znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 54/06-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   februára   2006 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. E. K., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namietal porušenie základného práva na poskytovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   10   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd rozhodnutiami Zboru väzenskej a justičnej stráže Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Košice 1 sp. zn. ÚVVaÚVTOS-10/28-01/2003 z 2. mája 2003   v spojení   s rozhodnutím   sp. zn. ÚVVaÚVTOS-10/31-01/2003   z   21.   mája   2003 a rozhodnutiami   Zdravotníckeho   strediska   Ústavu   na   výkon   väzby   Banská   Bystrica z 22. apríla   2003   a Ústavu   na   výkon   väzby   Banská   Bystrica   sp.   zn.   ÚVV-01/01-03 z 19. mája   2003,   ako   aj   porušenie   základného   práva   na   prejednanie   veci   nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý neprejednal jeho sťažnosť v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sž 104/03 z 26. augusta 2003, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť RNDr. E. K. v časti, v ktorej namietal porušenie základného práva na poskytovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutiami Zboru väzenskej a justičnej stráže Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Košice 1 sp.   zn.   ÚVVaÚVTOS-10/28-01/2003   z 2.   mája   2003   v spojení   s rozhodnutím   sp.   zn. ÚVVaÚVTOS-10/31-01/2003 z 21. mája 2003 a rozhodnutiami Zdravotníckeho strediska Ústavu na výkon väzby Banská Bystrica z 22. apríla 2003 a Ústavu na výkon väzby Banská Bystrica sp. zn. ÚVV-01/01-03 z 19. mája 2003, o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

2. Sťažnosť RNDr. E. K. v časti, v ktorej namietal porušenie základného práva na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý neprejednal jeho sťažnosť v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sž 104/03 z 26. augusta 2003,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta 2005 doručená sťažnosť RNDr. E. K., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného   práva   na poskytovanie informácií podľa   čl.   26   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   10   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozhodnutiami Zboru väzenskej a justičnej stráže Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu   odňatia   slobody   Košice   1   sp. zn. ÚVVaÚVTOS-10/28-01/2003   z 2.   mája   2003 v spojení   s rozhodnutím   sp. zn. ÚVVaÚVTOS-10/31-01/2003   z 21.   mája   2003 a rozhodnutiami   Zdravotníckeho   strediska   Ústavu   na   výkon   väzby   Banská   Bystrica z 22. apríla   2003   a Ústavu   na   výkon   väzby   Banská   Bystrica   sp.   zn.   ÚVV-01/01-03 z 19. mája 2003 (ďalej aj súhrnne „rozhodnutia Zboru väzenskej a justičnej stráže“), ako aj porušenie základného práva na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“), ktorý neprejednal jeho sťažnosti v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sž 104/03 z 26. augusta 2003.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   skutkový   popis   namietaných   porušení článkov ústavy a dohovoru v prvej časti jeho sťažnosti sa nachádza v prílohe č. 9 jeho sťažnosti.   Prílohou   č.   9   sťažnosti   je   fotokópia   žaloby   sťažovateľa   z 23.   júna   2003 adresovaná najvyššiemu súdu. Sťažovateľ v nej uvádza, že Zbor väzenskej a justičnej stráže

- konkrétne Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Košice 1 mu odmietol poskytnúť informácie v zmysle zákona č.   211/2000 Z.   z.   o slobodnom prístupe k informáciám   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (zákon   o slobode   informácií) v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o slobodnom   prístupe   k   informáciám“) rozhodnutím sp. zn. ÚVVaÚVTOS-10/28-01/2003 z 2. mája 2003. Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť, o ktorej rozhodol Ústav na výkon väzby a Ústav na výkon trestu   odňatia   slobody   Košice   1   rozhodnutím   sp.   zn.   ÚVVaÚVTOS-10/31-01/2003 z 21. mája 2003 tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol ako neopodstatnené.

Sťažovateľ ďalej požiadal 3. apríla 2003 Ústav na výkon väzby Banská Bystrica o sprístupnenie informácie – fotokópie zdravotnej dokumentácie, ktorá bola Zdravotníckym strediskom Ústavu na výkon väzby Banská Bystrica vybavená listom z 22.   apríla 2003. Sťažovateľ podal proti   tomuto listu   sťažnosť,   na   ktorú reagoval Ústav na výkon väzby Banská Bystrica vyjadrením z 19. mája 2005, v ktorom uviedol podmienky poskytovania a spôsobu nakladania so zdravotnou dokumentáciou. Sťažovateľ podal proti uvedenému vyjadreniu   sťažnosť   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo spravodlivosti“).

