu   pôvodného   Špeciálneho   súdu   na   nový Špecializovaný trestný súd poukazuje ústavný súd na svoju predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť (pozri napr. III. ÚS 23/2010), v ktorej jednoznačne konštatoval dodržanie ústavnej požiadavky   prerokovania   veci   zákonným   sudcom   v súvislosti   s   prechodom   sudcov Špeciálneho súdu na Špecializovaný trestný súd. Ústavný súd tu zdôraznil, že k prechodu sudcov   došlo   na   základe   zákona,   ktorého   prijatie   má   výslovnú   oporu   v   texte   ústavy, konkrétne   v čl. 143   ods.   2   ústavy,   ktorý   umožňuje upraviť existujúcu   súdnu   sústavu   aj zriadením   nového   súdneho   orgánu.   Prijatie   takéhoto   zákona   majúceho   výslovnú   oporu v texte ústavy môže mať za následok aj prechod sudcu na iný súd (PL. ÚS 12/04).

Ako zjavne neopodstatnenú posúdil ústavný súd aj ďalšiu námietku sťažovateľov o porušení pravidla nezmeniteľnosti zloženia súdu, porušenie ktorého videli sťažovatelia v skutočnosti, že sa rozhodovania o ďalšom trvaní väzby namiesto jedného z členov senátu zúčastnil náhradný sudca,   avšak následne sa   ďalšieho prejednávania a rozhodovania ich trestnej veci zúčastňoval zmienený pôvodný člen senátu, čo je podľa názoru sťažovateľov v rozpore so znením § 246 ods. 2 Trestného poriadku.

Čiastkovým aspektom spravodlivého súdneho konania je aj zásada bezprostrednosti zakotvená   v   §   2   ods.   19   Trestného   poriadku,   podľa   ktorej   je   súd   povinný   prihliadať pri rozhodovaní   na   hlavnom   pojednávaní,   verejnom   či   neverejnom   zasadnutí   len   na   tie dôkazy,   ktoré   boli   v tomto   konaní   vykonané,   ak   zákon   neustanovuje   inak.   Z uvedenej zásady   bezprostrednosti   vyplýva   (okrem   iného)   aj   procesné   pravidlo   nezmeniteľnosti zloženia súdu, pre dodržanie ktorého upravuje Trestný poriadok inštitút náhradného sudcu (§ 246 Trestného poriadku).

Podľa § 246 ods. 2 Trestného poriadku náhradný sudca má postavenie člena senátu, hlasovania sa však zúčastní len v tom prípade, ak do konania nastúpil namiesto sudcu, ktorému v ďalšej účasti na hlavnom pojednávaní zabránila nejaká prekážka, pričom sudca, za ktorého nastúpil náhradný sudca, sa hlavného pojednávania už ďalej nezúčastňuje. Z   obsahu   označeného   ustanovenia   Trestného   poriadku   je   zrejmá   aplikovateľnosť predmetnej právnej úpravy v prípadoch vzniku prekážky majúcej za následok neúčasť člena senátu na hlavnom pojednávaní, ktorý však nie je prípadom sťažovateľov, kde náhradný sudca zastupoval člena senátu na neverejnom zasadnutí konanom o dôvodoch trvania väzby. Najvyšší   súd   rozhodujúci   o dovolaniach   sťažovateľov   zaujal   k námietke sťažovateľov o porušení označeného pravidla stanovisko (prezentované v predchádzajúcom svojom   rozhodnutí   sp.   zn.   3   Tost   13/2009   z 19.   augusta   2009),   v ktorom   obmedzil rešpektovanie   tohto   procesného   pravidla   pre   tie   súdne   rozhodovania,   ktoré   zásadným spôsobom   vedú   k skončeniu   trestného   stíhania,   teda   pre   rozhodovanie   o merite   veci, a za také   z jednotlivých   foriem   súdneho   zasadnutia   považoval   hlavné   pojednávanie. Uvedenému stanovisku najvyššieho súdu napokon korešponduje aj ustanovenie § 278 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého ak nejde o prípad podania obžaloby po konaní o návrhu na dohodu o vine a treste podľa § 232 ods. 4 alebo 5, súd môže pri svojom rozhodnutí prihliadať len na skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní, a opierať sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané. Ústavný súd je toho názoru, že toto stanovisko najvyššieho súdu je kompaktné aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva   (pozri   napr.   rozhodnutie   P.   K.   proti   Fínsku   z 9.   7.   2002,   č.   37442/97),   ktorá v súvislosti   so   zásadou   bezprostrednosti   akcentuje   ako   dôležitý   prvok   spravodlivého procesu možnosť obvineného byť konfrontovaný so svedkom v prítomnosti sudcu, ktorý bude   následne   v jeho   veci   rozhodovať,   pričom   táto   možnosť   býva   zásadne   realizovaná na hlavnom pojednávaní.

Tvrdenie   sťažovateľov   o   porušení   ich   práva   na   zákonného   sudcu   postúpením odvolania   podaného   na   najvyššom   súde   súdu   prvostupňovému,   teda   Špecializovanému trestnému súdu, vyvracajú elementárne zákonné ustanovenia Trestného poriadku. Podľa ustanovenia § 309 ods. 1 Trestného poriadku sa odvolanie podáva na súde, proti ktorého rozsudku smeruje, keďže podľa ustanovení § 314 Trestného poriadku v rámci konania na súde prvého stupňa je potrebné, aby predseda senátu doručil rovnopis odvolania ostatným   stranám,   ktoré   by   mohli   byť   rozhodnutím   o   odvolaní   priamo   dotknuté, s upozornením, že sa môžu k odvolaniu vyjadriť, pričom len čo lehota na podanie odvolania všetkým oprávneným osobám uplynula, predloží predseda senátu spisy odvolaciemu súdu. Postup najvyššieho súdu bol teda v plnom súlade s rámcovým ustanovením § 3 ods. 3 zákona č.   757/2004 Z.   z. o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde.

