znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 54/03

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 5. decembra 2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka   a zo   sudcov   Eduarda   Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť mal. Ľ. K., mal. P. K., mal. B. K. a mal. P.   K.,   zastúpených   matkou   H.   K.,   všetci   bytom   S.   N.   V.,   právne   zastúpených advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   prerokovanie   veci v primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a základného práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi v konaní vedenom pod sp. zn. E 62/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Spišskej Novej Vsi v konaní vedenom pod sp. zn. E 62/00 p o r u š i l   základné právo mal. Ľ. K., mal. P. K., mal. B. K. a mal. P. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu v Spišskej Novej Vsi v konaní vedenom pod sp. zn. E 62/00 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Maloletej Ľ. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd v Spišskej Novej   Vsi   p o v i n n ý   vyplatiť   do   rúk   matky   H.   K.   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Maloletému P. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd v Spišskej Novej   Vsi   p o v i n n ý   vyplatiť   do   rúk   matky   H.   K.   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Maloletej B. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd v Spišskej Novej   Vsi   p o v i n n ý   vyplatiť   do   rúk   matky   H.   K.   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Maloletému P. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd v Spišskej Novej   Vsi   p o v i n n ý   vyplatiť   do   rúk   matky   H.   K.   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Okresný súd v Spišskej Novej Vsi   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia mal. Ľ. K., mal. P. K., mal. B. K. a mal. P. K. advokátke JUDr. I. R., Advokátska   kancelária,   K.,   vo   výške   56   704   Sk   (slovom   päťdesiatšesťtisíc-sedemstoštyri slovenských korún) do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

8. Vo zvyšnej časti sťažnosti mal. Ľ. K., mal. P. K., mal. B. K. a mal. P. K. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 31. januára 2003 doručená sťažnosť mal. Ľ. K., mal. P. K., mal. B. K. a mal. P. K. (ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpených matkou H. K., všetci bytom S. N. V., právne zastúpených advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a základného práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa   podľa   čl.   3 ods.   2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. E 62/00 o výkon rozhodnutia.

Sťažovatelia, zastúpení matkou, vo svojej sťažnosti uviedli, že 17. januára 2000 podala   zákonná   zástupkyňa   sťažovateľov   návrh   na   výkon   rozhodnutia   zrážkami zo mzdy povinného Ing. Ľ. K., pričom táto vec sa vedie pod sp. zn. E 62/00. Podľa vyjadrenia zákonnej zástupkyne sťažovateľov toto konanie nie je po viac než 3 rokoch právoplatne skončené. Pohľadávka výživného pre sťažovateľov im nebola doposiaľ zo strany povinného v konaní o výkon rozhodnutia uhradená. V sťažnosti sa uvádza, že v občianskom súdnom konaní, konanie o výkon rozhodnutia nevynímajúc, sa nemôže okresný súd zbaviť svojej zodpovednosti za to, že ochrana práv účastníkov nie je rýchla a účinná, poukázaním na správanie druhého z účastníkov. Ak totiž okresný súd umožňuje správať sa povinnému tak, že konanie o výkon rozhodnutia na vymoženie pohľadávky výživného pre maloleté deti trvá viac než tri roky, potom tým poškodzuje práva sťažovateľov. Je však   úlohou okresného súdu v občianskom súdnom konaní postupovať tak, aby k uvedenému stavu nedochádzalo. Podľa sťažovateľov okresný súd poskytuje povinnému neprimerane dlhý čas na vyjadrovanie, čo popiera zmysel konania o výkon rozhodnutia, pričom podľa nich sami neprispeli ničím k spomínanej dĺžke konania u odporcu.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   uvádzajú,   že   sa   sťažovali   na   prieťahy v konaniach   vedených   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   Nc   44/98,   2   T   34/99 a 4 T 203/99. Keďže z odpovede predsedu okresného súdu podľa ich názoru vyplýva, že okresný súd necíti žiadnu zodpovednosť za dĺžku konania spôsobenú správaním iného účastníka konania, nedomnievajú sa, že by využitím sťažnosti podľa zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o   sídlach   a   obvodoch   súdov   Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátne správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) bolo možné dosiahnuť nápravu v ich právnej veci.

Sťažovatelia považujú za primerané, aby v tejto veci bolo priznané finančné zadosťučinenie každému zo sťažovateľov po 100 000 Sk. Svoj nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia zdôvodnili tým, že pohľadávka výživného pre maloleté deti je prednostnou pohľadávkou a nedostatok finančných prostriedkov je momentom, ktorý obmedzuje sťažovateľov v rozvoji ich osobností.

Porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa vidia sťažovatelia v tom, že ich pohľadávka na výživnom nebola po viac než troch rokoch uhradená.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:

Právo mal. Ľ. K., mal. P. K., mal. B. K., mal. P. K. na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v čl. 48 ods. 2 ústavy, právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvej vete dohovoru, právo na ochranu a   starostlivosť   nevyhnutnú   pre   blaho   dieťaťa   zakotvené   v čl.   3   ods.   2   Dohovoru o   právach   dieťaťa,   právo   na   životnú   úroveň   nevyhnutnú   pre   telesný,   duševný, duchovný a sociálny rozvoj dieťaťa zakotvené v čl. 27 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa   a   právo   na   zabezpečenie   životných   podmienok   nevyhnutných   pre   rozvoj dieťaťa rodičom zakotvené v čl. 27 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa bolo postupom okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. E 62/00 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby okresný súd konal vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. E 62/00 bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva mal. Ľ. K. finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk, mal. P. K. finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk, mal.   B.   K.   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100   000   Sk   a   mal.   P.   K.   finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk.

Okresný súd je povinný nahradiť sťažovateľom trovy tohto konania.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril predseda okresného súdu,   ktorý   vo   svojom   vyjadrení   uviedol,   že   v zákonom   stanovenej   lehote   podal povinný proti uzneseniu o nariadení výkonu rozhodnutia odvolanie, v ktorom namietal účelovosť nariadeného výkonu rozhodnutia s odôvodnením, že do 2. marca 2000 býval s rodinou   v spoločnej   domácnosti   a   zabezpečoval   ju   finančne.   Súd   posúdil   jeho podanie   ako   návrh   na   zastavenie   výkonu   rozhodnutia.   Zložitosť   veci   bola   v tom, že rodičia maloletých detí v rozhodnom období žili v spoločnej domácnosti a povinný argumentoval,   že   sa   podieľal   na   uhrádzaní   výživného   aj   v naturálnej   forme. Ku   spomaleniu   konania   dochádzalo   aj   z toho   dôvodu,   že   zákonná   zástupkyňa sťažovateľov neustále menila svoje stanoviská. Najskôr vôbec na výzvu súdu, aby sa vyjadrila   k návrhu   povinného,   nereagovala   a   neskôr   uvádzala   rôzne   sumy,   ktoré uznala, že boli povinným zaplatené z titulu výživného. Ďalej predseda okresného súdu poukázal   na   to,   že   právna   zástupkyňa   sťažovateľov   sa   nezúčastnila   ani   jedného z výsluchov a ospravedlňovala sa s poukazom na iné povinnosti. V priebehu konania súd opakovane zisťoval, či bolo rozhodnuté vo veci sp.   zn. Nc 44/98, v ktorej sa súbežne   prejednávalo   dlžné   výživné   počnúc   od   1.   októbra   1997,   pretože   toto rozhodnutie malo pre konanie dôležitý význam, a opakovane sa dožadoval pripojenia tohto spisu. Pri opakovaných pokusoch o doručovanie písomností povinnému okresný súd zistil, že povinný sa nachádza vo väzbe. Najskôr sa nachádzal vo väzbe v Levoči, potom bol preeskortovaný do Košíc a odtiaľ opäť do Levoče, teda boli tu problémy s doručovaním. Na to, aby súd zistil, či si povinný dobrovoľne plnil, alebo neplnil svoju vyživovaciu povinnosť, a na správne posúdenie výšky vzneseného nároku má značný   vplyv   výška   naturálií   poskytnutých   povinným.   Plnenie   povinného   nebolo možné ponechať bez povšimnutia, aj keď bolo uskutočňované inými formami ako poštovými   poukážkami.   Dĺžka   konania   závisí   od   zložitosti   veci   a   ani   v záujme maloletých   detí   nemôže   súd   bez   riadneho   zistenia   veci   urýchlene   v rozpore   so zákonom konať a rozhodovať. Musí sa vysporiadať s tvrdeniami oboch strán, najmä s tým,   aké   plnenie   a v   akej   výške   pre   to-ktoré   dieťa   bolo   povinným   skutočne poskytnuté, či išlo o plnenie peňažné alebo naturálne a či išlo o plnenie výživného na deti,   ktoré   by   bolo   možné   povinnému   započítať   ako   časť   splnenej   vyživovacej povinnosti. Podľa názoru predsedu okresného súdu je sťažnosť neopodstatnená.

