znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 544/2014-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   decembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka,   zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcu Rudolfa   Tkáčika   prerokoval   sťažnosť   P.   L.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. Petrom Peružekom, Radlinského 1, Hlohovec, pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 7/2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 7/2005 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 7/2005 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. P. L. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Nitra p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Nitra j e   p o v i n n ý uhradiť P. L. trovy konania v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto   rozhodnutia   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr.   Petra   Peružeka, Radlinského 1, Hlohovec.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 544/2014-7 z 9. septembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť P. L. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 7/2005.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 1119/2014 doručeným ústavnému súdu 28. októbra 2014, v ktorom uviedol:

„... Pod sp. zn. 16 C 7/2005 je na Okresnom súde Nitra vedené konanie vo veci navrhovateľa   P.   L.,   proti   odporcovi   Krajské   riaditeľstvo   Policajného   zboru   Nitra, o náhradu škody. Návrh v tejto veci bol podaný dňa 23.5.2003, avšak nakoľko neobsahoval náležitosti riadneho návrhu na začatie konania, bol vedený v registri nejasných podaní pod sp.   zn.   11 Nc 3388/03.   Po odstránení nedostatkov a v nadväznosti na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre č. k. 5 Co 65/2004-53 zo dňa 31.5.2004, v ktorom sa konštatuje, že prvostupňovým súdom vytýkané nedostatky návrhu nebránia pokračovať v konaní, bola vec dňa 7.1.2005 prevedená do registra C pod sp. zn. 16 C 7/2005. Súd v tomto konaní najskôr úpravou zo dňa 25.1.2005 vyzýval na zaplatenie súdneho poplatku a následne rozhodoval o žiadosti   navrhovateľa   o   priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   a   o   ustanovení bezplatného právneho zástupcu z radov advokátov, ktorej uznesením č. k. 16 C 7/2005-65 zo dňa 5.4.2005 nevyhovel. Na základe odvolania navrhovateľa bolo uvedené rozhodnutie uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 25 Co 75/2005-73 zo dňa 31.5.2005 zrušené a vec dňa 22.7.2005 vrátená na ďalšie konanie. Sudkyňa, ktorej bola vec v tom čase pridelená, vzniesla námietku zaujatosti a uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 8 NcC 31/2005-86 zo dňa   21.11.2005   bola   z   prejednávania   veci   vylúčená,   preto   bola   vec   dňa   6.12.2005 pridelená náhodným výberom novej zákonnej sudkyni M. M.. Sudkyňa rešpektujúc právny názor   odvolacieho   súdu   v   rozhodnutí   č.   k.   25   Co   75/2005-73,   si   postupne   v   priebehu roka 2006 zabezpečila ďalšie potrebné podklady k opätovnému rozhodnutiu a uznesením č. k.   16   C   7/2005-108   zo   dňa   2.5.2007   neustanovila   navrhovateľovi   bezplatného právneho zástupcu. Aj voči tomuto rozhodnutiu bolo podané odvolanie a preto bol spis dňa 6.6.2007 predložený Krajskému súdu v Nitre, ktorý prvostupňové rozhodnutie uznesením č. k. 9 Co 129/2007-130 zo dňa 28.8.2007 zrušil. Následne Okresný súd v Nitre uznesením č. k. 16 C 7/2005-133 zo dňa 7.12.2007 navrhovateľovi právneho zástupcu na zastupovanie v predmetnom konaní ustanovil. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa. 28.1.2008. