znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 542/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti D., s. r. o., zastúpenej obchodnou spoločnosťou O. s. r. o., v mene ktorej koná advokát JUDr. M. V., vedené pod sp. zn. Rvp 7324/2014 a sp. zn. Rvp 7328/2014, ktorými namieta porušenia základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd „odmietnutím   odvolania“ proti rozhodnutiu   Daňového   úradu Bratislava   č.   9103309/5/1470929/2014   z   11.   apríla   2014   a proti   rozhodnutiu   Daňového úradu Bratislava č. 9103309/5/1470644 z 11. apríla 2014, a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti obchodnej spoločnosti D., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 7324/2014 a sp. zn. Rvp 7328/2014   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 542/2014.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   D.,   s.   r.   o., o d m i e t a   pre   nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti L., s. r. o., ktorou namieta porušenie základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) „odmietnutím   odvolania“ proti rozhodnutiu   Daňového   úradu   Bratislava   (ďalej   len   „daňový   úrad“) č. 9103309/5/1470929/2014   z   11.   apríla   2014.   Toho   istého   dňa   bola   ústavnému   súdu doručená aj sťažnosť obchodnej spoločnosti L., s. r. o. (ďalej spolu aj „sťažovateľky“), ktorou   namieta   porušenie   tých   istých   práv   zaručených   ústavou,   resp.   dohovorom „odmietnutím odvolania“ proti rozhodnutiu daňového úradu č. 9103309/5/1470644 z 11. apríla 2014.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   označenými   rozhodnutiami   daňového   úradu   bolo sťažovateľkám   určené   zloženie   zábezpeky   na   účet   daňového   úradu   na   daň   z pridanej hodnoty, a to každej z nich v sume 340 000 €. Sťažovateľka uvádza, že proti rozhodnutiam daňového úradu podala odvolanie „elektronickými prostriedkami dňa 30.04.2014 na e-mail porušovateľa...   v elektronickej   forme...   s doplnením   podania   v listinnej   forme   poštou“, oznámeniami zo 14. mája 2014 jej však daňový úrad oznámil ich odmietnutie, pretože neboli   podané „do   elektronickej   podateľne   podľa   §   13   ods.   5   DP   a tento   formálny nedostatok podania podľa neho nemožno žiadnym spôsobom zhojiť ako tomu je v ostatných konaniach pred orgánmi verejnej moci“. Podľa názoru daňového úradu „sťažovateľ ako platiteľ DPH je podľa § 14 ods. 1 DP odkázaný výlučne na podanie cez portál verejnej správy   podľa   §   13   ods.   5   DP   (pozn.:   ako   to   bolo   zo   strany   FRSR   dopredu   verejne prezentované) a ak presne taký spôsob podania nie je vykonaný, podanie sa bude považovať za nepodané bez akejkoľvek možnosti opravy...

S   právnym   názorom   porušovateľa   o   správnosti   spôsobu   podania   odvolania nesúhlasíme, keďže nemá zákonnú, ústavnú, forenznú (ESD) ani elementárnu logickú oporu

- jedine ak politickú v záujme likvidácie nárokov súkromných osôb voči štátu.“.

V uvedenom postupe daňového úradu vidia sťažovateľky porušenie ako základného práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy,   tak   aj   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Daňový   úrad,   ktorý   svoje prvostupňové rozhodnutie považuje za konečné a právoplatné, podľa sťažovateľky vážne obmedzuje jej ústavné právo na spravodlivý proces „v časti práva domáhať sa preskúmania prvoinštančného rozhodnutia a vôbec práva na spravodlivosť, ktorá je týmto odmietnutá... V   predmetnom   konaní   porušovateľ   zdôvodnil   svoje   stanovisko   len   tým,   že odmietnutie má byť dôsledkom porušenia povinnosti podľa § 14 ods. 1 DP, pričom podľa neho   nie   je   možná   sanácia   podania   podľa   §   13   ods.   6   DP   ani   výzva   na   odstránenie nedostatkov podľa § 13 ods. 8 DP.

Ustanovenie § 14 ods. 1 DP nechráni žiadne ústavné právo. Je len vyjadrením práva štátu   na   efektívnu   správu   financií   t.j.   na   šetrenie   nákladov   na   komunikácii   a   času pri vybavení podania. Bez ohľadu na akékoľvek ďalšie argumenty k tejto povinnosti podľa sťažovateľa platí, že jej výkon nemôže obmedziť ústavné práva, keďže majú vyššiu právnu silu a chránia vyššie spoločenské hodnoty.

Porušovateľ nielenže obmedzuje ústavné práva bez ústavného dôvodu, ale ešte aj nesprávne   vykladá   zákonné   dôvody.   Také   obmedzenie   je   podľa   sťažovateľa   nevyhnutne porušením ústavných práv.

