znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 540/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J. J.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Elenou   Ľalíkovou, Podbrezovská 24, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 645/2013 z 5. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2014 doručená sťažnosť J. J. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“ alebo aj „odvolací súd“) sp. zn. 15 Co 645/2013 z 5. februára 2014 (ďalej aj „rozhodnutie krajského súdu“).

Z   podania   a   jeho   príloh   vyplynulo,   že   Okresný   súd   Banská   Bystrica   (ďalej   len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 16 C 80/2009 z 10. februára 2010 (ďalej len „rozhodnutie okresného súdu“) priznal sťažovateľovi voči štátu náhradu škody spôsobenej nezákonným trestným   stíhaním,   rozhodnutím   o   väzbe   a   rozhodnutím   o   treste   v   sume   214   680   € s príslušenstvom.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   12   Co   132/2010   z   20.   júna   2010 v odvolacom   konaní   uvedený   rozsudok   prvostupňového   súdu   zrušil   a   vec   mu   vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd ďalším rozsudkom z 1. decembra 2010 sťažovateľovi opäť vyhovel a priznal   mu   náhradu   škody   vo   výške   314   680   €   s   príslušenstvom.   V   odvolacom konaní krajský   súd   rozhodnutie   okresného   súdu   uznesením   sp.   zn.   15   Co   60/2011 z 20. decembra 2011 znova zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Sťažovateľ sa v záujme ochrany svojich práv podaním z 15. februára 2012 obrátil na ústavný súd. Ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 46/2013-40 z 3. septembra 2014 (ďalej len „nález ústavného súdu“) vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo výroku, ktorým krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 16 C 80/2009-164 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodnutí   dospel   k   záveru,   že „odôvodnenie   napadnutého zrušujúceho   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   15   Co   60/2011-185   z   20.   decembra   2011 nespĺňa   požiadavky   plynúce   na   kvalitu   odôvodnenia   rozhodnutí   všeobecných   súdov zo základného práva na súdnu ochranu a z práva na spravodlivé súdne konanie. Uvedená kritika ústavného súdu sa týka časti odôvodnenia, v ktorej krajský súd vytýka okresnému súdu nedostatočné odôvodnenie meritórneho rozsudku v otázke ustálenia požadovaného ušlého zisku spočívajúceho v strate na zárobku počas trestného stíhania sťažovateľa, ako aj časti,   v ktorej krajský súd konštatoval nedostatočné odôvodnenie meritórneho rozsudku pri priznávaní nemajetkovej ujmy sťažovateľovi. V relácii na zistenú kvalitu odôvodnenia meritórneho rozsudku okresného   súdu,   ktorý krajský   súd   napadnutým uznesením zrušil, ústavný   súd   konštatuje,   že   dôvody,   na   ktorých   krajský   súd   založil   svoje   výhrady   voči odôvodneniu prvostupňového rozhodnutia, nie sú dostatočne konkrétne a sťažovateľovi ako účastníkovi konania nedávajú odpoveď na otázku, prečo bolo zo strany krajského súdu potrebné rozhodnúť opätovným zrušením meritórneho rozsudku a vrátením veci na ďalšie konanie.“.

Krajský súd uznesením sp. zn. 15 Co 645/2013 z 5. februára 2014 opätovne rozsudok okresného súdu č. k. 16 C 80/2009-164 z 1. decembra 2010 vo výroku, ktorým priznal sťažovateľovi sumu 314 680 € s príslušenstvom, a vo výroku, ktorým vo zvyšku žalobný návrh zamietol, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň druhýkrát („duplicitne“) zrušil   rozsudok   okresného   súdu   aj   vo   výroku,   ktorým   okresný   súd   konanie   v   časti o zaplatenie 3 828 € s príslušenstvom zastavil, čo je podľa sťažovateľa v rozpore s § 159 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V sťažnosti ďalej uvádza: «1. Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd neriadil záväzným právnym názorom, vysloveným   v   náleze   ústavného   súdu   z   3.9.2013,   v   zmysle   ust.   §   56   ods.   6   zákona   o ústavnom súde, keď opakovane rozhodol rovnako ako rozhodol pred vydaným nálezom bez toho, že by došlo k zmene skutkového podkladu prejednávanej veci; túto dokonca rozhodol bez našej vedomosti, hoci mal vec znovu prejednať v tom rozsahu, v akom bol zrušený výrok jeho uznesenia z dôvodov uvedených v náleze ústavného súdu.

Tým opäť nekonformne interpretoval a aplikoval ust. § 221 ods. 1 písm. h/ OSP, keď sa nezaoberal kumulatívnymi podmienkami /viď aj II. ÚS 387/2010/ a v dôsledku toho ich relevantným spôsobom neodôvodnil, najmä v čom spočívalo nesprávne právne posúdenie veci   a   akú   správnu   právnu   normu   mal   okresný   súd   použiť   /i/   a   v   čom   spočívalo nedostatočné zistenie skutkového stavu /ii/.

2. V tomto smere opakovane dodávame, že stratu na zárobku sťažovateľovi okresný súd priznal iba za dobu, kedy pre nezákonne vedené tr. konanie voči nemu nepracoval - napr. v r. 2001 mu náhrada bola priznaná za 7 m., -v r. 2003 za 8m., v r. 2005 za 6m, v r. 2007 za 3m a v r. 2008 za 7m. – a vo výške minimálnej mzdy podľa platných a účinných právnych predpisov, ktoré netreba dokazovať v zmysle § 121 OSP.

