znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 54/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť D. K., V., zastúpeného advokátom JUDr. M. O., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 145/2007 zo 16. augusta 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra 2007 doručená sťažnosť D. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 145/2007 zo 16. augusta 2007.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2 Cdo 145/2007 zo dňa 16. 08. 2007 odmietol moje dovolanie podané dňa 03. 04. 2007 proti rozsudku Krajského súdu v Žiline   sp. zn.   8   Co   187/2006   zo   dňa   30.   01.   2007.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   bolo doručené   môjmu   právnemu   zástupcovi   dňa   01.   10.   2007.   Prostredníctvom   podaného mimoriadneho opravného prostriedku - dovolania zo dňa 03. 04. 2007 a jeho doplnenia zo dňa 22. 06. 2007 som žiadal zrušiť rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 187/2006 zo dňa 30.01.2007 a rozsudok Okresného súdu v Žiline sp. zn. 27 C 247/2001 zo dňa 26. 10. 2005, a vec vrátiť Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie. (...)

V dovolaní zo dňa 03. 04. 2007 vrátane jeho doplnenia zo dňa 22. 06. 2007 som okrem vady nesprávneho právneho posúdenia veci Krajským súdom v Žiline súčasne namietal vadu podľa § 237 písm. f) O. s. p. (odňatie možnosti konať pred súdom), ktorá bola spôsobená postupom Okresného súdu v Žiline, nakoľko na pojednávaní dňa 21. 10. 2005 som   počas   výsluchu   svedkov   (pri   vedomosti   súdu   o   mojej poruche   sluchu   -   ťažkom stupni   obojstrannej   hluchoty)   nebol   zastúpený   opatrovníkom   ani   zástupcom.   V tejto súvislosti treba uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky podané dovolanie odmietol zjavne nezákonne a svojvoľne, pričom ním osvojené dôvody na takéto rozhodnutie sú v priamom rozpore s obsahom samotného spisu Okresného súdu v Žiline 27 C 247/2001. (...)

Najvyšší súd dôkazný význam zápisnice o pojednávaní Okresného súdu v Žiline 27 C 247/2001 zo dňa 21. 10. 2005, z ktorej vyplýva, že počas výsluchov svedkov som bol v pojednávacej miestnosti sám a moja zástupkyňa v tom čase musela čakať na chodbe súdu, plne opomenul. Taktiež spôsob„parafrázovánia" odôvodnenia dovolacej námietky podľa § 237 písm. f/ O. s. p. najvyšším súdom je nepresný a neúplný. (...)

