znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 544/2012-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2012 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť MUDr. M. M. a Mgr. J. M., obaja bytom P., zastúpených Mgr. A. S., D.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie ich   záležitosti   v   primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/106/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 4 C 165/98) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo MUDr. M. M. a Mgr. J. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 106/08 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 4 C 165/98)   p o r u š e n é   b o l i.

2. MUDr. M. M. a Mgr. J. M.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie spoločne a nerozdielne v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Piešťany p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Piešťany   j e   p o v i n n ý   uhradiť MUDr. M. M. a Mgr. J. M. trovy konania v sume 284,84 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osemdesiatštyri centov) na   účet   ich   právnej   zástupkyne,   advokátky   Mgr.   A.   S.,   D.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 544/2012-12 z 30. októbra 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   konanie   sťažnosť   MUDr.   M.   M.   a   Mgr.   J.   M.   (ďalej   len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 106/08 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 4 C 165/98).

Na základe výzvy ústavného súdu z 31. októbra 2012 sa k sťažnosti vyjadril okresný súd a v jeho vyjadrení sp. zn. Spr. 727/2012 z 21. novembra 2012 doručenom ústavnému súdu 26. novembra 2012 sa okrem iného uvádza:

„Z obsahu súdneho spisu sp. zn. 7 C/106/2008 vyplýva, že dňa 19. 05. 2008 (správne má byť 1998) bol na Okresnom súde Piešťany podaný návrh o neplatnosť právneho úkonu, konkrétne dohody o prevode členských práv k družstevnému bytu v P., na ulici... Vec bola pridelená   na   rozhodnutie   sudkyni   JUDr.   S.,   ktorá   dňa   08.   06.   1998   vyzvala   právneho zástupcu   navrhovateľov   na   doplnenie   návrhu   listinnými   dôkazmi.   Právny   zástupca navrhovateľov listinné dôkazy doručil súdu dňa 19. 06. 1998. P... doručilo súdu dňa 15. 07. 1998 písomné oznámenie na základe výzvy súdu zo dňa 19. 06. 1998. Dňa 18. 08. 1998 vydal súd predbežné opatrenie, ktorým odporcom v 1. a 2. rade a P... zakázal disponovať s členskými a vlastníckymi právami k bytu. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 08. 09. 1998. Prvé pojednávanie v danej veci sa uskutočnilo dňa 10. 11. 1998 a bolo odročené na deň 03. 12. 1998, kedy boli vypočutí účastníci konania a z dôvodu potreby doplnenia dokazovania   bolo   toto   pojednávanie   odročené   na   deň   12.   01.   1999.   Na   pojednávaní konanom dňa 12. 01. 1999 boli opäť vypočutí účastníci ako aj svedkyňa a pojednávanie bolo   odročené   na   deň   02.   02.   1999   z   dôvodu   potreby   výsluchu   svedkov.   Na   ďalšom pojednávaní boli vypočutí svedkovia a pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom vykonania znaleckého dokazovania zdravotného stavu pani J. M. Uznesením zo dňa 24. 02. 1999   bol   do   konania   pribratý   znalec   z   odboru   psychiatrie   za   účelom   vypracovania znaleckého posudku. Znalec doručil súdu znalecký posudok 24. 08. 1999 a uznesením zo dňa 25. 08. 1999 bola znalcovi priznaná odmena. Uznesením zo dňa 24. 11. 1999 bol v konaní ustanovený ďalší znalec z odboru psychiatrie na vykonanie kontrolného znaleckého posudku. Kontrolný znalecký posudok bol súdu doručený dňa 30. 05. 2000. Dňa 19. 03. 2001 bolo vydané uznesenie, ktorým súd ustanovil znalca z odboru písmoznalectvo, odvetvie ručné písmo. Znalecký posudok bol súdu doručený dňa 17. 07. 2001. Uznesením zo dňa 13. 08.   2001   bola   znalcovi   priznaná   odmena,   proti   tomuto   uzneseniu   podali   navrhovatelia odvolanie a Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 15. 01. 2002 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo dňa 03. 09. 2002, boli na ňom vypočutí svedkovia a tiež účastníci konania a pojednávanie bolo odročené na deň 10. 10. 2002, kedy boli vypočutí ďalší svedkovia a pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom znaleckého dokazovania písmoznaleckým ústavom. Dňa 22. 03. 2004 sa uskutočnilo pojednávanie   na   ktorom   zákonný   sudca   Mgr.   P.   M.   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   návrh zamietol. Proti tomuto rozsudku podali navrhovatelia odvolanie a Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 07. 09. 2004 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Dňa 23. 06. 2005 navrhovatelia vzniesli námietku zaujatosti zákonného sudcu a Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 25. 07. 2005 rozhodol, že zákonný sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Pojednávanie konané dňa 25. 11. 2005 bolo odročené na 17. 02. 2006, kedy súd vyhlásil rozsudok, ktorým návrh zamietol. Proti tomuto rozsudku   podali   navrhovatelia   odvolanie   a   odvolací   súd   uznesením   zo   14.   12.   2006 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Uznesením zo dňa 21. 02. 2007 bolo   konanie   prerušené   do   právoplatnosti   skončenia   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   PN-11 C/59/2000. Proti tomuto uzneseniu podali navrhovatelia odvolanie a Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 30. 07. 2007 napadnuté uznesenie potvrdil. Dňa 28. 08. 2008 bol súdu doručený návrh navrhovateľov o pokračovanie v prerušenom konaní. Dňa 03. 06. 2010 bolo   súdu   doručené späťvzatie návrhu navrhovateľkou v 3.   rade,   späťvzatie návrhu   vo vzťahu k odporcovi 2, zmena návrhu a návrh na vstup účastníka konania na strane odporcu 2. Uznesením   zo   dňa   18.   05.   2011   bolo   konanie   voči   navrhovateľovi   v   3.   rade zastavené, bola pripustená zmena návrhu a bol pripustený vstup účastníka do konania ako odporcu v 3. rade. Proti tomuto uzneseniu podali odporcovia odvolanie. Zákonná sudkyňa JUDr.   K.   dňa   vytýčila   termín   pojednávania   na   deň   12.   10.   2011.   Pojednávanie   bolo odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania a spis bol predložený Krajskému súdu v Trnave dňa 15. 12. 2011. Odvolací súd uznesením zo dňa 29. 02. 2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Dňa 03. 07. 2012 vydal súd uznesenie, ktorým konanie voči navrhovateľke v 3. rade zastavil a uznesením zo dňa 20. 09.   2012   ustanovil   znalkyňu   z   odboru   psychiatrie   za   účelom   vypracovania   znaleckého posudku a zároveň uložil navrhovateľom povinnosť zložiť preddavok na trovy dôkazu v sume 200 €. Preddavok bol zložený dňa 02. 11. 2012. Keďže uznesenie o ustanovení znalca nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 10. 2012, spis bude zaslaný znalcovi.

