znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 541/2012-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   F.   P.,   B.,   t.   č.   vo   výkone   trestu,   vo   veci   namietaného porušenia   jeho   základného   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   1   a   2   Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Tos/52/2012 z 19. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. septembra 2012 doručená sťažnosť F. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos/52/2012 z 19. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažnosťou napadnuté uznesenie bolo vydané v konaní o opravnom prostriedku proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Nt/17/2011 z 21. marca 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), ktorým sa rozhodovalo o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci pôvodne vedenej okresným súdom   pod   sp.   zn.   1   T   160/09.   Uznesením   okresného   súdu   bol   návrh   sťažovateľa na povolenie obnovy konania podľa § 399 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   zamietnutý   a napadnutým uznesením bola jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnutá.

Sťažovateľ   uvádza,   že   návrh   na   povolenie   obnovy   konania   podal   z   dôvodu, že v pôvodnom   súdnom   konaní   boli   použité   dôkazy   nezískané   zákonným   spôsobom a rozsudok   je   založený   na   nesprávnom   použití   „iného   hmotnoprávneho   ustanovenia o Policajnom   zbore   (zák.   č.   171/1993   Z.   z.)“.   Namieta,   že   pri   posudzovaní   dôvodnosti návrhu   sa   konajúce   súdy   neriadili   ústavou   a   prípad   neskúmali   z   hľadiska   možného porušenia   základných   práv   a   slobôd,   ale „nezmyselným   spôsobom,   arbitrárnym a iracionálnym“ odkázali na zákonné ustanovenia Trestného poriadku, ktoré aj svojvoľne vyložili   v   rozpore   s   ustálenou   súdnou   praxou   a   judikatúrou.   S   poukazom   na   označené články   ústavy   a   dohovoru   konštatuje,   že „ochranu   spoločnosti   pred   nezákonným zasahovaním   do   práv   osôb   ma   zabezpečovať   spravodlivý,   nezávislí   a   nestranný   súd. V mojom   prípade   ale   tak   súd   nekonal   a   právo   na   obhajobu   mi   neposkytol   v   zmysle povinností,   ani   môj   obhájca   v   pôvodnom   konaní   a   namiesto   napádania   nezákonného postupu OČTK sa snažil, len o urýchlené ukončenie veci bez ohľadu na porušovania mojich základných práv a slobôd.“.

Keďže podľa názoru sťažovateľa sa okresný súd v pôvodnom konaní nezaoberal zákonnosťou   dôkazov,   bolo   podľa   neho   povinnosťou   okresného   súdu   preskúmať   tieto dôkazy v zmysle návrhu na povolenie obnovy konania, a nie odkázať na dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd „len v jednoduchosti odkázal na rozhodnutie prvostupňového súdu a vydal v podstate obsahovo chudobné, a nie celkom logické rozhodnutie“, a v závere konštatuje, že konajúce všeobecné súdy nezabezpečili jeho právam ochranu, a preto je nútený podať sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal rozhodnutie, ktorým vysloví, že uznesením krajského súdu boli porušené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a základné práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy, prizná sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 5 500 € a povinnosť zaplatiť trovy právneho zástupcu, o ktorého ustanovenie sťažovateľ súčasne s podaním sťažnosti požiadal.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu   v prípade,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   sťažovateľa   vyzývať   na   doplnenie   jeho podania, keďže bolo obsahovo natoľko zrozumiteľné, že umožňovalo realizovať ústavný prieskum   napadnutého   uznesenia,   a   vzhľadom   na   dostatok   dôvodov   na   odmietnutie sťažnosti   bolo   podľa   ústavného   súdu   bez   právneho   významu   ustanoviť   sťažovateľovi právneho zástupcu.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení služobných povinností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Aj   keď   sťažovateľ   pri   podaní   sťažnosti   nebol   právne   zastúpený,   z   obsahu   jeho sťažnosti   a   poukazom   na   argumentáciu   obsiahnutú   v   návrhu   na   obnovu   konania,   resp. v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, ktoré sťažovateľ priložil k sťažnosti ústavnému súdu, je zrejmé, že nesúhlasí s realizovaným postupom a rozhodnutím všeobecných súdov o jeho návrhu, v rámci ktorého sa nezaoberali jeho námietkami o nezákonnosti dôkazov (získanými pri služobnom zákroku policajtov), na základe ktorých bol následne odsúdený rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 160/09 z 27. septembra 2011.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia k právnemu posúdeniu prípadu uviedol:

„V   súvislosti   s   obnovou   konania,   ktorej   sa   sťažovateľ   domáha,   je   potrebné predovšetkým uviesť, že obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorého účelom   je   odstrániť   nedostatky   v   skutkových   zisteniach   niektorých   právoplatných rozhodnutiach,   a to v prípadoch,   keď príčiny zistených nedostatkov vyšli najavo až po právoplatnosti pôvodného rozhodnutia. Príčinami sa tu rozumejú nové skutočnosti alebo dôkazy,   ktoré   odôvodňujú   tento   mimoriadny   prielom   do   nezmeniteľnosti   a   záväznosti rozhodnutí vydaných v trestnom konaní a ktoré neboli súdu skôr známe.

