znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 542/2011-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   februára   2012 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť M. D., Č., zastúpenej advokátom JUDr. L. Š., Č., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 94/2010 (pôvodne vedenom pod sp.   zn.   7   C   885/1988) v období   po   nadobudnutí   právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 173/05-28 zo 6. septembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 94/2010 (pôvodne vedenom pod sp.   zn.   7   C   885/1988) v období   po   nadobudnutí   právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 173/05-28 zo 6. septembra 2005   p o r u š e n é   b o l o.

2. M. D. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (tisícpäťsto eur), ktoré   j e   Okresný   súd   Čadca   p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný   súd   Čadca j e   p o v i n n ý   uhradiť   M.   D.   trovy   konania   v sume 306,34   €   (slovom   tristošesť   eur   a tridsaťštyri   centov)   na účet   jej   advokáta JUDr. L. Š., Č., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra 2011   doručená   sťažnosť   M.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 94/2010 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 7 C 885/1988).

Ako zo sťažnosti vyplýva, proti sťažovateľke je na okresnom súde vedené   súdne konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré aj napriek viacerým meritórnym rozhodnutiam okresného súdu vydaným vo veci trvá už viac ako 23 rokov, a to najmä z dôvodu následného zrušovania prvostupňových rozsudkov súdmi vyššieho stupňa (predovšetkým najvyšším súdom ako súdom dovolacím), pretože všeobecnými súdmi nebola sťažovateľke ani raz priznaná primeraná náhrada za stratu jej spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnostiam.

Sťažovateľka ústavný súd žiadala, aby vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € ako náhradu nemajetkovej ujmy a priznal jej aj náhradu trov konania na účet jej právneho zástupcu.

Ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   prijal   sťažnosť   na   ďalšie   konanie uznesením   č.   k.   III.   ÚS   542/2011-12   z 13.   decembra   2011.   Prihliadajúc   súčasne na skutočnosť,   že   ústavný   súd   už nálezom   č.   k.   IV.   ÚS   173/05-28   zo   6.   septembra   2005 vyslovil porušenie sťažovateľkou označených základných práv a slobôd, okresnému súdu prikázal vo veci konať a sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk, predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   môže   byť   len obdobie   po   právoplatnosti uvedeného nálezu ústavného súdu, t. j. obdobie po 24. októbri 2005.

Okresný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   podal   k doručenej   sťažnosti stanovisko,   v ktorom   okrem   iného   poukázal   na   opakované   nariadenie   znaleckého dokazovania vo veci, ako aj na viaceré meritórne rozhodnutia okresného súdu, ktoré však boli na základe podaných odvolaní, resp. dovolaní účastníkov konania viackrát zrušené. K posudzovanému obdobiu sťažovateľkou namietaných zbytočných prieťahov okresný súd uviedol:

„Dňa 12. 4. 2005 bol spis pridelený na ďalšie konanie Mgr. M. Š., ktorý vo veci rozhodol   dňa   5.   6.   2006   (čl.   624),   taktiež   bolo   podané   odvolanie,   KS   Žilina   rozsudok potvrdil. Bolo podané dovolanie (čl. 676), NS SR rozsudok KS i OS zrušil.

Dňa 2. 8. 2010 bol spis z dôvodu dlhodobej PN Mgr. Š. pridelený na konanie JUDr. V. Dňa 22. 8. 2011 bol spis z dôvodu dlhodobej PN pridelený na ďalšie konanie Mgr. J. Konštatujem, že vo veci boli spôsobené prieťahy v konaní, ku ktorým však prispeli i samotní účastníci podávaním odvolaní proti rozhodnutiam súdu, spis bol viackrát zasielaný na krajský súd, NS SR. Vo veci bolo viackrát nariaďované znalecké dokazovanie, čo tiež prispelo k prieťahom v konaní.“

Sťažovateľka sa k stanovisku okresného súdu, ktoré jej bolo zaslané písomne, v čase rozhodovania ústavného súdu nevyjadrila.

Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, keďže sťažovateľka priamo v sťažnosti a okresný súd vo svojom vyjadrení z 26. januára 2012 oznámili, že súhlasia s upustením od ústneho pojednávania, resp. že na jeho vykonaní netrvajú. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom sťažnosti a nadväzujúcich vyjadrení účastníkov konania, ako aj s obsahom vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 14 C/94/2010 dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 14 C/94/2010 (predtým sp. zn. 7 C 885/1988), ktorý   bol   daný   na   nahliadnutie   ústavnému   súdu,   boli   zistené   tieto   podstatné   úkony okresného súdu a sťažovateľky vykonané v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 173/05-28 zo 6. septembra 2005, t. j. po 24. októbri 2005:

Dňa 9. januára 2006 zákonný sudca určený opatrením predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr. 501/05 z 8. apríla 2005 určil termín pojednávania na 10. marec 2006, ktoré však bolo   odročené   pre   neprítomnosť   účastníkov   konania   a žiadosť   právneho   zástupcu sťažovateľky o odročenie pojednávania pre jeho práceneschopnosť. Aj nadväzne nariadený termín pojednávania na 21. apríl 2006 bol odročený z dôvodu žiadosti právneho zástupcu sťažovateľky o jeho odročenie.

Okresný   súd   listom   z 21.   apríla   2006   vyzval   ustanoveného   znalca   na   doplnenie znaleckého posudku, ktoré jej bolo vykonané písomne predloženým doplnením z 1. júna 2006. Okresný súd vykonal vo veci 2. júna 2006 pojednávanie za účasti právnych zástupcov účastníkov konania, sťažovateľky a ustanoveného znalca. Dňa 5. júna 2006 bol vo veci vyhlásený   okresným   súdom   rozsudok,   ktorého   písomné   vyhotovenie   však   bolo   zaslané účastníkom konania až 11. januára 2007. Navrhovatelia podali 30. januára 2007 odvolanie vo výroku o náhrade trov konania a sťažovateľka podala 9. februára 2007 odvolanie proti celému rozsudku okresného súdu.

Spis   okresného   súdu   bol   spolu   s podanými   odvolaniami   účastníkov   konania predložený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) 13. marca 2007. Krajský súd vo   veci   vykonal   úkony   spočívajúce   v doručení   podaných   odvolaní   na   vyjadrenie protistranám v konaní, ako aj úkony smerujúce k vyrubeniu súdnych poplatkov za podané odvolania. Následne krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co/85/2007 z 9. júla 2007 rozhodol aj o žiadosti sťažovateľky o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov tak, že oslobodenie od   súdnych   poplatkov   jej   bolo   priznané v rozsahu   50   %.   Po   pojednávaní   vykonanom 29.   januára   2008   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   5   Co/85/2007-669   tak,   že   ho v celom rozsahu potvrdil. Spis okresného súdu bol vrátený 24. apríla 2008, pričom okresný súd hneď 30. apríla 2008 vydal pokyn na doručenie rozsudku odvolacieho súdu právnym zástupcom   účastníkov   konania   a 18.   júna   2008   vyzval   znalca   na   doplnenie   dokladov k podanému vyúčtovaniu uplatnenej odmeny a náhrady hotových výdavkov znalca.

Sťažovateľka   13.   júna   2008   doručila   okresnému   súdu   dovolanie   proti   rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co/85/2007-669 z 29. januára 2008. Okresný súd 3. júla 2008 vyzval sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   podané   dovolanie   v sume   14   050   Sk a súčasne uznesením č. k. 7 C/885/1988-688 z 3. júla 2008 rozhodol o priznaní znalečného. Podaním doručeným okresnému súdu 5. augusta 2008 sťažovateľka požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov za podané dovolanie a súčasne sa odvolala proti uzneseniu okresného súdu č. k. 7 C/885/1988-688 z 3. júla 2008. Okresný súd výzvou z 9. septembra 2008 vyzval sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   v sume   11   785   Sk   s odôvodnením,   že predchádzajúca   výška   súdneho   poplatku   za   podané   dovolanie   nebola   určená   správne. Sťažovateľka 26. septembra 2008 opätovne požiadala o priznanie oslobodenia od súdneho poplatku   za   ňou   podané   dovolanie.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   7   C   885/1988-714 z 22. októbra 2008 priznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov za dovolanie vo výške ¾-ín.

