znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 546/2013-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika o   sťažnosti   JUDr.   Ing.   Dušana   Ďurďoviča   –   Stavebně-obchodní   firma   Hodonín, Měšťanská 9,   Hodonín,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Jozefom   Holičom,   Lužická   7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   64/99   v   období   po   právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 191/07-28 zo 17. januára 2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   JUDr.   Ing.   Dušana   Ďurďoviča   –   Stavebně-obchodní   firma Hodonín   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 64/99 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   I.   ÚS   191/07-28   zo   17.   januára   2008 p o r u š e n é   b o l o.

2. JUDr.   Ing.   Dušanovi   Ďurďovičovi   –   Stavebně-obchodní   firma   Hodonín p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava   III   p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný   súd   Bratislava   III   j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr.   Ing.   Dušanovi Ďurďovičovi – Stavebně-obchodní firma Hodonín trovy konania v sume 331,12 € (slovom tristotridsaťjeden   eur   a   dvanásť   centov)   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   advokáta JUDr. Jozefa Holiča, Lužická 7, Bratislava, do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. III. ÚS   546/2013   z   5.   novembra   2013   v   časti   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť JUDr. Ing. Dušana Ďurďoviča (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 64/99.

Okresný   súd   podaniami   sp.   zn.   Spr   3320/2013   a   Spr.   3750/2013   doručenými ústavnému súdu 17. októbra 2013, resp. 20. januára 2014 predložil k sťažnosti vyjadrenia, v ktorom je uvedená aj podrobná chronológia priebehu napadnutého konania. Vo vyjadrení okresný súd (zákonná sudkyňa) okrem iného uvádza:

„Dňa 28. 3. 2008 mi bol spis vrátený z Ústavného súdu SR, kde bol od 30. 11. 2007. Dňa 31. 3. 2008 vydal VSÚ pokyny na vypracovanie predkladacej správy pre KS BA z dôvodu odvolania odporcu v 3. rade.

24. 4. 2008 som sa vyjadrovala k sťažnosti vo veci.

29. 4. 2008 bol spis doručený KS BA na rozhodnutie o odvolaní.

10. 7. 2008 sa spis vrátil z KS BA.

13. 8. 2008 reklamačné listy na poštu, ohľadom doručovania zásielok.

10. 9. 2009 obdržaná odpoveď z pošty

30. 9. 2009 spis postúpený na KS BA

7. 11. 2008 spis vrátený z KS BA, odvolanie odporcu 1 odmietnuté.

11. 12. 2008 som zamietla návrh navrhovateľa na vydanie predbežného opatrenia.

1. 12. 2008 som žiadala VSÚ, aby pripustila zmenu petitu, a vyrúbila SP (Podľa úradného záznamu bol spis medzičasom do 18. 1. 2009 na sekretariáte u predsedu súdu).

29. 12. 2008 podal voči zamietavému predbežnému opatreniu z čl. 214 navrhovateľ odvolanie.

19. 1. 2009 bol spis zaslaný na KS BA na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľa voči predbežnému opatreniu.

4. 3. 2009 sa spis vrátil z KS BA, uznesenie tun. súdu bolo potvrdené.

13. 3. 2009 voči uzneseniu z čl. 214 podal navrhovateľ dovolanie.

24.   3.   2009   VSÚ   vyrúbila   navrhovateľovi   poplatok   za   dovolanie.   Ďalej   boli vykonávané úkony potrebné pre zaslanie veci na NS SR. Navrhovateľ požiadal o oslob. od SP za dovolanie.

8. 4. 2009 podal navrhovateľ odvolanie voči uzneseniu z čl. 232. Po doručení pokladov o zárobkových a majetkových pomeroch som dňa 15. 6. 2009 rozhodla   o   nepriznaní   oslob.   od   SP   pre   navrhovateľa   a   zároveň   som   vytýčila   termín pojednávania na 18. 9. 2009.

30. 6. 2009 podal navrhovateľ voči vyššie cit. uzneseniu odvolanie. Medzitým sa od 17. 7. 2009 sa spis nachádzal na NS SR na rozhodnutie o dovolaní. Na pojednávaní konanom dňa 18. 9. 2009 som vyniesla rozsudok a návrh zamietla.

18. 12.2009 sa spis vrátil z NS SR, s odmietnutím dovolania.