Dňa   25.   apríla   2003   sa   uskutočnilo   ústne   pojednávanie   na   ústavnom   súde. Na   tomto   pojednávaní   sa   vyjadrila   právna   zástupkyňa   sťažovateľov   k vyjadreniu okresného súdu   k sťažnosti.   Podľa jej výpovede   okresný súd vo svojom vyjadrení namieta,   že   to   nebol   on   a   ani   povinný,   ale   predovšetkým   sťažovatelia,   zastúpení svojou   zákonnou   zástupkyňou   a   právnou   zástupkyňou,   ktorí   spomaľovali   priebeh konania. Právna zástupkyňa poukázala na ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého súd pred nariadením výkonu rozhodnutia týkajúceho sa   výživného   pre   maloleté   deti   je   povinný   na   požiadanie   oprávneného   poskytnúť súčinnosť. Súd je povinný konať z úradnej povinnosti tak, aby ochrana práv, a vo veciach výkonu rozhodnutia pre prednostné pohľadávky zvlášť, bola rýchla a účinná.

Na   pojednávaní   bola   ako   svedkyňa   vypočutá   sudkyňa   okresného   súdu JUDr. B. F., podľa ktorej v danom prípade nedošlo k porušeniu ústavou garantovaného práva   sťažovateľov   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov.   Povinný   sa   dožadoval zastavenia   výkonu   rozhodnutia   zrážkami   zo   mzdy,   pretože   uhrádzal   výživné dobrovoľne.   Pokiaľ   ide   o   zložitosť   veci,   táto   právna   vec   bola   zložitá,   pretože rozhodnutie sp. zn. Nc 44/98 nadobudlo právoplatnosť v časti a v časti bolo zrušené. Preto   sa   súd   priebežne   dožadoval   pripojenia   spisu   sp.   zn.   Nc   44/98.   Zákonná zástupkyňa spomaľovala postup súdu, pretože dlhšiu dobu trvalo, kým sa vyjadrila k návrhu   povinného   na zastavenie   výkonu   rozhodnutia,   v priebehu   konania   menila stanoviská ohľadom zaplatených súm výživného. Od októbra 1997 do marca 2000 žili rodičia   v spoločnej   domácnosti,   preto   bolo   potrebné   sa   vysporiadať   aj   s plnením vyživovacej   povinnosti   v naturálnej   forme.   K dĺžke   konania   prispela   aj   právna zástupkyňa sťažovateľov, pretože sa nezúčastňovala pojednávaní, na ktorých mohla usmerniť   argumentáciu   svojej   klientky,   ktorá   na   podporu   svojich   tvrdení   mala predkladať   dôkazy.   Podľa   názoru   svedkyne   v konaní   boli   vykonávané   úkony priebežne, bola tu dostatočná frekvencia úkonov, úkony boli účelné a smerovali len k jednému, aby sa skutočne zistil dlh, ktorý povinný má, a aby sa mu to prípadne odpočítalo, prípadne aby sa rozhodlo o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia.

Ústavný   súd   výzvou   z 26.   júna   2003   požiadal   Slovenský   pozemkový   fond (zamestnávateľ povinného Ing. Ľ. K.) o   uvedenie informácie, či boli vykonané voči povinnému   Ing.   Ľ.   K.   zrážky   z jeho   mzdy   na   základe   uznesenia   č.   k.   E   62/00-8 z 11. februára 2000, v akej výške a ako bolo naložené so zrazenými sumami. Na túto výzvu   reagoval   Slovenský   pozemkový   fond   listom   z 8.   júla   2003,   pričom   jeho prílohou bola aj kópia uznesenia okresného súdu č. k. E 176/99-52 z 20. apríla 2000. Z listu   Slovenského   pozemkového   fondu   vyplýva,   že   na   základe   uznesenia   č.   k. E 62/00-8 z 11. februára 2000 Slovenský pozemkový fond vykonal zrážky zo mzdy povinného   Ing.   Ľ.   K.   vo   výške   17   282   Sk,   pričom   táto   suma   zostala   v depozite Slovenského pozemkového fondu. Z uznesenia č. k. E 176/99-3 z 8. marca 1999 však vyplýva, že táto suma bola zrazená na základe uznesenia č. k. E 176/99-3.

Vzhľadom na to si ústavný súd 20. augusta 2003 vyžiadal vyjadrenie okresného súdu, na základe ktorého exekučného titulu bola predmetná suma zrazená, a ak bola predmetná suma zrazená na základe uznesenia č. k. E 62/00-8 z 11. februára 2000, prečo zrazené peniaze neboli poukázané matke oprávnených mal. detí K., či okresný súd   oznámil   zamestnávateľovi   povinného,   že   uznesenie   o nariadení   výkonu rozhodnutia č. k. E 62/00-8 z 11. februára 2000 nadobudlo právoplatnosť v súlade s § 283 OSP. Na túto výzvu ústavného súdu reagoval okresný súd podaním doručeným ústavnému   súdu   2.   septembra   2003.   V tomto   podaní   sa   uvádza,   že   v depozite sa   nachádzajúca   suma   17   282   Sk,   ktorá   bola   platcom   mzdy   povinného   zrazená od marca 1999 do 20. februára 2000 na základe exekučného titulu č. k. E 176/99-3 a od 21. februára 2000 do   31. decembra 2000 na základe exekučného titulu č.   k. E 62/00-8, nebola poukázaná matke oprávnených maloletých detí preto, že uznesenie o nariadení výkonu rozhodnutia č. k. E 176/99-3 z 8. marca 1999 bolo zastavené pre stratu účinnosti exekučného titulu, a to uznesenia č. k. Nc 44/98-51 zo 17. decembra 1998,   dňom   22.   decembra   1999,   keď   nadobudol   právoplatnosť   rozsudok   č.   k. Nc 44/98–33 z 30. októbra 1998 čo do bežného výživného, a uznesenie o nariadení výkonu   rozhodnutia   č.   k.   E   62/00-8   z 11.   februára   2000   doposiaľ   nenadobudlo právoplatnosť, pretože je sporná aktuálnosť výkonu rozhodnutia.

Dňa 7.   novembra   2003   na ústnom   verejnom   zasadnutí   ústavného súdu   boli oboznámené úkony vykonané od 25. apríla 2003, ako aj spis sp. zn. Nc 44/98 a sp. zn. 9 C 762/98.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   uviedla,   že   najväčší   problém   vidí   v tom, že   okresný   súd   nevydal   upovedomenie   o tom,   že   uznesenie   o nariadení   výkonu rozhodnutia nadobudlo právoplatnosť.

Otec navrhovateľov (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľov) podal proti uvedenému uzneseniu odvolanie, ale ako to vyplýva aj z postupu okresného súdu a aj z vyjadrenia, ktoré v tejto veci podal ústavnému súdu, okresný súd 19. marca 2003 toto podanie otca posúdil ako návrh na zastavenie výkonu rozhodnutia. Nie je teda možné,   aby to   isté   podanie   posúdil   ako   odvolanie   a zároveň   ako   návrh   na   výkon rozhodnutia.   Pokiaľ   vo   vyjadrení   okresný   súd   uviedol,   že   uznesenie,   ktorým   bol nariadený   výkon   rozhodnutia,   nie   je   právoplatné,   pretože   otec   podal   odvolanie, a pokiaľ teda terajšie zhodnotenie tohto podania je také, že ide o odvolanie, a nie návrh na   zastavenie   výkonu   rozhodnutia,   potom   s týmto   podaním   mal   naložiť   ako s odvolaním a predložiť ho odvolaciemu súdu, ale keďže tak neurobil, zrejme predsa len zastával názor, že odvolanie otca je potrebné podľa jeho obsahu posúdiť ako návrh na zastavenie výkonu rozhodnutia. V tom prípade však toto podanie otca nemohlo mať účinky odvolania, a teda nemohlo zabrániť tomu, aby uznesenie, ktorým bol nariadený výkon rozhodnutia, nadobudlo právoplatnosť.

