znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 542/2012-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. K., B., zastúpenej advokátom JUDr. L. S., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   na   právnu   pomoc   podľa   čl.   47   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky, práva neodňať ju zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a na verejné prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov a v   jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   práva   na   rešpektovanie   súkromného   a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a   práva   na účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 20 C/146/2010   a   jeho   rozsudkom   z   11.   januára   2012   a   jeho   uzneseniami z 10. januára 2011 a 23. februára 2011 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 319/2011 a jeho uznesením z 19. augusta 2011 a v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co/196/2012 a jeho uznesením z 31. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. S. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2012 faxom a 8. októbra 2012 poštou doručená sťažnosť Ing. S. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, nebyť odňatá svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru   a   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru   postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C/146/2010 a jeho rozsudkom z 11. januára 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a jeho uzneseniami   z   10.   januára   2011   a   23.   februára   2011   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 319/2011 a jeho uznesením   z   19.   augusta   2011   a   v   konaní   vedenom   pod sp. zn.   3   Co/196/2012   a   jeho uznesením z 31. mája 2012.

Zo   sťažnosti   a z   k   nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa na okresnom   súde   návrhom   z   21.   novembra   2010   domáhala,   aby   okresný   súd   zmenil rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   17   Nc   66/01   zo   14.   júna   2005,   ktorý   bol   potvrdený rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   11   CoP   132/2008   z   25.   novembra   2008.   Týmito rozsudkami bol maloletý syn zverený do výchovy otca a sťažovateľka ako matka dieťaťa bola zaviazaná platiť výživné na syna v sume 1 800 Sk (59,75 €) a na plnoletú dcéru v sume 3 000 Sk (99,58 €) počínajúc od 08. septembra 2002.

Svoj návrh odôvodnila tým, že jej majetkové pomery boli zmenené, a preto žiadala aby okresný súd ju zaviazal platiť výživné na plnoletú dcéru vo výške 30 % zo sumy životného   minima   s   odkladom   platenia   výživného   do   času   nadobudnutia   právoplatnosti a účinnosti rozhodnutia Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 14 C 85/2008 o vyporiadanie bezpodielového   vlastníctva   manželov   a   s   povolením   splácania   zmiešaného   výživného v splátkach vo výške 10 € mesačne spolu s bežným výživným.

Okresný súd rozhodol o návrhoch sťažovateľky na úpravu výživného na maloletého syna a plnoletú dcéru tak, že ich rozsudkom sp. zn. 20 C/146/2010 z 11. januára 2012 zamietol. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením sp. zn. 3 Co 196/2012 z 31. mája 2012 rozhodol tak, že zmenu návrhu spočívajúcu v jeho rozšírení o eventuálny petit   týkajúci   sa   zrušenia   vyživovacej   povinnosti   sťažovateľky   s   účinnosťou   od 7. júna 2004,   prípadne   zníženia   vyživovacej   povinnosti   na   sumu   30   %   životného   minima od 18. marca 2007 nepripustil   a súčasne napadnutý   rozsudok   súdu   prvého stupňa zrušil a konanie zastavil.

Tomuto   konaniu   predchádzali   rozhodnutia   Okresného   súdu   Bratislava   V sp. zn. 17 Nc   66/01   zo   14.   júna   2005   a   krajského   súdu   sp.   zn.   11   CoP/132/2008 z 25. novembra 2008 v konaní vo veci výkonu práv a povinností k deťom, ktoré nadobudli právoplatnosť po oprave 27. decembra 2010. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza, že táto právoplatnosť bola okresným súdom vyznačená nesprávne a vo veci nebolo vydané žiadne opravné uznesenie.

Obdobne sťažovateľka poukazuje na ďalšie procesné pochybenia okresného súdu, a to že jej návrh na úpravu výživného a nariadenie predbežného opatrenia z decembra 2010 boli zapísané nie do oddelenia „P“, ale do oddelenia „ C“ v rozpore s aktuálnym rozvrhom práce okresného súdu na rok 2010.