16. 10. 2009 podal navrhovateľ ďalší návrh na oslobodenie od platenia SP a zároveň odvolanie voči rozsudku zo dňa 18. 9. 2009.

po vykonaní procesných úkonov bol spis 19. 1. 2010 zaslaný na rozhodnutie na KS BA, odkiaľ sa vrátil 18. 2. 2010.

Medzitým bol spis na ÚS SR, odkiaľ sa vrátil 16. 8. 2010.

25. 8. 2010 som dala pokyn na vypracovanie predkladacej správy pre KS BA. Od 28. 9. 2010 sa spis nachádzal na KS BA na rozhodnutie o odvolaní voči rozsudku.

27. 12. 2012 sa spis vrátil z KS BA, so zrušujúcim rozhodnutím vo veci. Termíny pojednávania som stanovila na 6. 2. 2013 a následne na 17. 4. 2013. Krátko pred 17. 4. 2013 a to dňa 20. 3. 2013 žiadal navrhovateľ o pripustenie ďalšieho v poradí, už 4. odporcu do konania, zároveň sa domáhal zmeny petitu a opäť nariadenia predbežného opatrenia.

Dňa 3. 4. 2013 som uznesením pripustila na návrh navrhovateľa do konania odporcu v 4. rade.

Dňa   15.   4.   2013   som   na   čl.   426   zamietla   návrh   navrhovateľa   na   nariadenie predbežného opatrenia. O zmene petitu som nerozhodla preto, že navrhovateľ zmätočne uvádzal v texte návrhu raz parc. č.... a inokedy..., preto som tento rozpor chcela odstrániť až na pojednávaní.

Dňa 16. 4. 2013 som účastníkom oznámila, že z procesných dôvodov, pre pristúpenie ďalšieho účastníka do konania, ktoré ešte nebolo právoplatné, týmto sa stalo až 26. 4. 2013, že pojednávanie 17. 4. 2013 bude odročené.

Dňa   7.   5.   2013   podal   navrhovateľ   odvolanie   voči   zamietnutiu   predbežného opatrenia, o. i. i voči odporcovi v 4. rade.

Od   31.   5.   2013   sa   spis   nachádzal   na   KS   BA   na   rozhodnutí   o   odvolaní   voči predbežnému opatreniu.

6. 6. 2013 sa spis vrátil z KS BA a termín pojednávania som stanovila na 18. 9. 2013. Na   tomto   pojednávaní   som   po   upozornení   navrhovateľa   na   zmätok   v   označení   parc. č. a po jej   upresnení,   pripustila   ďalšiu   zmenu   petitu.   Ďalší   termín   pojednávania   je stanovený na 13. 11. 2013...

Pred pojednávaním, resp. na pojednávaní navrhovateľ neupresnil petit návrhu, preto súd uznesením odročil pojednávanie na 22. 01. 2014 s tým, že navrhovateľ založil písomný návrh na   zmenu návrhu   na súd   dňa 20.   11.   2013.   O tomto   jeho návrhu súd rozhodol uznesením zo dňa 12. 12. 2013. Vo veci je vytýčený termín pojednávania na 22. 01. 2014. Konanie nie je právoplatne skončené, avšak vo veci konám plynulo, pričom dĺžku konania   predlžuje   sám   navrhovateľ   sústavnými   zmenami   návrhu,   zmenami   okruhu účastníkov a následnými odvolaniami vo veci...“.

Ústavný súd zistil zo spisu rovnaké skutočnosti o procesných úkonoch okresného súdu od vydania nálezu ústavného súdu (č. l. 189) do 25. augusta 2010 (č. l. 335), ako sú uvedené   v   jeho   vyjadrení.   Úkony   od   septembra   2010   až do   januára   2014   ústavný súd nemohol   preskúmať,   pretože   mu   nebola   predložená   táto   časť   spisu   na   previerku   (spis predložený ústavnému súdu obsahoval len úkony do 25. augusta 2010, t. j. č. l. 335).

Z rovnopisov listín (nezažurnalizovaných v spise) a vyjadrení účastníkov ústavný súd zistil, že okresný súd návrh sťažovateľa rozsudkom z 22. januára 2014 (č. l. 587) zamietol. Proti   tomuto   rozsudku   podal   právny   zástupca   sťažovateľa   odvolanie   19.   marca   2014 a v súčasnosti (od 25. mája 2014) je vec posudzovaná Krajským súdom v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“).