Keď teda uznesenie o nariadení výkonu rozhodnutia nadobudlo právoplatnosť v súlade s ustanovením § 283 OSP, mal bezodkladne upovedomiť toho, kto vykonával zrážky zo mzdy, aby tieto zrazené sumy vyplatil oprávneným, čo sa dosiaľ nestalo.

Na   otázku   sudcu   spravodajcu,   aby   uviedla,   v čom   vidí   väčší   rozsah   práv poskytnutý   v čl.   3   ods.   2   Dohovoru   o právach   dieťaťa   pred   zákonmi   Slovenskej republiky   vzhľadom   na   čl.   154c   ods.   1   ústavy,   právna   zástupkyňa   sťažovateľov uviedla, že prioritne sa domáhali vyslovenia porušenia základných práv, pokiaľ ide o plynulosť   súdneho   konania.   Vzhľadom   na   to,   že   v konaní   ide   o maloleté   deti, domáhali   sa   vyslovenia   porušenia   aj   čl.   3   ods.   2   Dohovoru   o právach   dieťaťa. Domnievajú sa, že tieto ustanovenia sú priamo aplikovateľné, čo podľa ich názoru vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu.

Svedkyňa JUDr. F. uviedla, že postupovala v intenciách uznesenia Krajského súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“),   ktorý   ju   upozornil,   že   podanie   otca maloletých   nemá   chápať   ako   odvolanie   a má   zisťovať,   či   tento   v rozhodnej   dobe skutočne   plnil   svoju   vyživovaciu   povinnosť.   Podanie   otca   chápala   ako   odvolanie a tým,   že   bolo   vrátené   ako návrh   na zastavenie   konania, postupovala tak,   ako   jej krajský súd vo svojom písomnom stanovisku nariadil.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   v záverečnej   reči   uviedla,   že   trvá   na pôvodnom petite svojho návrhu a písomne predloží vyčíslenie trov konania vo veci.

II.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým   vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v prípadoch ustanovených zákonom“.

Podľa   čl.   6   ods.   1   prvej   vety   dohovoru   „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“.

Podľa   čl.   3   ods.   2   Dohovoru   o právach   dieťaťa   (publikovaného   v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 104/1991 Zb.) „Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,   sa   zaväzujú   zabezpečiť   dieťaťu   takú   ochranu   a starostlivosť,   aká   je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia“.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (II. ÚS 26/95).

Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach opakovane vyslovil právny názor, podľa   ktorého   v konaní   o   každom   návrhu   pred   ústavným   súdom,   v ktorom navrhovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   (inú   právnu) ochranu, ako aj práva na spravodlivý proces z toho dôvodu, že všeobecný súd nekonal spôsobom ustanoveným v zákone, je nevyhnutné, aby boli najprv vyčerpané všetky právne prostriedky ich ochrany, ktoré sú navrhovateľovi dostupné (I. ÚS 1/97, I. ÚS 49/98).

Účelom priznania práva podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 26/95).

Sťažovatelia sa sťažovali iba na prieťahy v konaniach vedených na okresnom súde pod sp. zn. Nc 44/98, 2 T 34/99 a 4 T 203/99. Na prieťahy v konaní vedenom pod sp.   zn.   E   62/00   sa   nesťažovali   podľa   zákona   o   štátnej   správe   súdov,   pretože   sa domnievali,   že   nedosiahnu   nápravu,   lebo   podľa   ich   vyjadrenia   ju   nedosiahli   ani v konaniach uvedených v predchádzajúcej vete.

Ústavný súd si vyžiadal nielen spis okresného súdu týkajúci sa konania sp. zn. E 62/00, v ktorom sa namieta porušenie základného práva sťažovateľov na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, ale aj ďalšie dva spisy, ktoré súvisia s touto právnou vecou, a to spis okresného súdu sp. zn. Nc 44/98 a rozvodový spis okresného súdu sp. zn. 9 C 762/98.

Vzhľadom   na   vzájomnú   súvislosť jednotlivých   konaní   je   potrebné   uviesť výrokové časti jednotlivých rozhodnutí:

Výroková časť rozsudku okresného súdu č. k. Nc 44/98-33 z 30. októbra 1998: „Súd zveruje mal. Ľ., P., B. a P. do výchovy a výživy matky. Otec je povinný prispievať na výživu mal. Ľ. mesačne po 1.000,- Sk, P. 900,- Sk, B. 800,- Sk a P. 700,- Sk mesačne, počnúc od 1. 10. 1997, ktoré výživné je povinný zasielať vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred do rúk matky.

Súd započítava otcovi splnené výživné vo výške 12.000,- Sk za obdobie od 1. 10. 1997 do 1. 11. 1998.

Zaostalé výživné za obdobie od 1. 10. 1997 do 1. 11. 1998 vo výške 32.200,- Sk súd povoľuje otcovi splácať v mesačných splátkach po 1.000,- Sk, počnúc od 1. 11. 1998, spolu s bežným výživným pod stratou výhody splátok.

Súd konanie o návrhu matky na vydanie predbežného opatrenia zastavuje. V prevyšujúcej časti súd návrh matky zamieta. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.“

Výroková časť rozsudku krajského súdu č. k. 18 Co 217/99-180 z 18. októbra 1999 o odvolaní otca proti rozsudku okresného súdu č. k. Nc 44/98-33 z 30. októbra 1998:„Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým maloleté deti boli zverené do výchovy matky a ktorým otec bol zaviazaný prispievať na výživu maloletých detí od 1. 10. 1997.

Zrušuje   rozsudok   vo   výroku   o započítaní   výživného,   dlžnom   výživnom, povolených splátkach, trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“

Výroková časť rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 762/98-33 z 5. novembra 1998: „Súd manželstvo účastníkov Ing. Ľ. K. a H. K., rod. A., uzavreté dňa 18. 8. 1984, pred MsNV v Starej Ľubovni, zapísané v knihe manželstiev matričného obvodu Stará Ľubovňa, zväzok 3, ročník 1984, na strane 248, pod poradovým číslom 46, rozvádza.

Na čas po rozvode súd mal. deti Ľ., P., B. a P. zveruje do starostlivosti matky a otca zaväzuje prispievať na ich výživu na mal. Ľ. po 1.000,- Sk mesačne, P. po 900,- Sk mesačne,   B. po 800,- Sk mesačne a P.   po 700,- Sk mesačne, spolu 3.400,- Sk mesačne a to od právoplatnosti tohto rozsudku, ktoré je otec povinný platiť vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred do rúk matky. Súd účastníkom náhradu trov konania nepriznáva.“

Uznesením krajského súdu č. k. 18 Co 10/99-70 z 25. januára 1999 bol zrušený rozsudok súdu prvého stupňa č. k. 9 C 762/98-33 z 5. novembra 1998 a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Výroková časť rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 762/98-174 z 25. apríla 2001:„Súd manželstvo účastníkov Ing. Ľ. K. a H. K., rod. A., uzavreté dňa 18. 8. 1984, pred MsNV v Starej Ľubovni, zapísané v knihe manželstiev matričného obvodu Stará Ľubovňa, zväzok 3, ročník 1984, na strane 248, pod poradovým číslom 46, rozvádza.

Na čas po rozvode súd mal. deti Ľ., P., B. a P. zveruje do starostlivosti matky a otca nezaväzuje platením výživného.“

Výroková časť rozsudku krajského súdu č. k. 18 Co 297/01-209 z 15. októbra 2001: „Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o rozvode manželstva, zverení   maloletých   detí   pre   čas   po   rozvode   do   výchovy   matky,   ako   aj   vo   výroku o trovách rozvodového konania vo vzťahu medzi účastníkmi.