Spis   bol   spolu   s podaným   dovolaním   sťažovateľky   okresným   súdom   predložený Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   1.   decembra   2008. Najvyšší   súd   o podanom   dovolaní   rozhodol   uznesením   č.   k.   1   Cdo   167/2008-724 z 28. augusta 2009 tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol okresnému súdu vrátený 12. októbra 2009. Po doručení označeného uznesenia najvyššieho súdu   účastníkom   konania bol spis predložený krajskému súdu   4.   decembra 2009.   Krajský   súd   uznesením   z 22.   júna   2010   zrušil   rozsudok   okresného   súdu   č.   k. 7   C/885/1988-624   z 5.   júna   2006   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Spis   bol   vrátený okresnému súdu 2. augusta 2010 a elektronickou podateľňou mu bola pridelená nová sp. zn. 14   C/94/2010,   pričom   súčasne   bola   vec   pridelená   novej   zákonnej   sudkyni (JUDr. J. V.).

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   14   C/94/2010-755   z 20.   augusta   2010   vyzval sťažovateľku na odstránenie nedostatkov ústneho podania jej právneho zástupcu urobeného na pojednávaní ešte 2. júna 2006 a súčasne v priebehu augusta 2010 zaslal viacero výziev účastníkom   konania,   resp.   vybraným   štátnym   orgánom   a iným   právnickým   osobám   pre účely zabezpečenia dôkazov pre konanie a rozhodnutie súdu vo veci. Okresný súd urgoval právnych   zástupcov   účastníkov   konania,   aby   odpovedali   na   ním   zaslané   výzvy,   a to písomnými urgenciami z 24. septembra 2010. Dňa 10. novembra 2010 zákonná sudkyňa úradným záznamom opísala svoje zistenia z pripojených dedičských spisov týkajúcich sa veci a nadväzne na to 16. novembra 2011 vydala pokyn na vyrubenie súdneho poplatku za vzájomný návrh urobený sťažovateľkou, pričom súčasne nariadila termín pojednávania na 7. január 2011.

Pojednávanie   nariadené   na   7.   január   2011   nebolo   vykonané   s poukazom na nesplnenie podmienok podľa § 101 ods. 2 a § 115 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a bolo odročené na 18. február 2011. Podaním doručeným okresnému súdu 24. januára 2011 vzala sťažovateľka svoj protinávrh späť, preto okresný súd uznesením č. k. 14 C/94/2010-829 z 2. februára 2011 zastavil konanie o protinávrhu sťažovateľky a   18.   februára   2011   vykonal   nariadené   pojednávanie.   Súčasne   boli   uložené   právnym zástupcom účastníkov povinnosti na označenie, resp. na predloženie dôkazov k sporným tvrdeniam.

Zákonná   sudkyňa   okresného   súdu   úpravou   z   8.   apríla   2011   nariadila   termín pojednávania na 17. jún 2011 a súčasne vykonala aj ďalšie výzvy smerujúce k doplneniu dokazovania.   Okresný   súd   výzvou   z 23.   mája   2011   požiadal   právneho   zástupcu navrhovateľov o informovanie termínu pojednávania navrhovateľov pre chybu v doručení predvolania.   Uznesením   č.   k.   14   C/94/2010-897   zo   6.   júna   2011   okresný   súd   vylúčil vzájomný návrh sťažovateľky z 11. marca 2011, ktorým žiadala priznať náhradu za užívanie rodinného domu za roky 2008 až 2010 na samostatné konanie.

Pojednávanie   nariadené   okresným   súdom   na   17.   jún   2011   bolo   odročené zastupujúcim   sudcom   na   neurčito   pre   práceneschopnosť   zákonnej   sudkyne   JUDr.   J.   V. Podpredseda okresného súdu z dôvodu dlhodobej pracovnej neschopnosti zákonnej sudkyne pridelil opatrením z 22. augusta 2011 sťažovateľkinu vec na konanie sudkyni Mgr. A. J. Úpravou z 22. novembra 2011 nová zákonná sudkyňa určila nový termín pojednávania na 11. január 2012 a pre účely jeho prípravy vykonala niekoľko ďalších procesných úkonov. Uznesením   č.   k.   14   C/94/2010-919   z 8.   decembra   2011   okresný   súd   uložil   účastníkom konania zložiť preddavok na trovy dôkazu. Posledným vykonaným úkonom okresného súdu bolo   uskutočnenie   ďalšieho   pojednávania   vo   veci   11.   januára   2012,   na   ktorom   právny zástupca sťažovateľky podal opätovne (ústne do zápisnice) vzájomný návrh na vyporiadanie podielového   spoluvlastníctva   aj   k   ďalším   veciam,   ktoré   neboli   obsiahnuté   v návrhu   na začatie konania.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou je účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesno-právnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny poriadok obsahuje viaceré účinné prostriedky zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z   § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, a ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   94/2010   (predtým   vedenom   pod   sp.   zn. 7 C 885/1988) o návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva   došlo v období po vydaní nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 173/05-28 zo 6. septembra 2005 k opätovnému   porušeniu   sťažovateľkinho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 202/05, III. ÚS 81/07).

