znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 543/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. K., B., zastúpeného advokátkou JUDr. I. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho „základného práva na spravodlivý proces“ rozsudkami Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 6 C 312/94 zo 4. februára 2010 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 207/2010 z 25. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. T. K.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2012 doručená sťažnosť Ing. T. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho „základného   práva   na   spravodlivý   proces“ rozsudkami   Okresného   súdu   Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 312/94 zo 4. februára 2010 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 207/2010 z 25. novembra 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom súdneho konania (jedným z navrhovateľov) o zaplatenie nájomného a vydanie bezdôvodného obohatenia.

Okresný   súd   vo   veci   samej   rozhodol   rozsudkom   tak,   že   odporcovia   sú   povinní zaplatiť   navrhovateľom   22   %   úrok   z   omeškania   zo   sumy   198,   63   €   od   1.   júna   1995 do zaplatenia a navrhovatelia zaplatiť odporcom sumu 179,64 € s 22 % úrokom z omeškania od 21. februára 2006 do zaplatenia, konanie o vzájomnom návrhu v časti 253,63 € zastavil a vo   zvyšku   vzájomný   návrh   zamietol.   Proti   tomuto   rozsudku   podali   navrhovatelia odvolanie   proti   výroku,   ktorým   bola   priznaná   odporcom   suma   179,64   €   s   úrokom z omeškania, ale krajský súd rozhodnutie v napadnutej časti potvrdil.

Sťažovateľ   ďalej   v   sťažnosti   uviedol,   že   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu dovolanie   (tvrdil,   že   odvolací   súd   vec   nesprávne   právne   posúdil),   o   ktorom   rozhodol uznesením   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 1 Cdo 32/2011 z 23. mája 2012 tak, že jeho dovolanie odmietol.

Sťažovateľ   po   právnej   argumentácii   k   priebehu   konania   na   základe   uvedeného v petite sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Právoplatnými rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava IV, zo dňa 4. 2. 2010, č. k. 6 C 312/94 a Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 25. 11. 2010, č. k. 9 Co 207/2010 boli porušené práva sťažovateľov na spravodlivý proces a preto ÚS SR tieto rozhodnutia ruší a vracia vec Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Predmetom sťažnosti (vychádzajúc z jej petitu, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný)   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   predmetnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu jeho „základného práva na spravodlivý proces“.

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 209/09).

Ústavný   súd   zistil,   že   namietané   konanie   okresného   súdu   vedené   pod sp. zn. 6 C 312/94 v spojení s konaním krajského súdu vedeným pod sp. zn. 9 Co 207/2010 bolo právoplatne skončené v časti napadnutej opravným prostriedkom 4. januára 2011.

Keďže jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,   že   musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa, ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľa v tejto časti vo vzťahu k rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu za oneskorene podanú, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bez toho, aby sa zaoberal bližšie údajným namietaným porušením jeho práva na spravodlivý proces (bez bližšieho označenia článku medzinárodného dohovoru), pretože sťažovateľ podal sťažnosť až v októbri 2012.

Nad rámec k tomu ústavný súd poznamenáva, že aj keby mal ústavný súd lehotu na podanie sťažnosti proti rozsudku krajského súdu považovať za zachovanú, a to v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   začne   plynúť   dňom   doručenia   rozhodnutia   o   mimoriadnom   opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému   rozhodnutiu,   v   tomto   prípade   vo   vzťahu   k   rozsudku   krajského   súdu (obdobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, IV. ÚS 58/2011), pri posudzovaní otázky dodržania   lehoty   na   podanie   sťažnosti   musel   vychádzať   z   doslovného   znenia   zákona o ústavnom súde a z toho, že ak sťažovateľ uplatnil mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie,   spôsobilý   zabezpečiť   ochranu   jeho   práv,   avšak   najvyšší   súd   ho   následne odmietne ako neprípustné, mal namietať vo svojej sťažnosti aj postup dovolacieho súdu, čo však neurobil. Za splnenia uvedenej podmienky aj keby došlo k situácii, že ústavný súd pochybenie v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí a porušenie práv sťažovateľa nevysloví, mohol by aj napriek tomu preskúmať súčasne rozhodnutie súdu odvolacieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2012