Zrušuje rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o výživnom na maloleté deti pre čas po rozvode, ako aj vo výroku o trovách v tejto časti konania a v rozsahu zrušenia vec vracia na ďalšie konanie.“

Výroková časť rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 762/98-250 z 20. novembra 2002: „Odporca je povinný prispievať na výživu detí za obdobie od 15. 11. 2001 do 31. 12. 2001 na Ľ. po 500,- Sk mesačne, na mal. P. po 500,- Sk mesačne, mal. B. po 400,- Sk mesačne a na mal. P. po 400,- Sk mesačne. Za obdobie od 1. 1. 2002 do 30. 6. 2002 súd zaväzuje odporcu prispievať na výživu mal. Ľ. po 400,- Sk mesačne, na výživu mal. P. po 400,- Sk mesačne, na výživu mal. B. po 300,- Sk mesačne a na mal. P. po 300,- Sk mesačne. Za toto obdobie od 15. 11. 2001 do 30. 6. 2002 dlžné výživné otca činí 11.100,- Sk, pričom je povinný platiť vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred do rúk matky.

Za obdobie od 1. 7. 2002 do budúcna súd nezaväzuje otca platením výživného.“

Výroková časť rozsudku krajského súdu č. k. 16 CoP 56/03-265 z 31. marca 2003:„Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o určení výživného pre čas po rozvode manželstva.

Zrušuje rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o dlžnom výživnom, trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“

Z vyššie   uvedených   rozhodnutí   a   spisov   vyplýva,   že   predmetom   konania vedeného pod sp. zn. E 62/00 je nariadenie výkonu rozhodnutia zrážkami zo mzdy povinného na návrh zo 14. januára 2000 (doručený okresnému súdu 17. januára 2000) na   základe   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   Nc   44/98-33   z   30.   októbra   1998   na uspokojenie   pohľadávky   oprávneného   na   výživné   v časti,   v ktorej   nadobudol právoplatnosť. Ide o výživné na:

- mal. Ľ. - vo výške 28 000 Sk od 1. októbra 1997 do 31. januára 2000 a ďalej na čas od 1. februára 2000 vo výške 1 000 Sk mesačne vopred,

- mal. P. - vo výške 25 200 Sk od 1. októbra 1997 do 31. januára 2000 a ďalej na čas od 1. februára 2000 vo výške 900 Sk mesačne vopred,

- mal. B. - vo výške 22 400 Sk od 1. októbra 1997 do 31. januára 2000 a ďalej na čas od 1. februára 2000 vo výške 800 Sk mesačne vopred,

- mal. P. - vo výške 19 600 Sk od 1. októbra 1997 do 31. januára 2000 a ďalej na čas od 1. februára 2000 vo výške 700 Sk mesačne vopred.

Na základe rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 762/98-174 z 25. apríla 2001 bolo manželstvo manželov K. rozvedené. Tento rozsudok v časti týkajúcej sa rozvodu bol potvrdený rozsudkom krajského súdu č. k. 18 Co 297/01-209 z 15. októbra 2001. Teda   výrok   rozsudku   o rozvode   nadobudol   právoplatnosť   15.   novembra   2001. Rozsudkom okresného súdu č. k. 9 C 762/98-250 z 20. novembra 2002 bolo určené, že za obdobie od 1. júla 2002 do budúcna súd nezaväzuje otca platením výživného. V tejto časti, v ktorej otec nebol zaviazaný platením výživného na deti od 1. júla 2002, bol   rozsudok   potvrdený   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   16   CoP   56/03-265   z 31. marca 2003, kde bolo uvedené, že sa potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku   o určení výživného pre čas po rozvode manželstva. Z toho vyplýva, že rozsudok   č.   k.   Nc   44/98-33   z   30.   októbra   1998   v časti,   v ktorej   bola   určená vyživovacia povinnosť otca do budúcna, stratil účinnosť od 15. novembra 2001, keď bolo manželstvo právoplatne rozvedené. Teda od tohto dátumu otec nebol zaviazaný platiť výživné do budúcna. V tejto časti rozsudok č. k. Nc 44/98-33 stratil účinnosť podľa § 268 ods. 1 písm. b) OSP. Podľa tohto ustanovenia výkon rozhodnutia sa zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom výkonu, bolo po nariadení výkonu zrušené alebo   sa   stalo   neúčinným.   Okresný   súd   mal   zastaviť   výkon   rozhodnutia   od   15. novembra 2001 v tej časti o vyživovacej povinnosti, podľa ktorej mal otec prispievať na   výživu   detí   do   budúcna.   Od   15.   novembra   2001   sa   mal   výkon   rozhodnutia uskutočňovať iba pre dlžné výživné, nie pre bežné výživné. Sťažnosť na prieťahy bola podaná ústavnému súdu   31. januára 2003, teda 14 mesiacov po tom, ako rozsudok č. k. Nc 44/98-33 v časti týkajúcej sa platenia výživného do budúcna stratil účinnosť. Predmetom   výkonu   rozhodnutia   v konaní okresného   súdu   vedenom   pod   sp.   zn.   E 62/00 je už iba dlžné výživné, nie bežné výživné.

Okresný súd mal od 15. novembra 2001 (právoplatnosť rozvodu) buď odložiť výkon rozhodnutia, alebo zastaviť výkon rozhodnutia. Je neprípustné, aby okresný súd v   takej   dlhej   dobe   nepostupoval   naznačeným   smerom.   Povinný   predložil   súdu potvrdenia,   ktorými   preukazoval,   čo   všetko   platil   za   dobu,   keď   manželia   žili v spoločnej   domácnosti.   Vzhľadom   na   to,   že   manželia   žili   spolu   v spoločnej domácnosti   od   októbra   1997   do   marca   2000,   bolo   potrebné   vysporiadať   sa   aj s platením výživného v naturálnej forme. Keďže táto suma bola vyššia ako tá, ktorá sa mala   v rámci   výkonu   rozhodnutia   vymôcť,   okresný   súd   sa   zameral   na   skúmanie, či   nebolo   v naturálnej   forme   zaplatené   viac,   ako   malo   byť   podľa   rozhodnutia vymožené, teda či tu sú podmienky na zastavenie výkonu rozhodnutia. Boli nariadené pojednávania   za   účelom   odsúhlasenia   jednotlivých   položiek,   avšak   povinnému znemožňoval   účasť   na   pojednávaniach   pobyt   vo   väzbe,   právna   zástupkyňa sťažovateľky   (oprávnenej)   ospravedlňovala   svoju   neúčasť   na   pojednávaniach a sťažovateľka   (oprávnená) menila svoje vyjadrenia   ohľadom   výšky   uznanej sumy zaplateného výživného. Tieto pojednávania boli vykonávané na odstránenie rozporov ohľadom toho, čo bolo skutočne platené, nebolo možné rozhodnúť o zastavení výkonu rozhodnutia iba na základe potvrdení predložených povinným. Odvolanie povinného proti uzneseniu o nariadení výkonu rozhodnutia okresný súd posúdil ako návrh na zastavenie   výkonu   rozhodnutia,   konanie   však   nezastavil   a ani   nepredložil nadriadenému súdu na rozhodnutie, čo taktiež ústavný súd nemôže akceptovať.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Pokiaľ   ide   o   prvé kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy aj v predmetnom   prípade   skutkový   stav   veci   a   platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95, I.   ÚS   92/97)   relevantnú   pre   rozhodnutie,   ako   aj   právnu   povahu   (charakter)   veci, pričom   predmetom   konania   je   návrh   na   výkon   rozhodnutia   zrážkami   zo   mzdy povinného   z titulu   výživného   pre   maloleté   deti.   V priebehu   konania   sa   zistilo, že povinný bol vzatý do väzby (povinný bol vo väzbe od 21. septembra 2000 do 26.   septembra   2001),   čím   dochádzalo   ku sťaženiu   ďalšieho   postupu   v   konaní. Pracovný   pomer   povinného   u zamestnávateľa   Slovenského   pozemkového   fondu   - Bratislava skončil 31. decembra 2000 z dôvodu organizačných zmien, a to výpoveďou zo strany zamestnávateľa podľa § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce. Ďalej povinný namietal,   že   v rozhodnom   období   žil   v spoločnej   domácnosti   s maloletými   deťmi a podieľal sa na uhrádzaní výživného v naturálnej forme, čo bolo potrebné v konaní preukazovať.   Rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   Nc   44/98-33   z 30.   októbra   1998, na   základe   ktorého   bol   nariadený   výkon   rozhodnutia,   sa   stal   právoplatným a vykonateľným len čo do výroku o zverení detí do výchovy matky a zaviazaní otca výživným počnúc od 1. októbra 1997. Vo výroku o započítaní výživného, dlžnom výživnom, povolených splátkach a trovách konania bola vec krajským súdom vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Preto okresný súd priebežne zisťoval, či je už predmetná vec sp. zn. Nc 44/98 rozhodnutá. Uvedené svedčí o zložitosti danej právnej veci.