Hoci   podľa   §   212   ods.   1   OSP   je   odvolací   súd   viazaný   rozsahom   a   dôvodmi odvolania, toto pravidlo v danej veci absolútne nerešpektoval, pretože odvolateľ pokiaľ išlo o stratu na zárobku iba stroho konštatoval, že "namieta priznanie náhrady škody za stratu na zárobku vo výške 14 517 EUR, prevyšujúcu dobu výkonu trestu a väzby preto, že zákon č. 58/1969 Zb. neumožňuje priznať stratu na zárobku nad rámec vykonanej väzby, resp. trestu“, čiže nerozporoval ani jednotlivé doby ani výšku minimálnej mzdy, čo okresný súd uzavrel   aplikáciou   §   120   ods.   3   OSP,   domnelý   rozpor   bol   iba   subjektívnym   pocitom konajúceho senátu, ktorý tým dal zreteľne najavo svoju zaujatosť v danej veci.

Z hľadiska komparácie rozhodnutie okresného súdu možno pripodobniť rozhodnutiu ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 321/98, ktorý tiež uvažoval o náhrade škody formou fiktívneho príjmu, t.j.   príjmu,   ktorého   by   sťažovateľ   dosahoval,   nebyť   núteného   vyradenia   z   pracovného procesu pre nezákonne vedené trestné konanie.

3. Podmienkou použitia § 136 OSP - ktorú aproboval kasačný nález - je kladné právne posúdenie existencie nároku - táto bola zreteľne preukázaná - nemožnosť zistenia výšky škody či nepomerné obtiaže pri jej zisťovaní. Ak odvolací súd nesúhlasil s ustálenou výškou   náhrady   nemajetkovej   ujmy   u   sťažovateľa,   mal   vo   veci   meritórne   rozhodnúť a ponúknuť stranám sporu svoje konkurujúce úvahy o spravodlivej výške škody tak, ako sa to snažil vyriešiť okresný súd. Len z takej činnosti súdu možno vyvodiť rovnosť v právach, ktorá vo vzťahu ku krajskému súdu zakladá, okrem iného, právo na rovnaké zaobchádzanie v rovnakých veciach a zároveň vylučuje svojvôľu pri aplikácii práva.

4. K znakom právneho štátu a medzi jeho základné prvky patrí neoddeliteľne princíp právnej   istoty   /čl.   1   ods.   1   ústavy/,   ktorého   neopomenuteľným   komponentnom   je predvídateľnosť práva. To znamená okrem iného aj to, že každý adresát právnej normy sa môže dôvodne spoliehať na to, že všeobecný súd nielenže bude platné právo aplikovať, ale i na to,   že bude   rešpektovať   právny   názor,   ktorým je viazaný,   ak mu takúto povinnosť ukladá   zákon.   Z   uvedeného   potom   tiež   vyplýva,   že   princíp   rešpektovania   záväzného právneho názoru ústavného súdu patrí k takým princípom, ktoré v právnom štáte požívajú ústavnú ochranu. Nerešpektovanie záväzného právneho názoru ústavného súdu uvedeného v jeho náleze v okolnostiach danej veci už samo osebe zakladá porušenie práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivý proces. Jeho dôsledkom sa konanie pred krajským súdom   neprípustným   spôsobom   a   celkom   zbytočne   predlžuje,   čo   ide   zreteľne   na   vrub konajúcich sudcov.

5.Svojvoľnosť pri rozhodovaní krajského súdu, porušenie právnej istoty, ako aj strata viery sťažovateľa vo fungovanie súdneho systému, jeho bezmocnosť pri vymáhaní nárokov vzniknutých z nezákonného rozsudku trestného súdu nás vedie k tomu, že podľa čl. 127 ods. 3   ústavy   a   §   56   ods.   4   zákona   o   ústavnom   súde   žiadame   priznať   finančné zadosťučinenie za uvedené príkoria v sume 10.000 EUR /porov. aj IV. ÚS 603/2012/, ktorou sa dovŕši ochrana základných práv sťažovateľa.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Základné právo J. J. podľa čl. 1 ods. 1, č. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 5. 2. 2014, sp. zn. 15Co 645/2013, porušené boli.

2. Uznesenie krajského súdu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. J. J. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000 EUR, ktorú mu je Krajský súd v B. Bystrici povinný zaplatiť do 2 mesiacov od doručenia nálezu.

4. Krajský súd v B. Bystrici je povinný uhradiť J. J. trovy konania v sume 340,88 EUR na účet JUDr. Eleny Ľalíkovej, do 2 mesiacov od doručenia nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľa sú jeho tvrdenia o porušení jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj podľa čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 2 ods. 2 ústavy tým, že krajský   súd   podľa   neho   rozhodol   v   rozpore   so   striktne   záväzným   kasačným   nálezom ústavného súdu,   ktorým   sa   neriadil,   a   opakovane rozhodol   rovnako   ako   pred   vydaným nálezom, t. j. neodstránil vady, v dôsledku ktorých dochádza k porušovaniu jeho základných práv.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Krajský   súd   vo   svojom   uznesení   sp.   zn.   15   Co   60/2011   z   20.   decembra   2011 (na ktoré sa vzťahuje nález ústavného súdu) v relevantnej časti odôvodnenia uviedol: „Po preskúmaní rozsudku okresného súdu v napadnutej časti odvolací súd zistil, že okresný súd po zrušení veci odvolacím súdom správne rozhodol, keď priznal žalobcovi sumu 163 eur ako náklady obhajoby v trestnom konaní zaplatené obhajcovi JUDr. Štefanovi Lacekovi, pretože odvolací súd už v predchádzajúcom rozhodnutí uviedol, že v tomto smere bolo rozhodnutie okresného súdu správne.

