znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 546/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   S.   K.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   R.   Š., Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   spočívajúcom   v postúpení   veci   Okresnému   súdu Bratislava V, ktorý vedie konanie pod sp. zn. Er 692/2000, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. S. K. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. septembra 2012   doručená   sťažnosť   Ing.   S.   K.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl.   48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) spočívajúcom v postúpení   veci   Okresnému   súdu   Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný   súd“),   ktorý   vedie konanie pod sp. zn. Er 692/2000.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   právoplatným a vykonateľným   platobným   rozkazom   krajského   súdu   sp.   zn.   79   Rob   296/1999 z 18. mája 1999   zaviazaný   na   zaplatenie   34 788,03   DEM   s príslušenstvom   žalobcovi. Žalobca   ako   oprávnený   z uvedeného   platobného   rozkazu   (exekučného   titulu)   inicioval exekučné konanie na krajskom súde. Krajský súd, ako to zo sťažnosti vyplýva, 9. septembra 1999 udelil súdnemu exekútorovi JUDr. L. Á. (ďalej len „poverený exekútor“) poverenie na vykonanie   exekúcie.   Krajským   súdom   poverený   exekútor   vydal   upovedomenie   o začatí exekúcie   sp.   zn.   EX   1765/99   z 20.   septembra 1999,   ktoré   bolo   sťažovateľovi doručené 4. januára 2000.   Krajský   súd   po   doručení   upovedomenia   o začatí   exekúcie   a po   podaní námietok   sťažovateľa   proti   exekúcii   v   zmysle   §   45   ods.   1   a   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení   ďalších   zákonov   v znení platnom   a účinnom v rozhodujúcej dobe postúpil 3. marca 2000 exekučný spis okresnému súdu, ktorým bola exekučnému konaniu pridelená nová sp. zn. Er 692/2000.  

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza a namieta, že «až na základe následných úkonov vykonaných   Okresným   súdom   Bratislava   V,   teda   dávno   po   uplynutí   lehoty   na   podanie námietok   proti   exekúcii,   sťažovateľ   zistil,   že   Krajský   súd   v Bratislave   postúpil   vec Okresnému súdu Bratislava V, ktorý však nie je a nebol miestne príslušným súdom. Od roku 1996 mal totiž sťažovateľ trvalý pobyt na adrese B.

Nakoľko   sťažovateľ   nemal   k dispozícii   žiadny   iný   opravný   prostriedok,   ktorým by mohol namietať miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Bratislava a domáhať sa, aby bola   exekúcia   postúpená   zákonom   určenému   miestne   príslušnému   súdu,   bol   nútený domáhať   sa   svojho   práva   domáhať   sa   svojho   práva   cestou   podnetu   na   podanie mimoriadneho   dovolania   zo   dňa   20.11.2011,   ktorý   však   Generálnou   prokuratúrou   SR poverená Krajská prokuratúra Bratislava odložila. Opakovaný podnet sťažovateľa zo dňa

10.04.2012 (označený ako „odvolanie voči odloženiu“) bol Generálnou prokuratúrou SR taktiež odložený, o čom bol sťažovateľ upovedomený prípisom č. VI/2 Pz 389/12-3 zo dňa 21.05.2012, ktorý bol sťažovateľovi doručený 09.07.2012.».

Sťažovateľ je toho názoru, že „konaním Krajského súdu v Bratislave, ktorý postúpil predmetnú exekučnú vec miestne nepríslušnému súdu, bol v rozpore s citovaným článkom Ústavy Slovenskej republiky (čl. 48 ods. 1 ústavy, pozn.) odňatý svojmu zákonnému sudcovi a bola mu odňatá možnosť miestnu nepríslušnosť namietať. V dôsledku toho bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu, vyplývajúce z uvedeného článku Ústavy Slovenskej republiky a z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

V prospech nemožnosti namietať miestnu nepríslušnosť okresného súdu sťažovateľ v sťažnosti argumentuje tým, že „prvým úkonom sťažovateľa, ktorý mohol v exekučnom konaní uplatniť, boli námietky proti exekúcii, ktoré v zmysle ust. § 50 ods. 1 Exekučného poriadku musel podať do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie. V čase do uplynutia lehoty   na   podanie námietok   (do   18.01.2000)   však sťažovateľ   nebol nijako upovedomený, že vec bude postúpená miestne nepríslušnému súdu a že z uvedeného dôvodu by mohol namietať miestnu nepríslušnosť exekučného súdu.

V dôsledku vyššie uvedeného nastal neprípustný stav, kedy je predmetné exekučné konanie vedené miestne nepríslušným súdom, a to bez toho, aby sťažovateľ mal možnosť túto miestnu nepríslušnosť namietať a zvrátiť tak nezákonný stav.“.

Sťažovateľ preto v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení jeho základného práva „na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy“ a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu spočívajúcom v postúpení veci okresnému súdu, ktorý vedie konanie pod sp. zn. Er 692/2000, toto postúpenie exekučnej veci zrušil a vrátil krajskému súdu vec na ďalšie konanie a priznal mu tiež finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K predloženej sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť, že sťažovateľ napriek zastúpeniu kvalifikovaným právnym zástupcom v petite svojej sťažnosti označil svoje základné právo podľa   čl. 48 ods. 1 ústavy ako základné právo na súdnu ochranu,   hoci   z obsahu   celej   sťažnosti   je   nepochybné,   že   namieta   porušenie   svojho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.

