SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 540/2015-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného advokátom Mgr. Romanom Tomanom,PhD., Advokátska kancelária, Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietanéhoporušenia zákazu mučenia zaručeného v čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súduv Trenčíne sp. zn. 3 To 58/2014 z 20. mája 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie zákazumučenia zaručeného v čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoruuznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 58/2014z 20. mája 2015
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu PovažskáBystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 T 72/2008-2464 z 24. marca 2014 boli, ⬛⬛⬛⬛, a, ⬛⬛⬛⬛ (spolu ďalejlen „obžalovaní“), stíhaní za zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 zákonač. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona v štádiu prípravy podľa§ 13 Trestného zákona a oslobodení spod obžaloby podľa § 285 písm. a) zákonač. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestnýporiadok“), keďže nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý boli obžalovaní stíhaní.Sťažovateľ bol v označenom trestnom konaní v postavení poškodeného.
Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal prokurátor Okresnej prokuratúry Trenčín(ďalej len „prokurátor“) odvolanie č. k. 2 Pv 951/07/3309-237 z 28. mája 2014v neprospech obžalovaných, ktoré krajský súd uznesením č. k. 3 To 58/2014-2505z 20. mája 2015 podľa § 319 Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.
Sťažovateľ je presvedčený, že krajský súd svojím rozhodnutím zasiahol do jehopráva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) a porušil aj zákaz mučenia (čl. 3dohovoru). Podľa jeho slov„oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu a konečné uznesenie Krajského súdu sú svojvoľné a nepreskúmateľné, keďže vychádzajú z logických excesov a z údajného skutkového stavu, ktorý nemá žiadnu oporu vo vykonaných dôkazoch a v podstatných okolnostiach sa opiera výlučne o obhajobné tvrdenia obvinených, ktoré v rozpore so zákonom nijako preverené neboli“.
Sťažovateľ tvrdí, že„prehľadne označil svojvoľné závery súdov, poukázal na opomenuté skutočnosti a na ich význam pre rozhodnutie, čo Krajský súd v konečnom uznesení ignoroval a zaťažil tak svoje rozhodnutie nepreskúmateľnosťou“. Podľa jehonázoru„Oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu v spojení s konečným uznesením Krajského súdu nemožno považovať za správny, nakoľko skutkové zistenia sú v extrémnom nesúlade s vykonaným dokazovaním. Súdy zásadným spôsobom pochybili, keď skutkové zistenia o vine obvinených úplne ignorovali, hoci po zrušení odsudzujúceho rozsudku Okresný súd nevykonal žiadny dôkaz objektívne spochybňujúci tento dôkazný stav. Usvedčujúce dôkazy tak ostali neprávom opomenuté.“.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že„v žiadnom prípade... neobstoja špekulácie Krajského súdu, že svedkovia obžaloby mohli vypovedať nepravdivo, že poškodený sa mohol obvineným pomstievať a že mohlo ísť o zištný zámer týchto svedkov, či že spolupracovali a sú spoločne trestne stíhaní, keďže sa tieto neprípustné domnienky zakladajú výlučne na účelovej a objektívne nepravdivej obhajobe obvinených“.
Navyše, sťažovateľ považuje konečné rozhodnutie vo veci za predčasné. Je tohonázoru, že«Skončenie trestného konania aplikáciou zásady „in dubio pro reo“ v situácii dôvodne spochybnených, či priamo vyvrátených záverov oslobodzujúceho rozsudku Okresného súdu a pri možnosti (dostupnosti) vykonania ďalších dôkazov s relevantným vzťahom k veci a vylučujúcich možnosť použitia tejto zásady, za opory oslobodzujúceho rozsudku Okresného súdu v skutkovom stave, ktorý bol v podstatných okolnostiach nesprávne zistený, resp. v časti priamo vykonštruovaný, predstavuje porušenie zákonom stanoveného postupu a základných práv poškodeného. Predmetný skutok nebol riadne súdmi vyšetrený a preto došlo k porušeniu práva poškodeného na účinné vyšetrovanie vyplývajúceho z čl. 3 Dohovoru.
