znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 546/2011-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   decembra   2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 35 ods. 1, čl. 42 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   zaručeného   čl.   2   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresnej   prokuratúry   Prešov z 3. októbra 2011 vo veci sp. zn. 1 Pn 812/11 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. októbra 2011 doručená sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň zaručeného čl.   35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva na vzdelanie zaručeného čl. 42 ods. 1 ústavy, základného práva na inú právnu ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   konania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva na vzdelanie zaručeného čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)   uznesením   Okresnej   prokuratúry   Prešov   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“) z 3. októbra 2011 vo veci sp. zn. 1 Pn 812/11.

V   sťažnosti   sťažovateľ   na   pomerne   obsiahlom   priestore   popísal   okolnosti   jeho „prestupu“ z doktorandského štúdia   na Katolíckej univerzite v Ružomberku na Vysokú školu   zdravotníctva   a   sociálnej   práce   sv.   Alžbety,   n.   o.   (ďalej   aj   „vysoká   škola zdravotnícka“), a následne na doktorandské štúdium poskytované Prešovskou univerzitou v Prešove (ďalej len „Prešovská univerzita“). Na základe predmetných okolností sťažovateľ podal 24. júna 2011 „Trestné oznámenie vo veci podozrenia z trestných činov úradných osôb Prešovskej univerzity...“, pričom malo ísť o prečin poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a o prečin ohovárania podľa § 373 ods. 1 Trestného zákona.

Trestné oznámenie sťažovateľa poverený príslušník Policajného zboru Obvodného oddelenia Policajného zboru Slovenskej republiky v Prešove – Juh uznesením ČVS: ORP-1534/JU-PO-2011 z 25. augusta 2011 podľa § 197 ods. 1 písm. d) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) odmietol, keďže dospel k záveru, že nie je dôvod na začatie trestného stíhania.

Orgán   činný   v   trestnom   konaní   v   predmetnom   uznesení   k   tvrdeniu   sťažovateľa o prieťahoch   v   postupe   Prešovskej   univerzity   pri   vybavovaní   jeho   žiadosti   o   zápis na doktorandské štúdium, ktorými malo dôjsť k spáchaniu trestného činu poškodzovania cudzích práv, uviedol, že sťažovateľ Prešovskej univerzite „nedoručil rozhodnutie o prijatí na štúdium na inej vysokej škole ani úradný opis o absolvovaných jednotkách študijného programu a získaných kreditov na inej vysokej škole, potvrdenie o štúdiu na inej vysokej škole. Menovaný doložil neoverenú fotokópiu absolvovaných študijných jednotiek, tá bola garantkou študijného odboru 3.1.14 posúdená a na základe vyjadrenia garantky nepovolil dekan   fakulty...   zápis   na   doktorandské   štúdium,   z   dôvodu   nesúladu   obsahu   jednotiek študijného   programu,   ktorý   absolvoval   menovaný   na   inej   vysokej   škole.“.   Pritom   sa v uznesení zdôrazňuje, že podľa § 59 ods. 5 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysokých školách“) vysoká škola rozhodne o žiadosti študenta inej vysokej školy o zápis na štúdium do 30 dní od doručenia všetkých podkladov určených k takému rozhodnutiu študijným poriadkom vysokej školy.

Policajný   orgán   v   odmietavom   uznesení   ďalej   uviedol,   že „keďže   menovaný nepredložil potvrdenie o štúdiu v doktorandskom stupni štúdia na inej vysokej škole, dekan FF PU v Prešove si písomne vyžiadal potvrdenia o štúdiu JUDr. PhDr. P. Ď. z Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety a z Katolíckej univerzity v Ružomberku Pedagogickej fakulty.   Ani jedna z týchto vysokých škôl nepotvrdila menovanému status svojho   študenta   v   doktorandskom   programe,   čo   znamená,   že   v   čase   podania   žiadosti o prestup   na   FF   PU   v   Prešove   menovaný   nemal   status   študenta,   preto   sa   na   neho nevzťahovali ustanovenia § 59 ods. 4, 5 a 6 zákona o vysokých školách o možnosti zápisu na inú školu.“.

