znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 54/2016-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Marcelom Jurkom, PhD., Dominikánske námestie 11, Košice, vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie jehozáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.27 CbZm 6/2009 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.3 CoZm 7/2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietaporušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na prejednaniesvojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 CbZm 6/2009 (ďalej aj „napadnutékonanie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoZm 7/2015 (ďalej aj „napadnuté konanie krajskéhosúdu“).

Sťažovateľ okrem iného uviedol:„V mojej právnej veci vedenej na Okresnom súde Košice I, sp. zn. 27 CbZm/6/2009 v konaní o zaplatenie 900.000 Sk zo zmenky som podal návrh na začatie konania (návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu) dňa 29. novembra 2006.

Aj napriek tomu, že od začatia konania doposiaľ uplynulo viac ako 9 rokov, nie je vo veci právoplatne rozhodnuté, čím moja právna neistota pretrváva. Mám za to, že akékoľvek konanie pred súdom by nemalo trvať tak neprimeranú dobu. Nepociťujem, že by som spôsoboval prieťahy vo veci samej, naopak, som riadne zastúpený advokátom, na pojednávaniach sa zúčastňujem, na výzvy súdu riadne a včas reagujem a snažím sa byť s konajúcim súdom maximálne súčinný. Je v mojom záujme, aby vec bola čo najrýchlejšie právoplatne ukončená, aby obdobie mojej právnej neistoty pominulo.

Mám dôvodne za to, že v mojej právnej veci porušitelia môjho základného práva nekonali a stále nekonajú bez zbytočných prieťahov a takisto mám dôvodne za to, že moja právna vec skutočne nie je prerokovaná v primeranej lehote, ak po viac ako 9 rokov od začatia konania dosiaľ vec nie je právoplatne skončená.“

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol:„Aj keď okresný súd v danej veci vykonal veľký počet procesných úkonov (pojednávaní), v priebehu konania však nepostupoval podľa zásady vyplývajúcej z prvej vety ustanovenia § 100 ods. 1 O. s. p. podľa ktorej, len čo sa konanie začalo postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Postup súdu nebol v súlade s ustanovením § 114 ods. 1 O. s. p. podľa ktorého pojednávanie pripraví predseda senátu tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní.

Vec sa nachádza toho času v odvolacom konaní pred Krajským súdom v Košiciach. Odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Košice I, č. 1. 439 zo dňa 8. apríla 2015 bolo podané žalovanou v 1. rade ⬛⬛⬛⬛ dňa 5. mája 2015. Od podania odvolania uplynulo 7 mesiacov počas ktorých nebolo o odvolaní rozhodnuté, pričom bolo potrebné prihliadnuť na doterajšiu dĺžku konania a o veci rozhodnúť.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezomtakto rozhodol:

„1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 27 CbZm/6/2009 porušil základné právo ⬛⬛⬛⬛, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a aby sa jeho vec prejednala v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoZm/7/2015 porušil základné právo ⬛⬛⬛⬛, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a aby sa jeho vec prejednala v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Prikazuje Krajskému súdu v Košiciach konať bez zbytočných prieťahov.

4. ⬛⬛⬛⬛ priznáva primerané finančné zadosťučinenie a to sťažovateľovi v sume 5.000 €, ktoré je mu Okresný súd Košice I povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. ⬛⬛⬛⬛ priznáva primerané finančné zadosťučinenie a to sťažovateľovi v sume 2.000 €, ktoré je mu Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 296,44 €, ktorú sú Okresný súd Košice I a Krajský súd v Košiciach spoločne a nerozdielne povinní mu vyplatiť na účet advokáta JUDr. Marcela Jurka, PhD. do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Ústavný súd môžepri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšejpochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahomv súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej mocinemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a topre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánua základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konanípred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje,aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situáciaalebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,III. ÚS 342/08).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej mocido základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosťzohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlozásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchtopráv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bolana ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnémusúdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súdsťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde),pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účelochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právnynázor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva(pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05z 3. 3. 2009).

Ústavný súd konštatuje, že predmetom sťažnosti je preskúmanie opodstatnenostitvrdenia sťažovateľa, podľa ktorého postupom okresného súdu v konaní vedenompod sp. zn. 27 CbZm 6/2009 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.3 CoZm 7/2015 malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 27 CmZm 6/2009

Zo sťažnosti a zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd v merite veci rozhodolrozsudkom z 8. apríla 2015 a po podanom odvolaní predložil vec krajskému súduna rozhodnutie 30. júna 2015.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že okresný súd rozhodnutím eštepred doručením sťažnosti ústavnému súdu vykonal všetky zákonom predpokladanéa dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa, a preto už nemoholv čase doručenia sťažnosti žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebehkonania, prípadne spôsobiť prieťahy v ňom, a teda nemohol už ani porušovať sťažovateľomv sťažnosti označené práva.

Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konanísťažnosťou doručenou ústavnému súdu až 22. decembra 2015, t. j. v čase, keď vec bolana okresnom súde už skončená, v dôsledku čoho už k porušovaniu základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru jeho postupomnemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoZm 7/2015

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného právana konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veciv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže podľa štandardnej judikatúryústavného súdu vyplývať aj z toho, že porušenie označených práv sa namieta v takomkonaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, abysa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

Ústavný súd zistil, že napadnuté konanie na krajskom súde prebieha od 30. júna2015, keď mu bol postúpený spis okresného súdu na rozhodnutie o odvolaní.

Ústavný súd zastáva názor, že iba samotná dĺžka predmetného odvolacieho konaniaaj napriek tomu, že krajský súd ako súd odvolací vo veci doteraz nerozhodol, sama osebenebola takej povahy, aby len na jej základe bolo možné v okolnostiach danej veci vysloviťnamietané porušenie práv sťažovateľa, resp. že doba konania vedeného krajským súdompod sp. zn. 3 CoZm 7/2015 zasiahla z dôvodov, za ktoré nesie zodpovednosť krajský súd,samotnú podstatu a účel základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru takým závažným spôsobom, že by to odôvodňovalo prijatiesťažnosti na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 93/03).

Ústavný súd dáva do pozornosti, že krajský súd vo veci koná ako súd odvolací,úlohou ktorého je posúdiť vecnú správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvejinštancie, preto krajský súd spravidla nevykonáva vo veci procesné úkony (§ 213Občianskeho súdneho poriadku) ani nie je povinný nariadiť pojednávanie (§ 214Občianskeho súdneho poriadku). To však nevyhnutne neznamená, že odvolací súd sa vecoudosiaľ nezaoberal.

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnomkonaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03,III. ÚS 59/05).

V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sanevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovaťako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základnéhopráva zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhubuď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený(napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05). K takémuto záveru dospel ústavný súd aj pripredbežnom prerokovaní tejto sťažnosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľana ochranu ústavnosti v nej uplatnenými nezaoberal.

Ústavný súd v závere pripomína, že ak by nečinnosť krajského súdu v odvolacomkonaní, resp. po rozhodnutí o odvolaní a vrátení veci v konaní pred okresným súdom ajnaďalej bez ospravedlniteľného dôvodu trvala, v prípade, ak by sťažovateľ podal ústavnémusúdu novú sťažnosť, nepovažovalo by sa toto rozhodnutie za prekážku právoplatnerozhodnutej veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2016