znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 54/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť L. Š., bytom N. S., v ktorej namietal porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 193/00, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. Š.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára 2004 doručená sťažnosť L. Š., bytom N. S. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 193/00.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd podľa sťažovateľa zasiahol do jeho práva podľa čl. 19 ods. 1, 2 a 3 ústavy svojou nečinnosťou, v dôsledku ktorej v priebehu občianskeho súdneho konania nevykonal „právnu analýzu veci podľa podanej žaloby“. Nečinnosť   okresného   súdu   sa   podľa   sťažovateľa „preukázala   jeho zovšeobecnením   procesných   pojednávaní,   ako   aj   samotného   rozhodnutia,   čím   sa nepreskúmalo súdom podľa obsahu žaloby moje (sťažovateľovo) podozrenie z nezákonného prepustenia zo zamestnania v priamej súvislosti s podaným pracovným posudkom o mojej osobe (sťažovateľovi) kompetentnému   orgánu,   ktorý   mi (sťažovateľovi) doposiaľ   nebol umožnený ani mimosúdnou ani súdnou cestou si preštudovať a vyjadriť sa k nemu. Súd nemal záujem tento pracovný posudok vyžiadať a sa s ním zaoberať.

Zovšeobecnením právnych noriem a predpisov súdom, nebola ani konkrétna osoba, ani právny subjekt postihnutý zodpovednosťou a moja žaloba (sťažovateľova) o náhradu škody mi bola z neopodstatnených dôvodov, ktoré nenaväzovali na žalobu a neodpovedali na jej formuláciu – zamietnutá.“

Sťažovateľ   podal   4.   novembra   2000   okresnému   súdu   žalobu   o zaplatenie   sumy 431 817 Sk z titulu náhrady škody, ktorá bola špecifikovaná ako ušlý zárobok sťažovateľa po rozviazaní jeho pracovného pomeru k 31. máju 1993, proti odporcovi Lesom Slovenskej republiky, š. p., Námestie SNP 8, Banská Bystrica (ďalej len „odporca“). Sťažovateľ vo svojej   žalobe   požiadal   okresný   súd   aj   o zabezpečenie   jeho   pracovného   posudku,   ktorý odporca   poskytol   Ministerstvu   pôdohospodárstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „MP SR“), a o následné zohľadnenie vplyvu tohto posudku na skončenie pracovného pomeru sťažovateľa u odporcu podľa § 43 v spojení s § 46 ods. 1 písm. b) a c) v tom čase platného Zákonníka práce.

Na   pojednávaní   konanom   na   okresnom   súde   v predmetnej   veci   sťažovateľ   po nahliadnutí do svojho osobného spisu vedeného odporcom zistil, že v ňom chýba uvedený pracovný   posudok,   ktorý   bol   poskytnutý   MP   SR,   a okresný   súd   na   túto   skutočnosť upozornil.   Okresný   súd   pracovný   posudok   napriek   opakovaným   návrhom   zo   strany sťažovateľa „nemal   záujem   vyžiadať“ a v predmetnej   veci   vydal   rozhodnutie   č.   k. 15 C 193/00-63, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol.

Dňa 27. januára 2003 sťažovateľ proti rozhodnutiu okresného súdu podal odvolanie Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“). V rámci jeho odôvodnenia sťažovateľ navrhol vrátiť vec na doplnenie dokazovania zabezpečením pracovného posudku okresným   súdom,   na   základe   ktorého   by   sa   podľa   neho   potvrdilo   jeho „nezákonné prepustenie z pracovného pomeru“.

Sťažovateľa na pojednávaní pred krajským súdom zastupovala na základe plnej moci manželka. Už na prvom pojednávaní krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa a súčasne na ňom vznikla podľa sťažovateľa «paradoxná situácia, keď právny zástupca odporcu sa na pojednávaní preriekol, keď vyslovil tento výrok, citujem „podľa mňa je takáto listina, mal na mysli pracovný posudok zbytočná, nič nerieši, tak ako sme spolu včera o tom hovorili“ a obrátil sa tvárou k senátu. Tento výrok dala manželka na súde zapísať   do   zápisnice,   ktorá   sa   stala   súčasťou   súdneho   spisu.» Sťažovateľ   z uvedeného dôvodu podal návrh na vylúčenie sudcov senátu predsedníčky JUDr. J. V., ku ktorému sa krajský súd dodnes nevyjadril.

