znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 540/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   spol.   s   r.   o.,   H.,   zastúpenej advokátom JUDr. I. J., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   č.   k.   3   Cob/81/2012-455 z 11. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   spol.   s   r.   o. o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., H. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob/81/2012-455 z 11. apríla 2013.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „...   Odvolací   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3   Cob/81/2012-455   zo   dňa   11.   04.   2013 potvrdil rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   Okresného   súdu   Humenné   vydaný   pod   sp.   zn. 15 Cb/83/2004-411 zo dňa 23. 08. 2012.

Odvolací   súd   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   napriek   tomu,   že   zo   strany prvostupňového   súdu   nedošlo   k   vykonaniu   potrebného   dokazovania   v   zmysle   pokynu Krajského   súdu   v   Prešove,   ktorý   bol   prvostupňovému   súdu   daný   uznesením sp. zn. 3 Cob/66/2005-108   zo   dňa   16.   11.   2005.   Sme   toho   názoru,   že   pokiaľ   potrebné dokazovanie   nebolo   vykonané   prvostupňovým   súdom,   jeho   vykonanie   mal   zabezpečiť odvolací   súd,   v   tomto   prípade   Krajský   súd   v   Prešove.   Odvolací   súd   však   predmetné dokazovanie nevykonal,   pričom v odôvodnení   svojho rozhodnutia sa nijakým spôsobom nevysporiadal   s   dôvodmi,   prečo   k   vykonaniu   potrebného   dokazovania   zo   strany   či   už prvostupňového alebo odvolacieho súdu nedošlo. V zmysle uvedeného sa postup súdu javí ako nezákonný a taký, ktorý porušil práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie...

Krajský súd vo svojom skoršom zrušujúcom rozhodnutí, sp. zn. 3 Cob/66/2005-108 zo dňa 16. 11. 2005 dal pokyn súdu prvého stupňa, ktorým smerom je potrebné dokazovanie vykonať a ktoré skutočnosti je potrebné objasniť tak, aby mohol súd vo veci rozhodnúť. Žalobca, sťažovateľ na základe tohto pokynu navrhol súdu vykonanie dôkazov výsluchom bývalého   starostu   žalovaného   p.   B.   a Ing.   J.   Č.,   konateľa   žalobcu   ako   aj   predložením listinných   dôkazov   týkajúcich   sa   diela   a   zmien   dodávateľa   diela,   vrátane   dôkazov financovania stavby zo štrukturálnych fondov a dôkazov preukazujúcich, či nový dodávateľ bol vybraný zákonným spôsobom v rámci verejného obstarávania. Podľa nášho názoru, až po zabezpečení týchto dôkazov bolo možné určiť, či došlo zo strany žalovaného k platnému odstúpeniu od zmluvy a legitímnej zmene dodávateľa stavby a taktiež, či uplatnený nárok je v súlade s čl. VI zmluvy o dielo.

Ak   súd   nevykonal   dôkazy   navrhnuté   žalobcom   a   nevysporiadal   sa   s   tým   ani v odôvodnení rozsudku, považujeme tento postup súdu za nezákonný a taký, ktorý porušuje práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie...

Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3 Cob/81/2012-455 zo dňa 11. 04. 2013   je   preto   nutné   považovať   za   nezákonné,   za   ústavne   nekonformné,   arbitrárne, svojvoľné a tým priamo porušujúce základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd...

Zároveň sme toho názoru, že odvolací súd sa dostatočne nevysporiadal s námietkami žalobcu,   ktoré   žalobca   uviedol   vo   svojom   odvolaní,   čím   zaťažil   svoj   rozsudok   vo   veci nepreskúmateľnosťou...

Odvolací súd tvrdiac, že ustanovenie čl. VI zmluvy o dielo je nejasné bez toho, aby sa tým   zaoberal   na   odbornej   úrovni,   označil   požiadavku   žalobcu   ako   nedôvodnú   z   titulu nejasnosti formulácie tej časti zmluvy, ktorá sa týka zmluvnej pokuty.“

Sťažovateľka vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„Základné práva sťažovateľa, M., spol. s r. o., H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3 Cob/81/2012-455 zo dňa 11. apríla 2013 porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3 Cob/81/2012-455 zo dňa 11. apríla 2013 zrušuje a vec vracia v rozsahu zrušenia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 1.998,58 Eur na účet právneho zástupcu, JUDr. I. J., advokáta, K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom krajského súdu z 11. apríla 2013. Krajský súd označeným rozhodnutím potvrdil rozsudok Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k. 15 Cb/83/2004-411 z 23. augusta 2012.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské   práva   z   21.   februára   1975,   séria   A,   č.   18,   s.   18,   §   36).   Právo   na   spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Vo   vzťahu   k   rozsudku   krajského   súdu   sťažovateľka   namieta,   že   krajský   súd nevykonal   všetky   navrhnuté   dôkazy   a   že   rozsudok   odvolacieho   súdu   je   zjavne neodôvodnený.