Pri kritériu „správanie sťažovateľa“ v preskúmavanej veci ústavný súd nezistil také   skutočnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   spôsobovaniu   prieťahov   zo   strany sťažovateľov takým správaním, ako je neospravedlnená neúčasť na pojednávaniach. Avšak aj zákonná zástupkyňa sťažovateľov prispela k celkovej dĺžke konania tým, že na výzvu   súdu,   aby sa   vyjadrila k odvolaniu   povinného, spočiatku   nereagovala a   v priebehu   konania,   keď   súd   zisťoval,   v akej   výške   povinný   plnil   dobrovoľne vyživovaciu   povinnosť v rozhodnom   období,   menila niekoľkokrát svoje vyjadrenia ohľadom výšky súm, ktoré uznávala ako zaplatené výživné zo strany otca. Aj právnej zástupkyni   sťažovateľov   možno   pričítať   určitú   pasivitu,   keď   sa   nezúčastňovala   na nariadených pojednávaniach, svoju neúčasť síce ospravedlnila, avšak keby bola na predmetných   pojednávaniach   prítomná,   mohla   usmerňovať   právnu   argumentáciu zákonnej   zástupkyne   sťažovateľov,   predkladanie   dôkazov,   čím   mohla   prispieť k urýchleniu konania.

Dňa   17.   januára   2000   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   na   výkon rozhodnutia zrážkami zo mzdy povinného.

Dňa 15. marca 2000 bolo okresnému súdu doručené odvolanie povinného proti uzneseniu o nariadení výkonu rozhodnutia zrážkami zo mzdy.

Dňa   21.   marca   2000   bolo   zaslané   odvolanie   na   vyjadrenie   matke   a výzva povinnému na doplnenie odvolania.

Dňa   11.   apríla   2000   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   povinného   – doplnenie podkladov.

Dňa   28.   apríla   2000   bola   povinnému   zaslaná   výzva   na   oznámenie   adresy, z ktorej má byť predvolaný na pojednávanie.

Dňa 26. júla 2000 bola povinnému opätovne zaslaná výzva prostredníctvom Obvodného oddelenia Policajného zboru v Spišskej Novej Vsi.

Dňa   17.   novembra   2000   bola   povinnému   zaslaná   výzva,   aby   predložil okresnému   súdu   plnomocenstvo   pre   právneho   zástupcu,   ak   chce   byť   v konaní zastúpený.

Dňa 28. novembra 2000 bola okresnému súdu doručená odpoveď povinného na výzvu okresného súdu.

Dňa   29.   októbra   2001   sa   konalo   pojednávanie,   na   ktorom   boli   účastníci prítomní.

Dňa   3.   decembra   2001   sa   konalo   pojednávanie,   zákonná   zástupkyňa sťažovateľov aj povinný požiadali o jeho odročenie.

Dňa 3. decembra 2001 bolo doručené okresnému súdu vyjadrenie povinného, toto podanie bolo zaslané na vyjadrenie právnej zástupkyni sťažovateľky.

Dňa   21.   januára   2002   sa   konalo   pojednávanie,   zákonná   zástupkyňa sťažovateľov sa dostavila, povinný sa nedostavil, pričom ospravedlnil svoju neúčasť z dôvodu nemoci svojho právneho zástupcu.

Dňa   25.   marca   2002   bol   vyzvaný   povinný   a   aj   zákonná   zástupkyňa sťažovateľov, aby sa vyjadrili, či došlo k vzájomnému odsúhlaseniu platieb dlžného výživného.

Dňa   23.   apríla   2002   bola   okresnému   súdu   doručená   odpoveď   právneho zástupcu povinného na výzvu z 25. marca 2002.

Dňa 9. mája 2002 sa konalo pojednávanie, dostavila sa zákonná zástupkyňa maloletých sťažovateľov, ktorá ospravedlnila neprítomnosť ich právnej zástupkyne, povinný   nemal   vykázané   doručenie,   právny   zástupca   povinného   mal   vykázané doručenie.

Dňa 27. mája 2002 sa konalo pojednávanie, dostavila sa zákonná zástupkyňa sťažovateľov   a povinný,   právni   zástupcovia   účastníkov   sa   nedostavili,   právna zástupkyňa   sťažovateľov   sa   ospravedlnila.   Povinný   a jeho   právny   zástupca   boli vyzvaní na predloženie dokladov o uhradenom výživnom.

Dňa   10.   júna   2002   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   právnej zástupkyne sťažovateľov.

Dňa   28.   júna   2002   bola   právnemu   zástupcovi   povinného   zaslaná   výzva na predloženie dokladov o uhradenom výživnom.

Dňa 9. septembra 2002 bola urgovaná odpoveď na výzvu z 28. júna 2002.Dňa 17. septembra 2002 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie právneho zástupcu povinného.

Dňa   24.   septembra   2002   bolo   okresnému   súdu   doručené   ďalšie   vyjadrenie povinného.

Dňa 14. októbra 2002 bolo právnej zástupkyni sťažovateľov zaslané vyjadrenie povinného na vyjadrenie.

Dňa   28.   októbra   2002   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   právnej zástupkyne sťažovateľov.

Dňa   28.   novembra   2002   bol   spísaný   úradný   záznam.   Povinný   ospravedlnil neúčasť na pojednávaní z dôvodu zrušenia plnej moci svojmu právnemu zástupcovi a z toho dôvodu, že podal námietku zaujatosti konajúcej sudkyne.

Dňa 28. novembra 2002 bola povinnému zaslaná výzva, aby uviedol konkrétne dôvody námietky zaujatosti.

Dňa 28. novembra 2002 právna zástupkyňa sťažovateľov ospravedlnila svoju neprítomnosť na pojednávaní.

Dňa 6.   decembra   2002 bolo okresnému   súdu   doručené zrušenie   plnej   moci právnemu zástupcovi povinného.

Dňa 14. januára 2003 okresný súd opakovane žiadal vyjadrenie povinného.Dňa 25. januára 2003 bola zaslaná urgencia vyjadrenia povinného.

Pokiaľ ide o tretie kritérium, a to „postup“ okresného súdu, je potrebné uviesť, že ústavný súd sa zaoberal nielen tvrdením sťažovateľov, resp. ich právnej zástupkyne, ale aj celkovým priebehom súdneho konania.

Dňa   17.   januára   2000   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   na   výkon rozhodnutia zrážkami zo mzdy povinného.

Dňa 11. februára 2000 bolo vydané uznesenie o nariadení výkonu rozhodnutia zrážkami zo mzdy.

Dňa 15. marca 2000 bolo okresnému súdu doručené odvolanie povinného proti uzneseniu o nariadení výkonu rozhodnutia zrážkami zo mzdy.

Dňa   21.   marca   2000   boli   zaslané   odvolanie   na   vyjadrenie   matke   a výzva povinnému na doplnenie odvolania.

Dňa   11.   apríla   2000   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   povinného   – doplnenie podkladov.

Dňa   28.   apríla   2000   bol   daný   pokyn   kancelárii   na   pripojenie spisu   sp.   zn. Nc 44/98 po skončení konania a bola zaslaná výzva povinnému na oznámenie adresy, z ktorej má byť predvolaný na pojednávanie.

Dňa 26. júla 2000 bola opätovne zaslaná výzva povinnému prostredníctvom Obvodného oddelenia Policajného zboru v Spišskej Novej Vsi.

Dňa 19. septembra 2000 bola okresnému súdu doručená správa Obvodného oddelenia Policajného zboru v Spišskej Novej Vsi o neúspešnom doručovaní zásielky povinnému.

Dňa 11. októbra 2000 bol daný pokyn kancelárii, aby sa zisťovalo v registri T, či je povinný vo väzbe alebo vo výkone trestu.

