znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 545/2011-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. júna 2012 v senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka prerokoval sťažnosť R. B., T., zastúpenej JUDr. I. F., Advokátska kancelária, D., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Piešťany v konaní vedenom   pod sp. zn. 6 C 151/2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Piešťany   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6 C   151/2008 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 151/2008 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. R. B.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 300 € (slovom tisíctristo eur), ktoré j e   Okresný   súd   Piešťany   p o v i n n ý   zaplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á   zaplatiť R. B. trovy právneho   zastúpenia   v sume   404,37   €   (slovom   štyristoštyri   eur   a tridsaťsedem   centov) na účet jej právnej zástupkyne, JUDr. I. F., Advokátska kancelária, D., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný súd Piešťany j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume   404,37   €   (slovom   štyristoštyri   eur   a tridsaťsedem   centov)   na   účet   Kancelárie Ústavného súdu   Slovenskej   republiky   č.   7000060515/8180   vedený   v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 545/2012-29 zo 6. marca 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť R. B., T. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Piešťany   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 C 151/2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka je účastníčkou konania na strane navrhovateľky, a to na základe návrhu na vydanie platobného rozkazu podaného Okresnému súdu Dolný Kubín 12. decembra 2005, ktorým sa voči odporcovi domáhala zaplatenia sumy 15 990 Sk (530,77 €) s príslušenstvom. Listom z 19. decembra 2005 bola sťažovateľka oboznámená so skutočnosťou, že jej návrh bol z dôvodu miestnej príslušnosti postúpený   Okresnému   súdu   Trnava.   Sťažovateľka   listom   z 5.   marca   2007   žiadala o vypočutie na Okresnom súde Dolný Kubín dôvodiac svojím zdravotným stavom, na túto žiadosť však nedostala odpoveď.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že po postúpení veci okresnému súdu tomuto adresovala 21. februára 2009 podanie, v ktorom okresný súd   žiadala, aby vo veci konal a následne 21. septembra 2010 podanie, ktorým žiadala o „zmenu súdu“.

Podľa vyjadrenia sťažovateľky okresný súd dosiaľ nerozhodol ani o podanom návrhu a ani o predmetnej žiadosti.

Sťažovateľka sa preto obrátila na ústavný súd tvrdiac, že v uvedenom prípade došlo postupom konajúcich súdov k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V závere sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie vo veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základného práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov zaručeného čl.   48 ods.   2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 151/2008, prikázal okresnému súdu   konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   jej   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom svojej predsedníčky, ktorej vyjadrenie doručené ústavnému súdu 16. apríla 2012   obsahovalo   podrobný   chronologický   prehľad   procesných   úkonov   konania   a   bolo v ňom   poukázané   na   prieťahy   spôsobené   podľa   názoru   okresného   súdu   sťažovateľkou. Okresný   súd   na   tomto   mieste   argumentoval: „Sťažovateľka   vedome   podala   žalobu na miestne nepríslušnom súde a súčasne požiadala o prikázanie veci z dôvodu vhodnosti tomuto nepríslušnému súdu (Okresný súd Dolný Kubín), pričom najprv bolo potrebné vec postúpiť miestne príslušnému súdu, ktorý následne o žiadosti sťažovateľky na prikázanie veci inému súdu rozhodoval. Potom, čo Najvyšší súd Slovenskej republiky nevyhovel návrhu sťažovateľky, táto sa na pojednávanie nedostavila, nakoľko jej splnomocnený zástupca sa v mieste   bydliska   v čase   doručenia   podľa   jeho   vyjadrenia   nezdržoval.   Následne sťažovateľka opätovne požiadala o prikázanie veci inému súdu (Okresný súd Námestovo), ktoré konanie možno považovať za účelové, nakoľko ide len o iný súd blízky jej bydlisku, pričom dôvody na prikázanie veci sú stále rovnaké. Pričom aj o tomto návrhu musí najskôr rozhodnúť Najvyšší súd Slovenskej republiky, a až potom môže súd konať vo veci samej.“ V liste okresný súd zároveň vyjadril   súhlas s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