Základné práva poškodeného boli porušené aj nevysporiadaním sa (ignorovaním) s jeho argumentačnými tvrdeniami, ktoré mali bezprostredný vzťah k rozhodujúcim skutkovým okolnostiam, a aj od toho... sa odvíjajúcou arbitrárnosťou konečného uznesenia Krajského súdu, ktorým sťažovateľ v rámci všeobecného súdnictva, ako obeť pripravovaného trestného činu proti jeho telesnej integrite, stratil možnosť poskytnutia spravodlivosti, ktorá mu bola zjavne odopretá.».
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom vyslovil, že:
„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 To 58/2014 zo dňa 20. 05. 2015 došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 To 58/2014 zo dňa 20. 05. 2015 sa zrušuje.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 5.000,- €, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd v Trenčíne do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. Romana Tomana, PhD., so sídlom Rudnayovo námestie 1, Bratislava, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiunávrhu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušnéhoorgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovaťtakú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatína ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Predmetom sťažnosti podanej ústavnému súdu je namietané porušenie zákazumučenia zaručeného v čl. 3 dohovoru a porušenie práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 58/2014z 20. mája 2015, ktoré sťažovateľ považuje za svojvoľné a nepreskúmateľné, pretože záveryv ňom uvedené boli prijaté bez toho, aby sa konajúci druhostupňový súd riadne vysporiadals argumentmi predostretými sťažovateľom, ktoré podľa jeho názoru vyvracali správnosťverdiktu prvostupňového súdu o oslobodení obžalovaných spod obžaloby.
Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému aleboponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
1. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 58/2014 z 20. mája 2015
Z citovaného znenia čl. 6 ods. 1 dohovoru jasne vyplýva, že jeho aplikovateľnosťprichádza do úvahy iba v prípadoch, keď sa ochrany poskytovanej týmto ustanovenímdomáha osoba vo svojej záležitosti a v súvislosti s rozhodovaním a rozhodnutím o jejobčianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestnéhoobvinenia proti nej. V prípade sťažovateľa išlo o trestné stíhanie týkajúce sa iných osôb –rozdielnych od osoby sťažovateľa, ktorý v tomto konaní vystupoval v pozícii poškodeného.V rámci základného trestnoprocesného vzťahu existujúceho vo fáze súdneho konaniaje jednou zo strán obžalovaný so svojím právom na spravodlivé preskúmanie a rozhodnutieo oprávnenosti jeho trestného obvinenia a druhou stranou tohto vzťahu, ktorá uplatňujetrestné obvinenie, je prokurátor zastupujúci štát. V uvedenom základnom trestnoprocesnomvzťahu, v ktorom sa rozhoduje o otázke viny a trestu, má síce poškodený právo aktívnevystupovať pri zisťovaní skutkového stavu veci, nemá však postavenie strany oprávnenejuplatňovať trestné obvinenie (obdobne pozri napr. Mckay-Kopecka proti Poľsku,rozhodnutie z 19. 9. 2006, č. 45320/99), preto pre uvedenú časť trestného konania nemôžedisponovať právom na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru garantujúcim kvalitusúdneho konania.
Poškodený, ktorý má v trestnom konaní právo uplatniť nárok na náhradu škodya tento nárok uplatnil (§ 46 ods. 3 Trestného poriadku), je procesnou stranou v tzv.adhéznom konaní (prebiehajúcom kontinuálne so súdnym konaním o vine), v ktorom sarozhoduje o ním uplatnenom nároku na náhradu škody spôsobenej trestným činom a v rámciktorého mu je garantované právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru(rozhoduje sa o občianskych právach poškodeného v rámci trestného konania – civilnávetva ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru).
Tomu zodpovedá aj právna úprava a síce § 307 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,podľa ktorého rozsudok môže odvolaním napadnúť poškodený pre nesprávnosť výrokuo náhrade škody.
V zmysle uvedeného ustanovenia Trestného poriadku disponuje poškodenýopravným prostriedkom len proti rozhodnutiu prijatému súdom v adhéznom konanío uplatnenom nároku na náhradu škody, v žiadnom prípade však nemôže napadnúťopravným prostriedkom rozsudok v časti týkajúcej sa rozhodovania o vine a tresteobžalovaného (pri oslobodení obžalovaného spod obžaloby ide prakticky o rozhodnutieo vine). Právna úprava mu pre túto časť rozhodovania opravný prostriedok neposkytuje.V intenciách uvedeného sa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poškodený v trestnom konanípred príslušným súdom môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva,ktorým je uplatnený nárok na náhradu škody. Garancie poskytované citovaným čl. 6 ods. 1dohovoru zaručujúcim právo na spravodlivé súdne konanie sú teda v trestnom konaní vovzťahu k poškodenému (uplatňujúcemu nárok na náhradu škody) limitované a poskytovanélen pre adhézne konanie týkajúce sa rozhodovania o nároku na náhradu škody spôsobenejtrestným činom.