Sťažovateľ   s uvedenými   zamietavými   rozhodnutiami   Zboru   väzenskej   a justičnej stráže   nesúhlasil,   preto   v   žalobe   z 23.   júna   2003   žiadal   najvyšší   súd   o preskúmanie uvedených rozhodnutí nezávislým súdom.

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 4 Sž 104/03 z 26. augusta 2003 rozhodol o postúpení veci krajskému súdu, ktorý bol určený na prejednanie danej veci ako vecne príslušný súd v zmysle ustanovenia § 246 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Krajský súd však ostal podľa názoru sťažovateľa v danej veci nečinný. Sťažovateľ podal 17. januára 2005 sťažnosť ministerstvu spravodlivosti.

Ministerstvo spravodlivosti vo vyjadrení sp. zn. 4701/04-61/D/229 z 12. apríla 2005 uviedlo, že sťažnosť postúpilo na prejednanie krajskému súdu. Sťažovateľovi bola 12. mája 2005   doručená   odpoveď   predsedu   krajského   súdu   sp.   zn.   10043/05,   podľa   ktorého   na krajskom súde nezistili žiadne konanie, ktorého by bol sťažovateľ účastníkom.

Sťažovateľ   napísal   opäť   predsedovi   krajského   súdu   sťažnosť, „...v   ktorej   som vysvetlil,   že   podľa   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Sž   104/03   už   som   účastníkom konania a vo veci by mal ďalej konať práve Krajský súd v Banskej Bystrici“. Krajský súd však   v odpovedi   doručenej   sťažovateľovi   8.   júla   2005   uviedol,   že   ďalšie   podania   má zasielať   výhradne   k číslu   konania   sp.   zn.   2   Ntok   1/05.   Podľa   názoru   sťažovateľa v postúpenej veci nastali nečinnosťou krajského súdu prieťahy v konaní.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ vo svojom návrhu výroku rozhodnutia (petite)   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   zákona   o slobodnom   prístupe k informáciám, základného práva na poskytovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 ústavy a čl. 10   ods.   1   dohovoru   uvedenými   rozhodnutiami   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 400 000 Sk. Sťažovateľ zároveň žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie základného práva na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu,   ktorý   neprejednal   jeho sťažnosti   v zmysle   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Sž   104/03   z 26.   augusta   2003, a priznal mu v tejto súvislosti primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 000 Sk. V prípade, ak by ústavný súd odmietol rozhodnúť vo veci samej, sťažovateľ žiada, aby bola jeho   sťažnosť   postúpená   orgánu   príslušnému   na   prejednanie   veci,   a to   bez   zbytočných prieťahov.   Sťažovateľ   zároveň   vo   svojej   sťažnosti   požiadal   ústavný   súd   o ustanovenie právneho   zástupcu   v konaní   pred   ústavným   súdom   z dôvodu   nepriaznivých   majetkových pomerov.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   podľa ustanovenia § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa ustanovení § 20 a § 50 zákona o ústavnom   súde,   či   nie   je   neprípustná,   podaná   niekým   zjavne   neoprávneným   alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa   čl.   142   ústavy   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych   a   trestnoprávnych veciach.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

V zmysle   čl.   46   ods.   1   ústavy   sa   každý   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

V zmysle čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu   zastávať názory   a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa   ods.   2   citovaného   článku   dohovoru   výkon   týchto   slobôd,   pretože   zahŕňa povinnosti   aj   zodpovednosť,   môže   podliehať   takým   formalitám,   podmienkam, obmedzeniam   alebo   sankciám,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   ktoré   sú   nevyhnutné v demokratickej   spoločnosti   v záujme   národnej   bezpečnosti,   územnej   celistvosti   alebo verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

K   bodu 1 výrokovej časti uznesenia

V zmysle čl. 127 ústavy má ústavný súd právomoc konať a rozhodnúť o sťažnosti len vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   ochrany   tých   práv,   ktorých   porušenie   namieta   pred ústavným súdom, domáhať pred iným súdom. „Ústavný súd Slovenskej republiky zásadne nie   je   oprávnený   prijať   sťažnosť   na   ďalšie   konanie,   ak   existuje   všeobecný   súd,   ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody. Prijatie takej sťažnosti vylučuje nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrený v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako princíp subsidiarity“ (rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 130/02).