V   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   16.   mája   2012   súhlasila   s   upustením od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľka. Vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu sťažovateľka predostrela túto argumentáciu:

„Svojim vyjadrením Okresný súd Piešťany len preukázal, že sťažovateľka podala Ústavnú sťažnosť dôvodne. Chronologicky rozpísané úkony prvostupňových súdov, ktoré vo svojom   stanovisku   rozpísal   Okresný   súd   Piešťany,   pričom   práve   dôraz   treba   klásť na úkony   urobené   týmto   súdom,   len   preukazuje   skutočnosť,   že   vo   veci   sťažovateľky prvostupňové súdy a hlavne Okresný súd Piešťany nekonal tak, aby nevznikali prieťahy v konaní. Pritom sťažovateľka ako aj jej právny zástupca nemali v úmysle svojim konaním spôsobiť akékoľvek prieťahy v konaní. Návrhy v konaní podané sťažovateľkou ako aj jej právneho   zástupcu,   na   ktoré   mali   zákonný   nárok,   a   ktoré   vzhľadom   na   celkovú   dobu konania predĺžili konanie iba nepatrnou časťou. Zo stanoviska okresného súdu ako aj z Ústavnej sťažnosti vyplýva, že žaloba bola podaná už   12.12.2012   na   Okresnom   súde   Dolný   Kubín.   K   tomu   Okresný   súd   Piešťany   zaujal stanovisko v tom zmysle, že podanie na miestne nepríslušný súd bolo zo strany sťažovateľky účelové a vedomé. Vzhľadom na fakt, že sa jedná o osobu vyššieho veku ako aj osobu právne   nevzdelanú,   nie   je   možné   akceptovať   tvrdenie,   že   uplatňovanie   svojich   práv prostredníctvom súdu je vedome robenie prieťahov v konaní. Sťažovateľka tak spravila, z dôvodu   svojho   zdravotného   stavu,   kedy   priaznivejšie   pre   ňu   by   bolo,   aby   vo   veci rozhodoval Okresný súd Dolný Kubín. Z   vyjadrenia   Okresného   súdu   Piešťany   ďalej   vyplýva,   že   dňa   21.09.2006   bol   spis predložený   na   rozhodnutie   o   návrhu   na   prikázanie   veci   Najvyššiemu   súdu   SR,   bez vyjadrenia žalovaného. Po doplnení vyjadrenia žalovaného bol opätovne dňa 29.11.2006 predložený návrh na Najvyšší súd SR. Chybou prvostupňového súdu došlo k prieťahom konania, bez akéhokoľvek zavinenia sťažovateľky. Po rozhodnutí Najvyššieho súdu, ktorý nevyhovel   návrhu   sťažovateľky   bolo   vytýčené   pojednávanie   na   deň   29.11.2007,   ale vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka ani jej splnomocnený zástupca sa nezdržiavali v mieste trvalého pobytu, súd nemal vykázané doručenie predvolania na uvedený termín. Po návrate do miesta trvalého pobytu splnomocnenec sťažovateľky bez meškania požiadal súd o opätovne   doručenie   zásielky.   Vzhľadom   na   fakt,   že   sťažovateľka   podala   žalobu na zaplatenie, je logické, že má evidentný záujem aby vo veci rozhodol nestranný súd. Čiže na   neprebratie   zásielky   sťažovateľka   ako   aj   jej   právny   zástupca   nemali   žiadny   motív. Vzhľadom na to, že súdy nekonali vo veci dosť razantne nepredpokladali, že v čase ich neprítomnosti v mieste trvalého bydliska, môže byť im doručená akákoľvek zásielka zo súdu. Z dôvodu prechodu výkonu súdnictva dňom 01.01.2008 bola vec postúpená z Okresného súdu Trnava na Okresný súd Piešťany. V spojitosti s vyššie uvedenými skutočnosťami je nepochybné,   že   od   podania   žaloby   dňa   12.12.2005   do   dňa   01.01.2008   nebolo   vo   veci vykonané žiadne pojednávanie. V tomto období bol vytýčený jediný termín pojednávania, ktorí sťažovateľa aj jej právny zástupca riadne odôvodnili. Uvedená doba je neprimerané dlhá, a to aj vzhľadom na fakt, že zo strany sťažovateľky boli v konaní podané návrhy, o ktorých bolo potrebné rozhodnúť. Keďže odo dňa 01.01.2008 bol na konanie vo veci príslušný Okresný súd Piešťany, kde podotýkame,   že   od   tohto   dňa   do   dňa   22.12.2010,   kedy   sudca   predložil   spis   vyššiemu súdnemu úradníkovi na rozbor právneho a skutkového stavu, neurobil súd žiadny úkon, ktorý by viedol k rozhodnutiu vo veci samej. Dňa 27.02.2009 musel zástupca žalobkyne podať žiadosť na súd, aby sa vo veci konalo. Nato zástupca sťažovateľky dňa 24.09.2010 podal   žiadosť   na   Okresný   súd   Piešťany,   s   tým   aby   vo   veci   rozhodol   Okresný   súd Námestovo. Teda od dňa 01.01.2008 Okresný súd Piešťany do dňa 02.02.2011, kedy vyzval žalovaného aby sa vyjadril k návrhu, okresný súd neurobil vo veci žiadny úkon. Z toho vyplýva, že Okresný súd Piešťany bol viac ako tri roky vo veci nečinný. Jediný jeho úkon bolo vyjadrenie zo dňa 26.02.2008, ohľadom nedoručenej zásielky. Je teda nepochybné, že zo strany Okresného súdu Piešťany došlo k prieťahom, kedy súdna prax uznáva za prieťahy v konaní ak nebol vo veci spravený úkon v rozmedzí šiestich mesiacov.