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ svojim podaním zo dňa 10.2.2008 uviedol, že doteraz podaný návrh považuje za bezpredmetný, pričom riadnym návrhom bude ten, ktorý advokát vyhotoví podľa jeho pokynov a zakomponuje do neho všetko odškodné, ktorého sa domáha, dňa 14.5.2008 sudkyňa vyzvala právneho zástupcu M. K. na predloženie, riadneho návrhu na začatie konania, dňa 5.6.2008 ho urgovala a žiadala, aby sa vyjadril i k námietkam navrhovateľa   v   podaní   zo   dňa   3.6.2008,   v   ktorých   vyjadroval   nespokojnosť   s prácou advokáta a žiadal o ustanovenie iného právneho zástupcu. Keďže zástupca navrhovateľa návrh ani vyjadrenie v stanovenej lehote nepredložil, bol dňa 15.7.2008 opätovne urgovaný pod   hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty.   Doplnenie   návrhu   na   začatie   konania a vyjadrenie bolo súdu doručené až dňa 8.8.2008. Následne súd dňa 15.8.2008 nariadil doručenie návrhu odporcovi a v súlade s § 114 ods.3 OSP ho vyzval na zaslanie písomného vyjadrenia.   Vyjadrenie   odporcu   k   návrhu   bolo   súdu   doručené   dňa   17.9.2008   a spis predložený sudkyni na oboznámenie sa s jeho obsahom a zváženie ďalšieho procesného postupu.   Zákonná   sudkyňa   úpravou   zo   dňa   14.11.2008   nariadila   dôkaz   výsluchom navrhovateľa a za týmto účelom zaslala spis dňa 20.11.2008 Okresnému súdu Piešťany. V čase,   kedy   sa   spis   nachádzal   na   Okresnom   súde   Piešťany,   sa   tunajší   súd   zaoberal žiadosťou   navrhovateľa   o   ustanovenie   iného   právneho   zástupcu.   O   návrhu   na zmenu právneho zástupcu súd rozhodol uznesením č. k. 16 C 7/2005-191 zo dňa 6.3.2009 tak, že ho   zamietol.   Voči   rozhodnutiu   podal   navrhovateľ   odvolanie   a   Krajský   súd   v   Nitre uznesením č.k. 8 Co 79/2009-209 zo dňa 30.4.2009 prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V tom čase vo veci konala ďalšia zákonná sudkyňa D. M., ktorej bola vec pridelená po odchode sudkyne M. M. Spis sp. zn. 16 C 7/2005 sa vrátil z dožiadaného súdu v Piešťanoch dňa   5.8.2009,   pričom   zo   zápisnice   o   výsluchu   navrhovateľa   vyplýva,   že   navrhovateľ nesúhlasil s výsluchom pred dožiadaným súdom a trval na tom, aby bol osobne vypočutý procesným súdom. Dňa 7.5.2009 podal právny zástupca M. K. žiadosť o zrušenie svojho ustanovenia, ktorú odôvodnil tým, že klient na neho podal trestné oznámenie a viacero sťažností na Slovenskú advokátsku komoru. Spis sa v tom čase nachádzal na Okresnom súde v Piešťanoch a vrátil sa až dňa 5.8.2009. Následne bol spis sp. zn. 16 C 7/2005 zapožičaný Ústavnému súdu SR, odkiaľ bol vrátený dňa 14.9.2009. V ten istý deň bola urgovaná správa z   OR   PZ   Nitra,   v   akom   štádiu   sa   nachádza   riešenie   trestného   oznámenia   na   K.   Dňa 9.11.2009 bolo zistené, že podanie navrhovateľa, označené ako trestné oznámenie, bolo postúpené   Slovenskej   advokátskej   komore   a   preto   súd   úpravou   zo   dňa   25.11.2009 žiadal správu   zo   SAK   ohľadne stanoviska   k   vybaveniu   sťažností   na   advokáta   K., ktorá bola potrebná pre posúdenie opodstatnenosti a rozhodnutie o jeho žiadosti o zrušenie ustanovenia   za zástupcu   navrhovateľa.   Súd   po   posúdení   opodstatnenosti žiadosti navrhovateľa o zrušenie ustanovenia M.   K.   za zástupcu v tejto veci,   uznesením č. k. 16 C 7/2005-236 zo dňa 5.2.2010 ustanovenie K. zrušil a ustanovil mu za zástupcu Centrum   právnej   pomoci   Bratislava.   Toto   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   dňa 8.3.2010.   Následne   súd   uznesením   č.   k.   16   C   7/2005-244   zo dňa   19.3.2010   vyzval ustanoveného   zástupcu   na   doplnenie   návrhu.   Dňa   16.4.2010   Centrum   právnej   pomoci podalo na súd žiadosť o zrušenie ustanovenia, ktoré odôvodnilo tým, že navrhovateľ nie je ochotný komunikovať s právnikmi Centra, podal na ich postup sťažnosť, čím sa narušila dôvera   medzi   navrhovateľom   a   ustanoveným   zástupcom.   