3. Námietky sťažovateľov o porušení čl. 17 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 6 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru uplatnené v sťažnosti podanej ústavnému súdu sú obsahovo identické s argumentáciou, ktorou sťažovatelia podporili jeden z uplatnených dovolacích dôvodov [§ 371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku]   prezentovaných   v   podaných   dovolaniach. Dovolací   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   posúdil   sťažovateľmi   predostreté   spochybnenie právneho   posúdenia   skutku   ako   zjavne   neopodstatnené.   Svoj   záver   dovolací   súd   oprel o podrobnú   interpretáciu   dotknutých   ustanovení   Trestných   kódexov   (§   2   ods.   1,   §   122 ods. 12, § 296 a § 129 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z.; § 185a ods. 1 a § 89 ods. 27 zákona č. 140/1961 Zb.).

Najvyšší   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   o dovolaní   sťažovateľov   prostredníctvom systematického   výkladu   relevantných   ustanovení   Trestných   kódexov   [ustanovenia upravujúce   skutkovú   podstatu   trestného   činu   založenia,   zosnovania   a   podporovania zločineckej skupiny; ustanovenia zakotvujúce výklad pojmov a ustanovenia vymedzujúce časovú   pôsobnosť   Trestných   kódexov,   resp.   zásadu   posudzovania   trestnosti   činu] sťažovateľom v 1. a 2. rade jasne, náležite a logicky vysvetlil, že trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny predstavuje trváci trestný čin, u ktorého sa za   čas   spáchania   zásadne   považuje   okamih   odstránenia   protiprávneho   stavu.   V súlade so zásadou posudzovania trestnosti činu sa preto trestné činy trvacie posudzujú ako trestné činy spáchané za účinnosti nového zákona, ak sa časť konania uskutočnila za účinnosti nového zákona a pokiaľ by toto konanie bolo trestným činom aj podľa skoršieho zákona, aj keď by bol starý zákon pre páchateľa priaznivejší. Sťažovateľom bolo zároveň náležite prostredníctvom jazykového výkladu vysvetlené, že trestné sú už členstvo alebo činnosť pre zločineckú skupinu samy osebe bez ohľadu na to, či sa páchateľ podieľal na páchaní trestnej činnosti touto skupinou alebo nie.

Ústavný súd takto prezentovanú interpretáciu relevantnej právnej úpravy a na ňu nadväzujúce   odôvodnenie,   na   základe   ktorého   najvyšší   súd   konštatoval   správnosť subsumpcie ustáleného skutku pod uvedenú právnu kvalifikáciu, považuje za dostatočne logické, náležité a zodpovedajúce ustálenej rozhodovacej praxi súdov (pozri napr. R 5/2012 rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Tdo   24/2010   z 18.   novembra   2010)   a nijako neodporujúce   zmyslu   a   účelu   aplikovanej   právnej   úpravy.   Vychádzajúc   z   uvedeného námietky sťažovateľov v uvedenom smere kvalifikuje ako zjavne neopodstatnené.

4.   V súvislosti   s   nálezom   o   asperačnej   zásade   prijal   ústavný   súd   k   otázke konformného   výkladu   ustanovenia   §   41b   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde zjednocujúce stanovisko   sp.   zn.   PLz.   ÚS   2/2014   zo   7.   mája   2014,   ktoré   konštatovalo aplikovateľnosť stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 v konaniach pred všeobecnými súdmi s odkazom, že zabezpečuje dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich základných práv a slobôd.V   zmysle   uvedeného   stanoviska   najvyššieho   súdu   v   prípade   podania   návrhu na povolenie obnovy konania, ktoré sa skončilo právoplatným odsúdením a uložením trestu na základe aplikácie tzv. asperačnej zásady (za predpokladu, že trest nebol vykonaný), je splnenie   podmienok   obnovy   konania   dané   už   samotnou   skutočnosťou   konštatovania neústavnosti, tzv. asperačnej zásady, a preto všeobecný súd rozhodujúci o povolení obnovy konania už nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených v ustanovení § 394 ods. 1 Trestného poriadku, ale obnovu konania povolí podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v ustanovení § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovatelia disponujú možnosťou účinne uplatniť svoje námietky   o uložení   trestu   použitím   protiústavného   návetia   časti   asperačnej   zásady,   a to prostredníctvom   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   podaného   súdu,   ktorý   vo   veci rozhodol v prvom stupni.

Ochranu ich právam zaručeným ústavou je oprávnený a zároveň povinný poskytnúť tento   súd.   Táto   skutočnosť   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   preskúmať   označené námietky   sťažovateľov.   Ústavný   súd   preto   rozhodol   o   odmietnutí   tejto   časti   sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti   tomuto   rozhodnutiu   nemožno podať opravný   prostriedok,   to neplatí,   ak   rozhodnutím   orgánu   medzinárodnej   organizácie   zriadeného   na   uplatňovanie medzinárodnej   zmluvy,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná,   vznikne   Slovenskej republike   povinnosť   v   konaní   pred   ústavným   súdom   znovu   preskúmať   už   prijaté rozhodnutie ústavného súdu.

V Košiciach 24. septembra 2014