Uznesením   sp.   zn.   20   C   146/2010   z   23.   februára   2011   okresný   súd   návrh sťažovateľky   na   predbežné   opatrenie   vo   veci   zamietol   bez   vykonania   akéhokoľvek dokazovania (teda postupom nezlučiteľným s ústavou), a následne tak urobil aj krajský súd, ktorý napadnuté rozhodnutie okresného súdu uznesením sp. zn. 9 Co 319/2011 z 19. augusta 2011 potvrdil.

S   uvedenými   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   sťažovateľka   nesúhlasí,   pretože osvedčila svoje majetkové pomery, z ktorých vyplýva, že sa nachádza v stave hmotnej núdze   a   pre   svoj   zdravotný   stav   nie   je   spôsobilá   byť   zárobkovo   činná,   jej   príjmy nepostačujú ani na uspokojenie základných životných potrieb a okresný súd mal jej návrhu vyhovieť.

Okrem toho sťažovateľka v sťažnosti namieta nesprávny procesný postup krajského súdu a tiež okresného súdu, ktoré vyniesli svoje rozhodnutia v roku 2012 na pojednávaniach bez jej prítomnosti (napriek jej preukázateľnému ospravedlneniu a jej žiadosti o odročenie pojednávania).   Okrem   toho   jej   okresný   súd   nedoručoval   písomnosti   od   protistrany na vyjadrenie, okresný súd prehliadol aj nedostatky splnomocnenia pre právneho zástupcu, keďže nebolo podpísané plnoletou oprávnenou osobou, ale iba jej otcom a podobne.

Sťažovateľka   tvrdí,   že „v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   v   ktorom   nebola sťažovateľka zastúpená advokátom, jej nebola poskytnutá zodpovedajúca právna pomoc za podmienok stanovených zákonom, počínajúc splnením poučovacej povinnosti (§ 5 OSP), a nekončiac v čase prvostupňového rozhodnutia poučením o možnosti rozhodnúť aj v jej neprítomnosti,   čím   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   na   prejednanie   veci   za prítomností sťažovateľky...

Konanie   o   súdnom   poplatku   vo   veci   návrhu   samotného   pred   právoplatným rozhodnutím o návrhu sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia vo veci je zo strany   sťažovateľky   v tejto sťažnosti   namietané   ako   obštrukcia so strany   súdu   a s tým súvisiace   niekoľkomesačné   prieťahy   v   súdnom   konaní   vo   veci.   Návrh   na   predbežné opatrenie sťažovateľka súdu doručuje dňa 10. 12. 2010 - rozhodnutie súdu vo tejto veci nadobúda právoplatnosť - dňa 20. 09. 2011 - čiže takmer až o 10 (desať!) mesiacov... V uvedenom kontexte máme zato, že v príčinných súvislostiach prišlo k porušeniu základných ľudských práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1) a Čl. 48 ods. 2) Ústavy..., ako aj k porušeniu čl. 6 ods. 1) a článku 8 Európskeho Dohovoru...

V   daných   súvislostiach   nie   nezaujímavou   je   skutočnosť,   že   do   právoplatnosti rozhodnutia vo veci boli 3 (traja) zákonní sudcovia...

Zápis   návrhu   podaného   sťažovateľkou   do   oddelenia   a/alebo   zmeny   sudcu   neboli vykonaná v súlade s pravidlami určovania zákonného sudcu súdom (najmä bodov 1. 2, 8, 13, 18, 32) a/alebo Rozvrhom práce súdu.“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje tiež na to, že „má platiť výživné na plnoletú dcéru, ktorej hmotná a životná úroveň - a to tiež a najmä vďaka prispeniu sťažovateľky - vysoko prevyšuje   tú,   jej   matky...   Súd   pochybením   obchádza   ustanovenia   zákona   nemožnosti vynesenia rozsudku odporujúcom dobrým mravom a stanovuje sťažovateľke nachádzajúcej sa v hmotnej núdzi, aby táto zo svojho preukázateľne jediného príjmu sťažovateľky - aby táto   zo   svojho   invalidného   dôchodku   vo   výške   141,60   Euro,   mesačne   platila   dávky výživného vo výške 99,58 Eur oprávnenej, ktorej majetkové pomery a životná úroveň sú viac ako dobré a vysoké!...“.