Nemožno však považovať za správne rozhodnutie okresného súdu, ktorým rozhodol o priznaní   straty   na   zárobku   za   obdobie   od   01.03.1999   do   31.07.2008.   Okresný   súd neuviedol   v   dôvodoch   rozhodnutia,   prečo   priznal   žalobcovi   stratu   na   zárobku od 01.03.1999, keď v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolací súd vytkol okresnému súdu, že nie je možné takúto náhradu škody priznať za obdobie, keď žalobca jednak nebol vo väzbe, a to od 01.03.1990 do 19.03.1999 a ani za obdobie, keď bol zamestnaný. V tomto smere rozhodnutie okresného súdu, i keď poukazuje na ustanovenie § 445 Obč. zákonníka a uvádza, že mal za preukázané, že sa v dôsledku vznesenia obvinenia, následnej väzby, výkonu trestu a dlhotrvajúceho trestného stíhania žalobca nemohol zamestnať, nemožno považovať za vecne správne. Odôvodnenie rozsudku v tejto časti nezodpovedá požiadavke preskúmateľnosti   a   presvedčivosti,   ako   to   vyžaduje   ustanovenie   §   157   ods.2   O.   s.   p. Povinnosťou súdu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd prevzal   výpočet   žalobcu,   ktorý   vyčíslil   stratu   na   zárobku   od   roku   1999   do   roku   2008, v ktorom   období   nebol   zamestnaný   a   vznikol   mu   tak   ušlý   zisk,   pričom   v   dôvodoch rozhodnutia neuvádza ani výšku minimálnej mzdy, neuvádza, na základe akých dôkazov, prečo   uznal   uplatnený   nárok   za   dôvodný,   čo   ho   viedlo   k   takémuto   postupu.   Taktiež rozhodnutie   o   odškodnení   morálnej   ujmy   za   psychické   a   fyzické   utrpenie,   strádanie od začiatku trestného stíhania do jeho ukončenia v sume 200.000 eur a poškodenie povesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v spoločenskom, občianskom, pracovnom postavení v sume 100.000 eur podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd náležité neodôvodnil. Okresný   súd   tiež   pri   rozhodovaní   o   priznaní   úrokov   z   omeškania   nevychádzal z predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu.

Odvolací   súd   je   toho   názoru,   že   nie   sú   nateraz   splnené   zákonné   podmienky   ani pre potvrdenie   ani   pre   zmenu   rozsudku   okresného   súdu   v   napadnutej   časti.   Rozsudok okresného súdu vykazuje také vady konania, ktoré odvolací súd nemohol odstrániť. Pokiaľ ide   o právne   posúdenie,   okresný   súd   správne   vychádzal   z   Dohovoru   ako   aj   zo   zákona č. 58/69 Zb. a z ustanovenia § 442 Obč. zákonníka.“

Ústavný   súd   vo   svojom   náleze   (v   súlade   s   rozhodnutím   sp.   zn.   II.   ÚS   105/09) vyjadril   názor,   podľa   ktorého   síce   z   jeho   prieskumnej   právomoci   sú   vylúčené   konania o veciach, ktoré pred všeobecnými súdmi nie sú právoplatne ukončené (keďže sťažovateľ má   možnosť   domáhať   sa   ochrany   svojich   základných   práv   a   slobôd   podaním   ústavnej sťažnosti   proti   konečnému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ktoré   vzíde   z   konania nasledujúceho po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu), avšak v záujme poskytnutia účinnej ochrany základným právam účastníkov občianskeho súdneho konania nie je možné na tomto názore zotrvávať bezvýhradne. Po preskúmaní rozhodnutia prvostupňového aj odvolacieho súdu a po zoznámení sa s námietkami sťažovateľa ústavný súd konštatoval: «V predostretých námietkach nachádzajú podľa názoru ústavného súdu spoločného menovateľa dva zorné uhly pohľadu. Ide o nepopierateľné oprávnenie odvolacieho súdu zhodnotiť dostatočnosť odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, s ktorým však súčasne koreluje   povinnosť   odvolacieho   súdu   vysvetliť   svoje   prípadné   výhrady   ku   kvalite odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia. Myšlienková línia uvažovania ústavného súdu takto ústi do požiadavky, aby v potrebnej kvalite bola odôvodnená aj kritika odvolacieho súdu na adresu kvality odôvodnenia súdu prvého stupňa. V podstate ide o lapidárnu úlohu, aby   aj   odôvodnenie   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   ktorým   sa   prvostupňové   meritórne rozhodnutie   zrušuje   a   vec   sa   vracia   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie,   spĺňalo požiadavky plynúce na   jeho   kvalitu   z čl.   46 ods.   1 ústavy   či z čl.   6 ods.   1 dohovoru. Odôvodnenosť vyslovenej požiadavky podčiarkuje okrem iného i samotná zásada viazanosti prvostupňového súdu právnym názorom súdu odvolacieho. Ak je totiž súd prvého stupňa povinný rešpektovať v ďalšom konaní právny názor odvolacieho súdu o nedostatočnosti svojho   skoršieho   meritórneho   rozhodnutia,   potom   je   odôvodnené   od   odvolacieho   súdu očakávať náležité sformulovanie dostatočne konkrétnych inštrukcií o potrebe nedostatočné odôvodnenie na prvom stupni doplniť, vysvetliť či bližšie konkretizovať.

  I   stabilizovaná   judikatúra   súdov   zastáva   názor,   podľa   ktorého   ak   má   byť   súd prvého stupňa skutočne viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, musí odvolací súd v odôvodnení   svojho   zrušujúceho   uznesenia   zreteľne   uviesť,   z   akého   právneho   názoru vychádzal. Z právneho názoru odvolacieho súdu musí byť súdu prvého stupňa zrejmé, v čom spočíva naplnenie zrušovacích dôvodov..., hlavne v čom spočívajú nedostatky dokazovania, skutkových zistení a skutkových záverov alebo prečo bolo právne posúdenie veci chybné. Súd prvého stupňa je viazaný len takým právnym názorom, ktorý bol skutočným základom zrušovacieho uznesenia odvolacieho súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 3. októbra 2011 vo veci sp. zn. 30 Cdo 4616/2009).

Uvedené právne názory plne zodpovedajú všeobecnejšie formulovanej požiadavke vytrvalo presadzovanej ústavným súdom, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04)...