Pre úplnosť podaného dovolania uvádzam, že nepočujem (trpím ťažkým stupňom obojstrannej hluchoty),   čo   ma   značne   obmedzuje   v   bežnom   živote   a   najmä   pri komunikácii. Napriek tomu, že o uvedenej skutočnosti mali okresný ako aj krajský súd vedomosť (tak na základe vlastného zistenia na pojednávaniach ako aj lekárskej správy obsiahnutej v súdnom spise), počas pojednávaní som nikdy nebol oboznámený s doslovným znením   prednesov   protistrany   a   výpoveďami   svedkov,   dokonca   obsah vykonaných prednesov mi nebol „zreferovaný" ani v podstatných častiach. V danej skutkovo a právne náročnej veci som tak objektívne nemal možnosť relevantne argumentovať na vyjadrenia protistrany   ako   aj   aktívne   pôsobiť   pri   výsluchoch   svedkov,   čím   som   bol   výrazne znevýhodnený   v   reálnej   možnosti   konať   pred   súdom.   Uvedené   sa   plne   prejavilo   napr. na pojednávaní okresného súdu dňa 21. 10. 2005 (č. l. 181 -191), kde boli vykonávané výsluchy   svedkov,   o   ktoré   súd   následne   ťažiskovo   oprel   dôvody   svojho rozhodnutia. Na uvedenom   pojednávaní   som   v   čase   výsluchu   svedkov   E.   K.,   K.   V.   a A.   M.   nemal zástupcu, napriek tomu, že som podaním zo dňa 30. 09. 2003 žiadal o účasť zástupcu mojej manželky F.   K.   Okresný súd však na pojednávaní dňa 21.   10.   2005 F.   K.   vypočul   v procesnom   postavení   svedka   až   ako   poslednú   (pričom   počas   výsluchu   citovaných svedkov   čakala   na   chodbe   súdu),   takže   už   ani   nemala   žiadnu   možnosť   klásť   otázky predtým   vypočutým   svedkom.   Taktiež   je   nelogické,   ako   som   vôbec   mohol   vnímať výpovede   svedkov   a   vyjadrovať   sa   k   ich   obsahu,   nakoľko   už   dlhé   roky   trpím   ťažkou hluchotou. Nepočul som, čo svedkovia vypovedajú a čo následne samosudkyňa diktuje do diktafónu. V podstate som sa iba domnieval, čo sa približne na pojednávaní deje a čo ktorý svedok asi k predmetu konania hovorí. Tento môj handicap pritom protistrana plne v konaní   využila.   Psychicky   som   pritom   plne   spôsobilý   na   to,   aby som   pred   súdom samostatne   konal   (i   keď   z   dôvodu   straty   sluchu   hovorím   hlasno).   Je   neústavné,   aby nepriaznivý zdravotný stav účastníka konania a strata funkcie jeho zmyslového orgánu mu spôsobovali v súdnom konaní aj faktickú nerovnosť pri uplatňovaní jeho práva. Znakovú reč neovládam, nakoľko sluch som stratil až v starobe. Pribratie tlmočníka zo znakovej reči preto neprichádzalo do úvahy. Na pojednávaniach však úplne stačilo výpovede svedkov a protistrany zaznamenávať písomne do zápisnice (a nie do diktafónu), ktorá mi mohla byť priebežne   poskytovaná   na   nahliadnutie   za   účelom   zabezpečenia možnosti   reagovať   na aktuálny priebeh pojednávania. Taktiež pripadala možnosť ustanovenia opatrovníka. Moje komunikačné problémy preukazuje aj zápisnica o pojednávaní pred odvolacím súdom zo dňa   25.05.2004   (č.   l.   111). Z   uvedených   dôvodov   zastávam   názor,   že   v   danej   veci   je dovolanie prípustné podľa § 237 písm. f) O. s. p. a založený dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. (...)

Je   zrejmé,   že   v   konaní   o   určenie   vlastníckeho   práva   vedenom   pod   sp.   zn. 27 C 247/2001   mi   súd   svojím   postupom   odňal   možnosť   konať   pred   súdom.   Počas dokazovania (najmä pri výsluchoch svedkov) samosudkyňa mala vedomosť, že z dôvodu poruchy sluchu nemám nádej sám účinne konať pre súdom, vyjadrovať sa a klásť svedkom otázky   a   že   akékoľvek   moje   ústne   prejavy   vykonávam   iba   na   základe   mojich predchádzajúcich životných skúseností s ľuďmi, ktorí na súde vypovedali ako svedkovia. Týmto   postupom   bolo   tak   priamo   porušené   moje   právo   na   spravodlivý   proces,   zásada rovnosti zbraní a zásada rovnosti účastníkov. Najvyšší súd Slovenskej republiky bol pritom povinný námietky týkajúce sa uvedených vád rozhodnutia a konania na moje dovolanie v rámci   dovolacieho   konania   akceptovať   a   o   podanom   dovolaní   meritórne   rozhodnúť rozsudkom. Je nesporné, že v danej veci je dovolanie prípustné podľa § 237 písm. f/ O. s. p. a vyššie uvedené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 145/2007 zo dňa 16. 08. 2007 je nezákonné, zmätočné a v neposlednom rade hrubo porušujúce moje základné   právo   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručené   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (...)»

Vzhľadom na tieto skutočnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo D. K., nar...., bytom V. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Cdo 145/2007 zo dňa 16.   08. 2007 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 145/2007 zo dňa 16. 08. 2007 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. D. K., nar...., bytom V. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 30.000,- Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť D. K., nar...., bytom V. do pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania vo výške   15.656,- Sk   (slovom   päťnásťtisícšesťstopäťdesiatšesť   slovenských   korún)   na   účet   advokáta JUDr. M. O....“

II.