Sťažovateľka zastáva názor, že „procesnými pochybeniami súd odvolací, ako i súd prvostupňový, sťažovateľke ako účastníčke konania odňali možnosť konať pred súdom“, a podľa   nej   bolo   porušené   jej   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého „rozhodnutie   sudu   musí   byť   vyhlásené   verejne.   Súdy   svojimi   procesnými   pochybeniami sťažovateľke neumožnili prístup na súd, prítomnosť na konaní v dôsledku čoho nemohla uplatniť ani svoje právo, rovnosť zbraní a právo na kontradiktórne konanie, ani právo na odôvodnený rozsudok, právo byť prítomná na verejnom vyhlásení rozhodnutí.

Krajský súd v Bratislave svojim uznesením zo dňa 31. 05. 2012 č. k. 3 Co/196/2012- 280, rozhodol síce o zrušení napadnutého rozsudku Okresného súdu Bratislava 2 zo dňa 11. 01. 2012 č. k. 20 C/146/2010-244, ktorým bol návrh zamietnutý, ale súčasne paradoxne konanie zastavuje.

Oba   súdy   zákon   nesprávne   interpretovali   a   aplikovali,   procesné   pochybili, navrhovateľke ako účastníčke konania odňali možnosť konať pred súdom.“.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podrobne zaujíma stanovisko k záverom všeobecných súdov   a   na   základe   obšírnej   argumentácie   k   ich   procesným   pochybeniam   tvrdí,   že „vyčerpala všetky dostupné riadne právne prostriedky procesnej ochrany“, a tiež vyslovuje názor, že „niet v SR iného súdu, ktorý by chránil sťažovateľkine základné právo alebo slobodu“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal takýto nález:„1.   Právo   sťažovateľky   na   právnu   pomoc   v   konaní   pred   súdmi,   právo,   na prerokovanie   jej   veci   v   jej   prítomnosti   ako   aj   právo   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky garantované č. 46 ods. 1 Ústavy..., ako aj právo   na   právnu   pomoc   v   konaní   pred   súdmi,   inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za   podmienok   ustanovených   zákonom garantované   čl.   47   ods.   2   Ústavy...,   ako   aj   právo   neodňať   ju   zákonnému   sudcovi garantované čl. 48 ods. 1 ako aj právo, aby sa jej vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom garantované   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   ako   aj   právo   na   spravodlivé prejednanie   jej   veci   pred   nestranným   a   nezávislým   súdom   garantované   čl.   6   ods.   1 Európskeho dohovoru..., ako aj právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností garantované   čl.   13   Európskeho   dohovoru...,   ako   aj   právo   na   rešpektovanie   svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie... garantované čl. 8 Európskeho dohovoru... postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní pod sp. zn. 20 C 146/2010, rozsudkom zo dňa 11. 01. 2012 č. k. 20 C/146/2010-244, uznesením zo dňa 23. 02. 2011 č. k. 20 C 146/2010-113, uznesením zo dňa 10. 01. 2011 č. k. 20 C/146/2010-54 a postupom Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 9 Co 319/2011, a sp. zn. 3 Co 196/2012, uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. 05. 2012 č. k. 3 Co 196/2012-280, uznesením Krajského súdu Bratislava zo dňa 19. 08. 2011 č. k. 9 Co 3 19/2011-210 porušené bolo.

2. Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. 05. 2012 č. k. 3 Co 196/2012-280 a rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 11.01. 2012 č. k. 20 C/146/2010-244 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ing. S. K. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie: v sume 32 000 EUR..., ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a v sume 28 000 EUR..., ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ing. S. K. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 EUR...“.

Okrem toho sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Odkladá vykonateľnosť rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 14. 06. 2005 č. k. 17 Nc 66/01-761 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dna 25. 11.   2008   č.   k.   11   CoP   132/2008-78a-79,   do   právoplatného   rozhodnutia   vo   veci sp. zn. 20 C 146/2010 Okresného súdu Bratislava II.