Dňa 25. októbra   2000 bolo okresnému   súdu   doručené oznámenie Ústrednej evidencie   väzňov   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže   Slovenskej   republiky   o tom, že povinný je toho času vo väzbe.

Dňa 17. novembra 2000 bol daný pokyn kancelárii, aby z Ústavu na výkon väzby   v Levoči   (ďalej   len   „ÚVV   v Levoči“)   boli vyžiadané údaje,   ktorým   súdom a kedy   bol povinný vzatý do väzby, bola zaslaná výzva povinnému, aby predložil okresnému   súdu   plnomocenstvo   pre   právneho   zástupcu,   ak   chce   byť   v konaní zastúpený a bol daný pokyn kancelárii na predloženie spisu sp. zn. Nc 44/98.

Dňa 28. novembra 2000 bola okresnému súdu doručená odpoveď na dožiadanie z Ústavu na výkon väzby v Košiciach.

Dňa 28. novembra 2000 bola doručená okresnému súdu odpoveď povinného na výzvu súdu.

Dňa   8.   januára   2001   bol   daný   pokyn   kancelárii   na   zistenie,   či   sa   v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 44/98 už rozhodlo.

Dňa   13.   februára   2001   bol   daný   pokyn   kancelárii   na   vyžiadanie   správy od zamestnávateľa o skončení pracovného pomeru povinného.

Dňa 23. apríla 2001 bola okresnému súdu doručená odpoveď zamestnávateľa povinného.

Dňa 27. apríla 2001 bol vytýčený termín pojednávania na 28. máj 2001. Dňa 4. mája 2001 bolo zistené v registri T, že povinný je toho času v ÚVV v Levoči,   bol   daný   pokyn   kancelárii   na   zrušenie   termínu   pojednávania   a príkaz na zistenie, či vo veci vedenej pod sp. zn. Nc 44/98 už bolo rozhodnuté.

Dňa 19. septembra 2001 bol určený termín pojednávania na 29. október 2001, boli   zaslané   výzva   zamestnávateľovi   povinného   na   zistenie   dôvodov   skončenia pracovného   pomeru   a dožiadanie   ÚVV   v Levoči,   či   povinný   poberá   vo   väzbe pracovnú odmenu.

Dňa   28.   septembra   2001   bolo   okresnému   súdu   doručené   oznámenie   ÚVV v Levoči, že povinný nepoberá žiaden príjem.

Dňa 29. októbra 2001 sa uskutočnilo pojednávanie.Dňa 3. decembra 2001 sa uskutočnilo pojednávanie.Dňa 3. decembra 2001 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie povinného, ktoré bolo zaslané na vyjadrenie právnej zástupkyni sťažovateľky.

Dňa 21. januára 2002 sa uskutočnilo pojednávanie.Dňa 25. marca 2002 boli povinný a zákonná zástupkyňa sťažovateľov vyzvaní, aby sa vyjadrili, či došlo k vzájomnému odsúhlaseniu platieb dlžného výživného.

Dňa   23.   apríla   2002   bola   okresnému   súdu   doručená   odpoveď   právneho zástupcu povinného na výzvu z 25. marca 2002.

Dňa 30. apríla 2002 bol vytýčený termín pojednávania na 9. máj 2002.Dňa 9. mája 2002 sa uskutočnilo pojednávanie.Dňa 27. mája 2002 sa uskutočnilo pojednávanie.Dňa   10.   júna   2002   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   právnej zástupkyne sťažovateľov.

Dňa   28.   júna   2002   bola   právnemu   zástupcovi   povinného   zaslaná   výzva na predloženie dokladov o uhradenom výživnom.

Dňa 9. septembra 2002 bola zaslaná urgencia odpovede na výzvu z 28. júna 2002.

Dňa 17. septembra 2002 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie právneho zástupcu povinného.

Dňa   24.   septembra   2002   bolo   okresnému   súdu   doručené   ďalšie   vyjadrenie povinného.

Dňa 14. októbra 2002 bolo právnej zástupkyni sťažovateľov zaslané vyjadrenie povinného na vyjadrenie.

Dňa   28.   októbra   2002   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   právnej zástupkyne sťažovateľov.

Dňa 6. novembra 2002 bol stanovený termín pojednávania na 28. november 2002.Dňa   28.   novembra   2002   bol   urobený   úradný   záznam. Povinný   ospravedlnil svoju   neúčasť   na   pojednávaní   z dôvodu   zrušenia   plnej   moci   svojmu   právnemu zástupcovi a z toho dôvodu, že podal námietku zaujatosti konajúcej sudkyne.

Dňa 28. novembra 2002 bola zaslaná výzva povinnému, aby uviedol konkrétne dôvody námietky zaujatosti.

Dňa 28. novembra 2002 právna zástupkyňa sťažovateľov ospravedlnila svoju neprítomnosť na pojednávaní.

Dňa 6. decembra bolo okresnému súdu doručené zrušenie plnej moci právnemu zástupcovi povinného.

Dňa 14. januára 2003 okresný súd opakovane žiadal vyjadrenie povinného.Dňa 25. januára 2003 bola zaslaná urgencia vyjadrenia povinného.Dňa 31. januára 2003 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť. Dňa 19. februára 2003 ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

Ústavný súd zistil, že okresný súd konal zdĺhavo alebo vykonával neefektívne úkony, ktoré vo svojom súhrne majú znaky zbytočných prieťahov vo veci. Takéto úkony boli zistené medzi 26. júlom 2000 a 11. októbrom 2000, keď bola zisťovaná prítomnosť odporcu. Už prvým úkonom v registri „T“ okresného súdu bolo možné zistiť, že tento sa nachádza vo väzbe toho istého súdu, ale toto bolo zisťované až s odstupom takmer 3 mesiacov. Podobne to bolo aj s úkonmi medzi 17. novembrom 2000,   keď   z ÚVV   v Levoči   boli   vyžiadané   úkony   k povinnému,   a toto   zisťovanie pokračovalo neefektívne až do 27. apríla 2001, keď bol vytýčený termín pojednávania na 28. máj 2001. Dňa 21. januára 2002 sa vo veci opätovne konalo pojednávanie, ale až 25. marca 2002 súd žiadal vyjadrenie, či si oprávnení a povinný odsúhlasili platby, a následne 30. apríla, teda po 3 mesiacoch, vytýčil pojednávanie. Po 27. máji 2002,   keď   sa   konalo   vo   veci   pojednávanie,   prebiehalo   neefektívne   doručovanie výziev, ktoré bolo ukončené 6. novembra 2002 stanovením termínu pojednávania, teda po 5 mesiacoch.

Ústavný súd zistil, že konanie neefektívnych úkonov zo strany okresného súdu vo svojom súhrne predstavuje prieťahy vo veci, ktoré zakladajú porušenie základného práva sťažovateľov na konanie bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a základného práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže došlo k porušeniu označených základných práv a slobôd a boli zistené vady v konaní okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. E 62/00, ústavný súd mu prikázal vo veci konať bez prieťahov.

Sťažovatelia   požadovali   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100   000   Sk   pre každého, čo zdôvodnili tým, že pohľadávka výživného pre maloleté deti je prednostná pohľadávka   a nedostatok   finančných   prostriedkov   je   momentom,   ktorý   obmedzuje sťažovateľov v rozvoji ich osobností.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   ustanovenia   §   50   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   citovaného   zákona   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľov, vyslovil porušenie ich základného práva a prikázal okresnému súdu, ktorý základné práva porušil, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.

Pretože   porušenie   základných   práv   sťažovateľov,   ktoré   ústavný   súd   zistil, nemožno   napraviť   obnovením   stavu   pred   ich   porušením,   považoval   ústavný   súd v tomto   prípade   za   primerané   priznať   každému   zo   sťažovateľov   za   vzniknuté porušenie   jeho   základných   práv   sumu   10   000   Sk.   Vzhľadom   na   to,   že   ide o maloletých, prikázal okresnému súdu aj túto sumu zložiť do rúk matky sťažovateľov v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na okolnosti   uvedeného   prípadu,   ktoré   mohli   mať   dopad   na   sociálne   postavenie sťažovateľov,   keďže   išlo   o ich   výživné.   Pritom   súd   zohľadnil   aj   tú   skutočnosť, že   k zdĺhavému   a neefektívnemu   postupu   v konaní   prispeli   aj   zákonná   a právna zástupkyňa sťažovateľov v konaní.