Ďalej uvádzame, že okrem neprimeraného prieťahu konania spôsobenom Okresným súdom   Piešťany   v   spomenutej   vyše   trojročnej   nečinnosti   došlo   zo   strany   toho   istého okresného súdu aj k ďalším prieťahom v konaní. A to v tom zmysle, že už dňa 22.02.2011 mal Okresný súd doručené vyjadrenie žalovaného, že nesúhlasí aby danú vec prejednával Okresný   súd   Námestovo   a   Okresný   súd   Piešťany   až   dňa   03.11.2011   predložil   spis na Najvyšší súd SR, čo predstavuje nekonanie súdu vyše 8 mesiacov, pričom ani počas takto dlhej doby nedokázal okresný súd vyzvať na zaplatenie súdneho poplatku, čím zapríčinil ďalšie vrátenie spisu z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na okresný súd. Následne prebiehal celý cyklus odznova a tak za oddialila doba, kedy začne nejaký prvostupňový súd vôbec konať vo veci samej. Na základe uvedených skutočností ako aj skutočností uvedených v Ústavnej sťažnosti, je nepochybne, že základné právo sťažovateľky R. B., na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a vyplývajúce   z   čl.   6   ods.1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Okresného súdu Piešťany porušené bolo.“

Aj   sťažovateľka   v závere   svojho   vyjadrenia   uviedla,   že   súhlasí   s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   obsahu   sťažnosti,   stanoviska   okresného   súdu a súvisiaceho súdneho spisu dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:Sťažovateľka   podala   12.   decembra   2005   Okresnému   súdu   Dolný   Kubín „žalobu o vrátenie peňazí“, pričom súčasne žiadala, aby vo veci konal Okresný súd Dolný Kubín. Okresný   súd   Dolný   Kubín   z dôvodu   miestnej   nepríslušnosti   postúpil   vec   sťažovateľky uznesením zo 16. decembra 2005 Okresnému súdu Trnava.

Okresný súd Trnava uznesením zo 7. apríla 2006 rozhodol o nepriznaní oslobodenia sťažovateľky   od   súdnych   poplatkov.   Sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   opravný prostriedok,   na   základe   ktorého   nadriadený   súd   svojím   uznesením   z 30.   júna   2006 napadnuté   rozhodnutie   zmenil   a priznal   sťažovateľke   čiastočné   oslobodenie   od   súdnych poplatkov.

