znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 541/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014 predbežne prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   WAGON TRADING   spol. s r.   o., Partizánska   4101,   Poprad,   zastúpenej   advokátom   Mgr. Stanislavom   Feketem, Námestie sv. Egídia 29/69, Poprad, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl.   2   ods.   2,   čl.   141   ods.   1   a   čl.   144   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 18/2013 z 20. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti WAGON TRADING spol. s r. o. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2014 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   WAGON   TRADING   spol.   s r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžf 18/2013 z 20. marca 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   najvyšší   súd   napadnutým   rozsudkom   potvrdil   rozsudok Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   2 S 27/2011-72 zo 16. novembra 2012,   ktorým   bola   zamietnutá   žaloba   sťažovateľky   o preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   a postupu   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky č. I/225/4807-65661/2011/994136   zo 16.   júna   2011,   ktorým   bol   potvrdený   Dodatočný platobný výmer Daňového úradu Poprad č. 717/230/75485/10/Fer zo 17. decembra 2010.

Sťažovateľka   považuje   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   za   nedostatočne odôvodnený a ním uskutočnený výklad právnych predpisov za arbitrárny. Namieta použitie právnych   záverov   formulovaných   v   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sžf   20/2011 z 28. marca 2012 v odôvodnení napadnutého rozsudku tvrdiac, že tieto závery nie je možné „vzťahovať na skutkovú situáciu v našom prípade, keďže náš dodávateľ bol obchodníkom s použitým tovarom a žiadna skutočnosť nám nebola v čase účtovania o prijatých faktúrach známa, že takýmto obchodníkom nie je. Túto skutočnosť nám oznámila až daňová kontrola, ktorá sa podrobne daným prípadom u nášho dodávateľa zaoberala...

V prípade uvádzanom v Rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 6Sžf/20/2011 zo dňa 28.03.2012 však žalobkyňa kombinovala dva režimy, t. j. na vstupe sa samozdanila a teda priznala riadne intrakomunitárne dodanie tovaru, ale na výstupe použila osobitný režim zdanenia. (por. str. 10 ods. 2 Rozsudku). Naša spoločnosť takto nepostupovala, keďže aj na vstupe aj na výstupe sme použili osobitný režim zdanenia. Rozhodne teda z našej strany nedošlo ku kombinácii bežného a osobitného režimu zdanenia, ako to bolo v uvedenom prípade.“.

Sťažovateľka súčasne namieta, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jej námietkou, že u svojich   dodávateľov   už   nemohla   žiadať   o dodatočné   vystavenie   opravných   faktúr, v dôsledku čoho jej nebolo umožnené uplatnenie dane z pridanej hodnoty na vstupe, čím malo dôjsť k porušeniu „zásady daňovej neutrality“. Podľa názoru sťažovateľky sa najvyšší súd nezaoberal „znením § 75 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z. z., o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého za správnosť údajov vo faktúre a za včasnosť jej   vyhotovenia zodpovedá   platiteľ,   ktorý   dodáva   tovar   alebo   službu“, a riadne   ani neodôvodnil,   na   základe akého   ustanovenia   zákona   bola   sťažovateľka „povinná pri uplatňovaní režimu dane zobrať do úvahy faktúru belgického dodávateľa, (ktorú naša spoločnosť   v   zmysle   platných   daňových   a   účtovných   predpisov   nebola   vôbec   povinná zaúčtovať),   resp.   ktoré   zákonné   ustanovenie   ukladá   našej   spoločnosti   vykonávať vyšetrovanie   a   zaobstarávať   si   dôkazy   o   tom,   či   niektorý   z   účastníkov   dodávateľského reťazca postupoval správne pri uplatnení režimu dane“. Poukazujúc na § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe   daní“)   sťažovateľka   v súvislosti   s napadnutým   rozsudkom   namieta   porušenie zásady zákonnosti. K namietanému porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy potom malo zo strany všeobecných súdov dôjsť neposkytnutím ochrany „pred účinkami nezákonných rozhodnutí správcu dane“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto rozhodnutie:

