znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 540/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení   s   čl.   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Sžf/61/2011   a   jeho   rozsudkom zo 4. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra 2012 doručená sťažnosť JUDr. Ing. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf/61/2011 a jeho rozsudkom zo 4. júla 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Napadnutým rozsudkom najvyšší súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 S/13878/2010-39 z 24. augusta 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“), ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky B. (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)   zo 16. apríla   2010   č.   I/223/7524-45097/2010/992517-r.   Sťažovateľ   uvádza,   že v   súvislosti   s vykonávaním   daňovej   kontroly „správca   dane   vydal   13   platobných   výmerov,   ktorým vyrubil sťažovateľovi daň z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia. Sťažovateľ podal   proti   týmto   platobným   výmerom   13   odvolaní,   o   ktorých   Daňové   riaditeľstvo   SR, odvolací orgán rozhodlo tak, že tieto rozhodnutia správcu dane potvrdilo.

Sťažovateľ podal proti všetkým 13 rozhodnutiam odvolacieho orgánu žaloby na ich preskúmanie   na   Krajský   súd   v   Košiciach.   Krajský   súd   v   Košiciach   všetkých   13   žalôb zamietol. Proti všetkým z uvedených rozhodnutí sa sťažovateľ odvolal, pričom v piatich prípadoch odvolaniami napadnutých rozhodnutí, Najvyšší súd SR rozhodnutia súdu prvého stupňa potvrdil.

Ústavný súd SR svojim nálezom sp. zn. II. ÚS 118/08 zo dňa 10. 12. 2009 rozhodol vo   veci   sťažnosti   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   3   SžoKS 43/2006 zo dňa 27. 9. 2006, ktorým tento potvrdil zamietavý rozsudok Krajského súdu v Košiciach o zamietnutí žaloby proti rozhodnutiu o námietkach sťažovateľa proti postupu zamestnancov správcu dane pri výkone daňovej kontroly. V citovanom náleze Ústavný súd SR považoval za zásah do práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ak bola daňová kontrola uňho vykonávaná zamestnancami iného, než miestne príslušného správcu dane, bez toho, aby na to boli splnené zákonné podmienky ustanovené v zákone č. 511/1992 Zb. Riadiac sa právnym názorom Ústavného súdu SR vysloveným v citovanom náleze, že postup pri vykonávaní daňovej kontroly u sťažovateľa bol zásahom do jeho základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, Najvyšší súd SR v ďalších 8 veciach rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, že rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach o zamietnutí žaloby proti rozhodnutiu žalovaného o potvrdení platobných výmerov o vyrubení dane z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia zmenil tak, že tieto rozhodnutia zrušil a vec vrátil Daňovému riaditeľstvu SR na ďalšie konanie. V súvislosti s daňovou kontrolou a v jej dôsledku vydanými platobnými výmermi nastal právny stav, keď z 13 vydaných rozhodnutí bolo 8 v súdnom prieskume zrušených pre nezákonnosť daňovej kontroly, ktorá ich vydaniu predchádzala, a 5 z týchto rozhodnutí nebolo doposiaľ zrušených, keďže k vydaniu súdnych rozhodnutí v konaniach podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku došlo pred vydaním citovaného nálezu Ústavného súdu SR...