Ústavný   súd   si   v   súvislosti   s   prerokovaním   sťažnosti   sťažovateľa   vyžiadal   spis Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 27 C 247/01, z ktorého zistil tieto okolnosti relevantné na posúdenie jeho sťažnosti:

Okresnému   súdu   bol   20. augusta 2001   doručený   návrh   sťažovateľa   na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorý na svoje zastupovanie splnomocnil 28. júna 2001 advokátku JUDr. G. H., Ž.

V spise sa ďalej nachádza pod č. l. 54 lekárska správa MUDr. P. Š. pre potrebu sťažovateľa z 22. marca 2002, v ktorej je uvedené, že „Menovaný trpí na stratu sluchu obojstrannú – ťažkého stupňa. Doporučujem pri vybavovaní na úrade atď zastupovanie manželkou“, a pod č. l. 55 oznámenie sťažovateľa z 30. septembra 2003, v ktorom žiada okresný súd, „aby bola i manželka na pojednávaniach pripustená aby sa mohla i ona za mňa vyjadriť lebo ja zle počujem, na čo mám i od lekára potvrdenie (...)“, ktoré listiny predložila právna zástupkyňa sťažovateľa na pojednávaní konanom 3. októbra 2003. Na tomto   pojednávaní   okresný   súd   rozsudkom   návrh   sťažovateľa   zamietol.   Proti   tomuto rozsudku podal 30. decembra 2003 už nový právny zástupca sťažovateľa odvolanie. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) 25. mája 2004 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Od 22. októbra 2003 do 26. septembra 2005 sa konali dve pojednávania - 19. októbra 2004 a 23. augusta 2005, na ktorých okresný súd vypočul právnych zástupcov sťažovateľa (v tomto období ho zastupovali advokáti JUDr. A. Ž., JUDr. Š. S., JUDr. M. S. a JUDr. C. S.). Posledný z nich požiadal okresný súd, aby na pojednávaní 21. októbra 2005 vypočul ako svedkyňu F. K., manželku sťažovateľa.

Okresný   súd   po   vypočutí   účastníkov   konania   (aj   sťažovateľa)   a   svedkov pojednávanie odročil za účelom vyhlásenia rozsudku na 26. október 2005. Okresný súd rozsudkom určil, že sťažovateľ je spoluvlastníkom spornej nehnuteľnosti a vo zvyšku návrh zamietol.   Rozhodnutie   bolo   doručené   zástupkyni   sťažovateľa   F.   K.   16. marca   2006. Sťažovateľ podal proti tejto časti rozhodnutia, ktorou bol jeho návrh zamietnutý (č. l. 216 až 218), odvolanie.

Krajský   súd   na   pojednávaní   30.   januára   2007   (zúčastnil   sa   ho   sťažovateľ   i jeho zástupkyňa F. K.) napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil rozsudkom sp. zn. 8 Co 187/06. Rozsudok bol doručený zástupkyni sťažovateľa 15. marca 2007. Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo doplnené JUDr. M. O., jeho právnym zástupcom, 22. júna 2007.

Najvyšší   súd   uznesením   sp. zn.   2 Cdo   145/2007   zo   16. augusta 2007   dovolanie sťažovateľa odmietol.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, zjavne neopodstatnené návrhy, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ tvrdil, že mu bola odňatá možnosť konať pred okresným súdom, „..nakoľko na pojednávaní dňa 21. 10.2005 som počas výsluchu svedkov   (pri   vedomosti   súdu   o   mojej poruche   sluchu   -   ťažkom   stupni   obojstrannej hluchoty) nebol zastúpený opatrovníkom ani   zástupcom (...)“, ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 213/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Zo   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil,   že   právny   zástupca   sťažovateľa na pojednávaní konanom 3. októbra 2003 predložil okresnému súdu doklad z 22. marca 2002   o tom, že sťažovateľ   trpí „na   stratu sluchu“,   a preto navrhol,   aby „vo veci   bola vypočutá manželka navrhovateľa, ktorá bola počas celej doby prítomná na pojednávaní F. K.“.