Okresný   súd   Trnava 21.   septembra   2006   predložil   spisový   materiál Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o návrhu sťažovateľky na prikázanie veci Okresnému súdu Dolný Kubín. Najvyšší súd 25. októbra 2006 vrátil spisový   materiál   ako   predčasne   predložený   z dôvodu   nezaslania   návrhu   sťažovateľky odporcovi pre účely jeho vyjadrenia. Okresný súd Trnava po obstaraní vyjadrenia odporcu opätovne   predložil   návrh   sťažovateľky   na   rozhodnutie   najvyššiemu   súdu   29.   novembra 2006.Najvyšší súd uznesením zo 7. decembra 2006 návrhu sťažovateľky na prikázanie veci nevyhovel, pričom spisový materiál bol Okresnému súdu Trnava vrátený 15. januára 2007.Okresný súd Trnava vykonal 29. novembra 2007 pojednávanie, na ktorom vypočul odporcu a na ktoré sa splnomocnený zástupca sťažovateľky nedostavil (jemu adresovaná zásielka   obsahujúca   predvolanie   na   pojednávanie   bola   súdu   vrátená   ako   nedoručená s označením, že adresát „zásielku neprevzal v odbernej lehote“).

Vo veci sťažovateľky začal konať od 1. januára 2008 okresný súd.Splnomocnený   zástupca   sťažovateľky   2.   januára   2008   požiadal   okresný   súd o doručenie zásielky, ktorú mu doručoval Okresný súd Trnava v mesiaci november 2007. Okresný   súd   reagoval   na   jeho   žiadosť   26.   februára   2008.   Splnomocnený   zástupca sťažovateľky podaním z 8. apríla 2008 žiadal okresný súd o konanie vo veci, podaním z 24. septembra 2010 žiadal okresný súd o „odstúpenie veci“ Okresnému súdu Námestovo. Okresný   súd   2.   februára   2011   vyzval   odporcu,   aby   sa   vyjadril   k predmetnému   návrhu sťažovateľky.   Vyjadrenie   odporcu   bolo   doručené   sťažovateľke,   ktorá   bola   vyzvaná na predloženie svojho stanoviska. Sťažovateľka svoje stanovisko doručila okresnému súdu 8. apríla 2011. Okresný súd predložil   návrh sťažovateľky na prikázanie veci Okresnému súdu Námestovo spolu so spisovým materiálom najvyššiemu súdu 3. októbra 2011, ktorý ho 4.   novembra   2011   vrátil   okresnému   súdu   ako   predčasne   predložený   z dôvodu,   že sťažovateľka   nebola   vyzvaná   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   podanie   predmetného návrhu.

V čase rozhodovania ústavného súdu nebola vec sťažovateľky pred okresným súdom meritórne skončená.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka   zároveň   namietala   porušenie   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa   ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj v prípade sťažovateľky preskúmal z hľadiska charakteru prerokúvanej veci jej skutkovú   a   právnu   zložitosť   (1),   ďalej   správanie   sťažovateľky   v   priebehu   konania   (2) a napokon aj postup konajúcich súdov (3).

1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh sťažovateľky, ktorým sa voči odporcovi domáha vrátenia kúpnej ceny tovaru z titulu odstúpenia od zmluvy.   Z obsahu   predloženého   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o osobitnej právnej alebo skutkovej zložitosti veci majúcej potenciálny vplyv na predĺženie posudzovaného konania.

2. V   rámci   posúdenia   druhého   kritéria   používaného   pre   hodnotenie   prípadných zbytočných   prieťahov   v   súdnom   konaní   zistil   ústavný   súd   určité   momenty   priebehu konania, ktoré signalizujú nedostatočnú aktivitu sťažovateľky ako jeho účastníčky. V prvom   prípade   ide   o samotné   podanie   návrhu,   ktorý   sťažovateľka   adresovala v rozpore s pravidlami miestnej príslušnosti nesprávnemu súdu. Na tomto mieste ústavný súd uznal argumentáciu okresného súdu odvolávajúceho sa na označený nedostatok úkonu sťažovateľky, ktorá podľa svojho vyjadrenia pochybila z dôvodu neznalosti právnej úpravy, a konštatuje,   že   sťažovateľka   realizáciou   procesných   úkonov   bez   potrebnej   participácie kvalifikovaného právneho zástupcu prevzala na seba zodpovednosť za zbytočný prieťah (aj keď nepatrného časového rozsahu) spôsobený takýmto pochybením.

