znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 543/2015-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27.   októbra   2015 v predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného   advokátom   JUDr.   Stanislavom   Jakubčíkom,   advokátska   kancelária, Kutlíkova 17, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Okresného súdu Pezinok sp. zn. 28 P 154/2012 z 5. septembra 2013 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 20 Cop 3/2014 z 27. augusta 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. novembra 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 ústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy   a   podľa   čl.   36   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   rozhodnutím   Okresného   súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 28 P 154/2012 z 5. septembra 2013 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 20 Cop 3/2014 z 27. augusta 2014 svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 13 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   a   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 20 Cop 3/2014 z 27. augusta 2014.

Dňa 23. decembra 2014 sťažovateľ doručil ústavnému súdu prílohy k sťažnosti.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na okresnom súde sa 12. júna 2012 začalo súdne   konanie   vedené   pod   sp.   zn.   28   P/154/2012   o návrhu   navrhovateľky   o   rozvod manželstva   a   úpravu   rodičovských   práv a povinností   k maloletej ⬛⬛⬛⬛ proti sťažovateľovi.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 28 P 154/2012 z 5. septembra 2013 manželstvo navrhovateľky   a sťažovateľa   rozviedol,   zveril   maloletú   na   čas   po   rozvode   do   osobnej starostlivosti navrhovateľky, upravil zastupovanie a spravovanie majetku maloletej tak, že ju   zastupujú   a   spravujú   jej   majetok   obidvaja   rodičia,   a   uložil   povinnosť   sťažovateľovi prispievať na výživu maloletej sumou 500 eur mesačne.

Sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku 24. októbra 2013 odvolanie, v ktorom okresnému súdu vyčítal, že ako prvostupňový súd pri určení výšky výživného nedostatočne zistil   skutkový   stav,   nevykonal   potrebné   dôkazy   v   prospech   sťažovateľa   a   na   základe vykonaných dôkazov týkajúcich sa jeho   účtovníctva dospel   k nesprávnym skutkovým zisteniam.   Ďalej   sťažovateľ   v   odvolaní   namietal,   že   mu   bola   odňatá   možnosť   konať pred súdom, pod ktorou sa rozumie aj nedostatočné zdôvodnenie rozsudku, z dôvodu, že súd sa nezaoberal jeho námietkami týkajúcimi sa vyčíslenia nákladov maloletej a odmietol vziať do úvahy jeho súkromné pôžičky z dôvodu, že ich nemal zahrnuté v účtovníctve podnikateľa. V podstatnom sťažovateľ tiež poukazoval na neprimeranosť výšky výživného, aj vzhľadom na vek maloletej a výšku príjmu navrhovateľky.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 20 CoP 3/2014 z 27. augusta 2014 potvrdil rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, pretože sa po skutkovej, ako aj právnej stránke stotožnil s postupom a rozhodnutím prvostupňového súdu.

Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd konštatovaním vecnej správnosti rozsudku okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd rozhodol o výške vyživovacej povinnosti sťažovateľa voči maloletej, došlo k porušeniu jeho základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 listiny v spojení s čl. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a k namietanému porušeniu čl. 13 ods. 1 ústavy. Uviedol, že mu nie je zrejmý   dôvod   určenia   takej   vysokej   vyživovacej   povinnosti   napriek   tomu,   že   pracuje v nestabilnej oblasti, má vyšší vek a zdravotné problémy. Sťažovateľ bol toho názoru, že výživné priznané v uvedenej výške pôsobí naňho likvidačne, čoho dôkazom je, že matka maloletej podala proti nemu návrh na začatie exekúcie, ktorej podkladom ako exekučný titul je rozsudok okresného súdu.

Podľa názoru sťažovateľa sa nemožno stotožniť s konštatovaním krajského súdu, že pre rozhodnutie v prerokovávanej veci nebolo podstatné hodnotenie správnosti vedenia účtovníctva sťažovateľa. Ním predložená   správa v tomto smere nemala byť vyhodnotená krajským súdom ako nezáväzná (nevykonanie tohto dôkazu odôvodnil krajský súd účelom jej vypracovania), čo sťažovateľ vníma ako porušenie svojho základného práva na súdnu na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Na   základe   uvedených   skutočností   bol   sťažovateľ   toho   názoru,   že   postupom a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 listiny, princípu rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3, princípu rovnosti pred zákonom podľa čl. 12 ods. 1, princípu ochrany   proti   svojvoľným   zásahom   štátnej   moci   podľa   čl.   13   ods.   1   ústavy,   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   princípu   predvídateľnosti rozhodnutí ako súčasť princípu právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy.

