znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 543/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. T., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. M. O., Ž., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Er 1407/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. T. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. septembra 2013   doručená   sťažnosť   Ing.   I.   T.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Er 1407/2013.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ je účastníkom exekučného konania (povinný   v   2.   rade),   ktoré   je vedené   na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   49   Er   1407/2012. Sťažovateľ   podal   v   zákonnej   lehote   podaním   z   21.   júla   2012   námietky   proti   exekúcii a súčasne predložil dôkazy o zániku vymáhaného dlhu.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti popisuje tento postup exekučného súdu: „Okresný   súd   v   Trenčíne   ako   príslušný   exekučný   súd   o   podaných   námietkach v zákonnej 60-dňovej lehote v konaní 49 Er 1407/2012 nerozhodol (vec som pritom sprvoti urgoval i mailom).

Vzhľadom   na   nečinnosť   súdu   som   podaním   zo   dňa   29.   05.   2013   predsedovi Okresného   súdu   v   Trenčíne   doručil   sťažnosť   podľa   §   62   zákona   č.   757/2004   Z.   z. na prieťahy   v exekučnom   konaní   Er   1407/2012.   Predseda   súdu   moju   sťažnosť   vybavil formalistický a arbitrárne s tým, že súd práve vyhotovuje rozhodnutie o námietkach. Dňa 17. 06. 2013 mi bolo poštou doručené uznesenie vyššieho súdneho úradníka Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. 49 Er 1407/2012 zo dňa 10. 06. 2013 o čiastočnom zastavení exekúcie, proti ktorému som z dôvodu viacerých vád podal odvolanie, najmä z dôvodu, že mojim námietkam nebolo v plnom rozsahu vyhovené. Predmetné rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a vo veci (t. j. o námietkach) opätovne rozhodne sudca. Okresný súd však vo veci doposiaľ nerozhodol.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyhovel jeho sťažnosti a vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa Ing. I. T... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd 49 Er 1407/2012 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   v   Trenčíne   prikazuje   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 49 Er 1407/2012 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. I. T. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,-€ (slovom tisíc eur), ktoré je Okresný súd v Trenčíne povinný mu zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatností tohto nálezu.

4. Okresný súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi I. T... do tridsať dní od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania vo výške 331,15 EUR (slovom tristotridsaťjeden eur pätnásť centov) na účet advokáta JUDr. M. O...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   49   Er   1407/2012   v súvislosti s nerozhodnutím   tohto   súdu   o námietkach   sťažovateľa   proti   exekúcii   v 60-dňovej   lehote vyplývajúcej   z §   50   ods.   2   druhej   vety   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Ústavný   súd   už   v minulosti   vyslovil,   že   úlohou   okresného   súdu,   ktorý   je v exekučnom   konaní exekučným súdom,   je „dohliadať“ na exekučné   konanie a v tomto konaní (ako jediný oprávnený) rozhodovať. Exekučný súd rozhoduje o návrhoch účastníkov exekučného   konania   predložených   mu   exekútorom,   pričom   v niektorých   prípadoch   má vzhľadom   na obsah   týchto   návrhov   Exekučným   poriadkom   ustanovenú   lehotu   na   svoje rozhodnutie.   Rozhodnutím   o tom-ktorom   návrhu   účastníka   exekučného   konania   sa   jeho úloha   v exekučnom   konaní   v podstate   končí.   Dĺžku   trvania   exekučného   konania,   ktoré začína   doručením   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   exekútorovi   a pokračuje   niektorým zo spôsobov   vykonávania exekúcie ustanovených   vo štvrtej   časti   Exekučného poriadku, exekučný súd nemá ako ovplyvniť. Pre úplnosť však treba dodať, že pokiaľ ide o odklad, resp. o zastavenie exekúcie, za splnenia podmienok ustanovených § 56 a § 57 Exekučného poriadku   môže   exekučný   súd   v niektorých   prípadoch   rozhodnúť   aj   bez   návrhu (m. m. III. ÚS 68/2013).

Ústavný súd zistil, že okresný súd uznesením č. k. 49 Er/1407/2012-53 z 10. júna 2013, zamietol (aj) námietky sťažovateľa proti exekúcii, ktorú podal 21. júla 2012. Toto rozhodnutie   bolo   sťažovateľovi   doručené   17.   júna   2013.   Hoci   o podanom   návrhu (o námietkach sťažovateľa) okresný súd rozhodol po uplynutí lehoty na rozhodnutie podľa § 50 ods. 2 druhej vety Exekučného poriadku, ústavný súd konštatuje, že v čase doručenia mu   sťažnosti,   t.   j.   18.   septembra   2013,   bolo   o námietkach   sťažovateľa   proti   exekúcii právoplatne   rozhodnuté,   z čoho   teda   vyplýva,   že   k   namietanému   porušeniu   základného práva v čase podania sťažnosti už nemohlo dochádzať.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takejto sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03 a rozhodnutím aj Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Miroslav   Mazurek   proti   Slovenskej   republike,   rozhodnutie   o   sťažnosti   č.   16970/05 z 3. marca 2009).

Keďže v danom prípade ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označených práv sťažovateľa, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Z tohto dôvodu bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uvedených.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013