znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 544/2013-41

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   februára   2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   KATYS   s.   r.   o.,   Škultétyho   1,   Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Richardom Kovalčíkom, Advokátska kancelária, Rázusova 1, Košice, pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   jej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 13 C 61/2000 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti KATYS s. r. o. na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 61/2000   p o r u š e n é   b o l i.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   61/2000 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti KATYS s. r. o.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Bratislava III   p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Bratislava   III   j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej   spoločnosti KATYS s. r. o. trovy konania v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov)   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   na   účet   jej   právneho zástupcu advokáta JUDr. Richarda Kovalčíka, Advokátska kancelária, Rázusova 1, Košice.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 544/2013-10 z 5. novembra 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti KATYS s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 61/2000.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 3919/2013 doručeným ústavnému súdu 16. januára 2014, v ktorom ku skutkovej a právnej zložitosti sporu uviedol:

„Možno sa stotožniť s názorom, že do dnešného dňa nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté, keď pôvodný prvostupňový rozsudok z roku 2007 bol rozhodnutím odvolacieho súdu z roku 2010 zrušený. Ako vyplýva z prehľadu pripojených procesných úkonov nemožno konštatovať, že by Okresný súd Bratislava III vo veci nekonal. Predovšetkým navrhujem Ústavnému súdu SR, aby čo sa týka dĺžky konania prihliadol predovšetkým na správanie účastníkov a to z nasledovných dôvodov:

1/ Žaloba bola podaná dňa 18. 01. 2000, ale na nepríslušnom súde Okresný súd Košice I,   ktorý až následne postúpil vec Okresnému súdu Bratislava III, pričom súdny poplatok bol zaplatený až dňa 25. 05. 2001 po tom, ako súd nevyhovel návrhu navrhovateľa na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

2/ Vo veci bolo celkovo vytýčených ku dnešnému dňu 18 termínov pojednávania, z toho iba 5 bolo meritórnych, na ktorých bolo možné konať vo veci samej a na ktoré sa zúčastnili účastníci konania. Termíny pojednávania 12. 02. 2003, 21. 07. 2004, 23. 11. 2004, 16. 02. 2005, 19. 12. 2006, 13. 02. 2007, 21. 09. 2007, 11. 10. 2007, 03. 12. 2012, 31. 08. 2011 boli odročované z dôvodu, že sa nedostavili účastníci konania, resp. žiadali o odročenie   pojednávania.   Pojednávanie   dňa   23.   01.   2012   bolo   odročené   pre   návrh na prerušenie konania, ktorý až následne bol účastníkmi písomne doručený do spisu a po vyjadrení   všetkých   účastníkov   k   tomuto   návrhu   bol   uznesením   zo   dňa   20.   07.   2012 zamietnutý.

Vzhľadom na to, že ústavná sťažnosť smeruje proti Okresnému súdu Bratislava III navrhujem, aby ústavný súd zohľadnil i tú skutočnosť, že v čase od 11. 08. 2008 do 17. 06. 2010 sa spis nachádzal na Krajskom súde v Bratislave v dôsledku odvolacieho konania, pričom za toto obdobie nemohol Okresný súd Bratislava III konanie ovplyvniť.