Sťažovateľ podal proti odmietavému uzneseniu sťažnosť podľa ôsmej hlavy prvej časti Trestného poriadku. Podľa jeho názoru poverený príslušník Policajného zboru, ktorý vybavoval jeho trestné oznámenie, „z veľkej časti obchádzal skutkový stav, ktorý som opísal v trestnom oznámení, obchádzal aj dôkazné prostriedky, ktoré som s uvedeným trestným oznámením   poskytol   (napr.   súhlas   zriaďovateľa   VŠ   sv.   Alžbety   z   11.11.2010   s pokračovaním štúdia na inej vysokej škole), obchádzal fakt, že mi VŠ sv. Alžbety nikdy nevyjadrila písomne, dokonca ani emailom nejaký nesúhlas s mojou témou, obchádzal aj fakt, že mi VŠ sv. Alžbety takisto písomne neuprela nástup na doktorandské štúdium na nej. Naopak,   ja   sám   som,   ako   som   už   uviedol   pre   správanie   niektorých   osôb,   ktoré   mi pripomínalo výtržnosť, požiadal zriaďovateľa VŠ sv. Alžbety, aby mi povolil pokračovať v danom štúdiu na inej vysokej škole. Pokiaľ neznáma osoba z VŠ sv. Alžbety, z Unipo alebo odinakadiaľ teraz dodatočne vyrobila nejaké písomné potvrdenie, ktoré má svedčiť o opaku, má ísť ohľadom tohto skutku, popri ohováraní, nadržovaní a poškodzovaní cudzích práv, ako som už uviedol, aj o marenie spravodlivosti (§ 344 trestného poriadku), a má ísť aj o falšovanie a pozmeňovanie verejnej listiny (§ 352 trestného poriadku).“.

Okresná prokuratúra uznesením z 3. októbra 2011 v konaní sp. zn. 1 Pn 812/11 sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   193   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   ako   nedôvodnú zamietla. Poukázala pritom na obsah spisového materiálu, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ „bol   študentom   externej   formy   doktorandského   štúdia   na   Pedagogickej   fakulte   KU v Ružomberku   od   1.10.2007   do   8.6.2010.   Z   listu   prof.   V.   K.,   DrSc.,   zriaďovateľa   VŠ sv. Alžbety   zo   dňa   11.11.2010   zreteľne   vyplynul   len   súhlas   s   tým,   aby   oznamovateľ pokračoval v doktorandskom štúdiu na inej vysokej škole. Tento list nemožno považovať za nepopierateľný dôkaz o statuse doktoranda na VŠ sv. Alžbety v čase podávania žiadosti, ako   sa   domnieva   sťažovateľ,   s   poukazom   na   predchádzajúce   konštatovanie   o   dobe doktorandského štúdia.“.

Okresná prokuratúra poukázala i na skutočnosť, že Prešovská univerzita nepovolila sťažovateľovi   zápis   na   doktorandské   štúdium   aj   preto,   že „podľa   stanoviska   garantky daného študijného odboru a študijného programu prof. PhDr. A. T., CSc. tu neexistoval dostatočný súlad obsahu jednotiek študijného programu, ktorý žiadateľa absolvoval na inej vysokej škole s jednotkami študijného programu na FF PU v Prešove“. V tejto súvislosti okresná   prokuratúra   zdôraznila   samosprávny   charakter   určovania   podmienok   prijatia na štúdium, rozhodovania v prijímacom konaní i uskutočňovania jednotlivých študijných programov vysokými školami.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ popisuje skutkové okolnosti, ktoré ho   v   konečnom   dôsledku   viedli   k   podaniu   trestného   oznámenia.   Z   hľadiska   merita predbežne   prerokúvanej   sťažnosti   je   podstatným   nesúhlas   sťažovateľa   s   hodnotením listinného dôkazu – súhlasu zriaďovateľa Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, n.   o.,   z 11. novembra 2010 s pokračovaním   sťažovateľa   v   doktorandskom štúdiu na inej vysokej škole, tak ako ho okresná prokuratúra prezentovala v odôvodnení napadnutého   uznesenia. Podľa   názoru   sťažovateľa „samotný súhlas prof.   MUDr.   V. K., DrSc. s pokračovaním štúdia na inej vysokej škole je potvrdením môjho statusu doktoranda k danému dátumu (11.11.2010). Nejde o žiadnu moju domnienku, ale o nepopierateľný fakt, o   ktorom   sa   prokurátorka   úmyselne   vyjadruje   nepravdivo.   Zo sťažnosti   voči   policajtovi z 13.09.2011 vyplýva, že samotný prof. MUDr. V. K., DrSc. môj prestup na VŠ sv. Alžbety schválil. Z doplnku k sťažnosti zo 16.09.2011 zas vyplýva, že študijná referentka Ing. Mgr. S. poskytovala nepravdivé informácie o skutkovom stave na VŠ sv. Alžbety, kvôli ktorému som napokon prof. MUDr. V. K., DrSc. požiadal práve o súhlas s pokračovaním môjho štúdia na inej vysokej škole... Každé iné tvrdenie má byť zlomyseľné, má byť ohováraním, má   byť   poškodzovaním   cudzích   práv,   má   byť   porušovaním   môjho   práva   na   vzdelanie garantovaného čl. 42 Ústavy SR, má byť porušovaním môjho práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň garantovanú čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, má byť taktiež porušovaním práva na vzdelanie garantovaným čl.   2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd.   V   konečnom dôsledku   to   má   zakladať   porušovanie článku 1 Protokolu číslo 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, ktorý garantuje všeobecný zákaz diskriminácie.“.

