znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 54/07-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2007 predbežne prerokoval sťažnosť B., a. s., H., zastúpenej advokátkou JUDr. B. K., V., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 39/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2006 doručená sťažnosť B., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 39/06.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola žalobkyňou v konaní o náhradu škody, ktoré na základe návrhu podaného 1. decembra 2003 bolo Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) vedené pod sp. zn. 22 C 427/04. Žalobkyňa sa domáhala od žalovaného - Slovenská republika – Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo   financií“),   náhrady   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom. Dôvodom   podania žaloby bola podľa   sťažovateľky „nečinnosť   Úradu   pre   finančný   trh vo veci   zrušeného   rozhodnutia   Ministerstva   financií   SR   zo   dňa   9.   12.   1998   č. 043/1998/SAN,   ktoré   bolo   zrušené   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR  ...   a vec   vrátená žalovanému na ďalšie konanie“. Žalovaný mal podľa sťažovateľky rozhodnutím obnoviť zápis o vlastníctve 98 akcií spoločnosti T., a. s., na účte sťažovateľky.

Podľa   sťažovateľky   bola   jej   žaloba   opodstatnená   v celom   svojom   rozsahu. V priebehu mesiaca november 2005 však zistila, že žalovaný nekoná a ani konať nebude, pretože v roku 1998 došlo k premene podoby akcií zo zaknihovaných na listinné. Z toho dôvodu sťažovateľka vzala späť svoj návrh na začatie konania a žiadala konanie zastaviť s návrhom,   že   žiaden   z účastníkov   nemá   právo   na   náhradu   trov   konania.   Okresný   súd uznesením z 2. januára 2006 č. k. 22 C 427/04-79 konanie zastavil a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Proti výroku okresného súdu o náhrade trov konania podal odvolanie žalovaný. Krajský súd v odvolacom konaní zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak, že uznesením č. k. 5 Co 39/06-86 z 31. mája 2006 zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému náhradu trov prvostupňového konania v sume 51 590 Sk a súčasne ho zaviazal zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania v sume 11 512 Sk.

Sťažovateľka   namieta   nesprávnu   aplikáciu   príslušných   ustanovení   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) o náhrade trov konania, ktoré bolo zastavené. Podľa nej „Krajský   súd   v Bratislave   porušil   ústavné   právo   sťažovateľa   tým,   že   zaviazal sťažovateľa na úhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania hoci mu bolo známe, že zastavenie konania zavinil Úrad pre finančný trh tým, že vo veci nekonal“. Postup krajského súdu „nemožno   označiť   ako   spravodlivé   prejednanie   záležitosti   sťažovateľa   nezávislým a nestranným súdom. Súd interpretoval a aplikoval § 146 O. s. p. nezlučiteľne s Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Sťažovateľka navrhuje, aby vo veci jej sťažnosti ústavný súd rozhodol takto:„1. Krajský súd v Bratislave v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Co 39/06 porušil základné   právo   obchodnej   spoločnosti   B.,   a.   s.,   H.   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 39/06-86 zo dňa 31. mája 2006 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   pozostávajúce z odmeny   za   právne   služby   vo   výške   6.888,-   Sk   vrátane   DPH   na   číslo   účtu   právneho zástupcu sťažovateľa č.... vedený v SLSP a. s. pobočka V. do 15. dní od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 - § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Sťažovateľka vidí porušenie svojich práv v tom, že krajský súd nesprávne aplikoval ustanovenia OSP ohľadom náhrady trov konania a zaviazal ju uhradiť ich napriek tomu, že tvrdila,   že   zastavenie   konania   nezavinila   ona,   ale   Úrad   pre   finančný   trh   Slovenskej republiky. Túto skutočnosť vníma sťažovateľka ako porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo   sťažnosti   a spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   22   C   427/04   ústavný   súd   zistil,   že sťažovateľka   požiadala   o späťvzatie   žalobného   návrhu   z 1.   decembra   2003,   ktorým   sa domáhala   náhrady   škody   od   ministerstva   financií.   Preto   okresný   súd   konanie   zastavil a rozhodol   o trovách   konania podľa   §   146   ods.   1 písm.   c)   OSP.   Na   základe   odvolania ministerstva financií krajský súd ako súd odvolací preskúmal postup súdu prvého stupňa po zastavení   konania   a jeho   rozhodnutie   o trovách   konania   zmenil   tak,   že   sťažovateľka   je povinná   zaplatiť   ministerstvu   financií   náhradu   trov   prvostupňového   konania   v sume 51 590 Sk a odvolacieho konania v sume 11 512 Sk.

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný súd preskúmal rozhodnutie krajského súdu   a je toho názoru, že z   neho nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu, a nemožno ho považovať ani za zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka   s   rozhodnutím krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení OSP upravujúcich náhradu trov konania, že by zásadne poprel ich účel a význam, čo nie je tento prípad.

Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy (právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru) neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho vyjadreniami. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech sťažovateľky vyplývajúci z rozhodnutia krajského súdu o trovách konania nie je možné bez ďalšieho považovať za porušenie ňou označených práv.   Je   predovšetkým   v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04).

Ústavný súd konštatuje, že namietané rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 Co 39/06 z 31. mája 2006 nevykazuje znaky arbitrárnosti, je riadne odôvodnené a keďže z obsahu sťažnosti   a   jej   príloh   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   rozhodnutím   krajského   súdu o trovách konania a namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2007