znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 542/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., B., zastúpeného spoločnosťou JUDr. M. F., advokát s.   r.   o.,   B.,   v mene   ktorej   koná   konateľ   a   advokát   JUDr.   M.   F.,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 S 4/2011-24 z 21. februára 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžd/16/2012 zo 16. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra 2013 doručená sťažnosť M. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 S 4/2011-24 z 21. februára 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžd/16/2012 zo 16. októbra 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «... Rozhodnutím Okresného riaditeľstva PZ B., Okresný dopravný inšpektorát, Č. p.: ORP-P-1020/V-OBCP-2010, zo dňa 16. 09. 2010 bola sťažovateľovi uložená pokuta vo výške 200,- €, zákaz činnosti viesť motorové vozidlo po dobu 12 mesiacov a zároveň som bol   zaviazaný   uhradiť   trovy   konania   vo   výške   16,-   €.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal žalobca odvolanie z dôvodu nezákonnosti rozhodnutia, nakoľko sa priestupku, tak ako sa mu   kladie   za   vinu,   nedopustil.   Žalobca   namietal,   že   najskôr   sa   mu   kládlo   za   vinu prekročenie najvyššej povolenej rýchlosti spolu s požitím alkoholu pred jazdou. Napriek tomu, že podal odvolanie aj proti rozhodnutiu o zadržaní vodičského preukazu, odvolací orgán nepreskúmal riadne celý spisový materiál a konštatoval, že zo spisu vyplýva nielen požitie alkoholu, ale aj prekročenie maximálnej povolenej rýchlosti, pričom prekročenie rýchlosti   z   vyšetrovacieho   spisu   vôbec   nevplývalo.   Sťažovateľ   tak   v zmysle   príslušných ustanovení OSP podal žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Krajského riaditeľstva Policajného   zboru   v B.,   Krajský   dopravný   inšpektorát, B.   (ďalej   len   „žalovaný“   alebo „odvolací orgán“) zo dňa 29. 11. 2010, č. p.: KRP-P-100/DI-BCP-2010.

Konanie   začalo   podaním žaloby   na Krajský súd v   Bratislave,   ktorou   sa   žalobca domáhal   preskúmania   rozhodnutia   žalovaného   č.   p.   KRP-P100/DI-BCP-2010   zo   dňa 29. 11.   2010,   ktorým   žalovaný   zamietol   odvolanie   žalobcu   a   potvrdil   prvostupňové rozhodnutie   Okresného   dopravného   inšpektorátu   Okresného   riaditeľstva   PZ   B.   č. ORP- 1020/V-OBCP-2010 zo dňa 16. 09. 2010. Žaloba bola Krajskému súdu doručená dňa 11. 01. 2011. Rozsudkom zo dňa 21. 02. 2012 Krajský súd v Bratislave rozhodol, že žalobu zamieta.

Po podaní odvolania proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 S 4/2011 rozhodol odvolací súd rozsudkom zo dňa 16. 10. 2012 tak, že uvedený rozsudok potvrdil ako vecne správny a v súlade so zákonom.

Najvyšší súd SR, tento krát ako dovolací súd, uznesením sp. zn. 1 Sdo/26/2013 zo dňa 29. 5. 2013 rozhodol, že konanie zastavuje. Uvedené uznesenie bolo žalobcovi doručené 09. 07. 2013.

Nakoľko žalobca vyčerpal všetky právne prostriedky na ochranu svojich základných práv a slobôd a ochrany týchto práv sa mu nedostalo na žiadnom štátnom orgáne, podáva túto ústavnú sťažnosť v zákonom stanovenej lehote dvoch mesiacov odo dňa doručenia rozhodnutia,   proti   ktorému   už   nie   sú   prípustné   iné   opravné   prostriedky.   Vychádzajúc z judikatúry Ústavného súdu SR považujeme túto lehotu za zachovanú.

Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. 11. 2011, sp. zn. IV. ÚS 481/2011-19:

V prípadoch,   ak sťažovateľ uplatni mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), spôsobilý   zabezpečiť   ochranu   jeho práv,   avšak   najvyšší   súd ho následne odmietne   ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). To však platí,   len   pokiaľ   je   sťažnosť   uplatnená   na   ústavnom   súde   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.

Máme za to, postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „Krajský súd“) ako i Najvyššieho súdu SR, ako odvolacieho súdu (ďalej len „Najvyšší súd“), bolo porušené žalobcovo právo na súdnu a inú právnu ochranu.

Krajský súd sa nezaoberal námietkami žalobcu, ktorými poukazoval na nesprávny postup   žalovaného.   Už   v   samotnom   odvolaní   proti   rozhodnutiu   žalovaného   žalobca namietal, že vykonaná skúška alkoholu vdychu žalobcu nie je jeho. Žalovaný rovnako ako súd   žiadnym   spôsobom   nepreveril,   či   uvedený   výpis   zo   zariadenia   je   žalobcov   a   to   aj s poukazom   na   čas   vykonania   skúšky   a   to   napriek   tomu,   že   súd   priamo   v   rozhodnutí konštatuje, že žalovaný (a rovnako tak aj súd, ktorý preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu) je povinný vykonať všetky dôkazy svedčiace proti žalobcovi ako aj v jeho prospech...