  Podľa názoru ústavného súdu kritika citovaných dôvodov predostretých okresným súdom nie je krajským súdom dostatočne odôvodnená. Ústavný súd v žiadnom prípade neupiera   krajskému   súdu   právo   vyhodnotiť   ako   nedostatočné   odôvodnenie,   ktoré   sa účastníkovi   konania   môže   javiť   ako   postačujúce.   No   ak   okresný   súd   hoci   stručne,   ale dostatočne zrozumiteľne vysvetlil, že skutkové okolnosti kauzy neumožňujú exaktne stanoviť mieru kauzality medzi faktom trestného stíhania sťažovateľa (mimo období väzby a výkonu trestu   odňatia   slobody)   a   jeho   neschopnosťou   zamestnať   sa,   a   preto   bolo   potrebné rozhodnúť na podklade diskrécie, potom odvolací súd má plné právo označiť takýto dôvod za   nedostatočný,   no   súčasne   musí   s   potrebnou   mierou   konkrétnosti   uviesť   druhovo vymedzené   argumenty,   ktoré   má   okresný   súd   pri   opätovnom   koncipovaní   odôvodnenia svojho   meritórneho   rozhodnutia   doplniť.   Pri   citovanej   podobe   odôvodnenia   rozsudku okresného súdu určite neobstojí kritika krajského súdu založená iba na všeobecne ladenom konštatovaní, že okresný súd mal uviesť „na základe akých dôkazov, prečo uznal uplatnený nárok za dôvodný, čo ho viedlo k takému postupu“. Takto formulovaný záväzný právny názor je pre okresný súd objektívne len ťažko rešpektovateľný a ani sťažovateľ ako účastník konania   z   neho   nemôže   zistiť   konkrétne   dôvody,   pre   ktoré   bolo   potrebné   rozsudok okresného súdu zrušiť.»

K odôvodneniu výšky nemajetkovej ujmy všeobecnými súdmi ústavný súd uviedol: «Ak   takto   formulované   dôvody   krajský   súd   podrobil   kritike   odôvodnenej   iba konštatovaním,   že   „rozhodnutie   o   odškodnení   morálnej   ujmy   za   psychické   a   fyzické utrpenie, strádanie od začiatku trestného stíhania do jeho ukončenia v sume 200 000 € a poškodenie povesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v spoločenskom, občianskom, pracovnom   postavení   v   sume   100   000   €...   okresný   súd   náležite   neodôvodnil“,   potom ústavnému   súdu   neostáva   iné,   než   vysloviť   nedostatočnosť   odôvodnenia   napadnutého uznesenia   krajského   súdu   v   tejto   časti.   Krajský   súd   vôbec   nekonkretizoval,   v   čom   je odôvodnenie okresného súdu nenáležité, a tým ani nepodal sťažovateľovi ako účastníkovi konania potrebné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré meritórny rozsudok okresného súdu zrušil a   vrátil   vec   na   ďalšie   konanie.   Opätovne   pritom   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   vôbec nespochybňuje právo krajského súdu vyhodnotiť aj citované dôvody okresného súdu ako nepostačujúce, takýto záver však je povinný i krajský súd patrične zdôvodniť.

Ústavný súd vo väzbe na odôvodnenie rozsudku okresného súdu v otázke priznanej nemajetkovej   ujmy   pravdaže   neopomína   výhrady   krajského   súdu   vyjadrené   v   prvom zrušujúcom   uznesení   č.   k.   12   Co   132/2010-127   z   20.   júna   2010.   V   ňom   krajský   súd okresnému   súdu   vytkol   predovšetkým   absenciu   odôvodnenia   primeranosti   priznanej nemajetkovej ujmy a zdôraznil potrebu ustálenia jej sumy na podklade komparácie s inými obdobnými   prípadmi   (hlavne   v   judikatúre   ESĽP).   Okresný   súd   však   túto   požiadavku krajského súdu zjavne rešpektoval, keď v poradí druhom meritórnom rozsudku, ako už bolo citované, vo vyžadovanom ohľade svoje odôvodnenie doplnil. Ak ani doplnenie okresného súdu podľa názoru krajského súdu nepostačovalo, potom bolo povinnosťou krajského súdu v   napadnutom   zrušujúcom   uznesení   uviesť,   aké   ďalšie   argumenty   má   okresný   súd pri opätovnom rozhodovaní do odôvodnenia svojho rozsudku pojať a náležite ich vysvetliť. Strohé konštatovanie krajského súdu, že okresný súd svoje rozhodnutie v predmetnej časti „náležite neodôvodnil“, je však v tomto smere úplne nepostačujúce...

Súhrnne tak ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého zrušujúceho uznesenia krajského súdu č. k. 15 Co 60/2011-185 z 20. decembra 2011 nespĺňa požiadavky plynúce   na   kvalitu   odôvodnenia   rozhodnutí   všeobecných   súdov   zo   základného   práva na súdnu ochranu a z práva na spravodlivé súdne konanie. Uvedená kritika ústavného súdu sa   týka   časti   odôvodnenia,   v   ktorej   krajský   súd   vytýka   okresnému   súdu   nedostatočné odôvodnenie   meritórneho   rozsudku   v   otázke   ustálenia   požadovaného   ušlého   zisku spočívajúceho v strate na zárobku počas trestného stíhania sťažovateľa, ako aj časti, v ktorej   krajský   súd   konštatoval   nedostatočné   odôvodnenie   meritórneho   rozsudku   pri priznávaní   nemajetkovej   ujmy   sťažovateľovi.   V   relácii   na   zistenú   kvalitu   odôvodnenia meritórneho rozsudku okresného   súdu,   ktorý krajský   súd   napadnutým uznesením zrušil, ústavný   súd   konštatuje,   že   dôvody,   na   ktorých   krajský   súd   založil   svoje   výhrady   voči odôvodneniu prvostupňového rozhodnutia, nie sú dostatočne konkrétne a sťažovateľovi ako účastníkovi konania nedávajú odpoveď na otázku, prečo bolo zo strany krajského súdu potrebné rozhodnúť opätovným zrušením meritórneho rozsudku a vrátením veci na ďalšie konanie.