Náležité preskúmanie podozrenia zo spáchania trestného činu, teda vecne správnerozhodnutie o otázke viny a spravodlivé potrestanie páchateľa nepredstavuje právopoškodeného, ale je oprávnením a povinnosťou štátu.
Z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Corbu proti Rumunsku(rozhodnutie z 31. 3. 2009, č. 27396/04, § 30 – § 33) vyplýva, že záruk poskytovanýchustanovením čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nebude môcť dovolávať ten poškodený, ktorý satrestného konania zúčastňuje iba s cieľom prispieť k odsúdeniu obvineného.
Ako z obsahu sťažnosti vyplýva, sťažovateľ sa ňou jednoznačne domáha uznaniaviny obžalovaných zo stíhaného skutku a ich potrestania. Jediná zmienka sťažovateľa,ktorou odôvodňuje prípustnosť aplikácie čl. 6 ods. 1 dohovoru, spočívala v tomto tvrdení:„Uvedené právo sťažovateľa(právo na účinné vyšetrenie skutku, pozn.), vážnosť predmetného konania a priamy vplyv jeho výsledku na ďalšie jeho právo domáhať sa občianskoprávnou žalobou náhrady škody, ktorá zjavne nemá nádej na úspech v prípade neodsúdenia páchateľov inkriminovaného konania (de facto je trestné konanie priamo rozhodujúce preto to občianske právo sťažovateľa), odôvodňuje aplikovanie čl. 6 Dohovoru v jeho civilnej časti“. Ani náznakom sa však sťažovateľ nezmieňuje, že by v rámci trestnéhokonania, ktorého výsledok (uznesenie) napáda sťažnosťou pre porušenie jeho základnýchpráv, uplatnil akýkoľvek svoj občianskoprávny nárok.
Nie je úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavyzisťovať, či vôbec sťažovateľovi mohla reálne vzniknúť škoda uplatniteľná v trestnomkonaní, aj keď sa to vzhľadom na skutočnosť, že stíhaný zločin sa nachádzal vo fázeprípravy, javí ako málo pravdepodobné, ale za rozhodujúci pre posúdenie sťažnosti v tejtočasti ústavný súd považoval ten fakt, že absolútne prioritná argumentácia sťažovateľaspočíva v poukazovaní na dôkazy odôvodňujúce potrebu uznať obžalovaných vinnýmizo zločinu kladeného im za vinu a na podľa neho neadekvátnu reakciu na tieto dôkazyzo strany všeobecných súdov, avšak bez nadväznosti na akékoľvek prípadnéobčianskoprávne súvislosti spojené s uvedeným trestným konaním.
Z týchto záverov teda vyplýva, že uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 58/2014z 20. mája 2015 v časti rozhodnutia o vine, teda v časti, ktorou krajský súd potvrdiloslobodenie obžalovaných spod obžaloby, nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľana spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súdsťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.
Navyše, ústavný súd mohol odmietnuť sťažnosť v tejto časti aj ako podanú zjavneneoprávnenou osobou, keďže sťažovateľ nebol osobou spôsobilou iniciovať napadnutékonanie krajského súdu (nemohol proti prvostupňovému rozhodnutiu podať riadny opravnýprostriedok, keďže to neumožňuje platná a účinná právna úprava) a v konečnom dôsledkusa v tomto konaní vzhľadom na jeho podstatu nekonalo o jeho právach v relevantnomzmysle.