Považujeme   za   podstatné   zdôrazniť,   že   porušovateľ   mal   odvolanie   k   dispozícii v zákonnej   lehote   (potvrdzuje   to   oznámením   o   odmietnutí)   a   toto   odvolanie   obsahuje podrobné   dôvody   a   právnu   argumentáciu,   pre   ktoré   možno   považovať   napadnuté rozhodnutie za nesprávne. Porušovateľ s týmto vedomím napriek tomu necháva napadnuté rozhodnutie nadobúdať účinky. Takýto prístup je podľa nás už len z faktického pohľadu nezlučiteľný s princípom spravodlivého procesu.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľky   navrhujú,   aby   ústavný   súd   vydal   vo   veci rozhodnutie,   ktorým   vysloví,   že   daňový   úrad   odmietnutím odvolaní   proti   rozhodnutiu č. 9103309/5/1470929/2014 z 11. apríla 2014 a proti rozhodnutiu č. 9103309/5/1470644 z 11. apríla 2014 „porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru“, daňovému úradu prikáže prijať odvolania sťažovateľky z 29. apríla 2014 „ako účinné a vybaviť ho podľa § 73 a nasl. Daňového poriadku“ a sťažovateľkám prizná náhradu trov právneho zastúpenia. Sťažovateľky zároveň žiadajú   odložiť   vykonateľnosť   rozhodnutí   daňového   úradu   z dôvodu   rizika   ich   možnej likvidácie.

Dňa 11. augusta 2014 obchodná spoločnosť D., s. r. o., doručila ústavnému súdu oznámenie   o svojom   právnom   nástupníctve   po   sťažovateľkách   v   dôsledku   ich   zlúčenia podľa   §   69,   §   152   a §   218a   Obchodného   zákonníka   a   pripojeným   splnomocnením preukázala pokračovanie zastúpenia právnym zástupcom sťažovateliek.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Pri príprave predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd z obchodného registra a z predloženého   odpisu   notárskej   zápisnice   z 15.   júla   2014,   obsahom   ktorej   je zmluva o zlúčení uzavretá medzi obchodnými spoločnosťami D., s. r. o., L., s. r. o., L., s. r. o., L., s. r. o., L., s. r. o., a L., s. r. o., zistil, že po doručení sťažností sťažovateľky zanikli zlúčením s obchodnou spoločnosťou D., s. r. o. Účinky zlúčenia označených obchodných spoločností nastali dňom zápisu do obchodného registra, teda 22. júla 2014.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963   Zb.   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj „OSP“).

Podľa § 107 ods. 4 OSP ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom a ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví.

Keďže ústavný súd zistil, že obchodná spoločnosť D., s. r. o., je právnym nástupcom zaniknutej právnickej osoby (sťažovateľky), primerane aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 107 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku pokračoval v konaní o tejto sťažnosti ďalej s obchodnou spoločnosťou D., s. r. o.

2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

V zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 7324/2014 a sp. zn. Rvp 7328/2014 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť, prihliadajúc na totožnosť v osobe právneho nástupcu sťažovateliek (obchodnú spoločnosť D., s. r. o.), ako aj na totožnosť v osobe porušovateľa (daňový úrad) ústavný súd v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde a § 112 ods. 1 OSP rozhodol o spojení týchto sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v prvom bode výroku tohto uznesenia.

2.2 K dôvodom odmietnutia sťažností

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená   na   princípe   subsidiarity,   ktorého   zmysel   a   účel   spočíva   v   tom,   že   ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde (III. ÚS 149/04).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Ústavný súd v danej veci považuje za potrebné poukázať na svoje právne závery, ktoré už vyslovil vo svojej doterajšej judikatúre (III. ÚS 80/06, I. ÚS 354/08) vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že odopretie súdnej ochrany vo veciach prieskumu rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy   je v niektorých   prípadoch   dovolené   „ex   lege“,   tento postup nie   je ale namieste v prípade,   ak   ide   o   rozhodnutia   a   postupy,   ktoré   sa   týkajú   základných   práv   a   slobôd (II. ÚS 50/01). Posledná veta čl. 46 ods. 2 ústavy túto skutočnosť výslovne potvrdzuje, keď uvádza: „Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“ Citovaná ústavná norma žiadnym spôsobom neustanovuje, v akom type súdneho konania a na základe akého návrhu majú súdy takéto rozhodnutia preskúmavať, a ani sa nezmieňuje o druhu rozhodnutí, ktoré by mohli byť (z tohto dôvodu) vylúčené zo súdneho preskúmavania, pretože smeruje výlučne k ich obsahovej stránke a jej prostredníctvom   k základným   právam a slobodám. V dôsledku   toho v prípade,   keď sa rozhodnutie, resp. postup orgánu verejnej správy (bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byť vylúčené.   Vylúčenie   takéhoto   rozhodnutia   zo   súdneho   preskúmavania   (v   správnom súdnictve) môže signalizovať porušenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa § 7 ods. 2 OSP v znení neskorších predpisov v občianskom súdnom konaní súdy   preskúmavajú   aj   zákonnosť   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   a   zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu   byť   práva,   právom   chránené   záujmy   alebo   povinnosti   fyzických   osôb   alebo právnických   osôb   priamo   dotknuté.   Postupom   správneho   orgánu   sa   rozumie   aj   jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods. 1 OSP a ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu alebo iným zásahom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 247 ods. 2 OSP pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Napokon podľa § 247 ods. 3 OSP predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

Podľa § 250t OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným   právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Podľa   §   73   ods.   1   zákona   č.   563/2009   Z.   z.   o   správe   daní   (daňový   poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov prvostupňový orgán môže rozhodnúť o odvolaní, ak mu v plnom rozsahu vyhovie. Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie.