Právny   zástupca   sťažovateľov   sa   k   stanovisku   okresného   súdu   vyjadril   podaním z 26. januára 2014, v ktorom okrem iného uviedol:

«Konajúca   sudkyňa,   ešte   aj   na   výzvu   ÚS   SR   reaguje   v   rozpore   s   objektívnou skutočnosťou - nepravdami čo odôvodňujeme následne, citujem:

„Dňa   15.   4.   2013   som   na   čl.   426   zamietla   návrh   navrhovateľa   na   nariadenie predbežného opatrenia. O zmene petitu som nerozhodla preto, že navrhovateľ zmätočne uvádzal v texte návrhu raz parc. č.... a inokedy..., preto som tento rozpor chcela odstrániť až na pojednávaní.

Toto   tvrdenie   súdu   je   nepravdivé!   Zmenu   petitu   pripustila   uznesením č. 12 C 64/1999-464 dňa 18. 9. 2013, ktoré navrhovateľovi doručila až na pojednávaní dňa

13. 11. 2013, kde na str. 2 tvrdí „Súd má za to, že výsledky doterajšieho konania môžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu.“...

Sudkyňa v ostatnom odseku vyjadrenia k sťažnosti Spr. č. 3750/2013 tvrdí, citujem: „pričom dĺžku konania predlžuje sám navrhovateľ sústavnými zmenami návrhu, zmenami okruhu účastníkov a následnými odvolaniami vo veci.“

Nesprávne tvrdenie sudkyne je aj v tom, že súd po podanej žalobe vydal predbežné opatrenie sp. zn. 12 C 64/99-49 dňa 9. 6. 1999, ktorým zakázal žalovanému v 1. rade disponovať s majetkom.

Sudkyňa   bezdôvodne   toto   predbežné   opatrenie   (po   prvý   raz)   zamietla   uznesením sp. zn. 12 C 64/99-167 dňa 25. 10. 2006, tak ako zamietla aj ostatné predbežné opatrenia naposledy dňa 15. 4. 2013, (je opísané vo vyjadrení na str. 2) čím umožnila žalovaným disponovať s nehnuteľnosťou skôr, ako súdy rozhodli vo veci samej.

Tento nesprávny procesný postup sudkyne svedči tomu, že tento dlhotrvajúci spor, (viac   ako   14   rokov)   nie   je   a   nebol   zavinený   navrhovateľom   -   sťažovateľom   (lebo   bol donútený menil petit žaloby a žiadať pripustenie do konania tých odporcov, ktorí sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti). Zmena návrhu bola dôsledkom nečinnosti súdu, ktorý umožnil zmenu účastníka na strane odporcu. Tento stav bol zavinený sudkyňou, ktorá umožnila žalovaným   konať   v   rozpore   so   zákonom   a   nerešpektovať   vlastnícke   právo   a   predbežné opatrenie,   Čo   malo   za   následok,   že   súd   odstraňoval   vady   (ním   zavinené)   po   „takmer štrnástich   rokoch   od   podania   žaloby“   svedči   o   nesústredenom   a   neefektívnom   postupe všeobecného   súdu,   ktorý   prispel   a   stále   prispieva   k   vzniku   zbytočných   prieťahov. (IV. US 396/04).

Tvrdenie   sudkyne,   že   navrhovateľ   svojimi   návrhmi   na   pripustenie   do   konania žalovaných, zavinil tento dlhotrvajúci spor, nemá oporu v spise ani v ustanoveniach O. s. p. Tento   dlhotrvajúci   spor   spolu   zavinil   súd   a   žalovaný   v   1.   a   v   2.   rade,   pretože pravdivo (§   101 ods.   1 O.   s. p.) neinformovali súd o tom,   že nehnuteľnosti predávali. V takomto prípade, žalobca bol „donútený“ podávať návrhy na pripustenie do konania odporcov, lebo títo si nesplnili svoju povinnosť vyplývajúcu z ust. § 101 ods. 1 O. s. p. a súd ich v zmysle § 101 ods. 3 O. s. p. na splnenie si svojich povinností ani nevyzval...

Poukazujem na to, že sudkyňa odmietla vypočuť „svedkov“: B. H. (ktorá klamala už v uznesení zo dňa 14. 12. 1997 sp. zn. 81 Cb 154/97-25) a H. H., bývalú notárku, ktorá na základe návrhu zo dňa 23. 12. 1992 záznamom registrovala „časť“ spoločenskej zmluvy dňa 28. 12. 1992 pod č. RI 587/92, (nehnuteľnosť na parc.... nebola registrovaná ŠN, dnes rozdelená na dve parc. č.... a parc. č....)...