Na   vrub   sťažovateľke   treba   pripísať   aj   jej   nedostatočnú   súčinnosť   týkajúcu   sa preberania   zásielok   konajúceho   súdu   v jednom   konkrétnom   prípade,   keď   sa   písomnosť nepodarilo doručiť splnomocnenému zástupcovi sťažovateľky na adrese jeho oficiálneho pobytu   z dôvodu,   že   sa   aktuálne   na   tejto   adrese   dlhodobo   nezdržiaval   bez   toho,   aby konajúci súd náležite vyrozumel o adrese svojho aktuálneho pobytu pre účely doručovania písomnosti, čo bolo následne dôvodom na odročenie pojednávania vzhľadom na neúčasť na strane sťažovateľky.

Vo vzťahu k argumentácii okresného súdu, ktorý poukázal na „účelové podávanie“ návrhov   sťažovateľky   na   prikázanie   veci   inému   súdu,   ústavný   súd   odkazuje   na   svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane vyslovil, že v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom   konania neznáša   zodpovednosť   za predĺženie   konania oprávnená osoba,   ale zodpovednosť   v   takomto   prípade   nemožno   pripísať   ani   štátnemu   orgánu   konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). V súlade s touto judikatúrou preto dobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľkou uplatnených procesných návrhoch ústavný súd zohľadnil pri stanovení výšky finančného zadosťučinenia, ktoré sťažovateľke týmto nálezom priznal.V závere   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   zdôrazniť,   že   označené   okolnosti týkajúce   sa   správania   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   sa   na   narušení   plynulosti posudzovaného konania podieľali mierou nepatrnou v porovnaní s nedostatkami postupu konajúcich súdov, ktoré boli ústavným súdom po preskúmaní veci zistené (pozri nasledujúci bod 3).

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu a Okresného súdu Trnava v posudzovanom konaní.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu nesmerovala   k odstráneniu   právnej   neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv,   kvôli   ktorým sa sťažovateľ   obrátil   na štátny   orgán,   aby   o jeho   veci   rozhodol   (napr.   I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   postupu   konajúcich   súdov   v posudzovanom   konaní dospel k záveru, že závažnými nedostatkami, ktoré narušili plynulosť konania, boli obdobia nečinnosti   konajúcich   súdov,   v   ktorých   súdy   nekonali   bez toho,   aby   im   v   tom   bránila zákonná prekážka, ako aj ich neefektívny a nesústredený postup.

O nesústredenej a neefektívnej činnosti Okresného súdu Trnava už v prvotnej fáze konania svedčí skutočnosť zrušenia jeho uznesenia o nepriznaní oslobodenia sťažovateľky od   súdnych   poplatkov   nadriadeným   súdom,   ktorý   ho   nahradil   vlastným   rozhodnutím o priznaní čiastočného oslobodenia sťažovateľky od súdnych poplatkov.

Okresný   súd   Trnava   postupoval   nesústredene   a   neefektívne   aj   v súvislosti predložením návrhu sťažovateľky na prikázanie veci Okresnému súdu Dolný Kubín, keď návrh predložil najvyššiemu súdu bez obstaraného vyjadrenia odporcu a spisový materiál spolu   s návrhom   mu   bol   najvyšším   súdom   z tohto   dôvodu   ako   predčasne   predložený vrátený, čím Okresný súd Trnava zbytočne predĺžil v danej etape súdne konanie.

Ústavný súd ďalej zistil, že súdne konanie bolo poznačené aj pasivitou Okresného súdu Trnava, a to v období od 15. januára 2007, keď   mu najvyšší súd vrátil spisový materiál po rozhodnutí o návrhu sťažovateľky na prikázanie veci, do 29. novembra 2007, keď   Okresný   súd   Trnava   vykonal   vo   veci   sťažovateľky   pojednávanie.   Vymedzenému obdobiu   kvantitatívne   zodpovedá   nečinnosť   Okresného   súdu   Trnava   v rozsahu   takmer 10 mesiacov.