Predmetom konania je vyslovenie neplatnosti dohody o prevode členských práv k družstevnému bytu. Ústavný súd SR vo svojom náleze č. III. ÚS 369/09-37 zo dňa 22. 06. 2010   konštatoval,   že   zložitosť   tohto   konania   nevykazuje   znaky   skutkovej   alebo   právnej zložitosti takej intenzity, ktorá by odôvodňovala doterajšiu dĺžku konania.

Z obsahu spisu nevyplynulo žiadne správanie sťažovateľov, ktorým by spôsobili v danej veci prieťahy.

Ústavný súd SR v náleze č. III. ÚS 369/09-37 zo dňa 22. 06. 2010 okrem iného posudzoval i tretie kritérium v súvislosti s hodnotením prípadných zbytočných prieťahov, kde   skonštatoval,   že   postup   súdu   v   namietanom   konaní   nevykazoval   dlhšie   obdobia nečinnosti. Na druhej strane však vytkol okresnému súdu v danom konaní nesústredenú činnosť, ktorá mala zanedbateľný vplyv na jeho dĺžku. Po vydaní tohto nálezu súd v danej veci nekonal takmer osem mesiacov, avšak po mojom písomnom upozornení už k prieťahom nedochádzalo a v súčasnosti ani nedochádza.“

Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   priložených   písomností,   z   vyjadrení účastníkov konania a zo súdneho spisu, ktorý mu bol predložený, zistil rovnaké skutočnosti týkajúce sa prehľadu úkonov okresného súdu a účastníkov konania.

Ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde so súhlasom účastníkov upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v   zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   na   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne   okolnosti   každého   jednotlivého   prípadu,   a   to   najmä   podľa   týchto   troch základných   kritérií:   (1)   zložitosť   veci,   (2)   správanie   účastníkov   konania   a   (3)   postup okresného súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02).   Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o   právnu   zložitosť   veci   vedenej   okresným   súdom,   ústavný   súd poukazuje na svoje predchádzajúce hodnotenie tejto otázky obsiahnuté v náleze ústavného súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   369/09   z   22.   júna   2010,   že   „zložitosť   tohto   konania   rozhodne nevykazuje znaky skutkovej alebo právnej zložitosti takej intenzity, ktorá by odôvodňovala doterajšiu dĺžku konania“.

