znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 54/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosti   spoločnosti   L.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   F., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva zaručeného čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Rožňava v konaniach začatých 31. marca 2006 a 26. júla 2006 o zaplatenie peňažnej pohľadávky s príslušenstvom a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti spoločnosti L., vedené pod sp. zn. Rvp 467/08 až Rvp 469/08, Rvp 473/08 až Rvp 479/08, Rvp 481/08 až Rvp 483/08, Rvp 485/08 až Rvp 486/08, Rvp 503/08, Rvp 541/08, Rvp 550/08 až Rvp 555/08, Rvp 568/08, Rvp 619/08, Rvp 695/08 až Rvp 730/08, Rvp 761/08 až Rvp 766/08, Rvp 802/08 až Rvp 816/08, Rvp 830/08 až Rvp 861/08, Rvp 1000/08 až Rvp 1032/08, Rvp 1329/08 až Rvp 1359/08, Rvp 1867/08 až Rvp 1900/08, Rvp 1902/08 až Rvp 2031/08, Rvp 2796/08 až Rvp 2926/08, Rvp 8770/08 až Rvp 9593/08 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude vedené pod sp. zn. Rvp 467/08.

2. Sťažnosti spoločnosti L., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli   6. februára 2008, 7. februára 2008, 8. februára 2008 a 11. februára 2008 doručené sťažnosti spoločnosti L.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Rožňava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaniach   začatých na návrh   sťažovateľky   31. marca   2006   a 26.   júla   2006,   ktorých predmetom   bolo rozhodovanie o uplatnenej finančnej pohľadávke s príslušenstvom. Sťažnosti boli doplnené podaniami doručenými 3. marca 2008 a 19. mája 2008, v ktorých sťažovateľka odstránila nepresnosť   označenia   porušovateľa   základného   práva   v petite   sťažností   a doplnila odôvodnenie sťažností.

Z predložených sťažností vyplýva, že ku dňu ich doručenia ústavnému súdu neboli uvedené konania o návrhoch   sťažovateľky   doručených   okresnému   súdu   prostredníctvom kuriéra   právoplatne   skončené.   Okresný   súd   nevykonal   v predmetných   veciach   žiaden relevantný procesný úkon. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala hlavne na skutočnosť, že do dňa doručenia sťažností ústavnému súdu nebola vyzvaná ani na zaplatenie súdnych poplatkov za podané návrhy.

Podľa   sťažovateľky „okresný   súd   prejednáva   spor   o zaplatenie   relatívne   nízkej peňažnej   pohľadávky,   ktorý   nevykazuje   znaky   právnej   a faktickej   zložitosti“.   Správanie sťažovateľky podľa jej názoru nemohlo spôsobiť prieťahy.

Sťažovateľka využila právo podať predsedovi okresného súdu sťažnosti na postup súdu   podľa   §   62   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých zákonov. Odpoveď bola sťažovateľke doručená až po doručení sťažností ústavnému súdu. Podľa sťažovateľky v odpovedi predseda okresného súdu „konštatoval vykonanie krokov smerujúcich k náprave..., pričom poukázal na technické problémy, ktoré mali byť dôvodom nečinnosti súdu“. Predseda okresného súdu tiež priznal, že okresný súd „do januára 2008 nevykonal vo veciach žiadny procesný úkon napriek tomu, že návrhy boli prijaté. Svojou nečinnosťou tak spôsobil zbytočné prieťahy v trvaní viac ako jeden a pol roka.“.

Sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby rozhodol, že postupom okresného súdu bolo   porušené   jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   ústavy   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru.   Súčasne   žiadala,   aby   jej   ústavný   súd   priznal   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (čo po prepočte predstavuje sumu 663,88 €).

