SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 541/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti MAGURA, s. r. o., Vyšné Ružbachy 307,zastúpenej advokátom Mgr. Daliborom Tverďákom, Krmanova 1, Košice, ktorými namietaporušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 3 Sžf/5/2015 z 9. júna 2015, sp. zn. 3 Sžf/20/2014 z 9. júna 2015, sp. zn.3 Sžf/60/2014 z 9. júna 2015 a sp. zn. 3 Sžf/32/2014 z 1. júla 2015, a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti MAGURA, s. r. o., vedené Ústavným súdomSlovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 13236/2015, sp. zn. Rvp 13371/2015, sp. zn.Rvp13382/2015 a sp. zn. Rvp 13384/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalejvedené pod sp. zn. III. ÚS 541/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti MAGURA, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 24. septembra2015, resp. 25. septembra 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti MAGURA,s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného právana súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf/5/2015 z 9. júna 2015, sp. zn.3 Sžf/20/2014 z 9. júna 2015, sp. zn. 3 Sžf/60/2014 z 9. júna 2015 a sp. zn. 3 Sžf/32/2014z 1. júla 2015.
Zo sťažnosti a z pripojených rozhodnutí vyplýva, že najvyšší súd označenýmiuzneseniami zrušil rozsudky Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k.3 S/61/2013-100 zo 16. októbra 2014, č. k. 1 S/38/2013-64 zo 17. decembra 2013, č. k.5 S/30/2013-90 z 19. marca 2014 a č. k. 2 S/32/2013-92 z 10. januára 2014. Predmetomprieskumu zákonnosti v jednotlivých súdnych konaniach boli rozhodnutia Finančnéhoriaditeľstva Slovenskej republiky č. 1100305/1/161573/2013 z 5. apríla 2013,č. 1100305/1/307040/2013 z 27. júna 2013, č. 1100305/1/161550/2013 z 5. apríla 2013a č. 1100305/1/161/604/2013 z 5. apríla 2013 o potvrdení dodatočných platobnýchvýmerov, ktorými boli sťažovateľke vyrubené rozdiely dane z pridanej hodnoty za daňovéobdobia august a október 2010, február 2011, máj 2010 a november 2010.
Sťažovateľka namietala, že najvyšší súd sa pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku(ďalej aj „OSP“) a zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“),a zásadne poprel ich účel a význam, čím mal sťažovateľku ukrátiť na označenýchzákladných právach. Rozhodnutia najvyššieho súdu sťažovateľka označila za zjavneneopodstatnené, arbitrárne a príliš formalistické pri posudzovaní úkonov účastníkovobčianskeho súdneho konania. Označila za nepochopiteľné, že najvyšší súd napriek tomu,že zrušil rozhodnutie krajského súdu, nezaujal k nepreskúmateľnosti napádanýcha preskúmavaných rozhodnutí žiadne stanovisko.
Z uvedených dôvodov sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosťna ďalšie konanie a prijal takýto nález:
„Základné právo sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu v zmysle Čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR, ako aj právo na spravodlivý proces Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo porušené postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf/5/2015 zo dňa 09.06.2015, sp. zn. 3Sžf/20/2014 z 09.06.2015, sp. zn. 3 Sžf/60/2014 z 09.06.2015 a sp. zn. 3 Sžf/32/2014 z 01.07.2015. Rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/5/2015 zo dňa 09.06.2015, sp. zn. 3 Sžf/20/2014 z 09.06.2015, sp. zn. 3 Sžf/60/2014 z 09.06.2015 a sp. zn. 3 Sžf/32/2014 z 01.07.2015 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu priznáva sa sťažovateľovi náhrada trov právneho zastúpenia splatná do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa Mgr. Dalibora Tverďáka, advokáta so sídlom Krmanova 1, 040 01 Košice.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátubez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiuna ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorýchnemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania (m. m. IV. ÚS 292/04).