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci vedenej pred okresným súdom, ústavný súd poukazuje na svoje predchádzajúce hodnotenie tejto otázky obsiahnuté v náleze ústavného súdu č. k. IV. ÚS 173/05-28 zo 6. septembra 2005, podľa ktorého ide o sporové konanie, ktoré   nie   je   právne   zložité,   pretože   v ňom   možno   využiť   stabilizovanú   judikatúru všeobecných   súdov.   Sťažovateľkinu   vec   je   však   nevyhnutné   považovať   za   skutkovo zložitejšiu jednak pre nutnosť opakovania znaleckého dokazovania, ako aj pre nevyhnutnosť preukazovania   investícií   do   spoločnej   veci   vložených   jednotlivými   účastníkmi   konania v minulosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   neexistujú   také   skutkové   okolnosti,   ktoré   by odôvodňovali   doterajšiu   dĺžku   konania,   ktorú   je   nevyhnutné   posudzovať   od   podania prvotného návrhu (viac ako 24 rokov). Ústavný súd zároveň poukazuje na ustálený právny názor, že ani zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené   nesprávnou   organizáciou   práce,   nečinnosťou   bez   relevantného   právneho dôvodu alebo inými nedostatkami v činnosti súdu (mutatis mutandis I. ÚS 47/96, III. ÚS 173/03).

2.   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ako   vyplýva   z ústavným   súdom   preskúmaného   spisu   okresného   súdu,   prvé   dva termíny pojednávania nariadené vo veci okresným súdom v posudzovanom období (t. j. po 24.   októbri   2005)   boli   odročené   z dôvodov   na   strane   sťažovateľky,   resp.   jej   právneho zástupcu. Pojednávanie bolo vykonané až 2. júna 2006, teda takmer tri mesiace od prvého termínu pojednávania nariadeného sudcom v predmetnej veci. Na predĺženie konania má podľa ústavného súdu vplyv aj nevyjasnenosť sťažovateľkinho názoru na to, ktoré veci majú   byť   predmetom   konania   o zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva. Uvedené sa prejavuje najmä v opätovnom podaní vzájomného návrhu na zahrnutie stavby ovčína   a časti   vodovodnej   prípojky   do   vyporiadania   podielového   spoluvlastníctva urobeného na poslednom pojednávaní 11. januára 2012, hoci konanie o obdobnom návrhu sťažovateľky   uplatnenom ešte   na pojednávaní 2.   júna 2006   a doplnenom   jej písomným podaním z 21. septembra 2009 bolo uznesením okresného súdu z 2. februára 2011 zastavené z dôvodu   späťvzatia tohto   návrhu sťažovateľkou   podaním   z 24.   januára 2011.   Napokon sťažovateľke možno pričítať zodpovednosť za predĺženie konania aj pre nedodržiavanie sudcovských lehôt určených okresným súdom na doplnenie návrhov (najmä na vykonanie dôkazov,   resp.   iných   procesných   návrhov),   čo   nadväzne   na   to   viedlo   okresný   súd k urgenciám doručovaných výziev a žiadostí.