Skutkový   záver   okresnej   prokuratúry   o   nedostatočnom   súlade   obsahu   jednotiek relevantných študijných programov ako o dôvode, pre ktorý okrem iného sťažovateľovi nebol   povolený   požadovaný   zápis   na   doktorandské   štúdium   na   Prešovskej   univerzite, hodnotí sťažovateľ ako „nezmysel“, ktorý má za následok „poškodzovanie cudzích práv a ohováranie.   Toto   zároveň   má   tiež   byť   porušovaním   môjho   práva   na   slobodnú   voľbu povolania a prípravu naň garantovanú čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, má byť taktiež porušovaním práva na vzdelanie garantovaným čl.   2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V konečnom dôsledku to má zakladať porušovanie článku 1 Protokolu číslo 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, ktorý garantuje   všeobecný   zákaz   diskriminácie.“.   Podľa   sťažovateľa   garantka   študijného programu, ako aj prokurátorka okresnej prokuratúry „vedia, že ide stále o slovenské vysoké školy so sídlom a s pracoviskami v Slovenskej republike,   ktorým ten istý odbor 3.1.14 Sociálna práca akreditovalo to isté Ministerstvo. Nesúlad študijných jednotiek ako domnelý dôvod na nepovolenie zápisu je evidentný nezmysel.“.

Sťažovateľ   ďalej   namieta,   že   prokurátorka   okresnej   prokuratúry   sa   vôbec „nevyjadrila   ani   k   namietaným   pochybeniam   policajta,   ani   k   dôkazom   jednoznačne dokazujúcim   môj   status   doktoranda,   ani   k   dôkazom   dokazujúcim   ohováranie a poškodzovanie cudzích práv neznámou osobou z VŠ sv. Alžbety, ani k iným dôkazom, ktorými dokazujem ohováranie a poškodzovanie cudzích práv dekanom FF PU a rektorom PU.   Namietnuté   konanie   a   rozhodovanie   týchto   zmienených   osôb   má   taktiež   byť porušovaním môjho práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň garantovanú čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, má byť taktiež porušovaním práva na vzdelanie garantovaným čl. 2 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd. V konečnom dôsledku to má zakladať porušovanie článku 1 Protokolu číslo 12 k Dohovoru o   ochrane   ľudských   práva   základných   slobôd,   ktorý   garantuje   všeobecný   zákaz diskriminácie.“.

Napokon k porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť aj porušením § 195 ods.   1   Trestného   poriadku   okresnou   prokuratúrou,   pretože „hoci   ma   policajt...   v   jeho uznesení...   zo   dňa   25.08.2011   označil   za   poškodeného,   čím   mal   zároveň   fakticky, a v podstate   aj   právne,   priznať   moje   poškodenie   mnou   označenými   osobami   a   mnou označeným   konaním   týchto   osôb,   prokurátorka...   v   rozpore   s   uvedeným   paragrafom trestného poriadku mi v uznesení 1 Pn 812/11-6 zo dňa 03.10.2011 ako v odpovedi na moju sťažnosť... postavenie poškodeného upiera, čím má protiprávne meniť uznesenie z podnetu na moju sťažnosť v môj neprospech. Takto má zo strany uvedenej prokurátorky, a teda zo strany   Okresnej prokuratúry v Prešove dochádzať k rozporu   s čl.   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky... v spojení s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, k rozporu s čl. 47 ods. 3 Ústavy SR v spojení s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, k rozporu s článkom 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd..., k rozporu s článkom 5 ods. 1 Dohovoru, k rozporu s článkom 14 Dohovoru, k rozporu s článkom 1 Protokolu číslo 12 k Dohovoru, a v konečnom dôsledku aj toto konanie uvedenej prokurátorky má byť v rozpore s článkom 1 Dohovoru.“.

