znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 540/2011-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosti   spoločnosti   M.,   K.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp 3937/2011, sp. zn. Rvp 3938/2011, sp. zn. Rvp 3939/2011, sp. zn. Rvp 3940/2011 a sp. zn. Rvp 3941/2011, zastúpenej advokátom JUDr. T. S., K., vo veci namietaného porušenia jej základných   práv podľa   čl.   20   ods.   1, čl.   46   ods.   1   a čl.   47   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupmi   a   oznámeniami   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   zo   6. septembra   2011   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   MF/22362/1/2011,   sp.   zn. MF/22362/5/2011,   sp.   zn.   MF/22362/4/2011,   sp.   zn.   MF/22362/2/2011   a   sp.   zn. MF/22362/3/2011,   rozhodnutiami   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   č. 1/223/9262-56554/2009/9992517-r z 3. júna 2009, č. 1/223/9261-56561/2009/9992517-r z 1. júna 2009, č. 1/223/16155-91986/2008/992517-r, č. 1/223/16157-91987/2008/992517-r zo   4.   decembra   2008   a   č.   1/223/16156-91988/2008/992517-r   zo   4.   decembra   2008 a platobnými výmermi Daňového úradu Košice I č. 698/230/6868/2009/Pot z 9. februára 2009, Daňového úradu Košice IV č. 698/230/6741/2009/Pot z 9. februára 2009, Daňového úradu Košice I č. 695/231/69713/2008/Top z 21. augusta 2008, Daňového úradu Košice I č. 695/231/69826/2008/Top   z   21.   augusta   2008   a   Daňového   úradu   Košice   I č. 695/231/69796/2008/Top z 21. augusta 2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   spoločnosti   M.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   3937/2011,   sp.   zn.   Rvp 3938/2011, sp. zn. Rvp 3939/2011, sp. zn. Rvp 3940/2011 a sp. zn. Rvp 3941/2011   s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 3937/2011.

2. Sťažnosti spoločnosti M.,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. novembra 2011   doručené   sťažnosti   spoločnosti   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorými   namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a oznámeniami Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“) zo 6. septembra 2011 v konaniach vedených   pod   sp.   zn.   MF/22362/1/2011,   sp.   zn.   MF/22362/5/2011,   sp.   zn. MF/22362/4/2011,   sp.   zn. MF/22362/2/2011   a sp.   zn. MF/22362/3/2011,   rozhodnutiami Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“) č. 1/223/9262-56554/2009/9992517-r z 3. júna 2009, č. 1/223/9261-56561/2009/9992517-r z 1. júna 2009, č. 1/223/16155-91986/2008/992517-r, č. 1/223/16157-91987/2008/992517-r zo   4.   decembra   2008   a č. 1/223/16156-91988/2008/992517-r   zo   4.   decembra   2008 a platobnými výmermi Daňového úradu Košice I (ďalej len „daňový úrad“ alebo „správca dane“)   č. 698/230/6868/2009/Pot   z   9.   februára   2009,   Daňového   úradu   Košice   IV č. 698/230/6741/2009/Pot z 9. februára 2009, daňového úradu č. 695/231/69713/2008/Top z 21.   augusta   2008,   č.   695/231/69826/2008/Top   z   21.   augusta   2008 a č. 695/231/69796/2008/Top z 21. augusta 2008 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka v rámci svojej podnikateľskej činnosti prevádzkovala colný sklad na základe povolenia Colného úradu v K...

Napadnutými rozhodnutiami vyrubil príslušný správca dane sťažovateľke rozdiely dane z pridanej hodnoty za rôzne zdaňovacie obdobia v rokoch 2006 až 2008 a určil jej daňovú   povinnosť   zaplatiť   daň   z   pridanej   hodnoty,   hoci   Colné   riaditeľstvo   Slovenskej republiky 3. mája 2010 určilo pôsobnosť colných orgánov pri transakciách s tovarom v colnom   sklade   a   stanovilo,   že   tento   tovar   nepodlieha   tejto   dani.   Sťažovateľka   sa   proti napadnutým rozhodnutiam správcu   dane odvolala, ale daňové riaditeľstvo   jej odvolania zamietlo.

Z tohto dôvodu sťažovateľka podala 30. mája 2011 podnety ministerstvu financií na prešetrenie a zrušenie rozhodnutí mimo odvolacieho konania, ktoré však sťažovateľke v septembri 2011 oznámilo, že napadnuté rozhodnutia nie sú vydané „v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom a preto nie sú podľa § 53 ods.3 zákona SNR č. 511/3992 Zb. v znení neskorších predpisov dôvody na jeho zmenu alebo zrušenie“.