Súčasne   sa   ústavný   súd   riadil   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného zadosťučinenia   je   zmiernenie   nemajetkovej   ujmy,   nie   prípadná   náhrada   škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Ústavný súd preskúmal aj návrh na vyslovenie porušenia čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa a zistil, že Dohovor o právach dieťaťa z 20. novembra 1959 sa stal súčasťou   právneho   poriadku   Českej   a Slovenskej   Federatívnej   Republiky nadobudnutím platnosti v súlade so svojím čl. 49 ods. 2 dňom 6. februára 1991.

Podľa čl. 153 ústavy na Slovenskú republiku prechádzajú práva a povinnosti z   medzinárodných   zmlúv,   ktorými   je   Česká   a   Slovenská   Federatívna   Republika viazaná,   a   to   v   rozsahu   ustanovenom   ústavným   zákonom   Českej   a   Slovenskej Federatívnej Republiky alebo v rozsahu dohodnutom medzi Slovenskou republikou a Českou republikou.

Podľa   čl.   154c   ods.   1   ústavy   medzinárodné   zmluvy   o   ľudských   právach a základných   slobodách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené spôsobom   ustanoveným   zákonom   pred   nadobudnutím   účinnosti   tohto   ústavného zákona,   sú   súčasťou   jej   právneho   poriadku   a majú   prednosť   pred   zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Článok 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa predstavuje záväzok zmluvnej strany Slovenskej republiky, že zabezpečí dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná   pre   jeho   blaho,   berúc   ohľad   na   práva   a povinnosti   jeho   rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných a robiac pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia.

Tento medzinárodnoprávny záväzok zmluvnej strany je prenesený vo viacerých právnych predpisoch najmä rodinného a trestného práva.

Článok   3   ods.   2   Dohovoru   o právach   dieťaťa   nie   je   priamo   aplikovateľný okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. E 62/00, ale sú aplikované zákonné úpravy vytvorené na realizácii tohto zmluvného záväzku.

Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosti sťažovateľov nevyhovel.

Právna zástupkyňa sťažovateľov žiadala ústavný súd o priznanie trov právneho zastúpenia   listom   z   10.   novembra   2003.   U každého   sťažovateľa   uplatnila   sumu 16   012   Sk.   Celkom   trovy   právneho   zastúpenia   všetkých   štyroch   sťažovateľov predstavujú sumu 64 048 Sk. Trovy účtovala za päť úkonov a ku každému príslušný paušál.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateliek vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,   aby   úplne   alebo   sčasti   uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   je   odôvodnená   aplikácia ustanovenia   §   36   ods.   2   citovaného   zákona,   preto   priznal   náhradu   trov   právneho zastúpenia   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č.   163/2002   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“).

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. ak predmet sporu nie je   oceniteľný   peniazmi,   odmena   za   jeden   úkon   právnej   služby   je   jedna   tretina výpočtového základu.

Predmet konania - ochrana základných ľudských práv a slobôd - je v zásade nevyjadriteľný   v   peniazoch   a   je   nezameniteľný   s primeraným   finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (III. ÚS 29/03, III. ÚS 34/03).

Podľa   §   1   ods.   3   citovanej   vyhlášky   výpočtovým   základom   je   priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2002 dosahovala priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky výšku 12 811 Sk.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 citovanej vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní alebo obhajobe dvoch alebo viacerých osôb.

Zástupkyňa sťažovateľov uplatnila trovy konania aj za zrušené pojednávanie 6. júna 2003.

Ústavný súd priznal náhradu trov za štyri úkony právneho zastúpenia (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, podanie sťažnosti ústavnému súdu   a účasti   na verejných ústnych   pojednávaniach 25. apríla 2003 a 7. novembra 2003) pre štyroch klientov spolu s paušálnou náhradou vo výške 2 048 Sk.

Náhrada trov   predstavuje čiastku   56   704   Sk, ktorú   je okresný   súd povinný uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne   sťažovateľov   v lehote   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. decembra 2003

III. ÚS 54/03

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

1. Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pripájam k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 54/03 z 5. decembra 2003 (ďalej len „nález“ a „ústavný súd“) – ktorým bolo: 1) vyslovené porušenie   základných   práv   maloletých   Ľ.   K.,   P.   K.,   B.   K.   a P.   K.   (ďalej   len „sťažovatelia“) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp.   v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. E 62/00; 2) prikázané okresnému súdu v označenom konaní konať bez zbytočných   prieťahov;   3)   -   6)   priznané   sťažovateľom   primerané   finančné zadosťučinenie   (ďalej   len   „zadosťučinenie“)   v sumách   po   10   000   Sk;   7)   uložené okresnému   súdu,   aby   uhradil   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   na   účet   ich právnej zástupkyne vo výške 56 704 Sk a 8) nevyhovené vo zvyšnej časti sťažnosti – toto odlišné stanovisko, pretože vo významnej časti nesúhlasím s odôvodnením nálezu a ani s jeho bodmi č. 3 - 6 výroku.

2. Väčšina senátu zhrnula a vyhodnotila okolnosti prípadu z hľadiska porušenia základných práv sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru na strane   23   nálezu.   Tu   je   napr.   uvedené,   že   „...okresný   súd   konal   zdĺhavo   alebo vykonával   neefektívne   úkony,   ktoré   vo   svojom   súhrne   majú   znaky   zbytočných prieťahov   vo   veci“,   v   konkrétnych   obdobiach   (26.   júl   až   11.   október   2000, 17. november 2000 až 27. apríl 2001, 21. január až 30. apríl a 27. máj až 6. november 2002), čo predstavuje porušenie označených základných práv.

Celkové   odôvodnenie   spôsobu   a intenzity   porušenia   práv   sťažovateľov väčšinou   senátu   nezodpovedá   podľa   môjho   názoru   náležite   skutkovým   zisteniam, čo sa potom zákonite prejavilo aj v priznaní im neprimerane nízkeho zadosťučinenia.

3. V konaní okresného súdu   o starostlivosti   súdu o maloletých podľa § 176 a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   vedenom   pod   sp.   zn. Nc 44/98 bolo rozhodnuté rozsudkom č. k. Nc 44/98-33 z 30. októbra 1998 (ďalej len „rozsudok z 30. októbra 1998“) aj o výživnom na maloletých sťažovateľov, ktorý sa stal sčasti právoplatný 22. decembra 1999.

O nariadení   výkonu   tohto   rozsudku   zrážkami   zo   mzdy   povinného   otca sťažovateľov Ing. Ľ. K. (ďalej len „povinný“) - to znamená zaostalého výživného (na bežnom výživnom)   od   1.   októbra   1997 do   31.   januára 2000   vo   výške 95 200 Sk a bežného výživného od 1. februára 2000 do budúcna v sume 3 400 Sk mesačne - okresný súd potom rozhodol na základe návrhu matky sťažovateľov H. K. uznesením č. k. E 62/00-8 z 11. februára 2000 (ďalej len „uznesenie z 11. februára 2000“).

Odvolanie   povinného   proti   tomuto   uzneseniu   doručené   okresnému   súdu 15. marca   2000   okresný   súd   (na   základe   inštrukcií   nadriadeného   krajského   súdu v predošlej veci) nekvalifikoval ako odvolanie, ale podanie povinného posúdil ako návrh na zastavenie výkonu rozhodnutia. Povinný v podstate tvrdil, že s rodinou žil v spoločnej domácnosti až do 2. marca 2000 a výživné má uhradené. Okresný súd potom   preveroval   toto   tvrdenie   až   do   23.   januára   2003   spôsobom,   ktorý   vyplýva z odôvodnenia nálezu väčšinou senátu.

