SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 545/2014-22
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu ĽubomíraDobríka vo veci sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha, Českárepublika, pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranupodľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesenímKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 213/2013 z 30. apríla 2013 vo výroku o nepriznanínáhrady trov odvolacieho konania takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súduv Bratislave sp. zn. 5 Co 213/2013 z 30. apríla 2013 vo výroku o nepriznaní náhrady trovodvolacieho konania p o r u š e n é b o l i.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 213/2013 z 30. apríla 2013vo výroku o nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania z r u š u j e a vec mu v r a c i ana ďalšie konanie.
3. ⬛⬛⬛⬛ finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.
4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia ⬛⬛⬛⬛ v sume 418 € (slovom štyristoosemnásť eur) na účet jeho právnehozástupcu advokáta JUDr. Lubomíra Müllera, Symfonická 1496/9, Praha, Česká republika,do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 545/2014-6z 24. septembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného právana súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalejlen „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 213/2013 z 30. apríla 2013 vo výrokuo nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania.
V podanej sťažnosti sťažovateľ uviedol: „Rozsudkem Vojenského obvodového soudu Prešov ze dne 30. 6. 1981 sp. zn. T 98/81 byl stěžovatel uznán vinným trestným činem nenastoupení služby v ozbrojených silách podle § 269 odst. 1-trestního zákona a byl za to odsouzen k trestu odnětí svobody v trvaní 2 a půl roku nepodmíněně se zarazením do I. NVS. Výkon trestu, včetně vazby, probéhl od 3. 6. 1981 do 3. 12. 1983. Usnesením Vojenského obvodového soudu Prešov ze dne 16. 1. 1991 sp. zn. 4 Rtv 138/90 byl podlé § 14 odst. 1 písm. f) shora uvedený rozsudok zrušen ve výroku o trestu a stejně tak byla zrušená všechna obsahové navazující rozhodnutí, pokud vzhledem ke zmene, k níž došlo, pozbyla svého podkladu. Následným rozsudkem Vojenského obvodového soudu Prešov ze dne 16. 1. 1991 sp. zn. 4 Rtv 138/90 byl stěžovatel odsouzen k trestu odnětí svobody v trvaní jednoho roku. Sdělením Ministerstva spravedlnosti SR ze dne 14. 12. 1995 č. 6743/93-91/1358/V. byl stěžovatel částečně odškodněn. V položce náhrada ušlé mzdy bylo přiznáno podlé § 23 odst. 1 písm. a) zákona č. 119/1990 Sb., v platném znení, paušálni odškodnení za dobu od 3. 6. 1982 do 3. 12. 1983 ve výši 45.000,- Sk. (Príčina, proč nebyla odškodnená celá částka, spočívala v tom, že stěžovateli zůstal tzv. zbytkový trest.) Stěžovatel se však pokladal za nevinného, a proto chtěl dosáhnout úplného zproštění trestu i viny. To se nakonec podařilo. Usnesením Okresního soudu Prešov ze dne 22. 1. 2010 sp. zn. 41Nt/10/2009 byla všechna dosud pravomocná rozhodnutí zrušená a následným usnesením ze dne 15. 3. 2011 č.j. 5TV/3/2010-17 bylo trestní stíhaní stěžovatele zastaveno, neboť žalovaný skutek není trestným činem a není důvod k postoupení veci. Dne 28. 6.2011 požádal stěžovatel Ministerstvo spravedlnosti SR o odškodnení, mj. v položce náhrada ušlé mzdy. Ministerstvo spravedlnosti SK mělo žádost vyřídit do 6 měsícu, tj. do 28. 12. 2011, ale neučinilo tak. Stěžovatel se proto 27. 3. 2012 obrátil na soud. V řízení, které bylo zaevidováno u Okresního soudu Bratislava I. pod sp. zn. 21 C/80/2012, se stěžovatel domáhal náhrady ušlého výdělku ve výši 995,82 Euro s příslušenstvím.