Na tomto pojednávaní bola vypočutá manželka sťažovateľa a neskôr okresný súd vo veci   rozhodol.   Toto   rozhodnutie   však   bolo   na   základe   odvolania   sťažovateľa   zrušené odvolacím súdom.

Na   ďalšom   pojednávaní   konanom   21.   októbra   2005   sa   prítomný   sťažovateľ vyjadroval k svedeckým výpovediam svedkov E. K., K. V., A. M., ich výpovede hodnotil aj po skutkovej stránke, nenamietal skutočnosť, že jeho zástupkyňa (manželka) nie je prítomná na pojednávaní, a až svedkyňa F. K. žiadala, aby mohla zastupovať sťažovateľa z dôvodu jeho zdravotného stavu.

Vzhľadom   na   aktívnu   súčinnosť   sťažovateľa   na   pojednávaní   a na   jeho   reakcie k svedeckým výpovediam („svedkyňa tu nemá čo vypovedať, nemá tu čo svedčiť, ona tam nebývala,   nevie   uviesť   rozhodujúce   skutočnosti“, č.   l.   182,   č.   l.   184, „Táto   svedkyňa hovorila pravdu, ja sa nič opýtať nechcem,...“, č. l. 185) okresný súd nepristúpil k postupu podľa   §   29   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Na   základe   tejto   skutočnosti   treba zohľadniť aj to, že sťažovateľ bol v konaní zastúpený právnym zástupcom. Treba však dať za pravdu sťažovateľovi, že pri citovaných výsluchoch svedkov prišla jeho manželka do pojednávacej   miestnosti   až   po   ich   vykonaní,   ale   sťažovateľ   reagoval   na   ich   prednesy aktívne a pri výsluchoch bol súčinnostný, a preto okresný súd vo výsluchoch pokračoval.Manželke sťažovateľa na pojednávaní konanom 21. októbra 2005 bola poskytnutá možnosť,   aby   sa   vyjadrila   k vykonaným   dôkazom,   ktorú   aj   využila,   a rovnako   jej   bola poskytnutá možnosť navrhnúť ďalšie dôkazy, pričom uviedla, že „nemajú žiadne ďalšie návrhy na dokazovanie“. Rovnakú možnosť mala aj na pojednávaní v druhom stupni.

2. Tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta nezákonnosť a zmätočnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 145/2007 zo 16. augusta 2007, ktorým mali byť porušené jeho   označené   práva   podľa   ústavy   a dohovoru,   ústavný   súd   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 ústavného súdu.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   judikatúry   opakovane   vyslovil,   že   obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu   o   veci   konať   a rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01,   III. ÚS 362/04),   ako   aj   zabezpečiť konkrétne   procesné   garancie   v súdnom   konaní.   K   porušeniu   tohto   základného   práva by mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde,   teda   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Obdobne   čl. 6   ods. 1   dohovoru   zahŕňa   „právo   na   súd“,   to   znamená   právo   začať konanie   na   súde   v „občianskoprávnych   veciach“   ako   jeden   z   jeho   aspektov.   K   nemu pristupujú záruky ustanovené v čl. 6 ods. 1 dohovoru pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl. 7   ústavy (I. ÚS 13/01).

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa posúdenia otázky prípustnosti dovolania v danej veci, ktorý bol odôvodnený takto:„Prípustnosť dovolania žalobcu v danom prípade nemožno vyvodiť z § 238 O. s. p., lebo   nesmeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   by   vykazovalo   znaky   rozsudkov,   ktoré   možno napadnúť dovolaním (nejde o zmeňujúci rozsudok v zmysle § 238 ods. 1 O. s. p., dovolací súd v tejto veci - čo do opodstatnenosti žaloby - nezaujal dosiaľ záväzný právny názor v zmysle   §   238   ods.   2   O.   s.   p.   a   v   napadnutom   potvrdzujúcom   rozsudku   odvolací   súd nevyslovil prípustnosť dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p.).

Podané dovolanie by vzhľadom na uvedené mohlo byť procesné prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád uvedených v § 237 O. s. p.(...)

Dovolateľ tvrdí, že mu postupom súdov bola odňatá možnosť konať v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných   mu   v   občianskom   súdnom   konaní   za   účelom   ochrany   jeho   práv   a   právom chránených záujmov.