„Základné právo spoločnosti WAGON TRADING spol. s r. o... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy... Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 8 Sžf/18/2013 zo dňa 20.03.2014 bolo porušené.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn.:   8   Sžf/18/2013   zo   dňa 20.03.2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Porušovateľ   základného   práva   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   trov konania   a   náhradu   trov   právneho   zastupovania   na   účet   jeho   právneho   zástupcu Mgr. Stanislava Feketeho... v sume 340,89 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky,   pretože   nie   je   oprávnený zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Podľa   čl.   144   ods.   1   ústavy   sudcovia   sú   pri   výkone   svojej   funkcie   nezávislí a pri rozhodovaní   sú   viazaní   ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonáva   (čl.   46   ods.   4   ústavy   v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Okrem toho   môže   arbitrárnosť   rozhodnutia   všeobecného   súdu   vyplývať   aj   z ústavne nekonformného   výkladu   ustanovení   právnych   predpisov   aplikovaných   na   prerokúvaný skutkový prípad. Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.   Právomoc   ústavného   súdu   konštatovať   porušenie   základného   práva   účastníka konania   pred   všeobecným   súdom   na   súdnu   ochranu   je   založená   v   prípade,   ak   dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné,   a že   neboli   prijaté   v zrejmom   omyle   konajúcich   súdov,   ktoré   by   popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku uviedol, že medzi účastníkmi konania zostala spornou „otázka, či v súvislosti s predajom ojazdených motorových vozidiel nakúpených v inom členskom štáte došlo k riadnemu zdaneniu daňou z pridanej hodnoty, a či   žalobca   splnil   podmienky   na   uplatnenie   osobitnej   úpravy   zdaňovania   pri   predaji použitého tovaru v tuzemsku stanovené v § 66 zákona č. 222/2004 Z. z., ako aj v Smernici Rady 2006/112/ES v článkoch 312 až 332.

Účelom   daňového   konania   je   zistenie,   či   si   daňové   subjekty   splnili   v   súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov resp. daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov,   aby   mohli   zisťovať,   či   daňové   subjekty   si   splnili   svoje   povinnosti   stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fíškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov, resp. v súčasnosti daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.“. Najvyšší súd následne konštatoval obdobnosť sťažovateľkinho prípadu s iným prípadom, o ktorom najvyšší súd rozhodoval pod sp. zn. 6 Sžf 20/2011, predmetom ktorého bol súdny prieskum rozhodnutí vydaných v daňovom   konaní,   ktorými   mal   byť   žalobcovi   ako   platiteľovi   dane   z   pridanej   hodnoty za zdaňovacie   obdobie   II.   štvrťrok   2007   vyrubený   rozdiel   dane   z   pridanej   hodnoty. S poukazom na § 250ja ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) najvyšší súd citoval z označeného rozsudku na prípad dopadajúce ustanovenia právnych predpisov, ako aj   vyvodené   právne   závery,   v zmysle   ktorých «možno   prisvedčiť   postupu   Daňového úradu   Liptovský   Mikuláš,   ktorý   v   pozícii   prvostupňového   správneho   orgánu   vydal, po vykonanej daňovej kontrole, podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona o správe daní a poplatkov dodatočný platobný výmer, ktorým žalobkyni vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty   za   zdaňovacie   obdobie II. štvrťrok   2007   v   sume   24.327,09   €,   keďže   táto   si v uvedenom zdaňovacom období v rozpore s § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. priznala v nesprávnej   výške   zdaniteľné   obchody   pri   dodaní   a   predaji   ojazdených   motorových vozidiel, keď v daňovom priznaní vykázala ako základ dane kladný rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou podľa osobitnej úpravy pri použitom tovare podľa § 66 citovaného zákona, pričom   na   uplatnenie   osobitnej   úpravy   dane   pri   umeleckých   dielach,   zberateľských predmetoch,   starožitnostiach   a použitom   tovare   neboli   splnené   podmienky   ustanovené v § 66 zákona č. 222/2004 Z. z., konkrétne ojazdené motorové vozidlá neboli dodané osobou uvedenou   v   §   66   ods.   2   citovaného   zákona   a   taktiež   faktúry   dodávateľa   neobsahovali kogentne upravené náležitosti daňového dokladu v zmysle článku 226 bod 14 Smernice Rady 2006/112/ES účinnej od 1. januára 2007. Naviac, žalobkyňa svojím postupom sama deklarovala   použitie   bežného   režimu   zdanenia,   keď   v rámci   tzv.   samozdanenia   zdanila podľa § 69 ods. 6 citovaného zákona, nadobudnutie ojazdených automobilov.