Krajský súd v predmetnom rozsudku dospel k týmto právnym záverom: „... Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj náležitý právny záver. V súvislosti s odvolacími námietkami je treba zdôrazniť, že povinnosťou a úlohou odvolacieho súdu je dať odpoveď na tie námietky uvedené v odvolaní účastníka, ktoré sú pre rozhodnutie   veci skutkovo i   právne relevantné.   Rozhodnutie odvolacieho   súdu   teda nemusí obsahovať odpoveď na všetky otázky nastolené odvolateľom, ale len na tie, ktoré sú pre rozhodnutie súdu relevantné.

Odvolací súd jednak poukazuje na vecne správne dôvody napadnutého rozsudku, ale považuje   za   potrebné   zdôrazniť   ohľadne   požadovaného   nároku   to,   že   text   dohody   o zmluvnej pokute znel tak, že v prípade zrušenia zmluvy sa objednávateľ zaväzuje uhradiť zhotoviteľovi   vzniknuté   náklady   +   20   %   ušlého   zisku,   pričom   táto   formulácia   nie   je dostatočne určitá a zrozumiteľná a to z toho dôvodu, že stanovenie zmluvnej pokuty musí byť zrozumiteľné obom stranám, aby v prípade porušenia zmluvnej povinností ten, ktorý je zaviazaný, vedel už z dohody, akú výšku zmluvnej pokuty bude platiť. Nemôže byť výška zmluvnej   pokuty   závislá   na   ďalších   okolnostiach   nastupujúcich   po   porušení   zmluvnej povinnosti, ako je výpočet nákladov a výpočet ušlého zisku, o ktorých ten, kto je povinný platiť   zmluvnú   pokutu   nemá   žiadne   vedomosti.   Žalovaný   v   čase   uzavretia   tejto   zmluvy nevedel,   aký   bude   postih   za   porušenie   zmluvnej   povinnosti.   Toto   platí   samozrejme za predpokladu, že dohoda o zmluvnej pokute bola uzatvorená v súlade s § 544 ods. 1 Obč. zák.,   teda že strany si dohodli pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu a účastník, ktorý túto povinnosť poruší, je zaviazaný pokutu zaplatiť, a to aj keď oprávnenému   účastníkovi   porušením   povinnosti   nevznikne   škoda.   Toto   odvolací   súd zdôrazňuje z toho dôvodu, že zrušenie zmluvy je synonymom odstúpenia od zmluvy v zmysle § 344 Obch. zák. Podľa tohto ustanovenia od zmluvy možno odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje   zmluva   alebo   tento   alebo   iný   zákon.   Ak   zákon   umožňuje   v   zmysle   §   344 Obch. zák. v uvedených prípadoch od zmluvy odstúpiť, potom túto zákonnú možnosť a toto zákonné právo nemožno postihovať zmluvnou pokutou, a teda odstúpenie od zmluvy nemôže byť   považované   za   porušenie   zmluvnej   povinnosti.   Aj   z   tohto   dôvodu,   okrem   už   vyššie uvedených dôvodov, je dohoda o zmluvnej pokute neplatná v zmysle § 37 ods. 1 Obch. zák., ale aj v zmysle § 39 Obč. zák...“

Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou zmluvnej pokuty dohodnutej v čl. VI. zmluvy o dielo z 22. septembra 1997.

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, je ústavne akceptovateľné, pričom nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu, keďže krajský súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí aj v   prípade,   keď   sa   vnútorná   intencionalita   právnych   úvah   sťažovateľky   uberala   iným smerom   ako   právny   názor   krajského   súdu,   ktorý   síce   rozhodol   spôsobom,   s   ktorým sťažovateľka   nesúhlasí,   avšak   rozhodnutie   dostatočne   odôvodnil   na   základe   vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľkou v jej odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel   k záveru, že krajský súd napadnutým rozsudkom neporušil sťažovateľkou označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy, sťažovateľka nezdôvodnila, akým   spôsobom   sa   mal   krajský   súd   dopustiť   porušenia   ústavnej   garancie   rovnosti účastníkov v konaní. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom   na začatie   konania.   Keďže   sťažovateľka   napriek   tomu,   že   je   zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, svoj návrh v tejto časti neodôvodnila, ústavný súd nemohol potom ani nepredloženú a ústavne nezdôvodnenú námietku preskúmať.

Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde považujúc ju za zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013