V závere   sťažnosti   sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby jeho   sťažnosť prijal na ďalšie konanie a zároveň rozhodol:

„Do právoplatnosti rozhodnutia o sťažnosti Ústavný súd SR odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 20 CoP 3/2014 zo dňa 27.08.2014 a rozsudku Okresného súdu Pezinok, sp. zn. 28P/154/2012 zo dňa 05.09.2013 vo výroku o povinnosti sťažovateľa prispievať na výživu na maloletú ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, sumou 500,- EUR   mesačne,   vždy   do   15.   dňa   toho   ktorého   mesiaca   do   rúk   navrhovateľky   odo   dňa vykonateľnosti rozsudku.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej vydal vo veci takýto nález: „Základné   právo ⬛⬛⬛⬛ na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, čl. 13 ods. 1 Ústavy SR postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 20CoP 3/2014 zo dňa 27.08.2014, porušené bolo.

Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, čl. 13 ods. 1 Ústavy SR postupom a rozhodnutím Okresného súdu Pezinok sp. zn. 28P/ 154/2012 zo dňa 05.09.2013, porušené bolo. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, v spojení so zásadou rovnosti   účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, postupom Okresného súdu Pezinok, sp. zn. 28P/154/2012 zo dňa 05.09.2013, porušené bolo. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ruši   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Bratislave sp. zn. 20CoP 3/2014 a rozhodnutie Okresného súdu Pezinok sp. zn. 28P/154/2012a vracia vec na ďalšie konanie Okresnému súdu Pezinok.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ náhradu trov právneho zastúpenia,   vo   výške   340,90   EUR   vrátane   DPH,   ktorá   je   splatná   do   15   dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Stanislava Jakubčíka, ⬛⬛⬛⬛.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 36 listiny, princípu rovnosti pred zákonom podľa čl. 12 ods. 1 ústavy, porušeniu čl. 13 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 postupom a rozhodnutím okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Priamo   zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   využil   svoje   právo   podať   proti namietanému postupu a napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a povinný rozhodnúť krajský súd, a poskytnúť tak ochranu práv sťažovateľovi. Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o   odvolaní   sťažovateľa   v   danom   prípade   vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 36 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a k porušeniu čl. 13 ods. 1 ústavy postupom a rozhodnutím krajského súdu

Hneď   v úvode   tejto   hodnotiacej   časti   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   podstatou a prevažujúcim obsahom i rozsahom sťažnosti sťažovateľa je jeho nespokojnosť s výrokom konajúcich súdov týkajúcim sa výšky jeho vyživovacej povinnosti voči maloletej. Tomu zodpovedá   aj   podrobný   rozbor   súdnych   konaní   vrátane   sťažovateľom   subjektívne hodnotených skutkových okolností. Napriek väčšiemu rozsahu namietaných porušení práv či článkov ústavy, listiny a dohovoru však   sťažnosť obsahuje minimum ústavnoprávnej argumentácie,   ktorá   by   bola   v podstatnej   príčinnej   súvislosti   s   napadnutými   súdnymi konaniami.

Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy tiež vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu   pri   poskytovaní   ochrany   týmto   právam   a   slobodám   vo   vzťahu   k   právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a   to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

V prípade uplatnenia uvedenej subsidiárnej právomoci ústavný súd nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I.   ÚS   13/00   mutatis   mutandis   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

Ústavný súd opierajúc sa aj o svoju uvedenú judikatúru sa preto musel sústrediť predovšetkým   na   otázku   ústavnej   udržateľnosti   rozhodnutia   krajského   súdu,   ktoré posudzoval v úzkej súvislosti s výsledkom konania na prvostupňovom súde.