Opísané   správanie   sťažovateľky   malo   podľa   ústavného   súdu   vplyv   na   vznik zbytočných   prieťahov   a na   tieto   okolnosti   bolo   nevyhnutné   prihliadnuť   najmä   pri rozhodovaní   o finančnom   zadosťučinení. Uvedené   skutočnosti   na   strane   sťažovateľky majúce vplyv na predĺženie doby konania však samy osebe nevylučujú zodpovednosť súdu za   zbytočné   prieťahy   v konaní   spôsobené   jeho   nesprávnym   či   neefektívnym   postupom, alebo dokonca nečinnosťou (obdobne napr. III. ÚS 193/03, III. ÚS 111/04, III. ÚS 103/04).

3. Napokon,   pokiaľ   ide   o tretie   kritérium   podstatné   pre   skúmanie   existencie zbytočných   prieťahov   v konaní,   ktorým   je   samotný   procesný   postup   okresného   súdu, ústavný súd zistil nedodržanie lehoty 30 dní na písomné vyhotovenie a odoslanie rozsudku podľa § 158 ods. 4 OSP, keď rozsudok sp. zn. 7 C/885/1988 z 5. júna 2006 bol odoslaný účastníkom   konania   až   11.   januára   2007.   Ústavný   súd   okrem   tejto   skutočnosti   nezistil ďalšie   obdobia   dlhšej   nečinnosti   (trvajúce   viac   ako   3   mesiace),   avšak   vzhľadom   na doterajšiu neúmernú dĺžku konania v sťažovateľkinej veci je potrebné považovať aj kratšie obdobia nečinnosti súdu za neprípustné.

Zodpovednosť   okresného   súdu   za   zbytočné   prieťahy   je   však   odôvodnená   najmä   jeho nesústredenosťou   a neefektívnosťou   vedeného   procesu,   najmä   pri   zisťovaní   skutkového stavu a ustaľovaní relevantných okolností prípadu dôležitých pre rozhodnutie, čo napokon viedlo   aj   k   predčasnému   vydaniu   meritórneho   rozhodnutia   okresným   súdom. Neakceptovateľné je aj odchýlenie sa okresného súdu od právneho názoru najvyššieho súdu záväzne vysloveného v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 80/2004 z 23. novembra 2004, čo bolo dôvodom opätovného zrušenia už právoplatného rozsudku okresného súdu sp. zn. 7 C/885/1988 z 5. júna 2006 najvyšším súdom v dovolacom konaní uznesením sp. zn. 1 Cdo 167/2008 z 28. augusta 2009. V dôsledku nesprávneho postupu okresného súdu   vo   veci   došlo   teda   k predĺženiu   súdneho   konania   najmä   o obdobia,   v ktorých   sa rozhodovalo   o odvolaniach   účastníkov   konania   krajským   súdom,   resp.   o dovolaní sťažovateľky najvyšším súdom. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na nesprávny postup   krajského   súdu,   ktorý   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   v odvolacom   konaní napriek odchýleniu sa od vo veci záväzného právneho názoru najvyššieho súdu. Napokon ako neefektívny možno hodnotiť aj postup okresného súdu pri vyrubovaní súdneho poplatku za podané dovolanie, keď bol okresný súd nútený pre skoršie nesprávne vyrubenie súdneho poplatku tento vyrubiť opätovne novou výzvou, čo viedlo k tomu, že spis okresného súdu bol najvyššiemu súdu doručený až 5 a pol mesiaca po doručení dovolania sťažovateľky.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak činnosť   štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol   (napr.   I.   ÚS   376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07). Ani systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti nemožno pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na obmedzené personálne kapacity   príslušných   súdov.   Ústava   v   čl.   48   ods.   2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti   bez zbytočných   prieťahov, aj keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu (pozri napr. I. ÚS 119/03, I. ÚS 150/06).

Na druhej strane si ústavný súd všimol aj úsilie okresného súdu o vyššiu mieru efektivity jeho   konania,   ktoré   možno   vidieť   najmä   v početných   úkonoch   vykonaných   po zrušení rozsudku okresného súdu sp. zn. 7 C/885/1988 z 5. júna 2006 uznesením krajského súdu č. k. 5 Co/404/2009-729 a vrátení spisu 2. augusta 2010, a rovnako tak aj v obsahu a spôsobe pojednávania vykonaného zákonnou sudkyňou 18. februára 2011.

