znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 54/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť D. P., R., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods.   1 a 4 a čl. 46 ods.   1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva   zaručeného   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkami   Okresného   súdu   Ružomberok   z   5.   februára   2008 a 19. decembra 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 73/2007, uznesením Krajského súdu v Žiline z 9. júla 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 112/2008 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 24. júna 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 26/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra 2010 doručená sťažnosť D. P.,   R.   (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej   namieta porušenie základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   čl. 20   ods.   1   a   čl.   20   ods.   4   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   orgánu verejnej   správy   zaručeného   čl.   46   ods.   2   ústavy,   základného   práva   na   náhradu   škody spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   zaručeného   čl.   46   ods. 3   ústavy,   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   práv garantovaných dohovorom zaručeného čl. 13 dohovoru a práva pokojne užívať majetok zaručeného   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   dohovoru   rozsudkami   Okresného   súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) z 5. februára 2008 a 19. decembra 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 73/2007 a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z 9. júla 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 112/2008, ako aj jeho rozsudkom z 24. júna 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 26/2009.

Z   predloženej   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   si   žalobou   podanou 11. októbra   2007   na   okresnom   súde   uplatnil   voči   Slovenskej   republike   –   Ministerstvu vnútra   Slovenskej   republiky   (neskôr   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky) (ďalej len „odporca“) nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ktorý   mal   spočívať   v   nerešpektovaní   relevantných   ustanovení   zákona   č.   141/1961   Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov orgánom činným v trestnom konaní pri zaisťovaní veci na účely trestného stíhania.

Okresný   súd   rozsudkom   z   5.   februára   2008   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 C 73/2007 uložil odporcovi povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu 210 437 Sk z titulu náhrady škody a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

Na   základe   odvolania   odporcu   krajský   súd   uznesením   z   9.   júla   2008   v   konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 112/2008 rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd následne rozsudkom z 19. decembra 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 2   C   73/2007   žalobu   sťažovateľa   v   celom   rozsahu   zamietol,   a   to   pre   nepreukázanie protiprávneho konania, ako aj príčinnej súvislosti medzi údajným nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom z 24. júna 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 26/2009 napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil stotožniac sa so skutkovými i právnymi závermi okresného súdu.

Sťažovateľ   adresoval   4.   augusta   2010   generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania podľa štvrtej hlavy štvrtej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Tento podnet bol vybavený odložením č. Kc 180/10-8 z 23. augusta 2010,   keďže prokurátor   Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“) nezistil porušenie zákona odôvodňujúce podanie mimoriadneho dovolania.

Tvrdené   porušenie   označených   práv   je   v   predloženej   sťažnosti   odôvodnené v podstate iba tvrdením, že v sťažovateľovom prípade bolo základné právo zaručené čl. 20 ods.   1   ústavy „aplikovateľné   a   povinnosťou   okresného   súdu   a   krajského   súdu   bolo zabezpečiť procesné garancie, ktoré z neho vyplývajú vrátane náležitého posúdenia jeho argumentácie a vyrovnania sa s ňou.

V mojom prípade kľúčovou otázkou pri rozhodovaní o mojej žalobe bolo posúdenie postupu orgánov činných v trestnom konaní vedenom proti mne, v dôsledku ktorého malo dôjsť k vzniku škody.“.

Citovanú   argumentáciu   sťažovateľ   konkretizuje   tvrdením,   že „povinnosťou okresného súdu a krajského súdu teda v danom prípade bolo predovšetkým posúdiť, či orgány   činné   v   trestnom   konaní   interpretovali   a   aplikovali   relevantné   ustanovenia Trestného poriadku, resp. zákona o prokuratúre, súvisiace s možnosťou zaistenia peňažných prostriedkov, ako aj ochrany zaistených peňažných prostriedkov pred eventuálne hroziacou škodou ústavne súladným spôsobom podľa čl. 152 ods. 4 ústavy. Moje právo sťažovateľa zaručené čl. 20 ods. 1 ústavy by teda zo strany okresného súdu a krajského súdu bolo rešpektované   v   tom   prípade,   ak   by   okresný   súd   a   krajský   súd   posúdil   predmetnú   vec vo vyššie uvedenom kontexte, náležite zistil skutkový a právny stav tejto veci a až následne vydal rozhodnutie vo veci samej.“.