Sťažovateľ   v   záverečnej   časti   svojej   sťažnosti   označenej   ako „Návrh na rozhodnutie“ sformuloval zásadnú časť svojho petitu takto:

„1. Podľa článku 127 ods. 1 Ústavy SR žiadam o konanie o tejto ústavnej sťažnosti.

2.   Podľa   článku   127   ods.   2   Ústavy   SR   žiadam   po   skonštatovaní   porušenia označených   garantovaných   práv   a   slobôd   o   prikázanie   povinného   konania   označeným orgánom činným v trestnom konaní.

3.   Keby sa aj konečné rozhodnutie PU zakladalo na skutočnosti a keby aj bolo v konečnom dôsledku zákonné, na výške škôd, ktoré mi úradné osoby z PU mali spôsobiť niektorými trestnými činmi, to nič nemení. Podľa článku 127 ods. 3 Ústavy SR žiadam o adekvátne   finančné   zadosťučinenie,   ktoré   má   teraz   znášať   Generálna   prokuratúra Slovenskej republiky zastúpená Okresnou prokuratúrou v Prešove.“

V ďalšej časti sťažnostného petitu potom sťažovateľ podrobne vyčíslil majetkovú škodu   i   nemateriálnu   ujmu,   ktorú   mal   utrpieť   v   dôsledku   ním   tvrdeného   porušenia označených práv.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd považoval v prvom rade za potrebné ustáliť rozsah svojho prieskumu pri predbežnom prerokovaní podanej sťažnosti. V petite predmetnej sťažnosti, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný, totiž sťažovateľ explicitne nesformuloval, ktoré základné práva alebo slobody boli podľa jeho názoru porušené [§ 50 ods.   1   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde],   a   rovnako   neoznačil   nespochybniteľným spôsobom   právoplatné   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah,   ktorým   malo   dôjsť k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd [§ 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde].

1.1   Odôvodnenie   predmetnej   sťažnosti   dáva   pomerne   jednoznačnú   odpoveď na otázku, ktoré základné práva alebo slobody boli podľa názoru sťažovateľa porušené. Ide sa o základné práva a práva uvedené v záhlaví tohoto uznesenia.

Zároveň pozornosti ústavného súdu neuniklo, že sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti naznačil   aj   prípadné   porušenie   niektorých   ďalších   ustanovení   ústavy   (čl.   2   ods.   2), Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 1, čl. 5 ods. 1, čl. 13 a čl. 14) a Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 1). Názor o porušení   uvedených   ustanovení   však   sťažovateľ   bližšie   nezdôvodnil.   Z   odôvodnenia sťažnosti možno vyvodiť, že porušenie uvedených práv a ustanovení má byť iba dôsledkom porušenia základných práv vymedzených v záhlaví tohto uznesenia. Neurčité a nedostatočne konkrétne   odôvodnenie   neumožňuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   zahrnúť   porušenie uvedených   ustanovení   ústavy   a   medzinárodných   zmlúv   do   obsahu   pre   ústavný   súd záväzného sťažnostného petitu, preto ho možno považovať len za súčasť sťažovateľovej právnej argumentácie.

Navyše, vo vzťahu k sťažovateľovým náznakom o porušení čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   ústavný   súd   dodáva,   že Slovenská   republika   uvedený   protokol   podpísala,   avšak   zatiaľ   ho   neratifikovala,   preto ústavný súd viazaný čl. 127 ods. 1 ústavy („... vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republiky ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom...“) by ani nemal dostatok právomoci na konanie o takto vymedzenom predmete.

1.2 Pokiaľ ide o právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo zásah, ktorým mali byť porušené označené práva sťažovateľa, ústavný súd ustálil rozsah svojho prieskumu tak, že jeho premetom je iba uznesenie okresnej prokuratúry sp. zn. 1 Pn 812/11 z 3. októbra 2011.