Zároveň   ústavný   súd   v zmysle   svojej   ustálenej   judikatúry   upozorňuje,   že   ak   má sťažovateľ   možnosť   domáhať sa   ochrany   svojich   práv   pred   všeobecným   súdom,   podľa čl. 127 ods. 1 in fine ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu. Nedostatok právomoci ústavného súdu na konanie o sťažnosti nemožno odstrániť.

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 4 Sž 104/03 z 26. augusta 2003 rozhodol o postúpení veci krajskému súdu. V odôvodnení predmetného uznesenia uviedol, že „Žalobou podanou 25. júna 2003 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovaných, ktorými mu bolo odmietnuté sprístupnenie informácií požadovaných v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o informáciách.

Na prejednanie   a rozhodnutie   tejto   veci   nie   je príslušný   Najvyšší súd   Slovenskej republiky. Vecnú príslušnosť súdov na preskúmanie rozhodnutí orgánov a postupov štátnej správy upravuje § 246 OSP. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia, Najvyšší súd SR je vecne príslušný na preskúmanie rozhodnutí a postupov a) ústredných orgánov štátnej správy, ak osobitný zákon neustanovuje inak, b) iných orgánov s pôsobnosťou pre celé územie SR, ak príslušnosť Najvyššieho súdu SR ustanovuje osobitný predpis.

Žiaden zo žalovaných nie je ústredným orgánom štátnej správy (zák. 575/2001 Z. z.) a aj   keď   žalovaný   v prvom   rade   má   pôsobnosť   pre   celé   územie   SR,   osobitný   zákon č. 211/2000 Z. z. (§ 19 ods. 4) a ani zákon č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže príslušnosť Najvyššieho súdu SR neustanovuje.

Procesné   úkony   aj   o vylúčení   veci   a právne   následky   pre   prípadné   vady   môže vykonávať len súd, ktorý je vecne príslušný.

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd SR podľa § 250d ods. 2 OSP rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Pri tomto postupe bral do úvahy ustanovenie § 246a ods. 1, veta druhá OSP“.

Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Z uvedeného   dôvodu   je právomoc ústavného súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy,   keď   nie   je daná právomoc všeobecných súdov (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 13/01, III. ÚS 324/04).

K   bodu 2 výrokovej časti uznesenia

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. V zmysle uvedeného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, III. ÚS 354/04).

Z úradného záznamu ústavného súdu z 18. novembra 2005 vyplýva, že ústavný súd zistil,   že   jediné   konanie   na   krajskom   súde,   ktorého   je   sťažovateľ   účastníkom,   je   vec sp. zn. 2 Ntok 1/05, ktorú krajský súd prejednáva bez prieťahov (podnet sťažovateľa na vykonanie previerky súdneho spisu sp. zn. 1 T 11/98).

Ústavný   súd   ďalej   na   najvyššom   súde   zisťoval   (úradný   záznam   z 19.   decembra 2005),   kedy   bolo   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Sž   104/03   z 26.   augusta   2003 krajskému súdu vypravené. V zmysle predmetného úradného záznamu uvedené uznesenie nebolo ku dňu 19. decembra 2005 najvyšším súdom vypravené, teda zároveň ani nemohlo byť krajskému súdu doručené. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 104/03 z 26. augusta 2003 bolo vypravené následne – po 19. decembri 2005.

Na   základe   uvedených   skutočností   krajský   súd   neporušil   postupom   uvedeným v sťažnosti   sťažovateľa   základné   práva   sťažovateľa   vzhľadom   na   to,   že   nemohol prejednávať   vec,   ktorá   mu   nebola   postúpená.   Sťažovateľ   namietal   vo   svojej   sťažnosti nečinnosť krajského súdu, ktorý podľa jeho názoru napriek existencii uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 104/03 z 26. augusta 2003 vo veci nekonal, a tým zároveň porušil jeho právo na prejednanie veci pred nezávislým a nestranným súdom.

Krajský   súd   však   o tom,   že   uznesenie   najvyššieho   súdu   o postúpení   veci   bolo vydané, nemal vedomosť, teda nemohol v danej veci ani konať, preto ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi porušením označených základných práv sťažovateľa a postupom krajského súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní smeruje len voči krajskému súdu, ústavný súd podľa ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde neskúmal,   či   nedošlo   k zbytočným   prieťahom   nečinnosťou   najvyššieho   súdu,   pretože sťažovateľ má právo obrátiť sa na ústavný súd so sťažnosťou týkajúcou sa tejto veci.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2006