Napriek tomu, že nepredvolala a nevypočula svedkov v tomto spore, ktorých navrhol právny   zástupca   JUDr.   Holič   na   pojednávaní   dňa   18.   09.   2013,   na   pojednávaní   dňa 22. 01. 2014 vyhlásila sudkyňa dokazovanie za skončené bez toho, aby svedkov predvolala a vypočula. Na tomto pojednávaní vyhlásila rozsudok ktorým návrh zamieta.

Žalobca, dnes vo veku takmer 72 rokov dôchodca, proti takémuto rozsudku, v ktorom ho zaviazala zaplatiť trovy konania tým, ktorý terno stav zavinili (nesplnením si svojich povinností v zmysle §   101 ods.   1   O.   s.   p.) musí podať   odvolanie!   Práve toto   je ďalší zbytočný a úmyselný prieťah súdu v konaní!

Nezákonný postup je aj v tom, že súd neguje ustanovenie § 150 O. s. p. Žiadame   však,   aby   ústavný   súd   preskúmal   všetky   skutočnosti   -   prieťahy   súdu a vyhodnotil   ich   a   sťažovateľovi   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 150 000 € pretože (za viac ako 16 - ročné psychické strádanie, ktoré malo za následok nie len stratu majetku a zhoršenie zdravotného stavu, ale aj stratu finančných prostriedkov z podnikania na zabezpečenie slušného a dôstojného života), ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,   v   súlade   s ktorou   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98), pričom   tento   účel   možno   zásadne   dosiahnuť   právoplatným   rozhodnutím   alebo   iným zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako právoplatným rozhodnutím súdu (II. ÚS 219/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, a ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu k zbytočným prieťahom v konaní, a teda k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   môže   dôjsť   nielen   samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré   nevedie   efektívne   k   odstráneniu   právnej   neistoty   (II.   ÚS   32/03,   IV.   ÚS   267/04, IV. ÚS 182/08). Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. III. ÚS 215/2013).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou (I. ÚS 70/98, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 221/04) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Čo sa týka zložitosti veci, ústavný súd opätovne nehodnotil skutkovú a právnu zložitosť veci, pretože to bolo už predmetom posudzovania v náleze sp. zn. I. ÚS 191/07 zo 17. januára 2008 a s týmto hodnotením prvého senátu ústavného súdu sa tretí senát v zásade stotožňuje.

2.   V   rámci   druhého   kritéria   ústavný   súd   síce   nemohol   konkrétnejšie   zhodnotiť správanie   sťažovateľa   od   vydania   nálezu   ústavného   súdu,   pretože   nemal   k   dispozícii kompletný spis, ale na druhej strane považoval ústavný súd zo spisu a rovnopisov listín, ako aj vyjadrení účastníkov konania za dostatočne preukázané, že spis sa od vydania nálezu viackrát   niekoľko   mesiacov   nachádzal   od   roku   2008   do   roku   2014   na   dovolacom a odvolacom   súde   aj v   dôsledku   podaní   sťažovateľa,   ktorý   podával   pravidelné opravné prostriedky proti rozhodnutiam okresného súdu (nebol v nich prevažne úspešný), čo malo nepochybne vplyv na doterajšiu dĺžku tohto konania (pozri aj hodnotenie postupu okresného súdu).

3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Pri jeho skúmaní ústavný súd zistil, že okresný súd vykonával v sledovanom období procesné úkony v zásade priebežne, ale aj neefektívne. Hneď v krátkom časovom slede po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 191/2007-28 zo 17. januára 2008 predložil okresný súd vec krajskému súdu 29. apríla 2008 na rozhodnutie o odvolaní odporcu zo 14. decembra 2007 proti   uzneseniu   o   pripustení   vstupu   do   konania,   ale   krajský   súd   spis   vrátil   späť   bez meritórneho rozhodnutia pre procesné nedostatky 10. júla 2008 (č. l. 200), v dôsledku čoho po ich odstránení ho zaslal druhýkrát krajskému súdu až 2. októbra 2008, ale krajský súd odvolanie odporcu odmietol ako podané zjavne neoprávnenou osobou.