Pokiaľ   v   ústavnej   sťažnosti   poukazuje   sťažovateľ   na   to,   že   po   zrušení   rozsudku odvolacím súdom uznesením zo dňa 26. 03. 2010 sa konalo pojednávanie až dňa 30. 09. 2010, tak súd poukazuje na to, že spis z krajského súdu bol vrátený 17. 06. 2010, následne úpravou sudkyne bol vytýčený termín pojednávania na 30. 09. 2010. Na tomto pojednávaní boli meritórne vypočutí účastníci konania. Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na to, že ďalšie pojednávanie   sa   uskutočnilo   až   23.   01.   2012,   tak   súd   poukazuje   na   to,   že   termín pojednávania   bol   vytýčený   na   30.   08.   2011,   avšak   toto   pojednávanie   bolo   odročené z dôvodu   nedostavenia   sa   účastníkov.   Pojednávanie   dňa   23.   01.   2012   bolo   odročené vzhľadom na návrh odporcu na prerušenie konania na neurčito. V čase od 23. 01. 2012 do 03.   12.   2012,   kedy   bolo   vytýčené   ďalšie   pojednávanie,   súd   rozhodoval   o   návrhu na prerušenie konania, keď urgoval odporcu o zaslanie písomného návrhu na prerušenie konania a tento následne doručoval navrhovateľovi na vyjadrenie. Medzi pojednávaniami zo dňa 23. 01. 2012 a 28. 08. 2013, na ktoré poukazuje sťažovateľ, boli ešte pojednávania dňa 03. 12. 2012 a 20. 02. 2013, keď pojednávanie 20. 02. 2013 bolo odročené na neurčito pre práceneschopnosť zákonného sudcu. Čo sa týka pojednávania dňa 28. 08. 2013, ktoré sťažovateľ popisuje vo svojej sťažnosti, tak v tejto súvislosti poukazujem na to, že toto bolo odročené na neurčito z dôvodu, že ako právny zástupca navrhovateľa, tak i právny zástupca odporcu   žiadali   o   poskytnutie   lehoty   za   účelom   označenia   svedkov,   ktorých   navrhujú vypočuť. V nadväznosti na toto pojednávanie odporca zaslal 30. 09. 2013 súdu listinný dôkaz a navrhovateľ označil mená, priezviská a adresy svedkov, ktorých navrhuje vypočuť a následne bol vytýčený termín pojednávania na 29. 01. 2014.“

Súčasťou vyjadrenia bola aj podrobná chronológia procesných úkonov okresného súdu.

Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   v   závere   uviedol,   že „Vzhľadom   na   uvedené skutočnosti mám za to, že k dĺžke konania prispela nie neefektívna činnosť Okresného súdu Bratislava III, ale skutočnosť, že účastníci sa nedostavovali na riadne vytýčené termíny pojednávania, žiadali o odročenie z rôznych dôvodov, čo malo podstatných vplyv na dĺžku konania.   I   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   navrhované   priznanie   nemajetkovej   ujmy vo výške 6.000,- Eur je podľa môjho názoru zrejme neprimerané.“.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 13 C 61/2000 ústavný súd zistil rovnaké skutočnosti, čo sa týka predloženej chronológie, aké uviedol okresný súd, preto ich považoval za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov..., a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola   spravodlivo   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným súdom...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (IV. ÚS 15/03, I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno za konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľky   v   konkrétnom posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje   k   právoplatnému rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k   odstráneniu   jeho   právnej   neistoty   zákonom   dovoleným spôsobom.   K   vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o zaplatenie   13   600,02   €   z   titulu   bezdôvodného   obohatenia   tvoria   bežnú   súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité. Ústavný súd nezistil, že by išlo o právne alebo skutkovo zložitú vec.

2.   Pri   posudzovaní   druhého   kritéria,   t.   j.   hodnotenia   prípadných   zbytočných prieťahov   v   konaní,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   k   dĺžke   posudzovaného   konania podstatne   prispeli   aj   okolnosti   na   strane   sťažovateľky.   Sťažovateľka,   resp.   jej právny zástupca   požiadali   o   odročenie   pojednávaní   na   okresnom   súde   určených na 22. november 2004, 16. február 2005, 27. marec 2007, 21. september 2007, 11. október 2007 a 30. august 2011 a pojednávaní na krajskom súde   určených na 21. január 2010 a 11. marec 2010. Sťažovateľka využila aj právo na podanie námietky zaujatosti zákonného sudcu faxovým podaním z 9. februára 2005, ktorá nebola doplnená do termínu pojednávania 16. februára 2005, v dôsledku čoho bolo potrebné pojednávanie na okresnom súde odročiť. Táto námietka bola následne doplnená písomným podaním (17. marca 2005), avšak okresný súd 5. apríla 2005 oznámil sťažovateľke, že námietka zaujatosti zákonného sudcu   bola podaná oneskorene (§ 15a ods. 2 OSP), a preto nebolo možné na ňu prihliadnuť. Na druhej strane ústavný súd pri hodnotení postupu sťažovateľky bral do úvahy i to, že ako účastníčka konania nesporne má právo na tento procesný úkon, ktorý urobila. Za prieťahy vzniknuté v dôsledku   uplatnenia   procesných   práv   účastníkom   konania   neznáša   zodpovednosť oprávnená   osoba,   ale   zodpovednosť   v   takomto   prípade   nemožno   pripísať   ani   na   vrub štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03). V súlade s touto judikatúrou preto dobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľkou uplatnených procesných právach ústavný súd   nezapočítal   do   doby   zbytočných   prieťahov   v   konaní   okresného   súdu   (obdobne III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci a poukazuje   na   to,   že   trvanie   napadnutého   konania   13   rokov   a   9   mesiacov,   z   toho na okresnom   súde   od   20.   apríla   2000,   t.   j.   11   rokov   a   11   mesiacov   [s   výnimkou od 11. augusta 2008 do 17. júna 2010, keď sa spis nachádzal na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 1 rok a 10 mesiacov v dôsledku odvolacieho konania], je už samo osebe neprimerané.