  Aj rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým tento zrušuje preskúmavané rozhodnutie súdu   prvého   stupňa   vo   veci   samej,   musí   v   odôvodnení   spĺňať   požiadavky   kvality   dané základným právom účastníka konania na súdnu ochranu i jeho právom na spravodlivé súdne konanie. Odvolaciemu súdu nemožno uprieť právo na vlastnú predstavu o podobe odôvodnenia   rozhodnutia   v   merite,   avšak   miera   potrebnej   konkrétnosti   odôvodnenia zrušujúceho   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   nie   je   determinovaná   len   konkrétnosťou odvolacích   dôvodov,   ale   aj   konkrétnosťou   kritizovaného   odôvodnenia   zrušovaného prvostupňového   rozhodnutia   vo   veci   samej.   Inými   slovami,   zistenej   konkrétnosti a detailnosti odôvodnenia prvostupňového meritórneho rozsudku musí zodpovedať náležitá konkrétnosť a detailnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým tento pristúpi k zrušeniu rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   vo   veci   samej.   V   opačnom   prípade   totiž   odôvodnenie zrušujúceho rozhodnutia nedáva účastníkovi konania dostatočnú odpoveď na otázku priamo súvisiacu s poskytovanou súdnou ochranou, a to je otázka, prečo odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej zrušil, vrátil mu vec na ďalšie konanie, a tým oddialil nastolenie právnej istoty o riešení sporu tvoriaceho predmet konania pred všeobecnými súdmi.

Keďže   krajský   súd   v   napadnutom   zrušujúcom   uznesení   z   uvedených   dôvodov formulované požiadavky nerešpektoval, bolo potrebné vysloviť porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie (bod 1 výroku tohto nálezu). »

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   podaním,   rozhodnutiami   všeobecných   súdov a s citovaným nálezom zameral svoju pozornosť pri preskúmavaní ústavnej sťažnosti najmä na otázku, či zodpovedajú skutočnosti tvrdenia sťažovateľa, že odvolací súd napadnutým rozhodnutím sp. zn. 15 Co 645/2013 z 5. februára 2014 „opakovane rozhodol rovnako ako rozhodol   pred   vydaným   nálezom   bez   toho,   že   by   došlo   k   zmene   skutkového   podkladu prejednávanej veci... opäť nekonformne interpretoval a aplikoval ust. § 221 ods. 1 písm. h/ OSP...“.

V   relevantnej   časti   odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého   uznesenia   krajský   súd uviedol:

«Po   preskúmaní   v   poradí   druhého   rozsudku   okresného   súdu   v   napadnutej   časti odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd po zrušení veci odvolacím súdom správne rozhodol, keď priznal žalobcovi sumu 163 eur ako náklady obhajoby v trestnom konaní zaplatené obhajcovi JUDr. Štefanovi Lacekovi, pretože odvolací súd už v predchádzajúcom rozhodnutí uviedol, že v tomto smere bolo rozhodnutie okresného súdu správne.

Nemožno však považovať za správne rozhodnutie okresného súdu, ktorým rozhodol o priznaní straty na zárobku za obdobie od 01. 03. 1999 do 31. 07. 2008. Okresný súd nesprávne právne vec posúdil tým,   že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a preto   v   tomto   smere   nedostatočne   zistil   skutkový   stav   a   takýmto   postupom   odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom.

Okresný   súd   neuviedol   v   dôvodoch   rozhodnutia,   prečo   priznal   žalobcovi   stratu na zárobku   od   01.   03.   1999,   keď,   ako   už   uviedol   odvolací   súd   v   predchádzajúcom zrušujúcom uznesení,   žalobca   jednak   nebol   vo   väzbe a   určité obdobie   bol zamestnaný. V tomto smere rozhodnutie okresného súdu, i keď poukazuje na ust § 445 Občianskeho zákonníka a uvádza, že mal za preukázané, že sa v dôsledku vznesenia obvinenia, následnej väzby,   výkonu   trestu   a   dlhotrvajúceho   trestného   stíhania   žalobca   nemohol   zamestnať, nemožno považovať za dostačujúce. Okresný súd prevzal výpočet žalobcu, ktorý vyčíslil stratu na zárobku od roku 1999 do roku 2008, v ktorom období nebol zamestnaný a vznikol mu tak ušlý zisk. V dôvodoch rozhodnutia však okresný súd neuvádza výšku minimálnej mzdy v rozhodnom období. Aj keď výpočet minimálnej mzdy vyplýva z príslušných právnych predpisov, to neznamená, že rozsudok, pokiaľ vychádza z výpočtu s odkazom na minimálnu mzdu, nemusí uviesť, v ktorom období, aká bola výška minimálnej mzdy a v závislosti na to posudzovať nárok žalobcu, naviac, keď v určitom období bol zamestnaný.

Každé rozhodnutie, pokiaľ sa týka určitých výpočtov, musí byť preskúmateľné aj v tom rozsahu, ako k týmto výpočtom došlo. Nepostačuje vziať do úvahy „výpočet žalobcu“ a brať do úvahy takýto výpočet za správny bez toho, aby reálne nebol preskúmateľný, či je aj matematicky správny. Rozhodnutie, ktoré neodráža priznanie nároku, spôsob určenia jeho výšky a výpočet, nemožno považovať za preskúmateľné.