Z rovnakých   dôvodov   nebolo možné   ani   doplniť   žalobu,   keďže   nezískali   od   navrhovateľa   potrebné   informácie. Na žiadosť súdu   boli   dňa   7.7.2010   z   Centra   právnej   pomoci   zaslané   listinné   doklady týkajúce sa podanej sťažnosti zo dňa 1.4.2010 a výsledku jej prešetrenia. Súd uznesením č. k.   16   C   7/2005-268   zo   dňa   4.11.2010   návrh   Centra   právnej   pomoci   o zrušenie zastupovania   navrhovateľa   zamietol.   Toto   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   dňa 1.12.2010. Dňa 30.12.2010 súd opätovne vyzval CPP na doplnenie podania navrhovateľa, na   čo   reagovalo   CPP   podaním   zo   dňa   2.2.2011,   v   ktorom   žiadalo   o predĺženie   lehoty na doplnenie s tým, že opätovne žiadajú o zrušenie zastupovania navrhovateľa, ktorý sa aj sám dožaduje zrušenia zastupovania. Následne CPP podaním zo dňa 12.4.2011 oznámilo súdu, že navrhovateľ odmieta s nimi komunikovať a odmieta i právne zastúpenie, preto nevedia zabezpečiť ochranu záujmov navrhovateľa. Dňa 11.5.2011 navrhovateľ sám podal doplnený a upresnený návrh vo veci samej, preto ho súd vyzval, či sa v ďalšom konaní mieni zastupovať sám a netrvá na zastúpení CPP. Navrhovateľ dňa 18.7.2011 oznámil, že nechce,   aby   ho   ďalej   zastupovalo   Centrum   právnej   pomoci   a   na   výzvu   súdu   zo   dňa 22.9.2011, aby oznámil, či žiada ustanoviť iného zástupcu, alebo chce zrušiť ustanovenie CPP za zástupcu s tým, že vo veci bude konať sám, bez právneho zastúpenia, dňa 9.10.2011 oznámil, že sa nechce zastupovať sám a žiada o ustanovenie iného právneho zástupcu. Súd preto   uznesením   č.   k.   16   C   7/2005-297   zo dňa 30.11.2011   zrušil   ustanovenie   CPP   a ustanovil   navrhovateľovi   za   zástupcu   advokáta   M.   M.   Toto   rozhodnutie   nadobudlo právoplatnosť   dňa   14.1.2012.   Dňa 27.2.2012   sa   nový   právny   zástupca   oboznámil s obsahom spisového materiálu a dňa 14.8.2012 doplnil návrh vo veci samej a zároveň požiadal o pribratie ďalších účastníkov do konania na strane odporcu. Uznesením č. k. 16 C 7/2005-312 zo dňa 23.11.2012 súd návrhu vyhovel a pripustil vstup ďalších označených odporcov   do   konania.   Voči   tomuto   rozhodnutiu   bolo   podané   odvolanie   a   po   vykonaní úkonov v zmysle § 209a OSP bol spis dňa 29.5.2013 predložený Krajskému súdu v Nitre na rozhodnutie. Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 5 Co 173/2013-336 zo dňa 31.5.2013 odvolanie odmietol a spis vrátil tunajšiemu súdu dňa 8.7.2013. Rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 3.9.2013. Následne si súd úpravou zo dňa 25.9.2013 vyžiadal   z Ministerstva   vnútra   SR   zriaďovacie   listiny   pribratých   účastníkov   konania z dôvodu   posúdenia   ich   právnej   subjektivity,   ktoré   boli   súdu   zaslané   dňa   4.10.2013 a 10.10.2013. Po oboznámení sa s ich obsahom sudkyňa dňa 20.1.2014 vytýčila vo veci termín pojednávania na 25.4.2014. Na tomto pojednávaní bol návrh v časti uplatneného nároku   vzatý   späť   a   súčasne   právny   zástupca   navrhovateľa   podal   návrh   na   pribratie ďalšieho   účastníka   do   konania   na   strane   odporcu.   Pojednávanie   bolo   odročené na 25.6.2014, pričom súd dňa 14.5.2014 uznesením č. k. 16 C 7/2005-362 zo dňa 14.5.2014 pripustil pristúpenie ďalšieho účastníka do konania. Nakoľko toto rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť   do termínu   pojednávania,   bolo   pojednávanie   stanovené   na   25.6.2014 zrušené.   Voči uzneseniu   o   pripustení   pristúpenia   ďalšieho   účastníka   do   konania   bolo podané odvolanie, preto po vykonaní úkonov v zmysle § 209a OSP bola dňa 11.9.2014 vypracovaná   predkladacia   správa   a   spis   súd   dňa   22.9.2014   predložil   Krajskému   súdu v Nitre.

Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   podanie   sťažovateľa   pôvodne   nespĺňalo   náležitosti riadneho   návrhu   v   zmysle   príslušných   ustanovení   OSP,   preto   súd   musel   najskôr odstraňovať   jeho   nedostatky   a   postupom   podľa   §   43   OSP   vyzývať   navrhovateľa   na odstránenie vád podania. Nie z dôvodu nečinnosti súdu, ale najmä pre množstvo rôznych procesných   návrhov   navrhovateľa,   ktorými   upravoval   predmet   konania,   domáhal   sa priznania oslobodenia od súdnych poplatkov, ustanovenia bezplatného právneho zástupcu, žiadal o pripustenie ďalších účastníkov konania, ktorými podaniami sa súd musel zaoberať, nebolo   možné   začať   konať   v   merite   veci.   Potom,   ako   súd   ustanovil   navrhovateľovi bezplatného právneho zástupcu, ktorý mohol podania navrhovateľa kvalifikovane upraviť, navrhovateľ začal namietať postup svojho právneho zástupcu a opakovane sa domáhať jeho výmeny. Sám, nezávisle od svojho právneho zástupcu, robil vlastné podania týkajúce sa veci samej, ktoré neboli celkom v súlade s podaniami právneho zástupcu, čo malo za následok, že nedošlo k ujasneniu a riadnemu vyšpecifikovaniu uplatnených nárokov navrhovateľa. Uvedené okolnosti nepochybne ovplyvnili celkovú dĺžku konania, pričom k tomu podstatnou mierou   prispel   sám   navrhovateľ   svojim   prístupom   k   veci,   k   spolupráci   s   ustanoveným právnym zástupcom i svojimi častými zmätočnými podaniami a požiadavkami.

Žiadame, aby vyššie uvedené skutočnosti boli pri rozhodovaní zohľadnené, pričom rozhodnutie vo veci ponechávame na úvahu Ústavného súdu SR...“

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 16 C 7/2005 ústavný súd zistil rovnaké skutočnosti, čo sa týka predloženej chronológie, aké uviedol okresný súd, preto ich považoval za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...,   ako   aj   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (IV. ÚS 15/03, I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno za konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľa   v   konkrétnom posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje   k   právoplatnému rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k   odstráneniu   jeho   právnej   neistoty   zákonom   dovoleným spôsobom.   K   vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o náhradu škody tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich   nemožno   považovať   za   právne   ani   skutkovo   zložité.   Doterajší   zdĺhavý   priebeh napadnutého   konania   ústavný   súd   nemôže   pripísať   iba   na   vrub   prípadnej   faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Ústavný súd súčasne nezistil, že by išlo o právne zložitú vec.

2.   Pri   posudzovaní   druhého   kritéria,   t.   j.   hodnotenia   prípadných   zbytočných prieťahov   v   konaní,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   k   dĺžke   posudzovaného   konania v podstatnej miere prispeli aj okolnosti na strane sťažovateľa. Návrh sťažovateľa na začatie konania nemal zákonom požadované náležitosti, sťažovateľ menil návrh na začatie konania, bolo potrebné niekoľkokrát rozhodovať o návrhoch sťažovateľa na ustanovenie právneho zástupcu   z   radov   advokátov,   o   návrhoch   sťažovateľa   na   zmenu   právneho   zástupcu a o návrhoch na pribratie ďalších účastníkov do konania.