Predseda   okresného   súdu   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 27.   augusta   2008 doručil 8. septembra 2008 podanie, v ktorom uviedol, že elektronickou formou uskutočnené podania   sťažovateľky   nemohli   byť   v   čase   ich   podania „prehraté   a prepísané, pretože na súde neboli k dispozícii technické prostriedky. Začali sa prehrávať až v priebehu januára 2008 postupne s tým, že v súčasnom období... sú už všetky zapísané do registra ‚Ro‘. Po pridelení týchto vecí podľa rozvrhu práce vyšším súdnym úradníkom, títo postupne vyzývali na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu ako aj na zaplatenie súdneho poplatku za vyhotovenie   rovnopisu   podaní   a ich   príloh,   ktoré   boli   podané   elektronickými prostriedkami   podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom.   V niektorých   veciach   boli súdne poplatky zaplatené, ale v týchto veciach súd prerušil konanie, pretože S., B. oznámil tunajšiemu súdu, že podal žalobu na Okresný súd Bratislava I proti žalovanému B., B. o určenie   neplatnosti   rámcovej   zmluvy   o postúpení   pohľadávok   zo   dňa   15.   7.   2005 a Realizačnej zmluvy č. 1 k Rámcovej zmluve o postúpení pohľadávok a Realizačnej zmluvy č. 2 k Rámcovej zmluve o postúpení pohľadávok.

V ostatných   veciach,   kde   neboli   tieto   súdne   poplatky   zaplatené,   žalobca   podal odvolanie voči uzneseniu, ktorým bol zaviazaný zaplatiť súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu podaní, ktoré boli podané elektronickými prostriedkami.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

1.   Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak   tento   zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o spojení   vecí,   v súlade s citovaným   ustanovením   §   31a   uvedeného   zákona   je však   možné   v konaní   o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   spisovými značkami uvedenými v bode 1 výroku tohto uznesenia a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú   súvislosť   predložených   sťažností   a taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj sťažnosť,   ktorá   je   zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV. ÚS 92/04,   III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, pre ktoré je typické, že zodpovednosť za riadne začatie, priebeh a výsledok súdneho konania je predovšetkým na žalobcovi, ktorý sa domáha súdnej ochrany (IV. ÚS 250/04).

V typoch konaní, ktoré sťažovateľka napadla na ústavnom súde, je žalobca povinný nielen   tvrdiť,   ale   aj   preukazovať   splnenie   všetkých   hmotno-právnych   a procesných predpokladov   opodstatnenosti   jeho   nárokov   (§   6,   §   79   a   §   120   ods.   1   OSP).   V nich žalobcovi   vyplýva   povinnosť   bezo   zvyšku   splniť   aj   ostatné   zákonom   ustanovené predpoklady na prístup k súdnej ochrane (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), ku ktorým patrí   splnenie   všetkých   predpokladov   prípustnosti   žaloby,   vrátane   zaplatenia   súdneho poplatku. Podľa názoru ústavného súdu ak žalobca nesplní tieto predpoklady prípustnosti jeho žaloby, nemožno dobu, počas ktorej nie sú tieto predpoklady splnené v dôsledku jeho nečinnosti   alebo   nesprávnej   či   oneskorenej   činnosti   (úkonov),   považovať   za   dobu zbytočných prieťahov, ktorú treba pričítať na ťarchu konajúceho súdu (IV. ÚS 250/04).

Z obsahu sťažností sťažovateľky vyplýva, že sťažovateľka v konaniach, v ktorých si na   okresnom   súde   uplatňovala   finančnú   pohľadávku   s príslušenstvom   voči   jednotlivým dlžníkom a navrhovala, aby okresný súd vydal platobný rozkaz, nezaplatila súdny poplatok s tým,   že   splnenie   poplatkovej   povinnosti   podmieňuje   výzvou   okresného   súdu. V sťažnostiach v tejto súvislosti uviedla: „Sťažovateľovo tvrdenie o absolútnej nečinnosti porušovateľa   obstojí   aj   preto,   že   prvotným   úkonom,   ktorý   súd   z dôvodu   hospodárnosti po podaní návrhu spravidla vykoná je výzva na zaplatenie súdneho poplatku.... Sťažovateľ do dňa spísania tejto sťažnosti nebol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku.... Okresný súd   jednoduchý   úkon   spočívajúci   vo   výzve   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   nevykonal ani po roku a pol od podania návrhu, hoci je to procesná podmienka, ktorej nedostatok sa musí odstrániť z úradnej moci (§ 103 OSP).“

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis   z registra   trestov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdnych poplatkoch“)   poplatková   povinnosť   vzniká   podaním   návrhu,   odvolania,   dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ alebo dovolateľ.