Prvostupňový súd a Najvyšší súd SR, ako súd odvolací, vychádzali zo skutočnosti, že právnym   základom   rozhodnutia   o   uložení   pokuty   sťažovateľovi   bolo   právoplatné rozhodnutie   o   určení   rozdielu   dane   uvedenej   v   daňovom   priznaní   sťažovateľa   zistenej správcom   dane.   Obidva   súdy   poukázali   na   to,   že   toto   rozhodnutie   nebolo   zrušené,   je právoplatné, a so zreteľom na túto skutočnosť nebrali do úvahy argumenty sťažovateľa, ktorý   poukazoval   na   to,   že   platobný   výmer   o   vyrubení   dane   z   pridanej   hodnoty   je rozhodnutím, ktorému predchádzal postup, ktorým bolo zasiahnuté do základného práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   všeobecné   súdy   majú   preskúmavať   rozhodnutia správnych   orgánov   nielen   z   hľadiska   zákonnosti,   ale   musia   brať   zreteľ   aj   na   to,   aby preskúmavané konanie bolo vykonané na základe ústavy a v jej medziach. V ďalšej časti sťažovateľ poukazuje na obsah odôvodnenia nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009 a na rozhodnutie krajského súdu č. k. 6 S 19691/2010-81 z 13. januára 2011 „v   druhovo identickej   veci,   týkajúcej   sa uloženia   pokuty   z   rozdielu   dane určenej správcom   dane   za   iné   zdaňovacie   obdobie...,   v   ktorom   tento   súd   tak   ako   v   ďalších rozsudkoch v druhovo identických veciach vedených na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn.   6   S   19691/2010   a   pod   sp.   zn.   6   S   19687/2010   zrušil   rozhodnutie   žalovaného   - Daňového riaditeľstva SR, ktorým toto potvrdilo rozhodnutia správcu dane o uložení pokút sťažovateľovi za rôzne zdaňovacie obdobia...“. Sťažovateľ tiež poukazuje „na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/39/2011 zo dňa 1. 12. 2011, v ktorom Najvyšší súd SR rozhodujúc o odvolaní sťažovateľa v druhovo identickej veci, o odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu   o   uložení   pokuty   za   iné   zdaňovacie   obdobie,   vychádzajúc   z   toho   istého skutkového a právneho základu, rozhodol tak, že rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, ktorý zamietol žalobu žalobcu, zmenil, a to tak že rozhodnutie žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie správcu dane o uložení pokuty, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd v napadnutom rozsudku rovnako ako súd prvého stupňa nezohľadnil základnú povinnosť štátnych orgánov vykladať zákony v súlade s ústavou a neposudzoval napadnuté rozhodnutie daňového riaditeľstva so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy. Takýmto postupom mal najvyšší súd sťažovateľovi odoprieť základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   na   základe   jeho   sťažnosti   takéto rozhodnutie:

„Právo sťažovateľa JUDr. Ing. K. M. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   zakotvené   v   článku   46   ods.   1,   v   spojení   s   článkom   152   ods.   4   Ústavy Slovenskej   republiky,   bolo   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Sžf/61/2011 dňa 4. 7. 2012 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky 2 Sžf/61/2011 dňa 4. 7. 2012 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad a   uplatňovanie ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva zaručeného   čl.   46   ods.   1   v   spojení   s   čl.   152   ods.   4   ústavy   najmä   v   spôsobe   výkladu a následnej   aplikácii   príslušných   ustanovení   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny poriadok   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   o   správnom   súdnictve,   ktorý podľa jeho názoru nezohľadnil ústavný aspekt prípadu a zaoberal sa „rýdzo formálnymi podmienkami zákonnosti napadnutého rozhodnutia“.