Včasnosť   podania   sťažnosti   sťažovateľ   zdôvodnil   názorom,   že „list   Krajskej prokuratúry v Žiline č. Kc 180/10-8 zo dňa 23.08.2010 bol na poštu odoslaný minimálne dňa 23.08.2010 a teda lehota na podanie sťažnosti je zachovaná“.

V závere sťažnosti navrhol sťažovateľ, aby ústavný súd nálezom rozhodol o jeho sťažnosti takto:

„1/ Rozsudkom Okresného súdu v Ružomberku č. 2C/73/2007 zo dňa 05.02.2008, uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   č.   6Co/112/2008   zo   dňa   09.07.2008,   rozsudkom Okresného súdu v Ružomberku č. 2C/73/2007 zo dňa 19.12.2008 a rozsudkom Krajského súdu   v   Žiline   č.   6Co/26/2009   zo   dňa   24.06.2009   bolo   porušené   základné   právo   D.   P. v zmysle článku § 20 ods. 1, ods. 4, článku 46 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a článok 6, článok 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení   protokolov   daného   v   Ríme   04.11.1950   a   článok   1   dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd v znení protokolov daného v Ríme 04.11.1950.

2/   Zrušuje   rozsudok   Okresného   súdu   v   Ružomberku   č.   2C/73/2007   zo   dňa 05.02.2008,   uznesenie   Krajského   súdu   v   Žiline   č.   6Co/112/2008   zo   dňa   09.07.2008, rozsudok   Okresného   súdu   v   Ružomberku   č.   2C/73/2007   zo   dňa   19.12.2008   a   rozsudok Krajského súdu v Žiline č. 6Co/26/2009 zo dňa 24.06.2009 a vec vracia Okresnému súdu v Ružomberku, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3/ D. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 6.638,78,-€ (slovom šesťtisícšesťstotridsaťosem   euro   a   sedemdesiatosem   centov),   ktoré   mu   je   Okresný   súd v Ružomberku povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4/ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi právo na náhradu trov právneho zastúpenia.“

Sťažovateľ   nie   je   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom   ani   nepožiadal o ustanovenie právneho zástupcu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Na   prerokovanie   sťažnosti   v   časti   napádajúcej   rozsudok   okresného   súdu z 5. februára 2008 i jeho rozsudok z 19. decembra 2008 (oba v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 73/2007) ústavný súd nemá dostatok právomoci. V konaní pred ústavným súdom sa uplatňuje   princíp   subsidiarity   (čl.   127   ods.   1   ústavy),   podľa   ktorého   ak   o   ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa rozhoduje „iný súd“, ústavný súd nemôže poskytnúť takým právam ochranu.

Prvostupňové rozsudky okresného súdu boli napadnuteľné odvolaním ako riadnym opravným prostriedkom. V prípade rozsudku z 19. decembra 2008 túto možnosť sťažovateľ aj využil.   Z   uvedeného   dôvodu   ochranu jeho   označeným právam   poskytoval, resp.   bol oprávnený   poskytovať   krajský   súd,   a   tak   ústavný   súd   nemôže   za   žiadnych   okolností podrobiť svojmu prieskumu napadnuté rozsudky okresného súdu. Preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

Navyše vo vzťahu k rozsudku okresného súdu z 5. februára 2008 v konaní sp. zn. 2 C 73/2007 ústavný súd uvádza, že z procesnoprávneho hľadiska tento rozsudok v čase podania sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy už neexistoval, pretože bol zrušený uznesením krajského súdu z 9. júla 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 112/2008. K porušovaniu sťažovateľom   označených   práv   týmto   rozsudkom   tak   už   v   čase   podania   sťažnosti ústavnému súdu nemohlo objektívne dochádzať.

2. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie krajského súdu z 9. júla 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 112/2008 a o napadnutý rozsudok krajského súdu z 24. júna 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 26/2009, ústavný súd dospel k záveru o oneskorenosti sťažnosti v tejto časti.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný   súd   stabilne   zotrváva   na   stanovisku,   že   nedodržanie   uvedenej   lehoty   je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Z   predloženej   sťažnosti   ani   z   jej   príloh   síce   nemožno   ustáliť   presný   deň nadobudnutia právoplatnosti uznesenia krajského súdu z 9. júla 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 112/2008, avšak vzhľadom na ďalší procesný priebeh konania o sťažovateľovej žalobe   (vrátenie   veci   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie)   je   nesporné,   že   predmetné uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   pred   19.   decembrom   2008,   keď   okresný   súd prvostupňovým   rozhodnutím   žalobu   sťažovateľa   zamietol.   Preto   sťažnosť   odovzdaná na poštovú prepravu 22. októbra 2010 je zjavne oneskorená.

Rozsudok   krajského   súdu   z   24.   júna   2009   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Co 26/2009 nadobudol právoplatnosť 31. augusta 2009. Vyplýva to z oznámenia krajskej prokuratúry o odložení podnetu sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania. Uvedenú skutkovú   okolnosť   sťažovateľ   nijako   nespochybnil,   a   preto   ju   ústavný   súd   považuje za preukázanú. Aj v tejto časti je tak sťažnosť zjavne oneskorene podaná.

Z odôvodnenia včasnosti podanej sťažnosti (bod IV sťažnosti) vyplýva, že podľa názoru   sťažovateľa   lehota   na   podanie   sťažnosti   proti   napadnutým   rozhodnutiam všeobecných súdov začala plynúť až ako právny následok oznámenia krajskej prokuratúry o odložení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania (23. augusta 2010). Inými slovami, využitie práva podnietiť podanie mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora presúva podľa   sťažovateľa   začiatok   plynutia   dvojmesačnej   lehoty   podľa   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde až na získanie vedomosti o odložení podnetu.

K tomu   ústavný súd uvádza,   že oprávnenie   na podanie mimoriadneho dovolania nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana   (I.   ÚS   19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 21/05). Rovnako stabilnou súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je názor, že súčasťou žiadneho zo základných práv (podľa ústavy alebo medzinárodnej zmluvy) nie je aj povinnosť orgánu štátu podať mimoriadny opravný prostriedok na základe návrhu podnecovateľa (m. m. II. ÚS 168/03).

Z   uvedeného   potom   vyplýva,   že   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania generálnemu prokurátorovi nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   je   predpokladom   (podmienkou)   podania sťažnosti   ústavnému   súdu   podľa   tohto   článku   ústavy,   a   na   jeho   podanie   nie   je   preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu možné prihliadať (m. m. I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, IV. ÚS 200/05). Takýto podnet nie je teda iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a preto nemá na plynutie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde žiadny vplyv. Plynutie uvedenej lehoty nie je totiž závislé na snahe sťažovateľa využiť mimoriadne opravné prostriedky, ale na naplnení skutočností uvedených v ustanovení § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (I. ÚS 209/03, I. ÚS 233/03, II. ÚS 169/06).

Preto   lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   proti   rozsudku krajského súdu z 24. júna 2009 v konaní sp. zn. 6 Co 26/2009 (ale to platí aj o uznesení krajského súdu z 9. júla 2008 v konaní sp. zn. 6 Co 112/2008) nemohla začať plynúť na základe   subjektívnej   vedomosti   sťažovateľa,   že   generálny   prokurátor   nepodá podnecované mimoriadne dovolanie. V oboch prípadoch lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde začala plynúť od právoplatnosti uvedených druhostupňových rozhodnutí. Argumentácia sťažovateľa v prospech včasnosti jeho sťažnosti je tak nedôvodná.

3.   Vzhľadom   na   odôvodnenie   odmietnutia   predloženej   sťažnosti   nepovažoval ústavný   súd   za   nevyhnutné   zaoberať   sa   nedostatkom   podania   spočívajúcim   v   absencii kvalifikovaného právneho zastúpenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. februára 2011