Ústavný súd pri hodnotení postupu sťažovateľa bral do úvahy to, že ako účastník konania nesporne má právo na tieto procesné úkony, ktoré urobil. Za prieťahy vzniknuté v dôsledku   uplatnenia   procesných   práv   účastníkom   konania   neznáša   zodpovednosť oprávnená   osoba,   ale   zodpovednosť   v   takomto   prípade   nemožno   pripísať   ani   na   vrub štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03). V súlade s touto judikatúrou preto dobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľom uplatnených procesných právach ústavný súd nezapočítal   do   doby   zbytočných   prieťahov   v   konaní   okresného   súdu   (obdobne III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci a poukazuje   na   to,   že   trvanie   napadnutého   konania   11   rokov   a   6   mesiacov,   z   toho na okresnom súde 10 rokov a 4 mesiace, je už samo osebe neprimerané.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní   bol neefektívny, čo vyplýva predovšetkým z toho, že Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) zrušil uznesením č. k. 5 Co 65/2004-53 z 31. mája 2004 uznesenie okresného súdu č. k.   11   Nc   3388/03-38   z   12.   decembra   2003,   ktorým   okresný   súd   odmietol   návrh sťažovateľa na začatie konania z dôvodu neodstránenia vád podania. Krajský súd uznesením č.   k.   25   Co/75/2005-73   z   31.   mája   2005   zrušil   uznesenie   prvostupňového   súdu o nepriznaní oslobodenia   od   platenia   súdneho   poplatku.   Uznesením   krajského   súdu č. k. 9 Co 129/2007-130 z 28. augusta 2007 bolo zrušené uznesenie prvostupňového súdu, ktorým   sťažovateľovi   nebol   ustanovený   zástupca   z   radov   advokátov.   Do   dnešného   dňa nie je vec právoplatne skončená.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho   postupu,   ktorý   mal   smerovať   k   odstráneniu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa sťažovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02) a jeho neefektívna činnosť mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní, ktoré je ním vedené pod sp. zn. 16 C 7/2005, došlo k zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie označeného základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konaní vedenom pod   sp.   zn.   16   C   7/2005,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov, a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia v sume 10 000 € z dôvodov v nej uvedených.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   aj   priznanie finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   7/2005,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   danej   veci, považoval priznanie sumy 1 000 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa   §   56   ods.   4   zákona   o   ústavnom   súde.   Pri   priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia ústavný súd zobral do úvahy aj tú skutočnosť, že aj sťažovateľ v podstatnej miere   prispel   k   predĺženiu   konania   na   okresnom   súde.   Sťažovateľov   návrh   na   začatie konanie mal vady, sťažovateľ menil návrh na začatie konania, viackrát požiadal o zmenu právneho zástupcu z radov advokátov, menil okruh účastníkov konania. Dobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľom uplatnených procesných právach ústavný súd nezapočítal do doby zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa trovy konania vyčíslil sumou 426,12 €, a to za 3 úkony právnej služby (prevzatie právneho zastúpenia   vrátane   prvej   porady   s   klientom,   písomné   podanie   –   sťažnosť,   stanovisko k vyjadreniu okresného súdu).

Ústavný   súd   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   priznal sťažovateľovi   náhradu   trov konania.   Základom   pre   výpočet   náhrady   za   úkon   právnej   služby   je   v   danom   prípade priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2013 v sume 804 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 134 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľa aj nárok na náhradu režijného paušálu 8,04 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľovi, spolu predstavuje sumu 284,08 €. Ústavný súd nepriznal právnemu zástupcovi sťažovateľa odmenu za jeden úkon právnej   služby   (vyjadrenie   k stanovisku   okresného   súdu)   z   dôvodu,   že   išlo   o   úkon neefektívny, ktorý neprispel k ďalšiemu objasneniu veci.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2014