V danom prípade ide nepochybne o tzv. intrakomunitárne obchody s tovarom, ktoré sú   založené   na   tom,   že   tovarový   obchod   medzi   osobami   identifikovanými   pre   DPH   v rôznych   členských   štátoch   EÚ   prebieha   tak,   že   na   strane   dodávateľa   dochádza k intrakomunitárnemu   dodaniu   tovaru   (miesto   dodania   tovaru   je   v   členskom   štáte dodávateľa),   ktoré   je   oslobodené   od   dane   a   na   strane   odberateľa   dochádza k intrakomunitárnemu   nadobudnutiu   tovaru   (miesto   nadobudnutia   je   v   členskom   štáte odberateľa), ktoré je zdaňované. V systéme uplatňovania dane v členských štátoch EU platí základný princíp výberu dane z pridanej hodnoty členským štátom určenia, pričom tento princíp zdaňovania tovaru v štáte určenia sa uplatňuje pri splnení určitých podmienok a znamená zdanenie   tovaru v tom   členskom   štáte,   v   ktorom   sa   skončí   odoslanie   alebo preprava tovaru.

Vo vzťahu k námietke, ktorou žalobkyňa poukazovala na jej oprávnenosť uplatnenia osobitnej úpravy zdanenia podľa § 66 zákona č. 222/2004 Z. z. nedá odvolaciemu súdu neuviesť,   že   predovšetkým   správny   orgán   rozhodujúci   na   prvom   stupni   vyčerpávajúcim spôsobom, aj prostredníctvom dožiadania podľa článku 5, kap. II bod 1 Nariadenia Rady (ES)   č.   1798/2003   zo 7. októbra   2003   o   administratívnej   spolupráci v oblasti   dane z pridanej hodnoty a ktoré zrušuje nariadenie (EHS) č. 218/92 náležite zistil skutkový stav, ktorý   bol   zákonným   podkladom   k   vydaniu   prvostupňového   správneho   rozhodnutia a následne podkladom k vydaniu napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Na   základe   takto   zisteného   skutkového   stavu   je   zjavné,   že   v danej   veci   neboli   splnené zákonné   podmienky na   uplatnenie   osobitného   režimu zdaňovania   prirážky   pri   použitom tovare, nakoľko sa jednalo, ako bolo už zdôvodnené vyššie o tzv. intrakomunitárne obchody (keďže   k   zdaneniu   tovaru   došlo   na   území   SR;   žalobkyňa   podľa   §   69   ods.   6   zákona č. 222/2004   Z.   z.   zaplatila   DPH   za   nadobudnutý   tovar,   pričom   túto   skutočnosť nespochybňovala).

Z ustanovení zákona o DPH ani zo Smernice Rady 2006/112/ES nevyplýva možnosť platiteľa   DPH   v   rámci   jedného   obchodného   prípadu   použiť   kombináciu   bežného a osobitného režimu zdanenia tak, ako to vykonala žalobkyňa, keď pri nákupe ojazdených automobilov použila bežný režim zdanenia podľa §11 zákona o DPH a pri ich predaji použila osobitný režim zdanenia podľa § 66 zákona o DPH. Podstata osobitného režimu zdanenia pri predaji použitého tovaru v tuzemsku spočíva v tom, že platiteľ dane má právo uplatniť tento režim zdanenia, len v prípade, ak na predchádzajúcom stupni nebola DPH uplatnená, čo vyplýva z ustanovenia § 66 ods. 2 zákona o DPH.

Z   uvedeného,   preto   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   žalobkyňa nepostupovala   v   súlade   so   zákonom   o   DPH,   keď   pri   predaji   ojazdených   motorových vozidiel   použila   osobitný   režim   zdanenia,   argumentujúc   tým,   že   tieto   motorové   vozidlá neboli dodané osobou v zmysle § 66 ods. 2 zákona o DPH. Preto bola žalobkyňa povinná použiť bežný spôsob zdanenia podľa § 22 ods. 1 zákona o DPH.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vo   vzťahu   k   odvolacej   námietke   obsiahnutej v doplnenom odvolaní, odvolávajúc na ustanovenie § 205 ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods.   1   vety   prvej   OSP,   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   na   túto   odvolaciu   námietku prihliadnuť nemôže, keďže táto bola uplatnená po uplynutí lehoty na podanie odvolania (lehota   na   podanie   odvolania   uplynula   1.   marca   2011).   V   tejto   súvislosti   najvyšší   súd dodáva,   že   zrušenie   rozhodnutia   žalovaného   správneho   orgánu   z   tohto   doplneného odvolacieho   dôvodu   by   rovnako   v   danom   prípade   neprichádzalo   do   úvahy,   nakoľko žalobkyňa tento žalobný dôvod v žalobe neuviedla (§ 250h ods. 1 OSP).