Ústavný súd zistil, že na základe odvolania sťažovateľa vec prerokoval krajský súd a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je vecne správny, a preto ho potvrdil.   Krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku   uviedol,   že   závery   súdu   prvého   stupňa vyplývajú   z   dokazovania   vykonaného   v   potrebnom   rozsahu,   v   ktorom   sa   okresný   súd správne   zameral   na   zistenie   odôvodnených   potrieb   maloletej,   schopností,   možností a majetkových pomerov oboch rodičov, z dokazovania vyvodil aj správne právne závery, s ktorými sa stotožňuje aj krajský súd. K správe audítora, ktorú odporca dodatočne pripojil k svojmu odvolaniu, krajský súd uviedol, že ju ako dôkaz nevykonal s ohľadom na jej nezáväznosť uvedenú v závere samotnej správy a tiež vzhľadom na účel jej vypracovania v nej uvedený (pomoc odporcovi pri zhodnotení správnosti konkrétnych transakcií a ich účtovnom zobrazení v účtovníctve podniku). Vykonanie tohto dôkazu podľa krajského súdu nebolo   spôsobilé   spochybniť   skutkový   stav   ustálený   okresným   súdom.   Krajský   súd   sa nestotožnil   ani   s   námietkami   sťažovateľa,   že   okresný   súd   nepostupoval   správne,   keď neprihliadol   na   jeho   pôžičky   z   dôvodu,   že   ich   nemal   zahrnuté   v   účtovníctve,   pretože dispozícia s takým vysokým majetkom sa v každom prípade prejavila v životnej úrovni otca, na ktorej má maloletá zákonné právo sa podieľať. K vyjadreniu sťažovateľa, že vo veci rozhodoval   vylúčený   sudca,   krajský   súd   uviedol,   že   sťažovateľ   v   priebehu   konania nevzniesol   kvalifikovane   námietku   zaujatosti   voči   konajúcemu   sudcovi   a   sťažovateľom uvádzané skutočnosti nezakladajú dôvod na vylúčenie sudcu. Na zdôraznenie správnosti rozsudku v časti výroku o výške vyživovacej povinnosti sťažovateľa krajský súd uviedol: „Z odôvodnenia výroku napadnutého rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté o výške vyživovacej povinnosti odporcu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty a zmyslu. Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade ani v tomto smere zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko   z   napadnutého   rozhodnutia   presne,   zrozumiteľne   a   určite   vyplývajú   v   logickej nadväznosti   a   s   hodnotiacou   väzbou   k   jednotlivým   dôkazom   skutkové   zistenia,   ktoré v súhrne   vytvárajú   skutkový   nález   súdu.   Okolnosti   namietané   odporcom   v   odvolaní vo vzťahu   k   spôsobu   vyhodnotenia   vykonaných   dôkazov   nemajú   za   následok   úvahu odvolacieho   súdu,   ktorá   by   nebola   zhodná   s   v   napadnutom   rozhodnutí   prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.“

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd v napadnutom rozsudku vyčerpávajúco odôvodnil, prečo rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom sa osobitne a veľmi podrobne zaoberal všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa vrátane jeho námietok smerujúcich proti výške výživného. Podľa ústavného súdu právny záver krajského súdu v napadnutom rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, bol výsledkom procesu hodnotenia dôkazov,   interpretácie   a   aplikácie   právnych   predpisov,   ktorý   bol   v   súlade   s ústavou a žiadnym spôsobom nevybočuje z medzí formálnej logiky.

Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu v konkrétnom prípade, nemôže podľa ústavného súdu zakladať namietané porušenie ním označených práv. Hodnotenie právneho a skutkového stavu krajským súdom spĺňalo kritéria logickej právnej úvahy, čo bolo podporené aj riadnym odôvodnením rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   existenciu   skutočností   svedčiacich   o   tom,   že   by napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   porušoval   alebo   popieral   zmysel   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie týchto práv, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Ako zjavne neopodstatnenú posúdil ústavný súd aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 ústavy. Tieto články ústavy negarantujú individuálne základné práva, ale zakotvujú niektoré   zo   základných   ústavných   princípov.   Pokiaľ   ide   o súdnu   ochranu,   jej   ústavnú konformitu vyčerpávajúcim spôsobom zaručuje čl. 46 a nasl. ústavy.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa (napr. návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých súdnych rozhodnutí) stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015