3. K namietanému porušeniu zákazu mučenia zaručeného v čl. 3 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 58/2014 z 20. mája 2015
Pokiaľ ide o namietaný zásah do práva sťažovateľa zaručeného mu čl. 3 dohovoru,jeho porušenie (zákaz mučenia) sťažovateľ vidí v tom, že zo strany všeobecných súdovnedošlo k účinnému úradnému vyšetreniu predmetnej trestnej veci, pretože tieto vychádzalizo skutkového stavu, ktorý nemal oporu vo vykonanom dokazovaní, resp. bol s ním vextrémnom rozpore, súdy opomenuli, resp. ignorovali sťažovateľom uvádzané skutočnostidôležité pre rozhodnutie, a navyše konečné rozhodnutie bolo podľa presvedčeniasťažovateľa predčasné, keďže závery oslobodzujúceho rozsudku boli podľa jeho názoruspochybnené alebo priamo vyvrátené a existovala možnosť vykonania ďalších relevantnýchdôkazov.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcej sa čl. 2 (právo na život),ako aj čl. 3 dohovoru vyplýva, že procedurálnou zložkou týchto úprav je aj povinnosťpríslušných orgánov štátu účinne úradne vyšetriť namietané prípady ich porušenia a vyvodiťaj trestnoprávnu zodpovednosť voči tým subjektom, ktoré sa dopustili na iných takéhokonania, ktoré čl. 2 alebo čl. 3 dohovoru nepripúšťa, resp. zakazuje. Takéto vyšetrovanie bymalo byť schopné viesť k odhaleniu a potrestaniu zodpovedných osôb (napr. prípadMcCann a ďalší proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok č. 18984/91 z 27. 9. 1995).
K pozitívnemu záväzku účinného úradného vyšetrovania vyplývajúceho z čl. 3dohovoru sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal na viaceré rozhodnutia Európskeho súdupre ľudské práva, a to Ďurđević proti Chorvátsku, rozsudok č. 52442/09 z 19. 7. 2011;Assenov a ďalší proti Bulharsku, rozsudok č. 24760/94 z 28. 10. 1998; Šečić protiChorvátsku, rozsudok č. 40116/02 z 31. 5. 2007; Okkali proti Turecku, rozhodnutiezo 17. 10. 2006.
Ústavný súd vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa uvádza, že všetky ním uvedenéprípady (a mnoho ďalších) boli pred Európskym súdom pre ľudské práva iniciovanésťažnosťami fyzických osôb, ktoré tvrdili, že vo vzťahu k ich osobám došlo zo stranyorgánov verejnej moci alebo súkromných osôb ku konaniu, ktoré pociťovali ako mučenie,prípadne neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie či trest a až na základe takéhototvrdenia Európsky súd pre ľudské práva pristúpil ku skúmaniu správnosti, efektívnosti,účinnosti úradného vyšetrovania týchto prípadov. Elementárnym predpokladom úspešnéhouplatňovania ochrany práva vyplývajúceho z čl. 3 dohovoru, ktorým je zákaz mučenia, jeteda tvrdenie o naplnení materiálnej stránky tohto článku, t. j. že k takému konaniuv skutočnosti došlo. Podľa názoru ústavného súdu si to vyžaduje citeľná prevahahmotnoprávneho charakteru označeného článku.
Je nepochybné, že v prípade sťažovateľa materiálny prvok tohto ustanovenianaplnený nebol. Už zo štádia trestnej činnosti, pre ktorú boli obžalovaní stíhaní, je zrejmé,že sťažovateľ ako potencionálna obeť nebol reálne vystavený pôsobeniu žiadneho z v tomtoustanovení (čl. 3 dohovoru) uvedeného konania zo strany orgánu verejnej moci alebo inejsúkromnej osoby, resp. nijako v tejto súvislosti nemohol nepociťovať zlé zaobchádzanies jeho osobou. Išlo o prípravu zločinu ublíženia na zdraví, t. j. nedošlo ani k jeho pokusua už vôbec nie k jeho dokonaniu, a teda prípadné zamýšľané následky pripravovanéhozločinu, ktoré by akokoľvek negatívne dopadali na sťažovateľa v reálnom čase, nenastali.Pri príprave zločinu ide len o vzdialené nebezpečenstvo, že nastane následok, ktorý jeznakom skutkovej podstaty trestného činu (zločinu).
Prípadné naplnenie znakov mučenia sťažovateľa tým, že sa dozvedel o pripravovaníprotiprávneho činu na jeho osobu, sťažovateľ žiadnym hodnoverným spôsobomnepreukázal. Z obsahu sťažnosti nevyplýva žiaden presvedčivý dôkaz, že by skutočne došlok nejakému faktickému konaniu proti integrite sťažovateľa alebo zlému zaobchádzanius ním, či k jeho poníženiu, prípadne utrpeniu.