Odvolací   súd,   tiež   posúdiac   formálne   a   obsahové   náležitosti   rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu ako aj žalovaného, nevzhliadol ich nezákonnosť, tieto podľa jeho názoru, sú náležite a podrobne odôvodené, zdôrazniac zároveň, že žalovaný správny   orgán   sa   vo   svojom   rozhodnutí   náležitým   spôsobom   vysporiadal   so   všetkými námietkami žalobkyne, vznesenými v jej odvolaní.

Odvolací   súd   rovnako   zhodnotiac   spôsob,   akým   sa   prvostupňový   súd   jednotlivo vyporiadal   so   žalobnými   námietkami   žalobkyne   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   musí konštatovať, že tento náležite, správne aplikujúc príslušné ustanovenia právnych predpisov vzťahujúcich   sa   na   predmetnú   vec,   zodpovedal v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia na každú vznesenú námietku žalobkyne a realizoval tak jej ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. I Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   považujúc   rozhodnutia   žalovaného   správneho orgánu,   ako   aj   prvostupňového   správneho   orgánu   za   zákonné,   vydané   na   základe spoľahlivo a náležite zisteného skutkového stavu, vyhodnotiac námietky žalobkyne uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá v spojení s § 219 ods. 1 a 2 OSP.

“ Vzhľadom na to, že skutkové zistenia, z ktorých vychádzali daňové orgány oboch stupňov   v   citovanom   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   boli   obdobné   ako   skutkové   zistenia v preskúmavanej   veci   v   danom   prípade   (dodávateľské   faktúry   z   Rakúska   a   Nemecka, týkajúce sa dodávky tovaru - použité vozidlá avšak v zdaňovacom období október 2007) a súčasne vzhľadom na zhodné právne posúdenie veci, senát odvolacieho súdu v danom prípade   napadnutý   rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   č.   k.   2S/27/2011-72   zo   dňa 16. novembra 2012 podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil z jeho vecne a právne správnych dôvodov.

Senát odvolacieho súdu v danom prípade taktiež nemohol prihliadnuť na námietku žalobcu,   ktorou   namietal   nezákonnosť   rozhodnutia   daňových   orgánov   z   dôvodu,   že objektívne nemohol zabezpečiť opravu dodávateľských faktúr. Bolo povinnosťou žalobcu, aby opravil svoje daňové doklady so zistenými skutočnosťami na základe vykonanej daňovej kontroly a zistené nedostatky v účtovníctve odstránil, a ak tak neurobil jeho následkom bolo dovyrúbenie dane za predmetné zdaňovacie obdobia.

Taktiež   nemohol   súd   akceptovať   námietky   žalobcu   ohľadom   rozsudkov   ESD vo veciach Optigen, Kittel a Ecotrade, nakoľko tieto nemohli byť na vyššie citované závery rozsudku Najvyššieho súdu akceptované a to vzhľadom na iné skutkové okolnosti uvedených prípadov v nich opísaných a skutkové okolnosti tohto prípadu, kedy mal žalobca po celý čas k dispozícii možnosť zistiť z dodávateľských faktúr vystavených belgickým dodávateľom nesprávnosť uplatnenia režimu dane z pridanej hodnoty.».

Z   obsahu   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľka   vidí   porušenie   označeného základného   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   najmä   v nedostatočnom   odôvodnení rozsudku   najvyššieho   súdu,   ktorým   nemalo   byť   odpovedané   na   všetky   jej   námietky spochybňujúce právne posúdenie ustálené daňovými orgánmi v jej právnej veci a závery formulované v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 20/2011 mal najvyšší súd nesprávne považovať za aplikovateľné v sťažovateľkinej veci.