Podľa   sťažovateľky   napadnuté   rozhodnutia   „boli   vydané v   rozpore   so   všeobecne záväzným právnym predpisom a to § 2 ods. 1, § 12, §18 ods. 2 a §21 zákona o DPH ako aj čl. 4 ods. 7, čl. 37, čl. 48, čl. 79, čl. 84, čl. 98 a čl. 114 Nariadenia rady EHS č. 2913/92 z 12 októbra 1992, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva...“.

Sťažovateľka ďalej v závere sťažnosti po podrobnej právnej argumentácii poukazuje na to, že niet iného súdu, ktorý by chránil jej základné právo alebo slobodu, a že nemohla uplatniť opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnená podľa osobitných   predpisov.   V   tejto   súvislosti   uvádza   nález   ústavného   súdu   sp.   zn. III.   ÚS   283/2010,   ktorým   ústavný   súd   zrušil   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v obdobnej veci.

Sťažovateľka v sťažnostiach navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví že   napadnutými   oznámeniami   ministerstva   financií   zo   6.   septembra   2011   v   spojení   s označenými napadnutými rozhodnutiami daňového riaditeľstva a daňových úradov „boli porušené jeho základné práva a slobody podľa čl.46 ods. 1, 2, čl. 47 ods. 2/, čl. 20 ods. 1 Ústavy SR“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   obsahu   sťažností   a z   ich   príloh   je   zrejmé,   že   sťažovateľka   nie   je   spokojná s postupom,   resp.   oznámeniami   ministerstva   financií   (pri   vybavovaní   jej   podnetov   na preskúmanie rozhodnutí správcov dane) a namietanými rozhodnutiami daňového úradu a daňového riaditeľstva, ktoré podľa   nej nepostupovali v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi   pri vyrubovaní dane z pridanej hodnoty, čím porušili jej označené základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom   súde   možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   použiť   na   prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 3937/2011, sp. zn. Rvp 3938/2011, sp. zn. Rvp 3939/2011, sp. zn. Rvp 3940/2011 a   sp.   zn.   Rvp   3941/2011   a   z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a ministerstva financií,   daňového   riaditeľstva   a   správcu   dane,   proti   ktorým   tieto   sťažnosti   smerujú, rozhodol   ústavný   súd   uplatniac   citované   právne   normy   o   spojení   týchto   sťažností   na spoločné konanie tak, ako to vyplýva z bodu l výroku tohto uznesenia.

2. K namietaným postupom a oznámeniam ministerstva financií (pri vybavovaní podnetov sťažovateľky z 30. mája 2011) a napadnutým rozhodnutiam daňového úradu a daňového riaditeľstva

Sťažovateľka v sťažnostiach uviedla, že niet súdu, ktorý by chránil jej označené základné práva podľa ústavy, preto sa obrátila so sťažnosťou na ústavný súd.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak   túto   ochranu   neposkytujú   všeobecné   súdy.   Namietané   porušenie   niektorého   zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho   základného   práva   alebo slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú fyzickú osobu a právnickú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04, III. ÚS 473/2010).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   správnom   súdnictve   súdy preskúmavajú   na   základe   žalôb   alebo   opravných   prostriedkov   zákonnosť   rozhodnutí   a postupov   orgánov   verejnej   správy   (§   244   ods.   1   OSP)   a   tiež...   konajú   o   ochrane   pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy (§ 250v OSP).

Z obsahu sťažností však nevyplýva, že by sťažovateľka toto svoje právo podaním žaloby   na   všeobecnom   súde   o   preskúmanie   postupu   ministerstva   financií   a   rozhodnutí daňového riaditeľstva a správcu dane podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku využila.

Vychádzajúc z podstaty sťažností preto ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade pred právomocou ústavného súdu ešte existoval iný (všeobecný) súd, ktorý bol v prvom   rade   povolaný   poskytnúť   ochranu   označených   základných   práv   sťažovateľky, porušenie   ktorých   namietala.   Ústavný   súd   za   daného   procesného   stavu   konštatuje,   že sťažovateľka   nevyčerpala   všetky   procesné   prostriedky,   ktoré   jej   zákon   na   ochranu   jej základných práv poskytoval, a preto jej sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie [čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, I. ÚS 53/07, III. ÚS 310/07, IV. ÚS 276/08, IV. ÚS 216/2010)].

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011