Podľa   § 73 ods.   2   daňového poriadku   ak prvostupňový   orgán   o odvolaní podľa odseku 1 nerozhodne, postúpi odvolanie do 30 dní odo dňa začatia odvolacieho konania spolu   s   výsledkami   doplneného   daňového   konania   s   úplným   spisovým   materiálom a s predkladacou správou na rozhodnutie odvolaciemu orgánu; o takom postupe upovedomí daňový subjekt.

Uvádzané právne normy svedčia o tom, že na prieskum zákonnosti postupu daňového úradu,   ktorý   rozhodol   o podaniach   sťažovateliek   tak,   že   ich   odvolania   „považuje za nepodané“, je daná právomoc všeobecného súdu v správnom súdnictve podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Aj keď po formálnej stránke ide len o oznámenie daňového úradu   (ako   prvostupňového   daňového   orgánu)   právnemu   zástupcovi   sťažovateliek, materiálne vzaté, ide o procesné rozhodnutie daňového úradu nekonať o sťažovateľkami podaných odvolaniach. Takéto rozhodnutie je podľa názoru ústavného súdu spôsobilým predmetom ochrany poskytovanej správnym súdnictvom podľa § 247 a nasl. OSP, o čom svedčí   aj   judikatúra   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“), podľa ktorej „právomoc súdov v správnom súdnictve na preskúmanie rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa § 247 ods. 1 a nasl. O. s. p. je daná aj v prípade, ak v osobitnom zákone nie je výslovne uvedené, že takéto rozhodnutie je preskúmateľné súdom v správnom súdnictve. Súd v takýchto prípadoch skúma, či boli splnené podmienky ustanovenia § 244 ods. 3 O. s. p., či boli alebo mohli byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti priamo dotknuté.“ (rozsudok   najvyššieho   súdu   z 29.   apríla   2002,   sp.   zn. 6 Sž 196/01). Dokonca aj na fiktívne rozhodnutia podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   (zákon   o   slobode   informácií) v znení neskorších predpisov, u ktorých absentujú náležitosti rozhodnutia vymedzené § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, sa   vzťahuje   prieskumná   právomoc   všeobecných   súdov   v   správnom   súdnictve   (pozri R 45/2002).

Aj   v prípade,   že   by   bol   postup   daňového   úradu   vo   veci   odvolania   podaného proti jeho   rozhodnutiu   kvalifikovaný   len   ako   nečinnosť   orgánu   verejnej   správy,   boli sťažovateľky oprávnené domáhať sa postupom podľa § 250t OSP vyslovenia povinnosti orgánu   verejnej   správy   v správnom   súdnictve   vo   veci   o podaniach   sťažovateliek   konať (a rozhodnúť). Ak by sa totiž daňový úrad odmietol zaoberať odvolaniami napriek tomu, že podľa ich názoru boli podané riadne a včas, išlo by zo strany daňového úradu o protiprávne konanie orgánu daňového úradu, ktoré je nezákonnou nečinnosťou orgánu verejnej správy. V tejto súvislosti je možné zdôrazniť, že ak sťažovateľky v petite sťažnosti navrhujú, aby ústavný   súd   uložil   daňovému   úradu   povinnosť   prijať   jej   odvolania   z   29.   apríla   2014 a vybaviť ich, v podstate žiada, aby ústavný súd rozhodol vo veci, ktorá vzhľadom na už citované ustanovenie § 250t ods. 1 OSP patrí do právomoci všeobecného súdu.

Napokon, pokiaľ sťažovateľky samy v sťažnosti argumentujú, že nimi napádanými postupmi   daňového   úradu   došlo   k porušeniu   ich   základných   práv   a slobôd,   potom z právomoci   všeobecných   súdov   nemohol   byť   vylúčený   prieskum   zákonnosti   takéhoto postupu,   resp.   rozhodnutia   (čl.   46   ods.   2   ústavy).   Túto   právomoc   všeobecného   súdu nemožno   nahradiť   konaním   pred   ústavným   súdom. Ústavou   daná   právomoc   totiž neumožňuje   ústavnému   súdu   nahrádzať   rozhodovaciu   činnosť   (právomoc)   všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú,   aby si   sťažovatelia   ako   účastníci   konania zvolili   medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľom dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

V danom   prípade   preto   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   označený   postup (rozhodnutie) daňového úradu bolo možné preskúmať žalobou v správnom súdnictve, o jeho využití   sa   však   sťažovateľky   vôbec   nezmieňujú.   Vykonanie   ústavného   prieskumu namietaného postupu (rozhodnutia) daňového úradu by preto bolo v rozpore s princípom subsidiarity   zakotveným   v čl. 127   ods. 1   ústavy,   lebo   jeho   preskúmanie   patrilo do právomoci všeobecných súdov.

Na základe uvedeného považoval ústavný súd za potrebné sťažnosti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci na ich prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2014