2. Nariaďuje vydanie dočasného opatrenia a to tak, že prikáže sťažovateľke uhrádzať oprávnenej M. K... výživné v sume 30% zo sumy životného minima, vždy k 15-dňu v mesiaci na adresu trvalého bydliska oprávnenej, počnúc dňom právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, nebyť   odňatá   svojmu   zákonnému   sudcovi   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   na   verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl.   8   ods.   1   dohovoru   a   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C/146/2010 a jeho rozsudkom z 11. januára 2012 a jeho uzneseniami z 10. januára 2011 a 23. februára 2011 a postupom krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Co   319/2011   a   jeho   uznesením z 19. augusta   2011   a   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Co/196/2012   a   jeho   uznesením z 31. mája 2012. Podľa jej názoru v týchto konaniach jej v konečnom dôsledku bola odňatá možnosť konať pred súdom a v jej veci rozhodovali nezákonní sudcovia, ktorí boli určení v rozpore s platným rozvrhom práce okresného súdu.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky preskúmal opodstatnenosť predloženej sťažnosti v naznačenom smere a zistil, že na prerokovanie jej sťažnosti nemá právomoc.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, a je preto podmienený tým, že zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   konanie   všeobecného   súdu   nie   je   napraviteľné   účinným procesným   prostriedkom   alebo postupom   nadriadeného alebo inštančne   vyššieho stupňa všeobecného súdu.

1. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu, pretože na základe podaného odvolania to patrilo do právomoci krajského súdu. Z obsahu sťažnosti a vyžiadaného spisu vyplýva, že sťažovateľka proti (v sťažnosti) namietanému postupu a napadnutému rozsudku okresného súdu sp. zn. 20 C 146/2010 z 11. januára 2012 podala riadny opravný prostriedok – odvolanie z 5. marca 2012, o ktorom rozhodol krajský súd.   Ústavný   súd   preto   nemá   právomoc   na   konanie   o   tej   časti   sťažnosti,   v   ktorej sťažovateľka namieta porušenie práv predmetným rozsudkom okresného súdu.

Sťažnosť preto v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci (obdobne napr. III. ÚS 109/2010).

2.   Obdobne ústavný   súd   odmietol   i   časť   sťažnosti   sťažovateľky,   ktorou   namieta postup a uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Co/196/2012 z 31. mája 2012. Sťažovateľka vidí   porušenie   svojich   práv   najmä   v   tom,   že   krajský   súd   rozhodol   o   jej   odvolaní   bez nariadenia pojednávania a v jej neprítomnosti, čím malo dôjsť k odňatiu jej možnosti konať pred súdom.

Ústavný súd z predložených príloh zistil, že sťažovateľka pred doručením sťažnosti ústavnému   súdu   podala   predtým   30.   augusta   2012   aj   dovolanie   na   Najvyššom   súde Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   hoci   jej   podanie   neobsahovalo   všetky náležitosti   stanovené   procesným   kódexom   a   okresný   súd   ju   uznesením   vyzval na odstránenie nedostatkov uznesením z 25. septembra 2012.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (II.   ÚS   102/04,   III.   ÚS   302/08, IV. ÚS 309/08, III. ÚS 50/2010, IV. ÚS 39/2011) odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci a pod.) s cieľom   zabezpečenia   spravodlivej   ochrany   jeho   práv   a   právom   chránených   záujmov. Z obdobných právnych názorov vychádza aj judikatúra najvyššieho súdu (napr. rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 102/01, sp. zn. 2 Cdo 13/2004 a sp. zn. 1 Obdo V 76/2006).

Keďže   v   sťažnosti   tvrdený   dôvod   (odňatá   možnosť   konať   pred   súdom)   je   aj dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“); (k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. III. ÚS 88/02, I. ÚS 61/07, I. ÚS 244/07, III. ÚS 26/09, III. ÚS 109/2010) a dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred   súdom,   a   okrem   toho   dovolací   súd   má   vždy   povinnosť   prihliadnuť   na   prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP a popri skúmaní podmienok prípustnosti podľa § 238 a § 239 OSP sa vždy zaoberá aj prípadnou prípustnosťou dovolania z dôvodu závažných procesných vád konania vymenovaných v § 237 OSP (obdobne napr. I. ÚS 136/08), ústavný súd konštatuje, že nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   vlastnými dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napr. IV. ÚS 49/05, II. ÚS 73/05, I. ÚS 79/07).

