znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 541/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. K., P., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co/256/2011-147 zo 16. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2013 doručená sťažnosť S., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co/256/2011-147 zo 16. mája 2013.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:«...   Rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   III   zo   dňa   10.   03.   2011, č. k. 45 C/103/2010-89, sme boli zaviazaní zaplatiť žalobkyni V. M., bytom N., sumu 46,44 € s príslušenstvom.

Proti   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   III   zo   dňa   10.   03.   2011, č. k. 45 C/103/2010-89, sme podali v zákonnej lehote odvolanie.

Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. 05. 2013, č. k. 9 Co/256/2011- 147,   bol   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   III   zo   dňa   10.   03.   2011, č. k. 45 C/103/2010-89...

Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. 05. 2013, č. k. 9 Co/256/2011- 147, bolo porušené naše právo podlá článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a to z dôvodu že odvolací súd:

1.   vyhotovil   skrátené   odôvodnenie   svojho   rozhodnutia   podľa   ustanovenia   §   219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku napriek tomu, že sa v plnom rozsahu nestotožnil s právnymi závermi súdu prvého stupňa,

2. svoje rozhodnutie (rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. 05. 2013, č. k. 9 Co/256/2011-147) neodôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, keď sa nevysporiadal s prevažnou väčšinou našich námietok uvedených v odvolaní ako aj počas prvostupňového konania.

Odvolací súd sa v rozpore so zákonom nevysporiadal s právnou argumentáciu: a/ odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre rozpor so zákonom (článok III. odvolania),

b/ odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre neurčitosť vo vymedzení dĺžky trvania práva na dôchodok (článok IV. odvolania),

c/ odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre neurčitosť vo vymedzení osoby oprávnenej z tejto zmluvy (článok V. odvolania),

d/ odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre nedostatok písomnej formy (článok VI. odvolania),

e/   odôvodňujúcou,   že   zmluvu   na   dobu   určitú   nemožno   viazať   na   takú   právnu skutočnosť, s ktorou priamo zákon spája zánik zmluvného vzťahu (článok X. odvolania)...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález: „Základné právo   sťažovateľa   S.,   a.   s.   v skratke S.,   a.   s.   podľa   článku 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. 05. 2013, č. k. 9 Co/256/2011-147, porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave zo dňa 16. 05. 2013, č. k. 9 Co/256/2011-147, a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Krajský súd v Bratislave je povinný úplne nahradiť sťažovateľovi trovy konania do 3 dni   od   právoplatnosti   tohto   uznesenia,   k   rukám   advokátskej   kancelárie   JUDr.   R.   K., advokát, s. r. o.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavnú neopodstatnenosť.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. III. ÚS 197/02).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Podľa   názoru   sťažovateľky   rozsudkom   krajského   súdu   zo 16. mája   2013   bolo porušené   jej   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 45 C 103/2010-89 z 10.   marca   2011.   Sťažovateľka   považuje   uvedený   rozsudok   krajského   súdu   za   zjavne neodôvodnený z dôvodu, že podľa jej názoru krajský súd neodôvodnil dostatočne svoje rozhodnutie   v   súlade   s   ustanovením   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku a nezaberal sa všetkými argumentmi prednesenými sťažovateľkou.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:„...   Spornosť   súdenej   veci   je   založená   na   posúdení   právnej   otázky,   či   zmluva o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu S., a. s. je zmluvou uzatvorenou na   dobu   určitú   s   možnosťou   výpovede   jednostranným   úkonom,   alebo   ide   o   zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú.

Zmluva   o   poskytovaní   plnenia   z   podporného   dôchodkového   fondu   je   z   právneho hľadiska zmluvou o dôchodku podľa § 842 až § 844 Obč. zákonníka, v zmysle ust. ktorých zmluvou   o   dôchodku   sa   zakladá   niekomu   na   doživotne,   alebo   na   inak   určenú   dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého dôchodku. Právo na vyplácanie dôchodku je časovo určené, ale nie je obmedzené určitým vopred a konkrétne vymedzeným časom trvania,   preto   môže   ísť   o   právo   na   poskytovanie   dôchodku   doživotne,   alebo   na   inak obmedzený čas neurčitého trvania.