Najvyšší súd po preskúmaní veci v rozsahu a medziach odvolania sťažovateľa dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. V napadnutom rozhodnutí osobitne poukázal na znenie § 250i OSP prvú vetu, podľa ktorej je pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia, a následne   využijúc   postup   podľa   §   250ja   ods.   7   OSP   poukázal   už   len   na   podobné rozhodnutie,   z   ktorého   príslušnú   časť   jeho   písomného   odôvodnenia   citoval.   Po   opísaní všetkých na prípad sa vzťahujúcich právnych noriem [§ 2 ods. 1, § 30 ods. 3, 6 a 7, § 35 ods.   1   písm.   c)   a   §   35   ods.   19   zákona   č.   511/1992   Zb.   o   správe   daní   a   poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31. decembra 2011 (ďalej len „zákon o správe daní“), ďalej § 155 ods. 1 písm. f) a ods. 12 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) a § 2 ods. 1 písm. b) a § 11 zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov] najvyšší súd skonštatoval, že „krajský   súd   správne   posúdil   skutkový   stav   veci,   ktorý   tu   bol   v   čase   vydania prvostupňového   a   druhostupňového   správneho   rozhodnutia,   na   základe   ktorého, s prihliadnutím   na   relevantné   hmotnoprávne   a   procesnoprávne   zákonné   podmienky zakladajúce   povinnosť   správcu   dane   na   uloženie   spornej   pokuty   (§   35   ods.   1   písm.   c/ zákona o správe daní), žalobu bez priznania náhrady trov konania zamietol“. Podľa názoru najvyššieho súdu postupovali správca dane, ako aj daňové riaditeľstvo „správne a v súlade so   zákonom,   keď   vydali   napadnuté   rozhodnutia,   nakoľko   takýto   postup   im   vyplýval z kogentnej administratívnej normy (§ 35 ods. 1 písm. c/ zákona o správe dani a poplatkov). V tejto súvislosti krajský súd taktiež správne poukázal na zákonnú možnosť zrušenia uloženej pokuty (§ 35 ods. 19 zákona o správe daní a poplatkov) v prípade, ak by bolo rozhodnutie ukladajúce žalobcovi daňovú povinnosť určenú podľa pomôcok neskôr zrušené. Uvedený   postup   zostal   zachovaný   aktuálne   účinnou   právnou   úpravou   obsiahnutou   v ustanovení § 155 ods. 12 daňového poriadku.

Najvyšší súd považuje tvrdenia žalobcu, že platobné výmery v 8 prípadoch určenia DPH za kontrolované zdaňovacie obdobia boli zrušené, za účelové bez podpory v obsahu spisového materiálu, nakoľko zrušené boli len rozhodnutia žalovaného druhostupňového správneho   orgánu,   ktorými   boli   platobné   výmery   potvrdené.   Samotné   platobné   výmery zostali v platnosti.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu, postupu a rozhodnutia krajského súdu najvyšší   súd   dospel k   záveru,   že krajský   súd   dostatočne podrobne a   presne   zistil skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.

Skutočnosti,   ktorými   žalobca   v   odvolaní   spochybňuje   predmetné   rozhodnutie krajského   súdu   neboli   zistené   v   odvolacom   konaní.   Tieto   boli   z   veľkej   časti   totožné   s námietkami, ktoré žalobca namietal už v prvostupňovom konaní, a s ktorými sa krajský súd náležite zaoberal...

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní napadnutých rozhodnutí správnych orgánov, dospel k záveru, že námietky žalobcu vznesené v odvolaní nie sú dôvodné, a preto podľa § 250ja ods. 3 druhá veta O. s. p. a § 219 ods. 1 O. s. p. napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.“

Napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   ako   súdu   odvolacieho,   ktorý   je   potrebné hodnotiť   v   spojitosti   s   rozsudkom   krajského   súdu   ako   súdu   prvostupňového,   je   podľa názoru ústavného súdu ústavne udržateľný.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06). Právne hodnotenie sťažovateľovej veci realizované najvyšším súdom však nevykazuje   znaky   svojvoľného   rozhodnutia   ani   rozhodnutia   neodôvodneného či vychádzajúceho zo zjaveného omylu v skutkových, resp. právnych otázkach. Nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo   na súdnu   ochranu stotožňovať s procesným   úspechom,   z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd   sa námietkami   sťažovateľa   (uvedenými   v   jeho   odvolaní   z   13.   októbra   2011)   zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu.   V   tejto   súvislosti   už   ústavný   súd   uviedol,   že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový a právny   základ   rozhodnutia.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie (m. m. IV. ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Z   podstatnej   námietky   sťažovateľa,   podľa   ktorej   najvyšší   súd   postupoval formalisticky (zaoberal sa len formálnymi podmienkami zákonnosti) je v danom prípade zrejmé, že sťažovateľ nesúhlasí s aplikáciou § 250i prvej vety OSP, podľa ktorej je pri preskúmavaní   zákonnosti   rozhodnutia   pre   súd   rozhodujúci   skutkový   stav,   ktorý   tu   bol v čase vydania napadnutého správneho rozhodnutia. Ústavný súd však v tejto súvislosti poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   že   postup   a   rozhodnutie   súdu,   ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, nemožno v zásade hodnotiť ako porušovanie   základných   práv   a   slobôd (I.   ÚS   8/96, I.   ÚS   6/97).   Všeobecné súdy   totiž nemajú   na   výber,   či   budú   postupovať   podľa   platných   a   účinných   procesno-právnych noriem, ale sú povinné podľa týchto právnych noriem postupovať. V okolnostiach prípadu najvyšší súd nielenže rešpektoval platnú procesnú normu vychádzajúc pri preskúmavaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase rozhodnutia, ale pri svojom rozhodovaní prihliadal aj na reálnu existenciu možností reparácie prípadne dotknutých práv sťažovateľa, keď poukázal na znenie § 155 ods. 12 daňového poriadku, v zmysle ktorého orgány daňovej správy vydajú nové rozhodnutie o pokute, v prípade ak by bola suma rozdielu dane alebo suma nároku podľa osobitných predpisov upravená novým právoplatným rozhodnutím správcu dane.

