znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 545/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s., B., a obchodnej spoločnosti L., s. r. o., B., zastúpených   obchodnou spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., PhD., vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne a jeho uznesením č. k. 4 Co/445/2013-278 z 30. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   L.,   a.   s.,   a obchodnej   spoločnosti   L.,   s.   r.   o., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s., B., a obchodnej spoločnosti L., s. r. o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľky“),   vo veci   namietaného porušenia   ich   základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením č. k. 4 Co/445/2013-278 z 30. júla 2013.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľky (navrhovateľky) si v konaní vedenom Okresným súdom Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 C/26/2012 uplatnili náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy proti Slovenskej   republike,   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „odporca“). Okresný súd uznesením č. k. 6 C/26/2012-256 z 11. júna 2013 zamietol návrh odporcu na uloženie povinnosti sťažovateľkám zložiť preddavok na trovy konania v zmysle § 141a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), čo odôvodnil tým, že podľa § 141a ods. 1 štvrtej vety OSP nemožno zastaviť konanie v prípade, „keď odporca nemá povinnosť zložiť preddavok, pretože jeho majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní. Súd v takomto prípade nemá zákonný podklad na   zastavenie   konania.“. Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podal   odporca odvolanie.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   4   Co/445/2013-278   z 30.   júla   2013   napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľky v sťažnosti vyjadrili svoj nesúhlas s takýmto postupom krajského súdu, pretože podľa ich názoru proti rozhodnutiu okresného súdu nebolo možné podať odvolanie s ohľadom   na § 202 ods.   3 písm. q)   OSP, ktorý   jasne ustanovuje, že odvolanie nie je prípustné   proti   uzneseniu,   ktorým   sa   rozhodlo   o povinnosti   zložiť   preddavok   na   trovy konania podľa § 141a OSP. Hoci krajský súd nedisponoval právomocou vecne rozhodovať o podanom odvolaní, prípustnosť odvolania proti uzneseniu okresného súdu odvodil z § 202 ods.   3   písm.   q)   OSP „a contrario“,   s čím   sťažovateľky   nesúhlasia.   Podľa   ich   názoru „akékoľvek rozhodovanie okresného súdu podľa § 141a OSP je rozhodovaním o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania. Ak súd rozhodne o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania tak, že návrh odporcu zamietne, pretože povinnosť nebude chcieť uložiť, stále pôjde o rozhodovanie   o povinnosti   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   podľa   §   141a,   a teda odvolanie proti takémuto rozhodnutie nebude podľa § 202 ods. 3 psím. q) OSP prípustné. Akýkoľvek   iný   záver   je   účelovou   dezinterpretáciou   práva.“. Takýto   postup   by   preto viedol k „bezdôvodnej favorizácii jednej zo strán – odporcu – ktorého primárnym záujmom je vyvolanie sankcie ultima ratio – zastavenie súdneho konania pre nesplnenie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania“.

Sťažovateľky   v petite   navrhli,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,   ktorým   vysloví,   že postupom krajského súdu a jeho uznesením č. k. 4 Co/445/2013-278 z 30. júla 2013 boli porušené ich základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľky zároveň navrhli, aby ústavný súd   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   zrušil   a aby   sťažovateľkám   priznal finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je námietka porušenia základných práv sťažovateliek podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu a jeho uznesením č. k. 4 Co/445/2013-278 z 30. júla 2013.

Hoci sťažovateľky v sťažnosti deklarovali, že v ich prípade „je splnená formálna podmienka   upravená   ust.   §   53   ods.   1   zákona   č.   38/1993   Z.   z.“,   ústavný   súd   zistil, že ochrany svojich práv sa okrem jemu zaslanej sťažnosti domáhajú aj podaním dovolania proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že dovolacie konanie ešte nie je skončené, musela byť sťažnosť sťažovateliek odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namietajú, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ako   súd   dovolací.   Súbežné   podanie dovolania a sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   ale   iba   do rozhodnutia   najvyššieho   súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne   podanej   sťažnosti   ústavnému   súdu   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať   pre   sťažovateľky   prípadné   posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   konštatuje,   že   v   prípade   procesného   rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľkám lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia   najvyšším   súdom   o   dovolaní   budú   mať sťažovateľky   k   dispozícii   už   iba podanie sťažnosti ústavnému súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju vo vzťahu ku krajskému súdu odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013