Žalovaný namieta priznanie vyčíslenej náhrady škody za stratu na zárobku vo výške 14.517,- eur. Žalobca, pripojil do spisu vývoj minimálnej mzdy a priemernej mzdy (č. 1. 64) za   obdobie   od   roku   1991   do   roku   2009,   pokiaľ   ide   o   uplatnenú   výšku   škody   však nekonkretizoval, v ktorom období konkrétne poberal pred vzatím do väzby len minimálnu mzdu a v akej výške. Krajský súd už v zrušujúcom, rozhodnutí č. k. 12Co/132/2010, zo dňa 20. 06. 2009 uviedol, že nie je možné priznať náhradu za obdobie, keď žalobca jednak nebol vo väzbe,   a   to   je   obdobie od 01.   03.   1999 do 19.   03.   1999,   ani   za   obdobie,   keď bol zamestnaný napríklad v roku 2001 päť mesiacov, v roku 2003 štyri mesiace, v roku 2005 šesť   mesiacov,   v   roku   2006   dvanásť   mesiacov,   v   roku   2007   deväť   mesiacov.   Žalobca nepredložil   dôkazy,   na   základe   ktorých   by   bolo   možne   priznať   mu   náhradu   škody v uplatnenej   výške.   Odôvodnenie   okresného   súdu   preto   krajský   súd   nepovažuje za dostačujúce,   nakoľko   na   jednej   strane   uvádza,   že   vychádza   z   minimálnej   mzdy a na druhej strane sa v rozhodnutí neuvádza ani len výška minimálnej mzdy, podľa ktorej nárok sťažovateľa vypočítal.

Odôvodnenie   rozhodnutia   a   jeho   preskúmateľnosť   je   úzko   spojená   aj   s   právom opačnej   strany   podrobiť   rozhodnutie   kritike   a   možnosti   vzniesť   proti   nemu   námietky v odvolaní.   Avšak v zmysle   Občianskeho súdneho poriadku,   riadne   odvolanie je   možne podať len proti rozhodnutiu, z ktorého vyplývajú závery, voči ktorým možno argumentovať. Ak   rozhodnutie   nemá   takéto   odôvodnenie,   účastník   v   danom   prípade   žalovaný,   je v obtiažnom postavení, pretože nemôže namietať správnosť rozhodnutia a postupu súdu, keďže nie je evidentný.

Okresný súd svoje rozhodnutie založil na ust. § 136 O. s. p., teda na úvahe súdu o výške   nároku.   Aj   keď   súd   rozhoduje   na   základe   svojej   úvahy,   odôvodnenie   by   malo obsahovať   uvedenie   skutočností,   z   ktorých   súd   vychádzal.   Len   porovnanie   s   prípadmi „Paletič a Kučera“ správne má byť uvedené „Pavletič“, nespĺňa túto požiadavku, pretože nie   je   konkrétne.   Určenie   výšky   nárokov   neznamená   svojvoľné   určenie   voľnou   úvahou. Pokiaľ prvostupňový súd rozhodoval o odškodnení morálnej ujmy a povesti, rozhodnutie odôvodnil len s poukazom na tvrdenie žalobcu konštatoval úplne v inej časti rozhodnutia, že vykonal   dôkaz   výsluchom   svedkov,   pričom   z   odôvodnenia   len   vyplýva   konštatovanie „svedok  .  .  .   uviedol.,   výpovede   svedkov preukazujú,   že   došlo   k narušeniu jeho   dobrej povesti   a   občianskej   cti,   a   opovrhnutiu   zo   strany   jeho   okolia,   k   narušeniu   kontaktov a kladných vzťahov k tretím osobám. Tiež v oblasti rodinného života došlo stratou dôvery blízkych osôb k osobe žalobcu, k narušeniu ich vzájomných vzťahov“.

Pri   rozhodovaní   o   výške   nároku   vychádzal   z   ust.   §   136   O.   s.   p.,   keď   poukázal na rozhodnutie   ESĽP   Davies   c.   Spojené   kráľovstvo,   sťažnosť   č.   42007/98   zo   dňa 16. 07. 2002,   v zmysle   ktorého   citovú   úzkosť   kvôli   svojej   povahe   nemožno   preukazovať určitým dôkazom. Vychádzal z obdobných prípadov Pavletič c. SR a Kučera c. SR, pričom konštatoval, že trestné stíhanie v týchto prípadoch bolo neporovnateľne kratšie. Z rozsudku ESĽP zo dňa 17. 07. 2007 vo veci Kučera c. SR síce vyplýva, že uplatňoval 954.489,- Sk (31.683,- eur)   ako   náhradu nemajetkovej   škody   z dôvodu   straty   na   zárobku,   8 mil.   Sk (265.551,- eur), ako náhradu nemajetkovej ujmy a sumu 438.960,- Sk za náklady a výdavky, ale ESĽP poukázal na to, že náhradu za stratu na zárobku už pánovi Kučerovi priznali vnútroštátne   súdy.   Priznal   mu   6.000,-   eur   z   titulu   nemajetkovej   ujmy   a   300,-   eur   ako náhradu trov konania. Zvyšok jeho nárokov zamietol. Pokiaľ ide o prípad Pavletič c. SR, nie je zrejmé, čo okresný súd porovnával, pretože neuviedol žiadny porovnávací údaj, aby ho   uviedol na podporu   svojich   záverov.   V   prípade Pavletič v.   SR   rozhodnutím   zo dňa 22. 06. 2004 ESĽP dospel k záveru o porušení čl. 5 ods. 3 Dohovoru z dôvodu absencie rozhodnutia   o   jeho   žiadosti   o prepustenie   z   väzby   a   čl.   5   ods.   58   Dohovoru   z   dôvodu neexistencie možnosti získať na vnútroštátnej úrovni primeranú náhradu za tieto porušenia. Sťažovateľ,   ako   navrhovateľ   žiadal   nemajetkovú   ujmu   200.100,-   eur   lebo   namietané porušenia   mu   spôsobili   utrpenie   a stres,   viac   ako   dva   roky   bol   odlúčený   od   rodiny. Nemajetková ujma vyjadruje najmä náhradu za utrpený stres, pocity frustrácie, neistoty, nespravodlivosti   zdravotné   problémy   atď.   Súd   určuje   jej   výšku   na   základe   kritéria spravodlivosti.