Keď okresný súd nepovažoval označené podanie povinného za odvolanie (a vec teda   nepredložil   na   rozhodnutie   nadriadenému   krajskému   súdu),   znamenalo   to, že uznesenie z 11. februára 2000 nadobudlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty na podanie odvolania právoplatnosť (§ 167 ods. 2, § 159 ods. 1 OSP) a okresný súd mal preto postupovať podľa § 283 OSP. Podľa tohto ustanovenia: „Len čo nadobudne nariadenie výkonu rozhodnutia právoplatnosť, súd upovedomí o tom platiteľa mzdy, ktorý je potom povinný vyplácať oprávnenému sumy zrazené zo mzdy povinného.“

Okresný   súd   však   takto   nepostupoval.   Nevyznačil   právoplatnosť   uznesenia z 11.   februára   2000,   nezastavil   a ani   neodložil   týmto   uznesením   nariadený   výkon rozsudku   z 30. októbra   1998.   Vyjadrenie   zákonnej   sudkyne   z 28.   augusta   2003, že uznesenie z 11. februára 2000 „... doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť nakoľko je sporná aktuálnosť výkonu rozhodnutia   a nie je zrejmé, kto   je oprávnenou   osobou, majúcou na finančné prostriedky právny nárok“, je neudržateľné z hľadiska princípu legality podľa čl. 2 ods. 2 ústavy (štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej   medziach   a v rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon).   Okresný   súd nerešpektovaním   §   283   OSP   prakticky   zablokoval   výkon   vlastného   právoplatného rozsudku z 30. októbra 1998 nariadený právoplatným uznesením z 11. februára 2000 ako   v časti   zaostalého   výživného   (na   bežnom   výživnom),   tak   aj   v časti   bežného výživného   do   budúcnosti   (do   15.   novembra   2001,   to   znamená   do   právoplatnosti rozhodnutia o rozvode rodičov sťažovateľov).

4.   Už rozsudok   okresného   súdu   z 30.   októbra   1998   bol   v časti   týkajúcej   sa výživného predbežne vykonateľný podľa § 162 ods. 2 OSP, napriek tomu okresný súd ešte aj predbežným opatrením, uznesením č. k. Nc 44/98-51 zo 17. decembra 1998, uložil   povinnému   prispievať   na   výživu   sťažovateľov   sumou   3   400   Sk   mesačne a uznesením   č.   k.   E 176/99-3   z 8.   marca   1999   bol   nariadený   výkon   predbežného opatrenia zrážkami zo mzdy povinného. Tento výkon bol zastavený uznesením č. k. E 176/99-52 z 20. apríla 2000 s tým, že dovtedy zrazená finančná čiastka 17 282 Sk, ktorá sa nachádza na podnikovom účte platiteľa mzdy povinného, zostane naďalej v depozite do doby ukončenia konania vedeného pod sp. zn. Nc 44/98.

Slovenský pozemkový fond - Bratislava, ktorý bol zamestnávateľom povinného do 31. decembra 2000, listom z 8. júla 2003 ústavnému súdu okrem iného oznámil, že „Nakoľko nám do dnešného dňa nebolo doručené žiadne iné usmernenie, uvedená suma je stále na našom podnikovom účte. Oznámte nám, prosím, kam máme tieto peniaze poukázať“.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. Nc 44/98 vyplýva, že po rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 18 Co 217/99-180 z 18. októbra 1999, ktorým bol sčasti zrušený rozsudok okresného súdu z 30. októbra 1998 - okrem iného vo výroku o započítaní výživného, dlžnom výživnom a povolených splátkach a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie - v tejto zrušenej časti okresný súd v konaní sp. zn. Nc 44/98 ďalej v podstate nekonal a vec doposiaľ nie je skončená. Dňa 2. mája 2001 bola naviac pridelená tej istej zákonnej sudkyni, ktorá je ňou aj vo veci sp. zn. E 62/00.

Aj keď predmetom konania pred ústavným súdom je iba vec sp. zn. E 62/00, uvedené skutočnosti dokresľujú neakceptovateľný postup okresného súdu pri výkone rozhodnutia o výživnom na sťažovateľov.

5. Väčšina senátu odôvodnila porušenie práv sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a priznanie   zadosťučinenia   po   10   000   Sk   najmä poukázaním na zložitosť veci, parciálne obdobia zdĺhavej alebo neefektívnej činnosti okresného   súdu,   podiel   na   nich   aj   zo   strany   zákonnej   a právnej   zástupkyne sťažovateľov a možný dopad okolností prípadu na sociálne postavenie sťažovateľov.

Takáto   argumentácia   podľa   môjho   názoru   nevystihuje   do   značnej   miery skutkové zistenia a ich spojitosť s namietaným porušením práv zo strany sťažovateľov, ale   skôr   odôvodňuje   prieťahy   v konaní   o návrhu   povinného   na   zastavenie   výkonu rozhodnutia.

V prejednávanej veci   však nenastala taká situácia, že by porušenie práv na konanie bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote namietal ten povinný, u ktorého bol nariadený a aj realizovaný výkon rozhodnutia zrážkami zo mzdy, pričom o jeho   návrhu   na   zastavenie   výkonu   tohto   rozhodnutia   sa   koná   zdĺhavo   alebo neefektívne. Porušenie práv namietajú oprávnení sťažovatelia, lebo nariadený výkon rozhodnutia   nie   je   vôbec   realizovaný   a výživné   preto   doposiaľ   nedostali.   Príčinou tohto stavu je nesplnenie zákonnej povinnosti podľa § 283 OSP zo strany okresného súdu,   a teda   zablokovanie   nariadeného   výkonu   rozhodnutia   od   marca   2000   až doposiaľ. V podstate celé konanie okresného súdu vo veci sp. zn. E 62/00 je preto zbytočný prieťah. Viaceré argumenty väčšiny senátu sa potom javia ako viac-menej irelevantné   (zložitosť   veci,   parciálne   obdobia   zdĺhavosti   alebo   neefektívnosti, spoluzodpovednosť zákonnej a právnej zástupkyne sťažovateľov), keďže eventuálny význam by mohli mať iba v súvislosti s konaním o návrhu povinného na zastavenie výkonu rozhodnutia.

6. Sťažovatelia žiadali, aby im ústavný súd po vyslovení namietaného porušenia označených práv priznal z dôvodu nemajetkovej ujmy po 100 000 Sk. Označená ujma má spočívať predovšetkým v obmedzení rozvoja ich osobnosti vrátane výberu školy z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov.

Výkon súdneho rozhodnutia je považovaný za integrálnu súčasť prejednania veci („trial“) z hľadiska čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na výkon rozhodnutia vyplýva z princípu   vlády   práva   (pozri   napr.   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 19. marca 1997 vo veci Hornsby v. Grécko, § 40).

Ústavný   súd   v náleze   sp.   zn.   III.   ÚS   133/02   z 3.   decembra   2002   vyslovil, že záujmy ochrany ústavnosti v konaní o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb   podľa   čl.   127   ústavy   spočívajú   v tom,   aby   ústavný   súd   náležite   preskúmal a posúdil námietky porušenia základných práv a slobôd a v prípade zistenia porušení poskytol účinnú nápravu.

Okresný   súd   zbytočným   prieťahom   v konaní,   ktorým   prakticky   zmaril   účel výkonu rozhodnutia, citeľne porušil základné práva maloletých sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Intenzitu porušenia zvyšuje skutočnosť, že išlo už o právoplatne priznané právo sťažovateľov na peňažné plnenie. Vzhľadom na povahu porušenia (premárnený čas, ktorý nemožno navrátiť) v zásade neprichádza do   úvahy   ústavná   náprava   navrátením   do   predošlého   stavu,   ale   iba   vo   forme kompenzácie vrátane náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Náhradu   nemajetkovej   ujmy   sťažovateľov   spočívajúcej   predovšetkým v negatívnych   pocitoch   vyplývajúcich   z nedostatku   finančných   prostriedkov   pre absenciu výživného zo strany jedného z rodičov malo predstavovať najmä vyslovenie porušenia označených práv zo strany okresného súdu, odôvodnenie tohto porušenia v intenzite,   ktorú   som   naznačil   a priznanie   im   zadosťučinenia   aspoň   v polovici   zo žiadaných súm (teda po 50 000 Sk).

Nález   a jeho   odôvodnenie   väčšinou   senátu   vrátane   priznania   sťažovateľom zadosťučinenia   len   v sume   po   10   000   Sk   (teda   desatina   zo   žiadaných   súm), nepredstavujú   preto   podľa   môjho   názoru   také   (náležité)   posúdenie   námietok sťažovateľov a poskytnutie im (účinnej, teda primeranej a dostatočnej) nápravy, aké záujmy ochrany ústavnosti v tomto prípade vyžadovali.

V Košiciach 5. decembra 2003