Okresný   súd   ďalej   zamietol   11.   decembra   2008   návrh   sťažovateľa   na   vydanie predbežného opatrenia a po jeho odvolaní bola vec predložená krajskému súdu 23. januára 2009, ktorý rozhodnutie okresného súdu potvrdil 30. januára 2009. Proti rozhodnutiu bolo podané sťažovateľom dovolanie 13. marca 2009 (dovolanie sťažovateľa bolo odmietnuté 27.   októbra   2009)   a   sťažovateľ   podal   8.   apríla   2009   aj   odvolanie   proti   rozhodnutiu okresného   súdu   o   vyrubení   súdneho   poplatku   za   dovolanie   (napokon   súdny   poplatok za dovolanie zaplatil 29. júna 2009). Okresný súd na pojednávaní konanom 18. septembra 2009 vyhlásil aj rozsudok, ktorým návrh sťažovateľa zamietol (č. l. 279), a sťažovateľ podal 16. októbra 2009 okrem odvolania proti rozsudku aj návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov pre celé súdne konanie. Dňa 21. januára 2010 bol spis predložený krajskému súdu,   ktorý   3.   februára   2010   uznesenie   okresného   súdu   o   nepriznaní   oslobodenia od súdnych   poplatkov   potvrdil.   Od   28.   septembra   2010   do   27.   decembra   2012   sa   spis nachádzal   tiež   na   krajskom   súde,   ktorý   zrušil   rozsudok   okresného   súdu   uznesením z 31. októbra 2012.

Ďalšie pojednávania sa konali 18. septembra 2013, 13. novembra 2013 a naposledy 22. januára 2014, na ktorom okresný súd opätovne vyhlásil rozsudok.

Je nepochybné, že okresný súd po náleze ústavného súdu priebežne konal (neboli zistené   väčšie obdobia nečinnosti),   dvakrát   rozhodol   rozsudkom,   a nariadil   aj niekoľko pojednávaní,   ale   jeho   konanie   bolo   najmä   neefektívne,   pretože   bolo   postihnuté   inými nedostatkami, ktoré mali nesprávne rozhodnutia vo veci, a okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav, ako aj svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, v dôsledku čoho krajský súd uznesením č. k. 2 Co 243/2010–344 z 31. októbra 2012 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z 18. septembra 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Aj   keď   okresný   súd   nemôže   priamo   zodpovedať   za   neprimeranú   dĺžku odvolacieho, resp.   dovolacieho   konania   (v   posudzovanom   prípade   trvali   viac   ako 2 a pol roka), dôvodnosť podaného odvolania zo strany sťažovateľa proti jeho rozsudku z 18. septembra 2009 svedčí o neefektívnom a nesprávnom postupe okresného súdu, ktorý je potrebné vziať do úvahy.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   preto   konštatoval,   že   okresný   súd v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 64/99 aj v období po právoplatnosti označeného nálezu č.   k.   I. ÚS 191/07-28   zo   17.   januára   2008   porušil   základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (výrok 1 nálezu).

Aj   napriek   tomuto   zisteniu   ústavný   súd   v   zhode   so   svojou   judikatúrou (III. ÚS 158/07, III. ÚS 74/2010) už neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal, pretože táto povinnosť mu už bola uložená nálezom č. k. I. ÚS 191/07-28 zo 17. januára 2008.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov   sa ho domáha.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   150   000   € z dôvodov uvedených v jeho sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   sumy   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd   zo   zásad spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Pri   rozhodovaní o priznaní konkrétnej sumy finančného zadosťučinenia (výrok 2 nálezu)   zohľadnil   ústavný   súd   najmä   doterajšiu   dĺžku   konania   pred   okresným   súdom po právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu,   správanie   sťažovateľa   a   tiež   aj   to, že sťažovateľovi bolo už raz priznané finančné zadosťučinenie ústavným súdom v sume 80 000 Sk.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku   jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. Jozefom Holičom, ktorý je platcom DPH. Sťažovateľ si uplatnil trovy konania spolu v sume 331,86 €, ktoré bližšie nešpecifikoval.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá predstavovala   sumu   781   €.   Úhradu   priznal   ústavný   súd   za   dva   úkony   právnej   služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti urobené v roku 2013) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby predstavuje sumu 130,16 € a náhrada paušálnych výdavkov za jeden úkon právnej služby sumu 7,81 € a k tomu priznal 20 % daň z pridanej hodnoty, pretože advokát je jej platcom. Úhrada bola preto priznaná spolu v celkovej sume 331,12 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014