2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa ustanovenia § 112 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiťna spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenia o spojení vecí, v súlades citovaným ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde je však možné v konaní predústavným súdom použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenia § 112 ods. 1 OSP.
Zo spisov ústavného súdu sp. zn. Rvp 13236/2015, Rvp 13371/2015,Rvp 13382/2015 a sp. zn. Rvp 13384/2015 vyplýva, že sťažnosti spolu skutkovo súvisia,týkajú sa tých istých účastníkov, sťažovateľka je zastúpená rovnakým právnym zástupcoma v každej sťažnosti sa na obdobnom skutkovom základe s totožnou právnou argumentáciounamieta porušenie označených práv. Sťažnosti sú po formálnej a obsahovej stránkes výnimkou označenia napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu identické.
Prihliadajúc na uvedené ústavný súd v súlade so zásadou procesnej ekonómiea v súlade s ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSProzhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
2.2 K dôvodom odmietnutia sťažností
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásenýverejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesuv záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickejspoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného životaúčastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmomspoločnosti.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,resp. podľa § 49 zákona o ústavnom súde ako prostriedku ochrany ústavou (alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd jezásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a anipodľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkýchorgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejtosúvislostiultima ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04). Ústavaani zákon o ústavnom súde taktiež nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konaniazvolil medzi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak čl. 127 ods. 1ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinnýchprostriedkov nápravy. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, akfyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochranysvojich práv (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
Vychádzajúc z tohto princípu k preskúmaniu rozhodnutia všeobecného súdu, ktorýmisa konanie nekončí, ústavným súdom môže dôjsť len v prípade extrémneho vybočeniaz pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takejinterpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črtysvojvôle.
Ustálená judikatúra ústavného súdu zodpovedá jeho všeobecnejšie formulovanémuustálenému prístupu, podľa ktorého nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedlik rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetomkontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Podľa § 250ja ods. 3 OSP ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutiesprávneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého stupňažalobu zamietol, môže rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutiesprávneho orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Inako odvolaní rozhodne spôsobom podľa § 219 až § 221 tohto zákona.
Podľa § 222 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 OSP ak odvolací súd zrušírozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie,prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do právomoci ktorého vecpatrí.
Ústavný súd zastáva názor, že predpokladom záveru o porušení niektorého z ústavougarantovaných práv je také jeho porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľnéčinnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktorénemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnomporiadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). Uvedený názor zvlášť platípodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o základnom práve na súdnu ochranu, resp.práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré „je výsledkové“, to znamená, musí muzodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celokbude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúryústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskehosúdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002)vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzovanéako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľkou označené uznesenia najvyššieho súdu ako uznesenia, ktorými bolizrušené rozsudky krajského súdu, nie sú rozhodnutiami, ktorými by sa dané súdne konaniaprávoplatne končili. Naopak, nastolili stav, kedy sa konanie pred súdom vracia do štádiaprvostupňového konania. Preto námietky obsiahnuté v sťažnosti môžu byť sťažovateľomuplatnené a preskúmané v konaní pred všeobecným súdom (v správnom súdnictve), a tov rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom.
Podľa názoru ústavného súdu interpretácia a následná aplikácia ustanovení § 74ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov ani § 221 ods. 1 písm. h) a ods. 2 OSP(v spojení s § 250ja ods. 2 druhou vetou OSP) na prípad sťažovateľky nemá charakterextrémneho vybočenia z pravidiel rozhodovania o zrušení rozhodnutia a vrátenia veciprvostupňovému súdu na ďalšie konania. Najvyšší súd dostatočným spôsobom odôvodnilsvoje rozhodnutie včítane vyslovenia svojho právneho názoru, pričom uložil súdu prvéhostupňa aj povinnosť zaoberať sa meritórnymi dôvodmi žalôb sťažovateľky.
Keďže zrušujúce uznesenia najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavneneodôvodnené ani arbitrárne a rozhodovanie vo veciach sťažovateľky bude v právomocivšeobecných súdov, ústavný súd v podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnostiodmietol z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2015