Pokiaľ   ide   o   špekulatívne   tvrdenie,   že   dôkazy   o   nameranej   rýchlosti   boli neupotrebiteľné v spise sa mal nachádzať o tom doklad. Nie je zrejmé, prečo boli tieto dôkazy   neupotrebiteľné.   Je   bežnou   praxou,   že   fotodokumentáciu   motorového   vozidla   je možné   vykonať   aj   vo   veľkej   rýchlosti   a   vo   veľkej   vzdialenosti.   Samotnou   podstatou prístrojov na meranie rýchlosti motorových vozidiel je tá, aby bolo možné túto rýchlosť zmerať   aj   pri   vysokej   rýchlosti.   Zo   spisu   nie   je   zrejmé,   ako   bola   nameraná   rýchlosť o 59 km/h vyššia, akým prístrojom. Hliadka mala možnosť zastaviť žalobcu na diaľnici, pokiaľ   mali   za   to,   že   prekročil   maximálnu   povolenú   rýchlosť.   Žalobcu   zastavili   až v podzemnom   parkovisku   obchodného   domu.   Nakoľko   žalobca   namietal   dôkazy nachádzajúce sa v spise, žalovaný sa nimi mal zaoberať...»

Sťažovateľ   vo   veci   samej   navrhuje,   aby   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sžd/16/2012 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 S 4/2011 a vrátil vec na ďalšie konanie podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy SR.

V konaní si uplatňujeme náhradu trov konania vo výške 275,94 € za 2 úkony právnej pomoci: 1/prevzatie a príprava dňa 30. 08. 2013, 2/ ústavná sťažnosť 02. 09. 2013 v zmysle § 11   ods.   3   vyhlášky   655/2004   Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   (jeden   úkon právnej pomoci 130,16 € + 7,81 € režijný paušál) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 3 S 4/2011-24 z 21. februára 2012 a (potvrdzujúcim) rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžd/16/2012 zo 16. októbra 2012.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

1. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu č. k. 3 S 4/2011-24 z 21. februára 2012, preskúmaniu   ústavnosti   tohto   rozhodnutia   ústavným   súdom   bráni   princíp   subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol najvyšší súd, ktorý napadnutý rozsudok krajského súdu preskúmal v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžd/16/2012. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2.   Jednou   zo   základných   podmienok   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej podanie   v   lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde.   Táto   lehota   je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde).   V   prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Sťažovateľ   tvrdí,   že „nakoľko...   vyčerpal   všetky   právne   prostriedky   na   ochranu svojich   základných   práv   a   slobôd a ochrany týchto   práv sa   mu   nedostalo   na žiadnom štátnom orgáne, podáva túto ústavnú sťažnosť v zákonom stanovenej lehote dvoch mesiacov odo   dňa   doručenia   rozhodnutia,   proti   ktorému   už   nie   sú   prípustné   iné   opravné prostriedky“.

Opravný   prostriedok   v   správnom   súdnictve   je   prípustný   len   vtedy,   ak   je   to ustanovené v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (IV. ÚS 208/08).

Ústavný   súd   nesúhlasí   s názorom   sťažovateľa,   že   „opravný   prostriedok“   proti rozsudku   najvyššieho   súdu   (rozhodujúceho   ako   súdu   odvolacieho,   pozn.) sp. zn. 1 Sžd/16/2012 zo 16. októbra 2012 musel podať z dôvodu, aby vyčerpal všetky jemu dostupné opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv poskytuje, pretože z ustanovenia § 246c ods. 1 tretej vety Občianskeho súdneho poriadku jednoznačne vyplýva, že: „Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný“; to napokon potvrdzuje aj ustálená prax najvyššieho súdu.

Uvedená skutočnosť musela byť kvalifikovanému právnemu zástupcovi sťažovateľa, ktorý ho zastupoval (už) počas trvania konania pred správnymi súdmi, známa, avšak napriek tomu 8. januára 2013 podal v mene svojho klienta proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu „opravný prostriedok“, ktorým sa domáhal, „aby Najvyšší súd Slovenskej republiky konal ako súd dovolací a aby napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zrušil ako vecne nesprávne“.

Ústavný   súd   zistil,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Sžd/16/2012 zo 16. októbra 2012 nadobudol právoplatnosť 6. decembra 2012.

Ani   pri   rešpektovaní   materiálneho   prístupu   k   ochrane   základných   práv   a   slobôd zásadne nemožno v rozpore so zákonom korigovať nesprávny postup sťažovateľa, ktorý uplatnil pri ochrane svojich práv garantovaných ústavou (IV. ÚS 306/2010).

Vzhľadom na to, že predmetná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 9. septembra 2013, teda zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd ju v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uvedeným rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

3. Okrem toho ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť mohla byť odmietnutá aj pre nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí.   Sťažovateľ   je   v   konaní   zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Sťažnosť aj napriek tomu nemala všetky potrebné obsahové náležitosti. V petite sťažnosti sa vôbec neuvádza, porušenie akých základných práv sťažovateľ namieta; vyplýva to len z názvu a obsahu sťažnosti. V názve sťažnosti sa uvádza, že sťažovateľ okrem základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namieta aj porušenie čl. 36 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, avšak v tomto článku základné práva upravené nie sú. V petite sťažnosti chýbajú presné dátumy rozsudkov, ktoré sťažovateľ navrhuje zrušiť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013