Prípustnosť aplikácie čl. 3 dohovoru si aj v zmysle judikatúry Európskeho súdu preľudské práva vyžaduje určiť, či utrpenie alebo poníženie obete mučenia, s prihliadnutímna všetky relevantné okolnosti, prekročili minimálnu požadovanú úroveň závažnosti.Ústavný súd v tejto veci jednoznačne dospel k záveru, že ak by aj sťažovateľovi v súvislostis jeho poznatkom prípravy zločinu na jeho osobu bol spôsobený určitý psychickýdiskomfort, určite tento nedosiahol stupeň požadovaný pre úspešnú aplikáciu zárukupravených čl. 3 dohovoru. Tento záver vyplýva už aj zo samotnej skutkovej vety uvedenejv prvostupňovom rozhodnutí o oslobodení obžalovaných spod obžaloby, z ktorej vyplýva,že sťažovateľ po tom, ako sa dozvedel o pripravovanom čine, sám inštruoval(ktorého úloha mala spočívať v samotnom vykonaní činu – ublížiť sťažovateľovi na zdraví),ako má v tejto veci ďalej postupovať, a teda oznámiť obžalovaným „úspešnosť“ ichúdajného zámeru, a to zrejme s úmyslom sledovať ich reakcie a ďalší postup, čo alenesvedčí o vzniku obáv sťažovateľa o svoj život alebo zdravie. Racionálnym vyhodnotenímtýchto zistení pri uplatnení elementárnej logiky je potom možné dôjsť k opodstatnenémuzáveru, že predmetná udalosť sa sťažovateľa nedotkla takou kvalifikovanou mierou, ktoráby bola spôsobilá iniciovať úvahu o možnom zásahu do práva sťažovateľa na zákazmučenia, tak ako je obsiahnuté v čl. 3 dohovoru.
V texte sťažnosti to síce nie je priamo uvedené, ale pokiaľ sťažovateľ vytváraanalógiu medzi chápaním trestnosti prípravy podľa trestnoprávnych noriem Slovenskejrepubliky (trestná zodpovednosť za prípravu zločinu§ 13 Trestného zákona) a̶ ⬛⬛⬛⬛ zákazu„prípravy“ mučenia podľa čl. 3 dohovoru (t. j. uplatnenie ochrany podľa čl. 3 dohovoru pri„príprave“ mučenia, podrobovania neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebotrestu), tak tento názor nemožno akceptovať, a to predovšetkým vzhľadom na rozdielnosťpodstaty a prirodzenosti týchto úprav. To, že je príprava na zločin podľa právnej úpravySlovenskej republiky trestná, neznamená (bez splnenia ďalších podstatných podmienok),že pokiaľ táto príprava smeruje k spáchaniu zločinu, ktorého následky by sa potencionálnemohli prekrývať s následkami predpokladanými v čl. 3 dohovoru, že bude tentoautomaticky aplikovateľný.
Aj z prípadu Assenov a ďalší proti Bulharsku (rozsudok č. 24760/94 z 28. 10. 1998),ktorým sťažovateľ argumentuje, vyplýva, že štát musí vykonať účinné vyšetrovanie, avšakaž po tom, ako sťažovateľ vznesie obhájiteľné tvrdenie, že bol podrobený úmyselnémuzlému zaobchádzaniu. Iniciátorom začatia účinného úradného vyšetrovania je tedadôveryhodné tvrdenie, že došlo k zlému zaobchádzaniu so sťažovateľom. Pre úplnosť jepotrebné uviesť, že v zmieňovanom prípade Európsky súd pre ľudské práva konštatovalnedostatok presvedčivých dôkazov o zlom zaobchádzaní.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietanýmporušením zákazu mučenia podľa čl. 3 dohovoru a napadnutým uznesením krajského súdusp. zn. 3 To 58/2014 z 20. mája 2015 absentuje akákoľvek príčinná súvislosť, čo jedôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdepre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právnehovýznamu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami, rozhodovanie o ktorých je podmienenévyslovením porušenia označeného práva (pozri čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy), k čomu v tomtoprípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2015