V danej veci je nepochybné, že žalobca si uplatňuje nárok na náhradu škody podľa zák.   č.   58/1969   Z.   z.,   ktorý   náhradu   nemajetkovej   ujmy   neupravuje.   Je   nesporné,   že žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle § 1 až 4 citovaného zákona a boli splnené predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej   rozhodnutím   o   väzbe,   rozhodnutím   o   nezákonnom   trestnom   stíhaní,   ako   aj v súvislosti s výkonom trestu. Žalobca bol právoplatne oslobodený spod obžaloby, nebolo preukázané, že skutok, pre ktorý bol stíhaný a odsúdený spáchal.

Okresný súd pri rozhodovaní správne vychádzal z čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru, ktorý zaručuje odškodnenie za pozbavenie osobnej slobody v obdobných prípadoch zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím a tento článok možno použiť aj v prípadoch, v ktorých sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe, trestnom stíhaní, výkone väzby a výkonu uloženého trestu podľa zák. č. 58/69 Zb. Z Dohovoru vyplýva, že podľa uvedeného článku je možné odškodnenie aj nemateriálnej ujmy. Jeho aplikácia, má prednosť pred vnútroštátnou úpravou.   Pri   rozhodovaní   o   výške   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   v   prípade náhrady   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím,   resp.   rozhodnutím   o   väzbe   treba vychádzať z obdobných hľadísk, aké sa používajú v prípade náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v rámci ochrany osobnosti. Je správny záver okresného súdu, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Napriek tomu nebolo možné v tejto časti napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť.

Žalovaná   namietala,   že   súd   prvého   stupňa   si   pre   rozhodnutie   o   výške   nároku na náhradu   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   nezadovážil   potrebné   skutkové   podklady. Okresný súd na strane 6 napadnutého rozsudku uvádza, že mal za preukázané, že žalobca bol nezákonne pozbavený osobnej slobody väzbou a trestom počas 1 a pol roka, počas ktorej doby bol podrobený strádaniu a odlúčenia od svojej najbližšej rodiny. Okrem toho jeho trestné stíhanie trvalo vyše 9 rokov, počas ktorého času stratil v jeho dôsledku možnosť obvyklého   uplatnenia   sa v pracovnom   živote a   spoločenskom živote.   Výpovede   svedkov preukazujú,   že   došlo   k   narušeniu   jeho   dobrej   povesti   a   občianskej   cti   a   opovrhnutiu zo strany jeho okolia... Okresný súd však nekonkretizuje, z výpovede ktorých svedkov mal za preukázané, že došlo k narušeniu dobrej povesti, občianskej cti, kontaktov a kladných vzťahov žalobcu k tretím osobám a tiež aj k narušeniu v oblasti rodinného života. Tieto skutočnosti majú vplyv pre rozhodnutie o výške nemajetkovej ujmy pri rozhodovaní súdu, v súvislosti s § 136 O. s. p. za použitia komparácie s prípadmi, kde došlo k odškodneniu sťažovateľov zo strany ESĽP, ako je uvedené vyššie v dôvodoch tohto rozhodnutia. Účelom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je primerané vyváženie konkrétnej a preukázanej nemajetkovej ujmy. I keď určenie výšky nemajetkovej ujmy je vecou voľnej úvahy súdu, táto voľná úvaha sa musí opierať o konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Odôvodnenie   písomného   vyhotovenia   rozsudku   súdu   musí   obsahovať   výklad opodstatnenosti,   pravdivosti,   zákonnosti   a   spravodlivosti   výroku   rozhodnutia.   Súd   sa v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   musí   vyporiadať   so   všetkými   rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen   poukazom   na všetky   skutočnosti   zistené   vykonaným   dokazovaním,   ale   tiež   s poukazom   na   právne   závery,   ktoré   prijal.   V   odôvodnení   rozhodnutia   okresného   súdu absentujú   úvahy   o   príčinnej   súvislosti   medzi   vznikom   škody   a   protiprávnym   úkonom žalovanej. Pri výške ušlého zisku ako druhu majetkovej ujmy (škody) je určujúce, akému majetkovému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu, resp. o aký reálne dosiahnuteľný prospech poškodený prišiel. Je teda nutné vychádzať z čiastky, ktorú by v predmetnom období za obvyklých podmienok poškodený získal s prihliadnutím na náklady   vynaložené   na dosiahnutie   tohto   zisku.   Musí   byť   naisto   preukázané,   že   pri pravidelnom behu vecí, mohol poškodený - žalobca dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania žalovanej.

Okresný súd pokiaľ ide o rozhodnutie o priznaní uplatnených úrokov z omeškania žalovanej   ako   dlžníka   v   zodpovednostnom   právnom   vzťahu,   nevychádzal   z   názoru vysloveného   odvolacím   súdom   vzrušujúcom   uznesení   č.   k.   12   Co   132/2010,   zo   dňa 20. 06. 2009,   z   ktorého   vyplýva,   že   úroky   z   omeškania   sú   predmetom   samostatného peňažného záväzku medzi dlžníkom a veriteľom. Je to záväzok vedľajší, ktorý môže vzniknúť len ak medzi veriteľom a dlžníkom existuje iný peňažný záväzok ako záväzok hlavný. Ak záväzok ako taký neexistuje, nie je možné úroky z omeškania priznať. Preto mal okresný súd rozlíšiť medzi nemajetkovou ujmou a majetkovou ujmou a zvážiť, či pri majetkovej ujme úroky   z omeškania prichádzajú do úvahy   a   ak áno,   či je možné ich žalobcovi priznať v lehote troch dní od doručenia žaloby subjektu, ktorý má plniť a pri nemajetkovej ujme len od doby, keď súd ustáli výšku priznanej nemajetkovej ujmy.