Podľa   §   394.   ods.   1   Tr.   por.   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo   právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo   dôkazy   súdu   skôr   neznáme,   ktoré   by   mohli   samy   osebe   alebo   v   spojení   so skutočnosťami   a   dôkazmi   už   skôr   známymi   odôvodniť   iné   rozhodnutie   o   vine   alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie   od   uloženia súhrnného   trestu   by   bolo   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo   k   pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

V   zmysle   citovaného   ustanovenia   konanie   o   povolení   obnovy,   sa   obmedzuje   na zistenie, či vyšli najavo skutočnosti a dôkazy uvedené v tomto ustanovení.

Odsúdený F. P., ako vyplýva z jeho písomného podania zo dňa 31. 12. 2011 a z odôvodnenia jeho sťažnosti, vidí existenciu podmienok obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Tr. por. v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 1 T/160/09, v tom, že napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia zákona o Policajnom zbore a že proti odsúdenému boli použité dôkazy, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, pričom na nezákonne získanom dôkaze boli proti nemu vznesené obvinenie, podaná obžaloba i vynesený rozsudok.

V   tejto   súvislosti   krajský   súd   konštatuje,   že   zákonnosť   získavania   a   vykonávania dôkazu(ov) v pôvodnom trestnom konaní nie je dôvodom na povolenie obnovy konania predpokladaným v § 394 ods. 1 Tr. por., Záver o zákonnosti a prípustnosti konkrétneho dôkazu   totiž   vychádza   z   interpretácie   a   následnej   aplikácie   relevantných   ustanovení Trestného poriadku a tieto závery nemôžu byť predmetom skúmania v rámci konania o návrhu na povolenie obnovy konania. Prípadné pochybenie v otázke prípustnosti dôkazu, ktorý nebol získaný alebo vykonaný zákonným spôsobom, nemôže byť považované za novú skutočnosť súdu skôr neznámou práve z dôvodu, že táto otázka je založená na právnom posúdení v tom zmysle, či boli alebo neboli dodržané ustanovenia Trestného poriadku. Z tohto dôvodu nemôžu byť za dôkazy súdu skôr neznáme považované ani dôkazy, navrhované v rámci konania o obnove, smerujúce k preukazovaniu vyššie uvedenej skutočnosti. Je potrebné uviesť, že skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. môžu mať síce rôznorodú povahu a spravidla sa stávajú predmetom dokazovania, avšak táto skutočnosť je v trestnom konaní (t. j. aj v konaní o obnove) vždy predmetom hodnotenia právom a nemožno ju preto s právom stotožňovať.

Záver   o   porušení   ustanovení   Trestného   poriadku   pri   získavaní   a   vykonávaní dokazovania nemôže byť novou skutočnosť súdu skôr neznámou aj z toho hľadiska, že túto zákonnosť je súd povinný skúmať už v základnom trestnom konaní a prípadne na základe riadneho opravného prostriedku -odvolania, aj odvolací súd, a to dokonca aj v prípade, že by táto vada nebola vytýkaná v rámci podaného odvolania, nakoľko ide o dôvod na podanie iného mimoriadneho opravného prostriedku, ako je obnova konania, resp. návrh na jej povolenie, a to dovolania (§ 317 ods. 1 a § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.).

Uvedené   platí   rovnako   aj   na   sťažovateľom   uvádzaný   dôvod   spočívajúci v nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia (podľa sťažovateľa ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o Policajnom zbore).

Na týchto záveroch nemení nič ani skutočnosť, že v konkrétnom prípade podanie dovolania   zo   strany   oprávnených   osôb   už   nebude   prichádzať   do   úvahy   so   zreteľom na dikciu § 372 ods. 1 Tr. por. veta prvá, v zmysle ktorého oprávnené osoby okrem ministra spravodlivosti môžu podať dovolonie len vtedy, ak využili svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok a o ňom bolo rozhodnuté.

Na základe uvedeného, s prihliadnutím na skutočnosť, že žiadne ďalšie skutočnosti a dôkazy odôvodňujúce povolenie obnovy konania súdu prvého stupňa predložené neboli, je napadnuté   rozhodnutie,   ktorým   súd   prvého stupňa návrh na povolenie   obnovy   konania zamietol, vecne správne.“

Pokiaľ   ide   o   sťažovateľom   napadnuté   konanie,   ktorého   predmetom   bol   návrh na povolenie   obnovy   konania,   ústavný   súd   predovšetkým   poznamenáva,   že   v   takomto konaní sa nerozhoduje o vine alebo nevine trestne stíhanej osoby, ale zisťuje sa existencia niektorého   z   právom   predpokladaných   dôvodov,   na   základe   ktorých   môže   príslušný všeobecný súd navrhovanú obnovu konania povoliť.