Podľa   §   8   ods.   1   zákona   o súdnych   poplatkoch   poplatok   za   podanie   návrhu alebo žiadosti,   poplatok   za   uplatnenie   námietky   zaujatosti   v konkurznom   konaní alebo reštrukturalizačnom   konaní   podľa   osobitného   predpisu   a poplatok   za   konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Z citovaných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch jednoznačne vyplýva, že je predovšetkým   primárnou   povinnosťou   žalobcu   splniť   všetky   zákonné   predpoklady, a teda aj poplatkovú   povinnosť   tak,   aby   sa   konanie   vôbec   mohlo   začať   a potom   ďalej plynulo pokračovať.

V danej   súvislosti   neobstojí   ani   argumentácia   sťažovateľky,   že   vzhľadom na realizáciu   podania   elektronickými   prostriedkami „nebolo   možné,   aby   zaplatil   súdny poplatok   s podaním   návrhu   kolkovými   známkami   a   jeho   jedinou   možnosťou   je   počkať na oznámenie platobných údajov okresným súdom“.

Je základnou povinnosťou sťažovateľky ako účastníčky konania, v danom prípade žalobcu spor iniciujúceho, starať sa o stav a priebeh daného konania, povinnosť zaplatiť súdny   poplatok   nevynímajúc.   Tento   názor   ústavného   súdu   podporuje   aj   skutočnosť, že vzhľadom   na množstvo sťažovateľkiných   žalôb podaných   okresnému súdu   v krátkom časovom   úseku   za   sebou   (ústavnému   súdu   bolo   doručených   celkovo   1297   sťažností týkajúcich sa dotknutých konaní na okresnom súde) nebolo technicky možné od okresného súdu očakávať, že v každej jednotlivej veci iniciatívne vyzve sťažovateľku na zaplatenie súdneho   poplatku   bez akejkoľvek   aktívnej   a efektívnej   ingerencie   zo   strany   samotnej sťažovateľky.

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľka   postupovala   od   začiatku   konania v predmetných veciach až do podania sťažnosti ústavnému súdu tak, že to nezodpovedá zákonným   požiadavkám   na   jej   náležitú   súčinnosť   so   súdom   (§   6   OSP).   Jej   podiel na spomalení   konania   v daných   veciach   bráni   prípadnému   záveru,   že   v konaniach   ňou iniciovaných   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a to   napriek   tomu,   že   od   podania   žalôb uplynulo jeden a pol roka.

Okrem   toho,   z vyjadrení   predsedu   okresného   súdu   doručených   ústavnému   súdu 8. septembra 2008 a 17. februára 2009 vyplýva, že od januára 2008 okresný súd vykonával úkony smerujúce k odstráneniu nedostatkov sťažovateľkiných žalôb. V niektorých veciach bolo prekážkou postupu okresného súdu podané odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu, ktorým bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisov podaní realizovaných elektronickou formou (uznesenie bolo v odvolacom konaní zrušené uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   3   Co   296/2008   z 28.   novembra   2008). Z vyjadrenia predsedu okresného súdu zo 17. februára 2009 tiež vyplýva, že s výnimkou štyroch vecí boli predmetné konania na okresnom súde právoplatne skončené uzneseniami o zastavení   konania   v dôsledku   nezaplatenia   súdneho   poplatku   zo   strany   navrhovateľa (sťažovateľky). Je teda zrejmé, že od januára 2008 predmetné konania nemôžu vykazovať prieťahy relevantné z pohľadu čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd vychádzajúc z právneho názoru na zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti na zbytočné prieťahy v občianskom sporovom konaní a na procesnú nečinnosť sťažovateľky vo vzťahu k splneniu si poplatkovej povinnosti, berúc pritom do úvahy postup okresného súdu v období po zapísaní podaní sťažovateľky do registra a prihliadnuc tiež na mimoriadnu situáciu   vyvolanú   počtom   podaní   sťažovateľky   na   okresnom   súde   v krátkom   časovom rozpätí dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol (bod 2 výroku tohto uznesenia).

Ústavný súd nad rámec odôvodnenia uvádza, že pokiaľ by v budúcnosti v postupe okresného   súdu   dochádzalo   k prieťahom   v konaní,   sťažovateľke   nič   nebráni   v tom, aby opätovne   podala   sťažnosť   ústavnému   súdu   pre   porušenie   základných   práv   a slobôd podľa čl. 127 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2009