Z výkladu cit. ust. vyplýva, že trvanie zmluvy o dôchodku je ohraničené nie presným dátumom,   ale   právnou   skutočnosťou.   V   prípade   doživotne   určenej   doby   je   touto rozhodujúcou právnou skutočnosťou smrť fyzickej osoby. Skutočnosť, že takto určená doba má neurčité trvanie, je logická, keďže nie je možné v čase uzatvorenia zmluvy dopredu vedieť,   kedy   poberateľ   dôchodku   zomrie.   Zákonodarca   v   ustanoveniach   o   zmluvách o dôchodku nepracuje so slovom smrť, ale uvádza, že zmluva o dôchodku sa môže uzavrieť na doživotne, alebo inak určenú dobu neurčitého trvania, pričom pojem doživotne nie je možné   stotožniť   s   pojmom   smrť.   Odvolací   súd   zastáva   názor,   že   ustanovenie   §   842 Obč. zákonníka, že zmluva o dôchodku uzatvorená na doživotne určenú dobu, ako aj určenú dobu neurčitého trvania, sú vždy zmluvami na dobu určitú. Vymedzením povinnosti plniť doživotne, zmluvné strany prejavili vôľu byť takouto zmluvou viazané a to až do smrti oprávnenej na prijatie plnenia z tejto zmluvy. Akýkoľvek iný výklad by bol potretím významu tohto inštitútu.

Uvedenému právnemu záveru, že takýto typ zmluvy nie je možné dohodnúť na čas určitý, ale buď doživotne, teda do okamihu smrti, alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania   špecifikovaného   určitým   časovým   úsekom   nasvedčuje   aj   charakter   a   účel predmetnej   zmluvy,   v   ktorej   odporkyňa   sledovala   zabezpečenie   sociálnej   starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku, s úmyslom poskytnutia výhody z podporného dôchodkového   fondu   slúžiaceho   na   subvenciu   životnej   úrovne,   ktorá   je   oproti   príjmu dosahovanému   počas   produktívneho   veku   zamestnanca   výrazne   znížená   a   teda nepredpokladá sa možnosť jednostrannej výpovede. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva nebola uzavretá na dobu neurčitú, odporkyňa ju nemohla vypovedať podľa § 582 Obč. zák. Odvolací súd sa nemohol stotožniť s tvrdením odporkyne, že smrť fyzickej osoby nie je vždy objektívne zistiteľnou skutočnosťou, pretože smrť fyzickej osoby z právneho aspektu je objektívne zistiteľná buď na základe úmrtného listu, v ktorom je určený deň úmrtia, alebo súdnym rozhodnutím o vyhlásení za mŕtveho, v rozhodnutí ktorom je uvedený deň, ktorý platí za deň smrti nezvestného, prípadne deň, ktorý nezvestný neprežil podľa ust. § 198 a § 200 O. s. p., dňom ktorým zanikajú práva a povinnosti viazané na túto osobu podľa § 579 Obč. zákonníka.

Pokiaľ ide o námietku odporkyne, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní neaplikoval zákonné ustanovenia § 27 ods. 8, § 116a najmä § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001   Z.   z.   o   bankách,   táto   neobstojí.   Odporkyňa   neuzatvárala   zmluvu s navrhovateľkou   ako   podnikateľ   pri   výkone   svojej   podnikateľskej   činnosti;   nešlo   ani o vzťah   banky   s   klientom,   ale   zo   strany   odporkyne   išlo   o   zabezpečenie   sociálnej starostlivosti   o   pracovníka   odchádzajúceho   do   dôchodku,   spadajúcu   pod   agendu personálneho a sociálneho úseku divízie ľudských zdrojov, preto námietka je bez právneho významu.

Dosiahnuť zmenu napadnutého rozsudku nebolo možné ani poukázaním na rozpor s dobrými   mravmi,   keďže   tento   záver   prvostupňového   súdu   nebol   podstatným   dôvodom pre závery, ktoré v rozhodnutí prijal.

Čo   sa   týka   ďalších   námietok   uvedených   v   odvolaní,   s   týmito   sa   odvolací   súd nezaoberal,   keďže   už   prvostupňový   súd   sa   vo   svojom   odôvodnení   podrobne   zaoberal na všetky pre vec dôležitými argumentmi odporkyne. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantné pripomína, a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (napr.   IV.   ÚS   115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, 1. US 117/05, IV. US 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (Garda Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994).

Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu na riadne zistenie skutkového stavu, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a správne posúdil vec aj po právnej stránke, preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle §219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil...“

Ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu a zistil, že námietky sťažovateľky nie sú opodstatnené. V danom prípade krajský súd rozhodujúc o odvolaní proti rozsudku okresného   súdu   č.   k.   45   C   103/2010-89   z   10.   marca   2011   vyslovil   svoj   právny   názor a riadne aj vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia, prečo rozsudok potvrdil.

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu je dostatočné a zrozumiteľné. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco vysvetlil, prečo potvrdil rozsudok, pričom jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Krajský súd v napadnutom rozsudku zaujal stanovisko k námietkam sťažovateľky, ktoré boli relevantné pre rozhodnutie vo veci samej.

K   námietke   nevysporiadania   sa   so   všetkými   skutočnosťami   uvádzanými sťažovateľkou   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   konštantnou   judikatúrou   uvádza,   že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Pretože   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je dostatočne   odôvodnený,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych   názorov   všeobecného   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli pri výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   v   okolnostiach   daného prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013