Ústavný   súd   v   medziach   svojej   právomoci   preskúmal   napadnuté   rozhodnutie najvyššieho súdu z hľadísk, ktoré pripúšťa ústavný prieskum súdnych rozhodnutí na základe sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy,   a   dospel   k   záveru,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 8 Sžf 18/2013 z 20. marca 2014 je ústavne udržateľný a sťažovateľkou uplatnené námietky svojou relevanciou neodôvodňujú zásah ústavného súdu do výsledku napadnutého konania. Ako už totiž bolo uvedené, úlohou ústavného súdu nie je skúmať úplnosť zisteného skutkového stavu ani naprávať prípadné omyly v parciálnych otázkach, ktorých sa mohli všeobecné súdy a správne orgány, ktoré vydali nimi preskúmavané rozhodnutia, dopustiť. Zásah ústavného súdu do výsledkov konania pred všeobecným súdom by bol možný len v prípade,   ak   by   nimi   vyvodené   závery   boli   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné, k čomu v tomto prípade nedošlo.

Ústavný   súd   nesúhlasí   s   námietkou   sťažovateľky   o   nedostatočnosti   odôvodnenia napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu,   ktorý   poukázal   na   odôvodnenie   iného   svojho rozhodnutia vydaného v obdobnej daňovej veci. Preverením obsahu napadnutého rozsudku totiž   ústavný   súd   zistil,   že   najvyšší   súd   pri   odôvodňovaní   svojho   rozsudku   postupoval v súlade s § 250ja ods. 7 OSP, podľa ktorého ak najvyšší súd rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej   veci,   aká   už   bola   predmetom   konania   pred   odvolacím   súdom,   môže v odôvodnení poukázať len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie. Bolo   tomu   tak   aj   v sťažovateľkinom   prípade,   v   ktorom   najvyšší   súd   v úplnosti   citoval odôvodnenie   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sžf   20/2011   z 28.   marca   2012   časť obsahujúcu   právne   posúdenie   prípadu.   Nemožno   sa   stotožniť   so   sťažovateľkou prezentovaným názorom, že právne závery citované v označenom rozsudku nebolo možné v danom prípade použiť, keďže z daňovými orgánmi zisteného a sťažovateľkou v správnom súdnictve v zásade nespochybneného skutkového stavu vyplýva, že sťažovateľka nebola oprávnená použiť osobitný režim zdaňovania, keď v rámci intrakomunitárneho plnenia bol predchádzajúcim dodávateľom v reťazci obchodov uplatnený bežný režim zdaňovania. Aj v prípade, na ktorý najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal, „neboli splnené   zákonné   podmienky   na   uplatnenie   osobitného   režimu   zdaňovania   prirážky pri použitom tovare, nakoľko sa jednalo... o tzv. intrakomunitárne obchody“, a rovnako je aj na prípad sťažovateľky plne aplikovateľný právny názor vyjadrený v citovanom rozsudku, že   právo   uplatniť   osobitný   režim   zdanenia   má   platiteľ   dane   len   v prípade,   ak na predchádzajúcom   stupni   daň   z pridanej   hodnoty   nebola   v bežnom   režime   zdanenia uplatnená.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   už   uvádzané   znenie   §   250j   OSP, z ktorého vyplýva, že takýto postup pri odôvodňovaní rozsudku vydávaného v správnom súdnictve najvyšší súd môže použiť, a to v každom podobnom prípade, pričom označené ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   nevyžaduje   jeho   úplná   totožnosť   v každej parciálnej   otázke,   postačuje   zhoda   v podstatných   otázkach   právneho   posúdenia   veci. V konečnom dôsledku vyplýva z obsahu napadnutého rozsudku stotožnenie sa najvyššieho súdu   ako   súdu   odvolacieho   s právnym   posúdením   veci   krajským   súdom   v rozsudku č. k. 2S 27/2011-72 zo 16. novembra 2012, a preto pri odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu bol aplikovateľný aj § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu   stotožňuje   s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v odôvodnení obmedziť len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Z konštantnej judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   postup   a rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu preto s prihliadnutím na § 219 ods. 2 OSP nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 327/08) a odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s rozsudkom krajského súdu, ktorý podrobne odpovedal na námietky sťažovateľky týkajúce sa právneho posúdenia jej veci.

S prihliadnutím na uvedené je potrebné poukázať na rozsudok krajského súdu, aj pokiaľ ide o sťažovateľkinu námietku, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jej tvrdením, že až v čase   daňovej   kontroly   sa   dozvedel   o   nesprávnom   uplatnení   režimu   dane   z pridanej hodnoty. Z odôvodnenia tohto rozsudku totiž jednoznačne vyplýva zistenie, že sťažovateľka mala vedomosť, že ide o intrakomunitárne dodanie tovaru, na ktorý si nemôže uplatniť osobitnú   úpravu   dane,   a to   z faktúr   preložených   z belgického   do   slovenského   jazyka, z ktorých   tieto   skutočnosti   vyplývali.   Preto   už   krajský   súd   nepriznal   právnu   relevanciu obrane   sťažovateľky,   že   nemôže   byť   zodpovedná   za   nesprávnosť   údajov   vo   faktúrach o dodaní predmetného tovaru.