Indície plynúce z odôvodnenia predloženej sťažnosti, ktoré nasvedčujú aj názoru sťažovateľa   o   porušení   jeho   označených   práv   postupom   a   rozhodnutiami   orgánov akademickej samosprávy Prešovskej univerzity, ako aj uznesením Obvodného oddelenia Policajného   zboru   v   Prešove   –   Juh   ČVS:   ORP-1534/JU-PO-2011   z   25.   augusta   2011, nepovažoval   ústavný   súd   za   procesne   efektívne   objasňovať   prostredníctvom   výzvy na doplnenie podania adresovanej sťažovateľovi. V oboch prípadoch by totiž ústavný súd zjavne   nemal   dostatok   právomoci   na   meritórne   preskúmanie   uvedených   rozhodnutí a postupov, keďže v prípade postupov a rozhodnutí orgánov akademickej samosprávy je oprávnený ich preskúmavať všeobecný súd v správnom súdnictve a v prípade uznesenia policajného orgánu je možné podať proti nemu riadny opravný prostriedok   – sťažnosť, pričom toto právo sťažovateľ aj využil.

2.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti   a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

2.1 Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu a základného práva na rovnosť účastníkov konania ústavný súd zdôrazňuje, že z ustanovení Trestného   poriadku   nemožno   vyvodiť   subjektívne   právo   osoby,   ktorá   podala   trestné oznámenie, na začatie trestného konania. Aj keď podľa § 2 ods. 5 Trestného poriadku je prokurátor zastupujúci v trestnom konaní štát povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa   dozvedel,   posúdenie   otázky,   či   sú   splnené   zákonné   podmienky   na   začatie   trestného stíhania v konkrétnej veci (na základe skutočností uvedených v trestnom oznámení alebo skutočností   zistených   preverením   trestného   oznámenia),   je   plne   v   právomoci   orgánov činných   v trestnom   konaní (policajných orgánov,   vyšetrovateľov, prokurátorov).   Osobe, ktorá podala trestné oznámenie, nevzniká právo na začatie trestného stíhania. Takéto právo nemožno odvodiť ani z niektorého zo základných práv alebo slobôd podľa druhej hlavy ústavy   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   42/00,   II.   ÚS   238/02,   II.   ÚS   43/03,   III.   ÚS   45/03, III. ÚS 198/03). Rovnako súčasťou týchto základných práv nie je ani povinnosť orgánu štátu kvalifikovať konanie, v ktorom sťažovateľ vidí porušenie svojich práv, ako trestný čin. Sťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu mal len zákonné právo domáhať sa toho, aby sa jeho sťažnosťou kompetentný orgán zaoberal, čo sa v tomto prípade aj stalo. Nemá však nárok   na   to,   aby   výsledok   konania   kompetentného   štátneho   orgánu   zodpovedal   jeho predstave (II. ÚS 88/99).

2.2 Z obsahu napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry ústavný súd zistil, že táto dostatočným   spôsobom   reagovala   na   sťažovateľovu   námietku   týkajúcu   sa   hodnotenia súhlasu   zriaďovateľa   Vysokej   školy   zdravotníctva   a   sociálnej   práce   sv.   Alžbety,   n.   o., Bratislava,   s pokračovaním   sťažovateľa   v   doktorandskom   štúdiu   na inej   vysokej   škole. Aj podľa názoru ústavného súdu predmetná listina nemôže bez ďalšieho slúžiť ako dôkaz, že sťažovateľ bol v čase udelenia súhlasu (11. novembra 2010) študentom doktorandského štúdia.

V konaní realizovanom orgánmi akademickej samosprávy Prešovskej univerzity, ako aj pri vybavovaní sťažovateľovho trestného oznámenia vyšlo totiž najavo, že sťažovateľ bol študentom   externej   formy   doktorandského   štúdia   Katolíckej   univerzity,   Pedagogickej fakulty v Ružomberku (ďalej len „KU PF Ružomberok“) do 8. júna 2010. Pri vybavovaní trestného oznámenia sťažovateľa následne boli zaobstarané dôkazy (vyjadrenia dotknutých vysokých škôl), z ktorých vyplynulo, že 24. mája 2010 sa sťažovateľ informoval na vysokej škole zdravotníctva o možnosti zápisu na doktorandské štúdium, pričom následne 21. júna 2010 bol tejto vysokej škole doručený spisový materiál týkajúci sa doktorandského štúdia sťažovateľa. Sťažovateľ však chcel zmeniť tému dizertačnej práce i jej školiteľa, s čím príslušná   komisia   vysokej   školy   zdravotníctva   nesúhlasila,   a   tak   sťažovateľ   požiadal   o vrátenie svojich materiálov.