Dříve než soud rozhodl ve věci samé, Ministerstvo spravedlnosti SR postupně začalo plnit. Dne 1. 6. 2012 priznalo stěžovateli 487,42 Euro, dne 4. 12. 2012 priznalo úrok z uvedené částky a dne 31. 1. 2013 priznalo zbytek požadované částky, tj. 508,40 Euro a úrok z této částky. Stěžovatel na každý krok Ministerstva spravedlnosti SR reagoval príslušným návrhem na částečné zastavení řízení. Nakonec po priznaní celé požadované částky, včetně úroku, stěžovatel navrhl úplné zastavení soudního řízení. Okresní soud Bratislava I. návrhu vyhovel usnesením ze dne 28. 2. 2013 č.j. 21 C/80/2012- 50. Řízení zastavil a stěžovateli priznal náhradu nákladu řízení ve výši 354,84 Euro. Stěžovatel byl s usnesením soudu spokojen, ale Ministerstvo spravedlnosti SR reagovalo odvolaním, v němž tvrdilo, že priznaním náhrady nákladu řízení došlo k nedůvodnému obohacení oprávnené strany. Na to stěžovatel reagoval dne 29. 3. 2013 vyjadrením k odvolaní. (Viz přílohu.) Krajský soud Bratislava usnesením ze dne 30. 4. 2013 č.j. 5Co/213/2013-66 usnesení soudu prvního stupne v napadené části potvrdil (veta první). Stěžovateli ale nepriznal náhradu nákladu odvolacího řízení (veta druhá). Nepriznaní náhrady nákladů odvolacího řízení zdůvodnil Krajský soud Bratislava tím, že úspešný stěžovatel náhradu nákladu odvolacího řízení neuplatnil a ani mu v souvislosti s odvolaním žádne náklady nevznikly.“
Sťažovateľ argumentoval, že si je vedomý judikatúry ústavného súdu, podľa ktorej saústavný súd otázkou náhrady trov konania zaoberá skôr výnimočne, a to len v prípadochzávažných excesov. Za takýto exces považuje sťažovateľ práve svoj prípad, ktorý kvalifikujeako analogický s prípadom, v ktorom ústavný súd nálezom rozhodol v otázke náhrady trovkonania v prospech sťažovateľov (č. k. III. ÚS 454/2010-26 zo 7. júna 2011 a č. k. I. ÚS463/2012-23 z 12. decembra 2012).
Podľa názoru sťažovateľa uznesením krajského súdu (v časti výroku o nepriznanísťažovateľovi náhrady trov odvolacieho konania) došlo k porušeniu jeho základného právagarantovaného čl. 36 ods. 1 ústavy, ako aj práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.Sťažovateľ dôvodil, že kľúčovou otázkou rozhodovania o trovách odvolacieho konaniav jeho prípade bola jednak skutočnosť, či mu trovy konania v odvolacom konaní vznikli,a takisto skutočnosť, či si ich náhradu v odvolacom konaní uplatnil. Sťažovateľargumentoval, že odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu, ktorý konštatoval, žesi tieto trovy sťažovateľ neuplatnil a ani mu žiadne trovy nevznikli, je v označenom smerenepravdivé. Podľa vyjadrenia sťažovateľa mu trovy odvolacieho konania vznikli a v bodochVII a IX svojho vyjadrenia k podanému odvolaniu, ktoré doručil odvolaciemu súdu, si ichaj uplatnil a riadne vyčíslil.
Podľa sťažovateľa takýmto postupom krajského súdu boli porušené jeho označenépráva, keď krajský súd «nespravedlivě „potrestal“ stěžovatele jakožto úspešného účastníka odvolacího řízení tím, že musí hradit náklady řízení ze svého» a „neochránil stěžovatele před důsledky nedůvodného odvolaní Ministerstva spravedlnosti SR, tím, že by řádne vypořádal nároky vyplývajúci z nákladu odvolacího řízení“.
Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie v závere sťažnosti žiadal, aby ústavnýsúd vo veci rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jeho základného práva podľačl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti označeného výrokuuznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Co 213/2013 z 30. apríla 2013, v označenej častirozhodnutie krajského súdu zrušil a priznal mu tiež primerané finančné zadosťučineniev sume 100 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadril krajský súd listom sp. zn.Spr. 3565/14 z 27. novembra 2014, v ktorom v podstate uznal dôvodnosť sťažnostisťažovateľa, keď v liste uviedol, že k nepriznaniu trov odvolacieho konania sťažovateľovidošlo „chybou odvolacieho senátu, prehliadnutím uplatneného nároku navrhovateľa voči odporcovi“, čo odôvodnil krajský súd objektívnou okolnosťou, a to nadmernou pracovnouzaťaženosťou referujúceho sudcu.
Krajský súd vo svojom vyjadrení z 27. novembra 2014, ako aj právny zástupcasťažovateľa v stanovisku doručenom ústavnému súdu 31. decembra 2014 uviedli, ženetrvajú na verejnom ústnom pojednávaní. Sťažovateľ v stanovisku z 31. decembra 2014zároveň zotrval na dôvodoch podanej sťažnosti a označil krajským súdom prezentovanúobjektívnu okolnosť preťaženosti referujúceho sudcu, ktorá mala spôsobiť zlyhaniea pochybenie odvolacieho senátu pri rozhodovaní vo veci sťažovateľa, za takú, ktoránezbavuje krajský súd zodpovednosti za porušenie práv sťažovateľa.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohtopojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľačl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.5 Co 213/2013 z 30. apríla 2013 vo výroku o nepriznaní náhrady trov odvolacieho konaniasťažovateľovi. Sťažovateľ v prezentovanej argumentácii dôvodí nepravdivosťou skutkovýchzáverov, na ktorých krajský súd postavil právny záver svojho rozhodnutia.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právana spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať saochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávislea nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutáochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnuochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovisúdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričomvýklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovaťzákladné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právona spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale ajza dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutiavšeobecných súdov v prípadoch, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnýchrozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právnezávery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodenézávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného právaalebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivéhoprocesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garanciíprocesnej povahy, je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, kde je povinnosťouvšeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svojerozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať takskutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochraneústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, bolirelevantné aj v danej veci.
Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 36 ods. 1 listiny môžerozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súladeso zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konaniana súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 36ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhradetrov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).
V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou garantovanýchpráv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je ústavný súdvo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania má vo vzťahuk predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto sa k zrušeniunapadnutého výroku o trovách konania uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, žev posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu ochranu(spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj do inéhozákladného práva (porovnaj m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06,I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
Vo veci sťažovateľa ide o takýto výnimočný prípad, keď namietané pochybenievšeobecného súdu dosahuje takú intenzitu, že napadnuté uznesenie krajského súdu jez ústavného hľadiska neakceptovateľné.
Krajský súd v odvolacom konaní, v ktorom prijal namietané uznesenie sp. zn.5 Co 213/2013 z 30. apríla 2013, rozhodoval o odvolaní podanom protistranou proti výrokuuznesenia súdu prvého stupňa, ktorým tento priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.Krajský súd odvolaniu protistrany nevyhovel a svojím uznesením prvostupňovérozhodnutie v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil. Sťažovateľovi však náhradu trovodvolacieho konania nepriznal.
Svoj výrok o nepriznaní trov odvolacieho konania krajský súd odôvodnil poukazomna aplikáciu relevantných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadokv znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), a to § 224 ods. 1 OSP s použitím § 142ods. 1 OSP v spojení s § 151 ods. 1 OSP, kde konštatoval, že „v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi, ktorý si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a ani mu v súvislosti s podaným odvolaním žiadne trovy nevznikli, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal“.
Podľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňaplatia i pre odvolacie konanie.
Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd priznánáhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 151 ods. 1 OSP o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrhspravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhradatrov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dníod vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Z relevantnej právnej úpravy vyplýva, že sťažovateľ, ktorý bol v konaní úspešný, mal v intenciách ustanovenia § 142 ods. 1 OSP právo na náhradu trov konania, kdedodatočnými podmienkami ich priznania bolo splnenie skutočností predpokladaných takustanovením § 142 ods. 1 OSP, ako aj ustanovením § 151 ods. 1 OSP, a síce žesťažovateľovi trovy na účelné uplatňovanie práva reálne vznikli a súčasne ich sťažovateľ ajnáležite uplatnil.
Keďže krajský súd pri aplikácii príslušných ustanovení Občianskeho súdnehoporiadku vyvodil právny záver na podklade, ako sám vo svojom vyjadrení uznal, chybnýchskutkových záverov (keď prehliadol sťažovateľom realizovaný procesný úkon – vyjadreniek podanému odvolaniu, v ktorom sťažovateľ súčasne náležite vyčíslil náhradu trovodvolacieho konania ), nedodržal imperatív „zákonom ustanoveného postupu“ obsiahnutýv čl. 36 ods. 1 ústavy, ústavný súd vyslovil, že jeho uznesením sp. zn. 5 Co 213/2013z 30. apríla 2013 vo výroku o náhrade trov konania došlo k porušeniu základného právasťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšiekonanie [podobne § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].
Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľa, a preto napadnutérozhodnutie krajského súdu vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec mu vrátil naďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V zmysle § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súdev tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu. Úlohoukrajského súdu bude vec opätovne prerokovať a rozhodnúť, na podklade správnychskutkových záverov.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 100 €, ktoré všakneodôvodnil v zmysle § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľa, zrušil napadnutérozhodnutie krajského súdu vo výroku o náhrade trov konania a vrátil mu vec na novékonanie, a tým v okolnostiach daného prípadu považuje nápravu za dovŕšenú, pretosťažovateľovi finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 3 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikliv dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
Právny zástupca sťažovateľa si v podaní z 31. decembra 2014 uplatnil trovy konaniav celkovej sume 417,98 €.
Ústavný súd podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhláškyMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradáchadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznalsťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej sume 418 € z dôvodu trov právnehozastúpenia, a to za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (príprava a prevzatieveci a písomné vyhotovenie sťažnosti) v hodnote po 130,17 € vrátane režijných paušálovv hodnote po 7,81 €, ako aj za tretí úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 (stanoviskok vyjadreniu krajského súdu) v hodnote 134 € vrátane režijného paušálu v hodnote 8,04 €,ktorú zaviazal uhradiť krajský súd (bod 4 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2015