znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 545/2015-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., Prievozská 1318/14,   Bratislava,   zastúpenej   spoločnosťou   Advokátska   kancelária   BÁNOS s. r. o., Mierové námestie 2, Galanta, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Róbert Bános, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na slobodu prejavu zaručeného čl. 26 ods. 1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na slobodu prejavu zaručeného čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 567/2014 z 8. apríla 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   Ringier   Axel   Springer   Slovakia,   a.   s., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta 2015   doručená   sťažnosť spoločnosti   Ringier   Axel   Springer   Slovakia,   a.   s., Prievozská 1318/14, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   slobodu   prejavu   zaručeného   čl.   26   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na slobodu prejavu zaručeného čl. 10 ods. 1 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn 4 Co 567/2014 z 8. apríla 2015.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe podanej žaloby o ochranu osobnosti bola sťažovateľka čiastočným rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn 7 C 242/2012 zo 16. júna 2014 zaviazaná ospravedlniť sa žalobcovi formou uverejnenia ospravedlnenia v špecifikovanom denníku a súčasne zaslať žalobcovi písomné ospravedlnenie ako doporučenú zásielku. Okresný súd ďalej určil, že o uplatnenom nároku na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   a o trovách   konania   rozhodne   v konečnom rozsudku, a vo zvyšnej časti uplatneného nároku žalobu zamietol. Podanému odvolaniu sťažovateľky krajský súd nevyhovel a rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti ako vecne správny svojím rozsudkom sp. zn. 4 Co 567/2014 z 8. apríla 2015 potvrdil.

Rozsudok krajského súdu napadla sťažovateľka 23. júla 2015 dovolaním.

Sťažovateľka argumentuje, že postupom a namietaným rozsudkom krajského súdu bolo porušené jej základné právo na slobodu prejavu zaručené čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a právo na slobodu prejavu zaručené čl. 10 ods. 1 dohovoru.

Podľa   názoru   sťažovateľky   sa   krajský   súd   v namietanom   rozsudku   vysporiadal s konfliktom   medzi   slobodou   prejavu   a právom   na   ochranu   osobnosti   ústavne neakceptovateľným spôsobom, keď neodôvodnene uprednostnil právo na ochranu osobnosti. Na   tomto   mieste   sťažovateľka   argumentuje,   že   krajský   súd   rozhodol   v neprospech sťažovateľky   napriek tomu, že požívala v zmysle stabilizovanej judikatúry Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   privilegované   postavenie;   žalobca   bol   a je   verejným   činiteľom zaťaženým   bremenom   povinnosti   zniesť   vyššiu   mieru   kritiky   v porovnaní   s ostatnými fyzickými   osobami;   skutkový   základ,   z ktorého   vychádzali   hodnotiace   úsudky sťažovateľky,   bol   pravdivý   a autentický,   zachytený   na   fotografiách   a videozáznamoch; sťažovateľka postupovala v dobrej viere a žalobcu, ako aj ďalších zúčastnených požiadala o vyjadrenie k predmetu dotknutých článkov a označené články, ktorých porušenie namieta, sa dotýkali vecí verejného záujmu, o ktorých sú novinári nielen oprávnení, ale aj povinní informovať, pričom boli formulované prevažne formou hodnotiacich úsudkov.

Sťažovateľka   vidí   v namietanom   postupe   a rozsudku   krajského   súdu   aj   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to podľa nej nevykonaním navrhnutých   dôkazov   zo   strany   krajského   súdu,   porušením   špecifikovaných   ustanovení zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov, arbitrárnosťou a svojvôľou krajského súdu, ako aj nesprávnym právnym posúdením veci.

Označené   argumenty   o porušení   základných   práv   sťažovateľky   garantovaných ústavou a jej práv garantovaných dohovorom opiera sťažovateľka o nadväzujúce podrobné odôvodnenie obsiahnuté v sťažnosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti v závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby   ústavný   súd   rozhodol   o jej   sťažnosti   nálezom,   ktorým   by   vyslovil   porušenie   jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 dohovoru, namietaný rozsudok krajského súdu zrušil, vrátil mu vec na ďalšie konanie a priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia.

Sťažovateľka   zároveň   navrhuje   odklad   vykonateľnosti   napadnutého   rozsudku krajského súdu.

Na základe súčinnosti poskytnutej Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ústavný súd zistil, že dovolanie sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského   súdu   bolo   spolu   so   spisovým   materiálom   predložené   pre   účely   rozhodnutia najvyššiemu súdu 25. augusta 2015 a vec bola na najvyššom súde vedená pod sp. zn. 3 Cdo 599/2015.   Spisový   materiál   bol   25.   septembra   2015   vrátený   pre   účely   odstránenia nedostatkov dovolania okresnému súdu. O dovolaní teda dosiaľ nebolo rozhodnuté.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   podala   proti   namietanému   rozsudku   krajského   súdu   23.   júla   2015 dovolanie, pričom ku dňu rozhodovania o sťažnosti nebolo o podanom dovolaní rozhodnuté.Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom nemožno   využiť   súčasne   alebo   pred   inými   prostriedkami   nápravy,   ktoré   má   sťažovateľ k dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy,   ak   napriek   vyčerpaniu   všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).

Súčasťou   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   právny   názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o   ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).

Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľkou vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať   o   uplatnených   námietkach porušenia označených základných práv, ak je zrejmé, že sťažovateľka podala dovolanie, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Sťažnosť musela   byť   preto   odmietnutá   pre   jej   predčasnosť,   pretože   o   ochrane   označených   práv, ktorých porušenie sa namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

Súbežné   podanie   dovolania   a   sťažnosti   na ústavnom   súde   navodzuje   situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 358/09),   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania) a súbežne   podanej   sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O ďalších   návrhoch   sťažovateľky   formulovaných   v sťažnostnom   petite   (zrušenie napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   náhrada   trov   konania)   a o   navrhnutom   odklade vykonateľnosti   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   z dôvodu   odmietnutia   sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015