Uvedené   skutkové   zistenia   sťažovateľ   v   sťažnosti   podanej   proti   uzneseniu policajného orgánu z 25. augusta 2011 spochybňoval iba tvrdením, že poverený príslušník Policajného zboru „si len vyžiadal nepodložené vyjadrenie neznámej osoby z VŠ sv. Alžbety, a   keďže   sa   mu   zdá   spoločenské   postavenie   tejto   inštitúcie   a   postavenie   Prešovskej univerzity... omnoho silnejšie, ústne a ničím nepodložené tvrdenia neznámych osôb z týchto právnických   osôb   povyšuje   na   dôkaz.   Aj   keby   náhodou   tieto   listiny   boli   vtedy   na   VŠ sv. Alžbety   vtedy   doručené,   alebo   keby   náhodou   ďalšie   orgány   práva   toto   nepodložene v snahe   nadržovať   por.   M.   S.   tvrdili,   nikdy   som   ani   fiktívne   nedostal   žiadne   oficiálne vyjadrenie o potrebe opätovne schvaľovať moju tému.“.

Citovaná   protiargumentácia   sťažovateľa   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   iba hodnotením vyjadrení vyžiadaných orgánom činným v trestnom konaní, avšak hodnotenie prezentované sťažovateľom nie je nijak dôkazne podložené. Listiny zachytávajúce emailovú komunikáciu sťažovateľa so zriaďovateľom vysokej školy zdravotníctva práve preukazujú, že nakoniec referentka pre doktorandské štúdium vysvetlila dôvody, pre ktoré príslušná komisia vysokej školy musela zaujať stanovisko k ďalšiemu postupu vo veci sťažovateľa. Dôvodom   bola   zmena   témy   dizertačnej   práce   a   zmena   školiteľa.   Tento   záver   zjavne nevyvracia   ani   pozvánka   na   dizertačnú   skúšku   sťažovateľa,   ktorú   ako   dôkaz   priložil k doplneniu   svojej   sťažnosti   podanej   proti   uzneseniu   policajného   orgánu   (podanie zo 16. septembra   2011).   Z   tejto   pozvánky   totiž   nevyplýva,   že   by   došlo   k   zmene   témy dizertačnej práce už na KU PF Ružomberok. V pozvánke pomenovaná téma „Kulty a sekty – pokrok a regres“ je totiž témou písomnej práce k dizertačnej skúške. Písomnú prácu k dizertačnej skúške však nemožno zamieňať s dizertačnou prácou.

Na základe všetkých uvedených skutočností okresná prokuratúra správne zhodnotila obsah listu zriaďovateľa vysokej školy zdravotníctva z 11. novembra 2010, ktorým vyjadril svoj súhlas s pokračovaním sťažovateľa v doktorandskom štúdiu na inej vysokej škole, a nepovažovala ho za dôkaz sťažovateľovho statusu doktoranda v tom čase.

2.3   Záver   okresnej   prokuratúry   týkajúci   sa   nedostatočného   súladu   jednotiek študijného programu ako dôvodu nevyhovenia žiadosti sťažovateľa o zápis na doktorandské štúdium   taktiež   podľa   názoru   ústavného   súdu   nesignalizuje možnosť   zistenia   porušenia označených práv po prípadnom prijatí predloženej sťažnosti na ďalšie konanie. Skutočnosť, že dve vysoké školy v Slovenskej republike poskytujú doktorandské štúdium v rovnakom študijnom   odbore,   ešte   neznamená,   že   jednotky   akreditovaných   študijných   programov musia   byť   celkom   identické.   Rozhodujúcim   je   tu   zjavne   fakt,   že   jednotky   príslušného študijného   programu   korešpondujú   s   obsahom   študijného   odboru   (§   50   ods.   2   zákona o vysokých školách).