2. Pri posudzovaní druhého kritéria hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v konaní   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   správanie   sťažovateľov   podstatne   neprispelo k doterajšej dĺžke konania a ani okresný súd nemal vo svojom vyjadrení k sťažnosti výhrady k správaniu sťažovateľov.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/106/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 4 C 165/98). Po preskúmaní nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 369/09 z 22. júna 2010, na ktorý sťažovatelia aj upozornili vo svojej   sťažnosti,   sa   stotožnil   s   jeho   konštatovaním,   že   „postup   okresného   súdu v namietanom   konaní...   nevykazoval   dlhšie   obdobia   nečinnosti“, ale   jeho   neefektívna a nesústredená činnosť mala nezanedbateľný vplyv na jeho dĺžku.

V tejto   súvislosti   je   potrebné   uviesť,   že   ani   po   náleze   ústavného   súdu   sp.   zn. III. ÚS 369/09 z 22. júna 2010 vo veci iných účastníkov tohto konania okresný súd riadne nekonal a prvý úkon urobil až takmer po 8 mesiacoch, a to 18. mája 2011 (uznesením čiastočne   zastavil   konanie,   pripustil   na   strane   odporcov   ďalších   účastníkov   a   pripustil zmenu návrhu) a po podaní odvolania právnym zástupcom sťažovateľov vec nepredložil odvolaciemu súdu, ale nariadil pojednávanie na október 2011, ktoré odročil na neurčito pre účely   doplnenia   dokazovania   a   nariadenia   znaleckého   dokazovania.   Odvolací   súd následne uznesením z 29. februára 2012 rozhodnutie okresného súdu z 18. mája 2011 v časti zrušil pre procesné pochybenie (pozri č. l. 666 spisu).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   občianske   súdne   konanie,   ktoré   bez   meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako to je v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia v celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy i právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a v tomto prípade je potrebné tiež uviesť, že z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby právna neistota v napadnutom konaní   nebola   odstránená   ani   po   viac   ako   14   rokoch   od   jeho   začatia   (m.   m.   napr. IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 127/08, III. ÚS 152/08, IV. ÚS 251/08). Takáto zdĺhavosť konania totiž predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu   stáva   iluzórnym,   a   teda   ho   ohrozuje   vo   svojej   podstate   (mutatis   mutandis I. ÚS 39/00, I. ÚS 66/03, III. ÚS 113/07).

Vzhľadom na tieto skutočnosti preto ústavný súd (bez toho, aby sa bližšie zaoberal namietaným konaním pred okresným súdom) opätovne vyslovil, že doterajším postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C/106/2008   (pôvodne   vedenom pod sp. zn. 4   C   165/98)   došlo   aj   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľov na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aj   napriek   tomuto   zisteniu   ústavný   súd   v   zhode   so   svojou   judikatúrou (III. ÚS 158/07,   III.   ÚS   74/2010)   však   neprikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal, pretože táto povinnosť mu už bola uložená nálezom sp. zn. III. ÚS 369/09 z 22. júna 2010.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pri   určovaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské   práva,   keď   priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu.

Sťažovatelia žiadali priznať finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € pre každého z nich.   Ústavný   súd   v   okolnostiach   posudzovaného   prípadu   berúc   do   úvahy aj predchádzajúce   rozhodnutie   ústavného   súdu   (priznal   iným   účastníkom   konania po 2 000 €   v roku   2010)   a   celkovú   dĺžku   konania,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska neakceptovateľná,   považuje   za   primerané   priznať   sťažovateľom   sumu   5   000   €   (bod   3 výroku nálezu) solidárne, pretože ide o ich tzv. nerozlučné spoločenstvo.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   napokon   priznal   sťažovateľom   úhradu   trov   konania   za   dva   úkony právnej   služby   uskutočnené   v   roku   2012   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia   a   podanie sťažnosti) v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá je 763 €. Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 pre dvoch sťažovateľov patrí odmena v sume 127,16 € (aplikáciou § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 v spojení   s   §   13   ods.   2   vyhlášky   -   zníženie   o   50   %,   pretože   ide   o   spoločné   úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“), ktorú bolo potrebné zvýšiť o režijný paušál (2 x 7,63 €), čo spolu predstavuje sumu 142,42 € za jeden úkon právnej služby. Za dva úkony právnej služby patrí odmena v sume 2 x 142,42 €, t. j. v sume 284,84 €. Náhradu za tretí úkon, a to za stanovisko sťažovateľov doručené ústavnému súdu 6. decembra 2012, ústavný súd nepriznal, pretože toto podanie neprispelo k objasneniu veci.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej   zástupkyne   sťažovateľov   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2012