Okresný   súd   vykonal   síce   množstvo   jednoduchých   procesných   úkonov,   ako   to vyplýva z predloženého prehľadu, nariadil viac pojednávaní (účastníci veľakrát požiadali o odročenie pojednávania) a ústavný súd nezistil väčšie obdobia jeho úplnej nečinnosti, ale napriek tomu ústavný súd poukazuje na to, že postup okresného súdu v napadnutom konaní bol   neefektívny,   čo   vyplýva   predovšetkým   z   toho,   že   rozsudok   okresného   súdu z 30. októbra   2007   bol   krajským   súdom   zrušený   a   vec   bola   okresnému   súdu   vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Keďže   všeobecný   súd   v   rozsahu   svojej   právomoci   nesie   zodpovednosť   aj za zabezpečenie efektívneho postupu, ktorý mal smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej   sa   sťažovateľka   v   predmetnej   veci   počas   súdneho   konania   nachádzala,   čo   je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02), a jeho neefektívna činnosť mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania, ústavný súd preto nemohol akceptovať vyjadrenie okresného súdu, že vo veci samej konal a zbytočné prieťahy v konaní neboli zistené.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní, ktoré je ním vedené pod sp. zn. 13 C 61/2000, došlo k zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Pretože   ústavný   súd   zistil   porušenie   označeného   základného   práva   sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   61/2000,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov,   a   odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 6 000 € z dôvodov v nej uvedených.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   aj   priznanie finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   61/2000   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   danej   veci považoval   priznanie sumy   1   000   €   sťažovateľke   za   primerané finančné   zadosťučinenie podľa   §   56   ods.   4   zákona   o   ústavnom   súde.   Uvedenú   sumu   ústavný   súd   priznal s prihliadnutím na to, že sťažovateľka, resp. jej právny zástupca sa nezúčastnili viacerých pojednávaní, ktorých neúčasť ospravedlnili, čím prispeli k predĺženiu celého konania (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca sťažovateľky   trovy   konania   vyčíslil   sumou   552,21   €,   a   to   za   tri   úkony   právnej   služby vrátane dane z pridanej hodnoty.

Ústavný   súd   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov konania.   Základom   pre   výpočet   náhrady   za   úkon   právnej   služby   je   v   danom   prípade priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2012 v sume 781 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2013   (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 130,16 €. Ďalej má právna zástupkyňa sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,81 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Právna   zástupkyňa   je   zároveň   platiteľom   dane   z   pridanej   hodnoty,   preto   sa   odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľke, spolu predstavuje sumu 331,13 €. Ústavný súd   nepriznal   náhradu   trov   konania   za   tretí   úkon   –   stanovisko   právneho   zástupcu sťažovateľky k vyjadreniu predsedu okresného súdu z dôvodu, že išlo o úkon zo strany ústavného súdu nevyžiadaný (bod 4 výroku nálezu).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014