2.4   Sťažovateľ   ďalej   vo   svojej   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresnej   prokuratúry namieta,   že   prokurátorka   vybavujúca   jeho   opravný   prostriedok,   sa „nevyjadrila   ani k namietaným pochybeniam policajta, ani k dôkazom jednoznačne dokazujúcim môj status doktoranda,   ani   k   dôkazom   dokazujúcim   ohováranie   a   poškodzovanie   cudzích   práv neznámou osobou z VŠ sv. Alžbety, ani k iným dôkazom, ktorými dokazujem ohováranie a poškodzovanie cudzích práv dekanom FF PU a rektorom PU“.

Ústavný súd už v bodoch 2.2 a 2.3 vysvetlil dôvody, prečo považuje závery okresnej prokuratúry v otázkach rozhodujúcich pre sťažovateľovo doktorandské štúdium za ústavne akceptovateľné.   Tieto   závery   tak   predstavujú   vo   svojom   súhrne   dostatočnú   odpoveď na námietky sťažovateľa vyplývajúce z jeho trestného oznámenia i z jeho sťažnosti proti odmietavému uzneseniu policajného orgánu.

2.5 Poslednou zreteľne formulovanou výhradou sťažovateľa voči uzneseniu okresnej prokuratúry   je námietka   nerešpektovania   zákazu zmeny   uznesenia   v   neprospech   osoby, ktorá sťažnosť podľa ôsmej hlavy prvej časti Trestného poriadku proti uzneseniu podala (§ 195 ods. 1 Trestného poriadku).

Zmenou   uznesenia   sa   v   prípade   ustanovenia   §   195   ods.   1   Trestného   poriadku zreteľne   myslí   zmena   výroku   uznesenia.   Iba   výrok   rozhodnutia   (teda   aj   uznesenia)   je záväznou   časťou   celého   rozhodnutia,   pretože   ním   sa   formuluje   záväzný   úsudok rozhodujúceho orgánu o predmete konania.

Výrok   uznesenia   policajného   orgánu   z   25.   augusta   2011   znamenal   odmietnutie trestného oznámenia sťažovateľa. O podanom opravnom prostriedku sťažovateľa okresná prokuratúra rozhodla tak, že ho zamietla. Tým došlo v materiálnej perspektíve k potvrdeniu sťažnosťou napadnutého uznesenia policajného orgánu. Právna pozícia sťažovateľa sa teda uznesením   okresnej   prokuratúry   nijak   nezhoršila.   Zostala   totiž   nezmenená.   Skutočnosť formálneho označenia sťažovateľa ako poškodeného v uznesení policajného orgánu a ako oznamovateľa v uznesení okresnej prokuratúry na tom nič nemení.

2.6 Vzhľadom na to, že všetky zásadné sťažovateľove námietky vyhodnotil ústavný súd ako nedôvodné, záverom predbežného prerokovanie predloženej sťažnosti je zistenie o nedostatočnej príčinnej súvislosti medzi základným právom sťažovateľa na inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a jeho základným právom na rovnosť účastníkov konania (čl. 47 ods. 3 ústavy) na jednej strane a uznesením okresnej prokuratúry na strane druhej. Predložená sťažnosť je preto v tejto časti zjavne neopodstatnená.

3. Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 42 ods. 1 ústavy každý má právo na vzdelanie....

Podľa čl. 2 dodatkového protokolu nikomu sa nesmie odoprieť právo na vzdelanie....

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 42 ods. 1 ústavy, ako   aj   práva   podľa   čl.   2   dodatkového   protokolu   ústavný   súd   poznamenáva,   že   orgán verejnej moci zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že orgán verejnej moci súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy bol opravnou inštanciou voči orgánom verejnej moci, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy. Ústavný súd by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v   rozhodnutiach   orgánov verejnej moci, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí orgánov verejnej moci a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označeným   rozhodnutím   okresnej   prokuratúry   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základných   práv podľa   čl.   35   ods.   1 a čl.   42   ods.   1 ústavy,   ako   aj práva   podľa   čl. 2 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu   medzi   právami   hmotno-právneho   charakteru   a   ústavno-procesnými   princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

4. Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   (finančné   zadosťučinenie)   a   procesne neefektívnym by bolo aj odstraňovanie nedostatok jeho podania (nedostatok v povinnom právnom zastúpení).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011