Podľa názoru dovolateľa jeho odňatie možnosti konať pred súdom spočíva v tom, že hoci   trpí   ťažkou   poruchou   sluchu   -   obojstranná   hluchota,   súdy   viedli   pojednávania, vypočúvali svedkov a účastníkov bez toho, aby sa s nimi mohol náležité oboznámiť formou referovania prednesov do zápisnice o pojednávaní. Tým, že mu neustanovili pre konanie opatrovníka, ktorý by mu tlmočil prednesy a výpovede účastníkov, súdy porušili princíp rovnosti strán v konaní.

Námietky dovolateľa v uvedenom smere sú nedôvodné, keďže v priebehu konania nikdy   nepožiadal   o   ustanovenie   opatrovníka,   resp.   iného   zástupcu,   z   dôvodu   poruchy sluchu,   ktorý   by   mal   plniť   funkciu   jeho   tlmočníka.   Napokon   v   konaní   pred   súdmi, na jednotlivých   pojednávaniach   bol   prítomný   jeho   právny   zástupca   (zástupkyňa),   ktorí podávali súdu vyjadrenia v jeho mene. Žalobca proti tomuto spôsobu vedenia pojednávania nikdy nenamietal. Takisto nikdy nenamietal protokoláciu prednesov, na pojednávaní do diktafónu a nie do zápisnice. Dovolateľ, ako to vyplýva zo splnomocnenia (č. l. 188 spisu) splnomocnil, svoju manželku na zastúpenie v predmetnej veci, ktorá mu zároveň robila i tlmočníčku. Jeho manželka prijala predmetné zastúpenie v konaní. Manželka žalobcu, ako to oplýva z jej vyjadrenia (č. l. 186 spisu) trvala na tom, aby bola vypočutá najprv ako svedkyňa,   aby   sa   mohla   vyjadriť   k   veci   a   až   potom,   aby   mohla   zastupovať   manžela (žalobcu). Súd žalobcu a jeho manželku patrične poučil o výpovedi svedka a zastupovaní účastníka a žalobca po jej svedeckej výpovedi splnomocnil svoju manželku ako to vyplýva zo zápisnice na pojednávaní na jeho zastupovanie v konaní.

Žalobca   v   dovolaní   namieta,   že   napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu   spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) Právnym posúdením je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje   právne   závery   a   aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav.   O   mylnú   aplikáciu   právnych predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   použil   iný   právny   predpis,   ako   mal   správne   použiť,   alebo aplikoval   síce   správny   právny   predpis,   ale   nesprávne   ho   vyložil.   Nesprávne   právne posúdenie   veci   je   síce   relevantným   dovolacím   dôvodom,   sama   osobe   ale   prípustnosť dovolania nezakladá. I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného   aspektu   neposudzoval)   vytýkané   skutočnosti   by   mali   za   následok   vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by však prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.

Prípustnosť dovolania napokon nemožno vyvodiť v danej veci ani z tzv. inej vady (neuvedenej v § 237 O. s. p.), tvrdenej v dovolaní. Pre iné než v ustanovení § 237 O. s. p. uvedené   vady   rozhodnutia   a   jemu   predchádzajúce   konania,   dovolanie   nie   je   prípustné. Takáto vada môže byť právne významná len pri inak prípustnom dovolaní.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho   súdu,   proti   ktorému   Občiansky   súdny   poriadok   tento   opravný   prostriedok nepripúšťa. (...)“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedené   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nemožno považovať   za   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne. V citovanej   časti   odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody,   pre ktoré bolo treba považovať dovolanie sťažovateľa za neprípustné, preto ho ústavný súd považuje i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne relevantné. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je tiež otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02).

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje, nemôže   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto,   že   ústavný   súd   (ako   už bolo   uvedené)   nie   je   opravným   súdom   právnych názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny   názor   najvyššieho   súdu   iba   v prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam (I. ÚS 303/06), čo však, ako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   má   také   nedostatky,   ktoré   by odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa.

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej súvislosti medzi napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a   označeným   porušením   práv   sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť v časti,   ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 145/2007 zo 16. augusta 2007, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2008