V ďalšom texte svojej sťažnosti sťažovateľ poukázal na odôvodnenie rozhodnutia krajského   súdu   sp.   zn.   15   Co   68/2003,   podľa   ktorého   okresný   súd   po   vykonanom dokazovaní   vec   správne   vyhodnotil,   keď   dospel   k záveru,   že   ku   skončeniu   pracovného pomeru sťažovateľa u odporcu došlo dohodou podľa § 43 v tom čase platného Zákonníka práce z dôvodov uvedených v ustanovení § 46 ods. 1 písm. b) a c) v tom čase platného Zákonníka práce, a to ku 31. máju 1993. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu taktiež vyplýva, že okresný súd správne uzavrel, že sťažovateľovi nebola spôsobená žiadna škoda, za ktorú by mal odporca niesť zodpovednosť. Krajský súd svojím rozhodnutím podľa sťažovateľa „nekompromisne potvrdil nezákonné prepustenie zo zamestnania“. Ani krajský súd   však   na sťažovateľov   návrh   obsiahnutý v jeho odvolaní,   ako   aj   podaný   priamo   na súdnom pojednávaní nezabezpečil už vyššie spomínaný pracovný posudok.

Sťažovateľ následne proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Uznesením sp. zn. 5 Cdo 115/2004 z 28. septembra 2004 najvyšší súd dovolanie sťažovateľa ako neprípustné odmietol.

V závere   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol: „Na   základe   môjho   odôvodnenia a priložených dôkazných listín namietam Ústavnému súdu SR, že návrh mojej žaloby nebol Okresným súdom v Banskej Bystrici preskúmaný právnou analýzou, čím súd nemohol zistiť jej opodstatnenie a tým aj opodstatnenie požadovanej škody vo výške 431.817,--.

Svojím postupom ma poškodil na základných právach a slobodách, ako som uviedol v úvode   ústavnej   sťažnosti.   Už   teraz   nemožno   vyvrátiť   pochybnosti,   že   odporca   ma úmyselne poškodil a súd mu v tom napomohol.

Preto škody vo výške 431.817,--, ktoré mi súd z neopodstatnených dôvodov zamietol mi patrili právom, a týchto sa cestou Ústavného súdu SR dožadujem.“

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 236   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   aj „OSP“)   dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa § 238 ods. 1 OSP dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Podľa § 238 ods. 2 OSP dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

Podľa § 238 ods. 3 OSP dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

a) vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

b) potvrdil rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté inak než v prvšom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom súdu, ktorý prvšie rozhodnutie zrušil.

Podľa § 238 ods. 4 OSP dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených Zákonom o rodine, ibaže ide o rozsudok o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv, určení (popretí) otcovstva alebo o nezrušiteľné osvojenie.

Podľa § 238 ods. 5 OSP dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namieta   porušenie   čl.   19   ods.   1,   2   a 3   ústavy postupom okresného súdu, ktorý podľa neho nedostatočne posúdil skutkový a právny stav predmetnej   veci,   keď   v rámci   dokazovania   v   tomto   konaní   podľa   neho   na   základe nedostatočne zisteného skutkového stavu (uvedená argumentácia vychádza zo skutočnosti, že všeobecné súdy nezabezpečili na návrh sťažovateľa v predmetnom konaní jeho pracovný posudok) v predmetnej veci rozhodol bez toho, aby vykonal dostatočnú „právnu analýzu veci“.

V uvedenom prípade krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, a teda podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku podanie dovolania z dôvodov uvedených v sťažnosti sťažovateľa z 18. mája 2005 nebolo prípustné. Dovolanie v tomto prípade teda nemožno považovať za účinný prostriedok nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, t. j. za taký právny prostriedok, ktorý musí sťažovateľ vyčerpať skôr, ako sa v konaní pred ústavným súdom môže uchádzať o ochranu svojich práv podľa čl. 127 ústavy.

Podanie dovolania sťažovateľom, ktoré odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám podľa   §   237   ods.   c)   a g)   OSP,   nemožno   preto   v tomto   prípade   považovať   za využitie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Konečné   rozhodnutie   poslednej   inštancie   v predmetnej   veci   bolo   rozhodnutie krajského súdu, ktoré bolo sťažovateľovi doručené pred 1. júlom 2004 (sťažovateľ podaním z 1.   júla   2004   doplnil   okresnému   súdu   dôvody   podaného   odvolania).   Sťažovateľ   podal sťažnosť   na   poštovú   prepravu   až   19. januára   2005   a ústavnému   súdu   bola   doručená 20. januára 2005.

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že aj v prípade, ak by v priebehu ďalšieho konania pred ústavným súdom sťažovateľ (resp. jeho prípadný právny zástupca) rozšíril okruh subjektov, proti ktorým sťažnosť smeruje, aj o krajský súd, možno konštatovať, že sťažnosť sťažovateľa z 18. januára 2005 bola ústavnému súdu doručená po uplynutí lehoty ustanovenej pre podanie sťažnosti v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ju bolo potrebné odmietnuť ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2005