Žalobca si uplatňoval nárok na náhradu škody podľa zák. č. 58/69 Zb., pričom tento zákon náhradu nemajetkovej ujmy neupravuje, teda v tomto rozsahu je možné uvažovať o prípadnom úroku z omeškania od splatnosti nároku v zmysle § 10 citovaného zákona. Žalobca sa žalobou domáhal odškodnenia z dôvodu trestného stíhania vo výške 200.000 eur podľa čl.: 5 ods. 5 Dohovoru, ako aj priznania nárokov vyplývajúcich z práv na ochranu osobnosti   podľa   §   11   a   nasl.   Občianskeho   zákonníka.   v   sume   100.000,-   eur   z dôvodu poškodenia   povesti   a   sťaženia   uplatnenia   v   spoločenskom,   občianskom   a   pracovnom postavení. Nemajetkovej ujmy sa nedomáhal v zmysle zák. č. 58/69 Zb., preto v tomto rozsahu nie je možné uvažovať o úroku z omeškania z uplatneného nároku v rámci podanej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku (navyše keď citovaný zákon nemajetkovú ujmu ani neupravuje), teda od splatnosti nároku v zmysle § 10 zák. č. 58/69 Zb. Nakoľko okresný súd priznal navrhovateľovi sumu 314.680,- eur, ako náhradu škody, ako aj nemajetkovú ujmu spolu s úrokom z omeškania, je potrebné rozlišovať medzi omeškaním s majetkovou ujmou a nárokom na nemajetkovú ujmu, či pri nej nárok na úroky z omeškania vôbec vzniká a od kedy, keďže nemajetková ujma je uplatnená podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru a podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a nie podľa zák. č. 58/69 Zb.

Odvolací   súd   je   toho   názoru,   že   nie   sú   nateraz   splnené   zákonné   podmienky pre potvrdenie   ani   pre   zmenu   rozsudku   okresného   súdu   v   napadnutej   časti.   Rozsudok okresného súdu vykazuje také vady konania, ktoré odvolací súd nemohol odstrániť. Pokiaľ ide o právne posúdenie veci, okresný súd správne vychádzal z Dohovoru ako aj zo zákona č. 58/69 Zb. a z ustanovenia § 442 Obč. zákonníka. »

Po porovnaní odôvodnenia napadnutého uznesenia odvolacieho súdu s uznesením, ktoré ústavný súd svojím kasačným nálezom zrušil, ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu nie je v rozpore s ustanovením druhej vety § 135 ods. 1 OSP, podľa   ktorej   súd   je   tiež   viazaný   rozhodnutím   ústavného   súdu   alebo   Európskeho   súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd. Tento svoj názor ústavný súd opiera o skutočnosť, že súčasťou uznesenia krajského súdu je na stranách 7 až 10 aj analýza skutkového   stavu   a   právneho   posúdenia   veci   v   rozsudku   okresného   súdu   a   uvedenie dôvodov, prečo rozhodol tak, že zrušil výrok rozsudku okresného súdu v napadnutej časti. Krajský súd koncipoval svoje rozhodnutie vedený snahou odstrániť nedostatky, ktoré mu boli   vytknuté   v   zrušovacom   náleze   ústavného   súdu.   V   relevantnej   časti   odôvodnenia rozhodnutia vymedzil svoje myšlienkové pochody a ozrejmil dôvody, pre ktoré podľa neho nie sú „nateraz splnené zákonné podmienky pre potvrdenie ani zmenu rozsudku okresného súdu v napadnutej časti“.

V časti priznania odškodnenia za stratu na zárobku odvolací súd opätovne považuje za nedostačujúce, že „Okresný súd neuvádza výšku minimálnej mzdy v rozhodnom období“, tiež   uvádza,   že   výpočty   okresného   súdu   nie   sú   preskúmateľné,   rozhodnutie   neodráža „priznanie nároku, spôsob určenia jeho výšky a výpočet“. Ďalej uvádza, že okresný súd pri stanovení uplatnenej výšky škody „nekonkretizoval, v ktorom období konkrétne poberal pred vzatím do väzby len minimálnu mzdu a v akej výške“. Absentujú tiež úvahy o príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a protiprávnym úkonom žalovanej.

Krajský súd v napadnutom uznesení ďalej uvádza dôvody, pre ktoré je podľa neho spôsob interpretácie a aplikácie § 136 OSP pri stanovení výšky náhrady okresným súdom v dôvodoch jeho rozhodnutia nepreskúmateľný. Okresný súd rozhodnutie o výške nároku sťažovateľa odôvodnil v zmysle ustanovenia § 136 OSP, podľa ktorého ak možno výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa   svojej   úvahy.   Ústavný   súd   k   aplikácii   uvedeného   ustanovenia   uvádza,   že   výšku nárokov v zmysle § 136 OSP má súd určovať až po zistení všetkých skutočností, ktoré umožňujú   porovnať   výšky   náhrad   v   porovnateľných   prípadoch,   a   len   pri   absencii dostatočného základu   pre   rozhodnutie   vo   veci   má vychádzať z výšky   náhrady   v iných prípadoch. Svoje skutkové zistenia by potom mal posudzovať v porovnaní so skutkovou podstatou týchto prípadov. V otázke náhrady nemajetkovej ujmy síce okresný súd poukázal na   podobné   rozhodnutia,   podľa   odvolacieho   súdu   však   uvedená   komparácia   bola nedostatočná,   pričom   okresný   súd „neuviedol   žiadny   porovnávací   údaj“.   Rozhodnutie o výške nároku voľnou úvahou v zmysle § 136 OSP bez toho, aby súd mal k dispozícii zistenia,   ktoré   umožňujú   určité   kvantitatívne   posúdenie   základných   skutočností o porovnateľných   prípadoch,   nemôže   viesť   k   správnemu   právnemu   posúdeniu   veci (podobne napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 34/2010).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je   vzhľadom   na   jeho konkrétnosť a inštruktážnu povahu ústavne akceptovateľné a nevykazuje znaky arbitrárnosti ani zjavnej neodôvodnenosti, pričom odvolací súd v ňom uvádza odpovede najmä na tie argumenty,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   preto   sťažnosť   už   pri   predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2014