znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 544/2015-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   INCODEC   spol.   s   r.   o., Čajakovce 436, zastúpenej advokátskou kanceláriou TORA Legal, s. r. o., Laurinská 18, Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka Mgr. Alexandra Čižmáriková, vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 32 R 9/2014 z 25. mája 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti INCODEC spol. s r. o. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola prostredníctvom   elektronických   prostriedkov   27. júla 2015   doručená   sťažnosť   obchodnej spoločnosti INCODEC spol. s r. o., Čajakovce 436 (ďalej len „sťažovateľka“), podpísaná zaručeným elektronickým podpisom, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 32 R 9/2014 z 25. mája 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Sťažovateľka podaním doručeným 23. septembra 2015 svoju sťažnosť doplnila a zároveň navrhla, aby ústavný súd rozhodol o odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

Z   predloženej   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   ako   dlžník účastníčkou   napadnutého   konania,   ktorého   predmetom   je   reštrukturalizačné   konanie sťažovateľky. Okresný súd uznesením z 12. februára 2015 v napadnutom konaní povolil reštrukturalizáciu sťažovateľky a zároveň ustanovil správcu, ktorému okrem iného uložil povinnosť informovať o povolení reštrukturalizácie známych veriteľov sťažovateľky, ktorí majú zvyčajné miesto pobytu, trvalé bydlisko alebo registrované sídlo v iných členských štátoch   Európskej   únie,   spôsobom   podľa   čl.   40   Nariadenia   Rady   (ES)   č.   1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní [ďalej len „nariadenie (ES) č. 1346/2000“]. Správca predložil   21. mája   2015   okresnému   súdu   podanie   veriteľa   OBerbank   Ag,   Untere Donaulände 28, Linz, Rakúsko (ďalej len „veriteľ“) a žiadal určiť, či sa na tieto podania prihliada ako na prihlášky pohľadávok podľa § 122 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“), a to z dôvodu, že podľa názoru správcu veriteľ doručil prihlášky po uplynutí prihlasovacej lehoty. Okresný súd napadnutým uznesením rozhodol o podaniach veriteľa tak, že sa na tieto prihliada ako na prihlášky pohľadávok a správca je povinný ich zapísať do zoznamu pohľadávok.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil, keď ignoroval podľa jej názoru rozhodujúce právne skutočnosti pre posúdenie prihlášok veriteľa. Poukazovala na to, že správcovi boli doručené identické prihlášky, ktoré si uplatňovala organizačná   zložka   veriteľa   vo   svojom   mene   (nie   v mene   veriteľa,   pozn.)   včas,   avšak vzhľadom na chybu v označení veriteľa boli tieto posúdené uznesením okresného súdu zo 17.   apríla   2015   tak,   že   sa   na   ne   neprihliada   s odôvodnením,   že   organizačná   zložka nemôže s právnymi následkami prihlásiť pohľadávky do reštrukturalizačného konania. Až následne   boli   správcovi   doručené   prihlášky   veriteľa,   preto   ich   okresný   súd   vzhľadom na uplynutie lehoty na podávanie prihlášok mal odmietnuť. Podľa názoru sťažovateľky, ako aj   správcu   v okolnostiach   prípadu   postačilo   povolenie   reštrukturalizácie   oznámiť organizačnej   zložke   veriteľa,   čo   správca   aj   urobil.   Vychádzajúc   z uvedeného   bola sťažovateľka   toho   názoru,   že   veriteľ   prostredníctvom   svojej   organizačnej   zložky   mal vedomosť o povolení reštrukturalizácie. Odôvodnenie napadnutého uznesenia sťažovateľka považuje za arbitrárne, diskriminačným spôsobom zvýhodňujúce zahraničného veriteľa, čím v konečnom dôsledku malo dôjsť k porušeniu jej označených práv.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o   jej   sťažnosti   rozhodol   nálezom,   v ktorom   vysloví   porušenie   jej   označených   práv napadnutým uznesením okresného súdu, uvedené rozhodnutie okresného súdu zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a prizná náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľka   vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jej argumentácie spočíva   v   námietke   nedostatočného   a   arbitrárneho   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia okresného súdu, ktorý spočíva v neústavnej aplikácii jednoduchého práva popierajúceho jeho zmysel a účel.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Námietku sťažovateľky týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia okresného súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia okresného súdu uvedená v odôvodnení napadnutého uznesenia je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec odlišný názor a s napadnutým uznesením okresného súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky.

Súčasťou   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   názor,   že   súčasťou   obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu dospel   k   záveru,   že   rozhodnutie   je   dostatočným   spôsobom   odôvodnené,   okresný   súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o prihláškach veriteľa, a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Okresný súd podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   zdôvodnil,   prečo v danom   prípade   bolo   potrebné   prihlášky   veriteľa   akceptovať.   V odôvodnení   svojho rozhodnutia po odcitovaní relevantných ustanovení zákona o konkurze a nariadenia (ES) č. 1346/2000 na základe vykonaného dokazovania konštatoval, že správca v zmysle čl. 40 nariadenia (ES) č. 1346/2000 nevyzval veriteľa na prihlásenie pohľadávok, napriek uloženej povinnosti správcovi uznesením z 12. februára 2015, ďalej tiež konštatoval, že prihlásené pohľadávky   veriteľa   sťažovateľka   účtuje   v účtovníctve,   teda   veriteľ   bol   známy,   takže správca   mal   povinnosť   voči   zahraničnému   veriteľovi   splniť,   a keďže   bolo   v konaní preukázané, že správca túto oznamovaciu povinnosť voči veriteľovi nesplnil, nemožno ani uvažovať o tom, že tomuto veriteľovi začala plynúť 30-dňová lehota na doručenie prihlášky od povolenia reštrukturalizácie podľa § 121 zákona o konkurze. Keďže lehota ani nezačala plynúť v dôsledku nečinnosti správcu, nemohla ani uplynúť, a veriteľ nemohol preto doručiť správcovi prihlášku oneskorene.

Vychádzajúc   z uvedeného   námietku   sťažovateľky   o arbitrárnosti   napadnutého uznesenia   ústavný   súd   hodnotí   ako   neopodstatnenú.   Argumentácia   okresného   súdu   je logická, má oporu v právnom poriadku a vychádza z vykonaného dokazovania.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (m. m. I. ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v   napadnutom   uznesení   okresného   súdu   nezistil.   Nesúhlas   sťažovateľky   s   obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), ústavný súd dospel k záveru,   že   medzi   napadnutým   uznesením   okresného   súdu   a   namietaným   porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   signalizovala   reálnu   možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Nad rámec uvedeného ústavný súd k návrhu sťažovateľky na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia uvádza, že sťažovateľka tento svoj návrh doručila ústavnému súdu v čase, keď účinky napadnutého uznesenia už boli konzumované, preto aj z tohto dôvodu nebolo možné ab initio vyhovieť tomuto návrhu sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015