Ústavný súd preto námietky sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku   najvyššieho   súdu   vyhodnotil   ako   neopodstatnené,   keďže   z obsahu   rozsudku najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nevyplýva, že by ich právne závery v predloženom   prípade   popierali   podstatu   a zmysel   relevantnej   zákonnej   úpravy   dane z pridanej hodnoty. Pri uplatňovaní daňových predpisov sa v daňovom konaní berie vždy do úvahy skutočný obsah právnych úkonov alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre správne určenie   alebo   vyhodnotenie   dane   (§   2   ods.   6   zákona   o   správe   daní).   Právne   závery o nedostatku   žalobných   dôvodov   na   zrušenie   sťažovateľkou   napádaného   rozhodnutia daňového riaditeľstva boli najvyšším súdom dostatočne odôvodnené, pričom najvyšší súd venoval náležitú pozornosť aj odpovediam na námietky sťažovateľky, ktoré v konečnom dôsledku neboli spôsobilé vyvrátiť záver o nesprávnom postupe sťažovateľky pri zisťovaní správnej výšky dane z pridanej hodnoty za kontrolované zdaňovacie obdobie. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu preto nevykazuje znaky zjavných právnych ani skutkových omylov a vzhľadom na to ústavný súd nevyhodnocuje označený rozsudok ako arbitrárny.

Ústavný   súd   tak   dospel   k   záveru   o   neodôvodnenosti   sťažnostných   námietok sťažovateľky, pretože tieto   nepreukázali ústavne relevantnú súvislosť medzi   označeným základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Daňové orgány v sťažovateľkinej kauze totiž interpretovali na prípad dopadajúce ustanovenia zákona o správe daní a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov ústavne konformným spôsobom, a preto v konaní o sťažovateľkinej žalobe podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku konajúce   súdy   svojimi   rozsudkami   poskytli   jej   základnému   právu   právnu   ochranu v požadovanej kvalite. Aj keď sa v danom prípade vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala   iným   smerom   ako   právny   názor   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd pripomína, že obsahom označeného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a predstavy   účastníka   konania. Zároveň   ústavný   súd   pripomína,   že   pre   ústavnú   konformnosť   napádaných   súdnych rozhodnutí s obsahom označeného základného práva na súdnu ochranu postačuje, ak toto rozhodnutie   dostatočne   objasňuje   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzalo do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania, pričom všeobecný súd   nemusí   nevyhnutne   poskytnúť   odpoveď   na všetky   otázky   nastolené   účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam.

Napokon,   pokiaľ   sa   sťažovateľka   v   posudzovanom   prípade   domáhala   vyslovenia porušenia ďalších článkov ústavy (čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1), ústavný súd v zhode so svojou doterajšou judikatúrou zdôrazňuje, že uvedené články ústavy neobsahujú   garanciu   konkrétneho   základného   práva   a slobody.   V   prípade   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy však ústavný súd rozhoduje vždy len o porušení konkrétneho základného   práva   alebo   slobody   zakotveného   v   druhej   hlave   ústavy,   prípadne   práva zaručeného   medzinárodnými   zmluvami   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd a porušenie   iného   článku   ústavy   možno   podaním   individuálnej   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods. 1 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétne označeného základného   práva   alebo   slobody   (obdobne   napr.   II.   ÚS   167/04,   III.   ÚS   300/06, III. ÚS 224/08). Keďže namietané porušenie označeného základného práva sťažovateľky (čl. 46 ods. 1 ústavy) zistené nebolo, nie je možné ani vysloviť záver o porušení čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy, ako sa toho v petite sťažnosti sťažovateľka domáhala.

Keďže   ústavný   súd   dospel   k záveru   o absencii   príčinnej   súvislosti   medzi sťažovateľkou označeným základným právom, ako aj ďalších ňou označených ustanovení ústavy a namietaným rozsudkom najvyššieho súdu, bolo potrebné podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde jej sťažnosť odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   sa   už   ďalšími požiadavkami sťažovateľky (na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie a priznanie náhradu trov právneho zastúpenia) nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2014