Rozsiahle   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu   trvajúce   takmer   tri   roky   (2   roky a 11 mesiacov) vykazuje aj etapa súdneho konania v rozmedzí od 26. februára 2008, keď okresný súd reagoval na podanie splnomocneného zástupcu sťažovateľky, do 2. februára 2011, keď okresný súd adresoval odporcovi výzvu na predloženie jeho vyjadrenia.

Obdobie   krátkodobejšej   nečinnosti   okresného   súdu   (v   rozsahu   5   mesiacov)   sa vyskytlo   aj   v úseku   konania   počnúc   8.   aprílom   2011,   keď   sťažovateľka   predložila okresnému súdu svoje vyjadrenie v otázke prikázania veci inému súdu, končiac 3. októbrom 2011, keď okresný súd predložil návrh na prikázanie veci najvyššiemu súdu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodujúcim   faktorom,   ktorý   mal   negatívny   dopad na plynulý   priebeh   posudzovaného   konania,   bol   postup   konajúcich   súdov   a   zbytočné prieťahy, ktorých sa dopustili jednak v dôsledku zistených období nečinnosti (v celkovej dĺžke štyri roky a dva mesiace), ako aj v dôsledku svojho neefektívneho a nesústredeného postupu.

S ohľadom na všetky už uvedené závery nemožno doterajšiu dobu konania vedeného pred   konajúcimi   súdmi   považovať   z hľadiska   požiadaviek   čl.   6   ods.   1   dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu sťažovateľky zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľky boli porušené.

Ústavný   súd   na   záver   dodáva,   že   pri   posudzovaní   postupu   konajúcich   súdov vychádzal z toho, že k 1. januáru 2008 prešiel na základe zákona č. 511/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za   výpis   z registra   trestov   v   znení   neskorších   predpisov,   výkon   súdnictva   vo   veci sťažovateľky z Okresného súdu Trnava na okresný súd. Z uvedeného dôvodu   v zmysle ustanovení § 18a ods. 1 v spojení s § 18b ods. 1   zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov nesie okresný súd zodpovednosť za porušenie označených práv sťažovateľky aj za obdobie, v ktorom vo veci konal Okresný súd Trnava.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   porušenie   práva na prerokovanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konanie nebolo v čase rozhodovania   ústavného súdu   pred okresným súdom   meritórne skončené, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľka domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci nachádza.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   odôvodnila sťažovateľka   neprimeranou   dĺžkou   posudzovaného   konania   a pocitom   právnej   neistoty. Tieto   okolnosti   si   podľa   názoru   sťažovateľky   vyžadujú   poskytnutie   vyššieho   stupňa ochrany,   nielen   deklaráciu   porušenia   jej   základného   práva   zaručeného   ústavou   a práva zaručeného dohovorom. Vychádzajúc z uvedeného považovala sťažovateľka za primeranú výšku   finančného   zadosťučinenia   sumu   2   000   €,   na   zaplatenie   ktorej   žiadala   zaviazať okresný súd.

Pretože porušenie základného práva zaručeného sťažovateľke čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú   nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 1 300 €, ktorá zohľadňuje najmä rozsah zbytočných prieťahov v konaní a nemajetkovú ujmu sťažovateľky spočívajúcu v jej psychickej záťaži a pocite právnej neistoty.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Sťažovateľka   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   žiadala   priznať   náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikovala sumou 404,37 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2011,   ktorá   predstavovala sumu 763 €.

Ústavný   súd   priznal   úhradu   za   tri   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z uvedeného za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2012 patrí odmena v sume 3 x 127,16 €, k tomu tiež 3 x režijný paušál 7,63 €. Ústavný súd tak priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej sume 404,37 €.

Priznanú   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   je   povinná   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne   sťažovateľky   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   zákona č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov)   Kancelária ústavného súdu. Okresný súd je povinný uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 404,37 € na účet Kancelárie ústavného súdu, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012