S prihliadnutím na uvedené je ústavný súd toho názoru, že najvyšší súd rozhodol aplikujúc   zákonnú   právnu   úpravu   ústavne   konformným   spôsobom,   a   keďže   podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov a nie je ani oprávnený   nahrádzať   výklad   všeobecných   súdov   vlastným   právnym   výkladom   (pokiaľ účinky napadnutého rozhodnutia sú ústavne akceptovateľné), neboli dané dôvody na zásah ústavného súdu, aký bol navrhovaný sťažovateľom.

Ani   prípadná   rozdielnosť   judikatúry   najvyššieho   súdu   v   otázke   ukladania   pokút orgánmi   daňovej   správy   podľa   daňového   poriadku,   resp.   pred   jeho   účinnosťou   podľa zákona o správe daní (sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu sp.   zn.   3   Sžf/39/2011   z   1.   decembra   2011   v   inej   jeho   právnej   veci)   ešte   neznamená, že najvyšší   súd   rozhodol   arbitrárnym,   a   teda   ústavne   neakceptovateľným   spôsobom. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [napr. z rozsudku Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007] vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných   veciach   je prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému   (v   zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej   judikatúre   prirodzene   dochádza   aj   na   úrovni   najvyššej   súdnej   inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako   regulátor   konfliktov   judikatúry   a   aby   uplatňovala   mechanizmus,   ktorý   zjednotí rozdielne   právne   názory   súdov   v   skutkovo   rovnakých   alebo podobných   veciach.   Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu (podobne III. ÚS 348/2011).

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej   otázke   rôzne   právne   názory,   nemožno   v   takomto   postupe   automaticky   vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných   predpisov   je   vo   výlučnej   kompetencii   najvyššieho   súdu   (III.   ÚS   376/09). Judikatúra totiž nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to aj pri nezmenenej právnej   úprave)   bola   nielen   doplňovaná   o   nové   interpretačné   závery,   ale   aj   menená za splnenia   povinnosti   najvyššieho   súdu   pristupovať   k   zmene   judikatúry   nielen   opatrne a zdržanlivo (t. j. výlučne v nevyhnutných prípadoch opodstatňujúcich prekročenie princípu predvídateľnosti), ale tiež s dôkladným odôvodnením a presvedčivým vysvetlením takéhoto postupu   (mutatis mutandis   IV.   ÚS   226/2012).   Najvyšší   súd v odôvodnení napadnutého uznesenia podľa názoru ústavného súdu logickým a ústavne akceptovateľným spôsobom poukazuje na aktuálnu procesnoprávnu úpravu, ktorá vytvára priestor aj pre taký postup najvyššieho súdu, aký zvolil pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa.

Keďže sťažovateľovi nebolo postupom (a ani rozhodnutiami) vo veci   konajúcich všeobecných súdov odňaté právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom a ani samotný sťažovateľ nepredložil žiadne relevantné dôkazy preukazujúce opak,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   nenachádza   relevantnú   súvislosť   medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   v   spojení   s   čl.   152   ods.   4   ústavy.   S   prihliadnutím na odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   s   poukazom   na   to,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2012