Pre   posúdenie   porušenia   sťažovateľkou   označených   práv   je z ústavného   hľadiska významná napokon aj tá skutočnosť, že do rozhodnutia ústavného súdu o tejto sťažnosti nebolo konanie okresného súdu právoplatne skončené bez toho, aby nebolo v rámci konania o mimoriadnych opravných prostriedkoch meritórne rozhodnutie okresného súdu zrušené. Z   potreby   vykonania   ďalšieho   znaleckého   dokazovania   naznačenej   okresným   súdom na pojednávaní   11.   januára   2012   v dôvodoch   pre   odročenie   pojednávania   na   neurčito nedáva nádej, že súdne konanie bude ukončené v blízkom čase.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C/94/2010 (predtým vedenom pod sp. zn. 7   C/885/1988)   došlo   aj   v období   po   24.   októbri   2005 k porušeniu základného   práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj k porušeniu práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pre vyslovenie porušenia označených základných práv považoval ústavný súd za zásadnú   najmä   ústavne   neakceptovateľnú   celkovú   dĺžku   súdneho   konania   a tiež nesústredenosť   v postupe   okresného   súdu   spočívajúcu   vo   vydaní   vecne   nesprávneho (následne zrušeného) meritórneho rozhodnutia pri súčasnom odchýlení sa okresného súdu od právneho názoru vysloveného dovolacím súdom vo veci.  

Aj   napriek   tomuto   zisteniu   ústavný   súd   v zhode   so   svojou   judikatúrou (III. ÚS 158/07, III. ÚS 74/2010) neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal, pretože táto povinnosť mu už bola uložená nálezom sp. zn. IV. ÚS 173/05 zo 6. septembra 2005.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza aj ESĽP, ktorý   spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Sťažovateľka od okresného súdu žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € bez toho, aby riadne odôvodnila požadovanú výšku finančného zadosťučinenia tak, ako to vyžaduje § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.  

Vzhľadom na zistenú nesústredenú a neefektívnu činnosť okresného súdu v danom prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   do   úvahy   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže sťažovateľka riadne nezdôvodnila návrh na priznanie finančného zadosťučinenia, pri jeho určení ústavný súd vychádzal z toho, že ani po viac ako šiestich   rokoch   od   právoplatnosti   nálezu ústavného súdu   č.   k.   IV.   ÚS   173/05-28   zo   6. septembra 2005, ktorým bolo okresnému súdu prikázané konať vo veci bez zbytočných prieťahov,   nebol   sťažovateľkin   prípad   právoplatne   skončený.   Súčasne   bolo   potrebné zohľadniť   aj   celkovú   dĺžku   konania,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska   neakceptovateľná. Prihliadajúc na podiel sťažovateľky na vzniknutých prieťahoch ústavný súd považoval za primerané   priznať   jej   finančné   zadosťučinenie   v   sume   1 500   €   (bod   2   výrokovej   časti nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   náhrade   trov   právneho   zastúpenia,   ktoré sťažovateľke vznikli   v konaní pred   ústavným súdom.   Prostredníctvom   svojho právneho zástupcu si uplatnila úhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 306,34 € vrátane dane z pridanej hodnoty, a to za dva   úkony právnej služby vykonané v roku   2011 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   môže ústavný súd v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa   §   1   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa § 11 ods. 3 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby   je   jedna   šestina   výpočtového   základu   vo   veciach   zastupovania   pred   ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi; v ostatných prípadoch sa základná sadzba tarifnej odmeny určí podľa § 10.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá predstavovala sumu 741 €. Úhradu priznal ústavný súd za obidva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 18 ods. 3 vyhlášky. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby potom predstavovala sumu 123,50 € (advokátom bola uplatnená len suma 120,23 €) a náhrada paušálnych výdavkov za jeden úkon právnej služby predstavovala sumu 7,41 €.

Z   uvedených   dôvodov   preto   ústavný   súd   zaviazal   okresný   súd,   aby   zaplatil   ako úhradu   trov   konania   sumu   306,34   €,   ktorá   pozostáva   z odmeny   za   2   vykonané   úkony právnej   služby   v sume   240,46   €,   náhrady   hotových   výdavkov   v sume   14,82   €   a dane z pridanej hodnoty v sume 51,06 €, a to na účet právneho zástupcu sťažovateľky tak, ako to vyplýva z bodu 3 výrokovej časti nálezu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2012