Dovolanie   z   dôvodu   uvedeného   v   §   237   písm.   f)   OSP   (postupom   súdu   bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom) ústavný súd považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a opierajúc sa aj o stabilizovanú judikatúru najvyššieho súdu tiež ďalších sťažovateľkou označených práv, ktorých   porušenie namieta (obdobne napr. IV. ÚS 220/2010. IV. ÚS 39/2011 a podobne).

Aj   námietka sťažovateľky, že v   jej veci   rozhodovali   nezákonní sudcovia,   je tiež zákonom (procesným kódexom) ustanoveným dôvodom na podanie dovolania podľa § 237 písm. g) OSP a prípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku vylučuje právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy (obdobne napr. III. ÚS 207/09).

Právomoc   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   rozhodnúť   o   námietkach sťažovateľky v dovolaní založených na rovnakej argumentácii, že jej bola odvolacím súdom odňatá „možnosť konať pred   súdom“,   uplatnenej aj v sťažnosti   adresovanej   ústavnému súdu, vzhľadom na princíp subsidiarity vylučuje, aby o nej rozhodoval súčasne aj ústavný súd. Ústava ani zákon o ústavnom súde (§ 53 ods. 1) nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušení základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods.   1   ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých   účastníkovi   dostupných a účinných   prostriedkov   nápravy   ešte   predtým,   ako   sa   obráti   na   ústavný   súd   (obdobne IV. ÚS 163/09).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny prostriedok na   ochranu   svojich   práv,   o   ktorom   je   oprávnený   rozhodnúť   najvyšší   súd,   čo   vylučuje právomoc ústavného súdu. Opierajúc sa o citované ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci   (m.   m.   IV.   ÚS   177/05,   IV.   ÚS   324/08,   II.   ÚS   189/08,   I.   ÚS   194/2010, III. ÚS 218/2010).

3. Tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom a napadnutými   rozhodnutiami   okresného   súdu   z   11.   januára   2012   a   krajského   súdu z 31. mája 2012, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05, III. ÚS 406/2012).

Ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   v   prípadoch,   keď   sa   ňou   namieta   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do   základných   práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že namietané konanie bolo už právoplatne skončené (sťažovateľke bolo doručené rozhodnutie krajského súdu 30. júla 2012), preto v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   1.   októbra   2012   už   objektívne   nemohlo dochádzať   k   porušovaniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu (ale i okresného súdu), čím je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

4.   Vychádzajúc   z   petitu   sťažnosti   jej   predmetom   je   aj   sťažovateľkou   namietané porušenie jej základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru uznesením okresného súdu   sp.   zn.   20   C/146/2010   z   10.   januára   2011   (ktorým   iba   vyzval   sťažovateľku na odstránenie nedostatkov jej podania z 9. decembra 2010) a uznesením okresného súdu sp. zn.   20   C/146/2010   z   23.   februára   2011,   ktorým   zamietol   jej   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia, a uznesením krajského súdu z 19. augusta 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co/196/2012, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 9 Co 319/2011   z   19.   augusta   2011   v   spojení   s   rozhodnutím   okresného   súdu sp. zn. 20 C/146/2010 z 23. februára 2011 nadobudlo právoplatnosť 20. septembra 2011 a sťažnosť   na   porušenie   označených   práv   sťažovateľky   bola   doručená   ústavnému   súdu až 1. októbra 2012.

Z uvedeného vyplýva, že od 20. septembra 2011 do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu   (1.   október   2012)   sťažovateľke   nepochybne   uplynula   lehota   na   podanie   sťažnosti podľa   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   (obdobne   napr.   II.   ÚS   551/2011, III. ÚS 34/2012).   Sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti   preto   ústavný   súd   odmietol   ako podanú oneskorene.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2012