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že pre zamietnutie sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu bolo pre krajský súd podstatné, že neboli zistené nové skutočnosti alebo nové dôkazy, ktoré by boli konajúcemu okresnému súdu predtým neznáme. Za skutočnosť skôr neznámu, ktorá by odôvodňovala povolenie obnovy konania, pritom krajský súd nepovažoval námietky sťažovateľa spochybňujúce zákonnosť získavania a   vykonávania   dôkazov   v   pôvodnom   trestnom   konaní,   pretože   posúdenie   zákonnosti získaných   dôkazov   je   (svojou   povahou)   založené   na   právnom   posúdení   dotknutých ustanovení Trestného poriadku, a teda nie na nových skutkových okolnostiach či dôkazoch skôr neznámych.

Inými slovami, spôsob a zákonnosť dôkazov vykonaných v prípravnom konaní, ktoré sťažovateľ v danej veci spochybňuje, boli známe už v pôvodnom konaní a sťažovateľ mal šancu predložiť relevantné argumenty o nezákonnosti ich získania v pôvodnom trestnom konaní. Ako správne krajský súd poznamenal, tieto okolnosti je všeobecný súd povinný skúmať už v základnom trestnom konaní, ktorého povolenia obnovy sa sťažovateľ domáhal, a   prípadný   závadný   postup   prvostupňového,   resp.   druhostupňového   všeobecného   súdu možno   v   namietanom   smere   preskúmavať na základe iného (mimoriadneho)   opravného prostriedku, a to dovolania.

Krajským   súdom   formulované   dôvody,   na   základe   ktorých   bola   sťažnosť   proti uzneseniu   okresného   súdu   zamietnutá,   považuje   ústavný   súd   za   zákonné   a   ústavne akceptovateľné, vychádza z racionálnej analýzy platnej právnej úpravy. Krajský súd náležite vysvetlil   predpoklady   povolenia   obnovy   konania   podľa   platných   ustanovení   Trestného poriadku   a v   ich   intenciách   v sťažovateľovom   prípade   rozhodol.   Ústavný súd v zhode so svojou   ustálenou   judikatúrou   zdôrazňuje,   že   samotné   nestotožnenie   sa   sťažovateľa s právnym   názorom   krajského   súdu   nemôže   samo   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Prípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradení právneho názoru krajského súdu možno realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Takýto zásah ústavného súdu by však v uvedenom prípade nebol dôvodný, pretože výklad krajského súdu o tom, že v danom prípade povolenie obnovy konania do úvahy neprichádza, vychádza z podmienok ustanovených v platnom procesnom predpise. Ústavný súd zároveň nie je mimoriadnou súdnou inštanciou, prostredníctvom ktorej by sa mohli oprávnené   osoby   domáhať   vyslovenia   prípadného   porušenia   svojich   práv   v   prípadoch v ktorých nevyužili opravné prostriedky, ktoré im zákon na nápravu takýchto pochybení umožňoval, čo platí aj v sťažovateľovom prípade, ktorý sa po vyhlásení rozsudku okresného súdu vzdal práva podať odvolanie.

Napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   teda   nesignalizuje   porušenie   sťažovateľom označených práv, predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd nenachádza ani žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým konaním krajského súdu a sťažovateľom označeným základným právom na osobnú slobodu podľa čl. 17   ods.   1   a   2   ústavy,   keďže   v   konaní   o   povolenie   obnovy   konania   sa   primárne nerozhoduje   o obmedzení,   resp.   pozbavení   osobnej   slobody,   ku   ktorému   by   dochádza napríklad výrokom všeobecného súdu o treste, ale len o tom, či navrhovanú obnovu konania súd   povolí alebo zamietne, a   to vychádzajúc zo zistení,   či   návrh   na povolenie   obnovy konania obsahuje alebo neobsahuje nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli samy osebe   alebo   v   spojení   so   skutočnosťami   alebo   dôkazmi   skôr   známymi   odôvodniť   iné rozhodnutie   všeobecného   súdu.   Napokon   napadnutým   uznesením   nemohlo   dôjsť   ani porušeniu práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru, pretože krajský súd (a pred ním okresný súd) meritórne posudzoval jeho návrh na povolenie obnovy konania, keďže však nezistil splnenie   Trestným   poriadkom   predpokladaných   podmienok,   obnovu   konania   nepovolil. Vyslovenie   porušenia   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru v okolnostiach prípadu neprichádza do úvahy nielen preto, že k jeho porušeniu môže dôjsť len v spojení s iným materiálnym právom (najmä právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, resp. jemu obdobnému základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy), čo v danom prípade nebolo zistené, ale aj z dôvodu, že sám sťažovateľ sa v pôvodnom trestnom konaní vzdal práva podať odvolanie, v dôsledku čoho v spojení s § 372 ods. 1 Trestného poriadku už nemôže úspešne iniciovať dovolacie konanie, a to aj napriek tomu, že podstata sťažovateľových argumentov súvisí vecne s dovolacím dôvodom uvedeným v § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom napadnutý právny výklad vykonaný krajským súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy ani práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, a preto ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde posúdiac ju ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2012