Takéto zistenie   štandardne   vedie   ústavný   súd   k výzve   adresovanej   sťažovateľovi, resp.   jeho   právnemu   zástupcovi   na   odstránenie   uvedeného   rozporu   jeho   podania s poučením,   v čom   spočíva   rozpor,   ktorý   je   potrebný   odstrániť,   v akej   lehote   a aké   sú prípadné následky nevyhovenia výzve.

V posudzovanom prípade však ústavný súd z dôvodov hospodárnosti a efektívnosti konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy [§ 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde] od výzvy adresovanej právnemu zástupcovi sťažovateľa upustil, pretože z celého obsahu sťažnosti   bez   akýchkoľvek   pochybností   vyplýva,   že   sťažovateľ   napáda   porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, čo umožnilo ústavnému súdu ustáliť predmet konania tak, ako je uvedený v záhlaví tohto rozhodnutia.   Dôvodom   zvoleného   postupu   bolo   napokon   aj   samotné   rozhodnutie o predloženej sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania. Ústavný súd totiž na základe podkladov,   ktorými   disponoval,   dospel   k záveru,   že   ani   prípadné   odstránenie   rozporu v petite   sťažnosti   sťažovateľa   by   nemohlo   za   žiadnych   okolností   viesť   k prijatiu   jej sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   svoje   námietky   týkajúce   sa   porušenia   označených   práv   odvodzuje z tvrdenia   o nezákonnom   a neprípustnom   stave   (exekučné   konanie   je   vedené   miestne nepríslušným   súdom)   a nemožnosti   namietať   postúpenie   exekučného   konania   krajským súdom   miestne   nepríslušnému   okresnému   súdu.   Sťažovateľ   tým   vlastne   aj   namieta,   že nemal možnosť brániť sa proti už opísanému postupu krajského súdu.

Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci nesúhlasí s názorom sťažovateľa, že nemal možnosť brániť sa proti postupu krajského súdu, ktorý postúpil exekučné konanie okresnému súdu. Podľa názoru ústavného súdu neobstojí ani názor sťažovateľa, že proti postúpeniu veci miestne nepríslušnému súdu po uplynutí lehoty na podanie námietok proti exekúcii nemal k dispozícii opravný prostriedok, prostredníctvom ktorého sa mohol domôcť ochrany svojich označených práv.

Podľa   §   254   OSP   platného   v čase   postúpenia   veci   (3.   marca   2000)   na   výkon rozhodnutia   a   na   exekučné   konanie   podľa   osobitného   zákona   sa   použijú   ustanovenia predchádzajúcich častí, ak nie je v tejto časti uvedené inak.

Podľa § 105 ods. 1 OSP platného v rozhodnom čase súd skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať o veci samej. Neskôr ju skúma len na námietku účastníka, ak sa uplatní pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí.

Ústavný súd je toho názoru, že prvým úkonom účastníka v zmysle § 105 ods. 1 OSP v okolnostiach   veci   bol   ten   úkon,   ktorým   účastník   po   prvý   raz   mal   možnosť   v konaní procesným spôsobom reagovať na postúpenie exekučného konania miestne nepríslušnému súdu,   preto   neobstojí   argumentácia   sťažovateľa   o nemožnosti   podať   námietku   proti uvedenému postupu krajského súdu po uplynutí lehoty na podanie námietok proti exekúcii, pretože k postúpeniu veci došlo až následne a nebol vylúčený postup podľa § 105 ods. 1 v spojení s § 254 OSP platného v rozhodnom čase.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ nevyužil jemu dostupný a účinný právny prostriedok proti namietanému postupu krajského súdu, ktorým sa mohol domôcť ochrany svojich označených práv, preto podľa svojej ustálenej judikatúry (obdobne napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06) sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného prerokovania   sťažnosti   vcelku   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde z dôvodu jej neprípustnosti.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že predloženú sťažnosť   bolo   možné   odmietnuť   aj   z dôvodu   jej   oneskorenosti,   pretože   sťažovateľ   sa o namietanom   postupe   −   o postúpení   veci,   nepochybne dozvedel   dávno   pred   uplynutím dvojmesačnej   lehoty   na podanie sťažnosti   podľa   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom   súde. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že z hľadiska zachovania lehoty na podanie sťažnosti je irelevantné, či sťažovateľ podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania, resp.   opakovaný   podnet,   pretože   takýto   podnet   sa   nepovažuje   v súlade   s judikatúrou ústavného   súdu   za   účinný   právny   prostriedok   ochrany   jeho   označených   práv,   ktorý   je potrebný   využiť   pred   podaním   sťažnosti   (m.   m.   II.   ÚS   23/2010,   III.   ÚS   89/2011). Predloženú sťažnosť ďalej bolo možné odmietnuť aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, pretože sťažovateľ pri prvom úkone, ktorý mu patril po postúpení veci krajským súdom miestne nepríslušnému okresnému súdu, nevzniesol v konaní pred okresným súdom takúto námietku   miestnej   nepríslušnosti,   čím   došlo   k odstráneniu   nedostatku   tejto   podmienky konania a okresný súd sa stal príslušným na konanie v exekučnej veci sťažovateľa, a preto z tohto   dôvodu   nemohlo   byť   porušené   ani   základné   právo   sťažovateľa   nebyť   odňatý zákonnému sudcovi a ani nemohlo dôjsť k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože   k zmene   zákonného   sudcu   došlo   v súlade   s právnym   poriadkom   Slovenskej republiky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2012