znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 54/02-19

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2.   mája 2002 predbežne   prerokoval   sťažnosť   K.   P.,   toho   času   v Ústave   na   výkon   väzby   v L.,   pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 23 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3   Ústavy Slovenskej republiky Okresným úradom vyšetrovania Policajného zboru v Trenčíne v trestnom konaní vedenom proti nemu pod č. k.: KUV 68/20 – 2001, pre porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky   Okresným   súdom   Trenčín   pri   rozhodovaní   o jeho   vzatí   do vyšetrovacej väzby v uvedenej trestnej veci a pre porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 21 ods. 1 a 3, čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky orgánmi činnými v trestnom konaní vedenom proti nemu pod č. k.: KUV 68/20 – 2001 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. P.   o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2002 doručená sťažnosť K. P., toho času v Ústave na výkon väzby v L. (ďalej len „sťažovateľ“).

Sťažovateľ uviedol, že porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 23 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) sa dopustil Okresný úrad vyšetrovania Policajného zboru v Trenčíne (ďalej len „okresný úrad vyšetrovania“), keď 8. júla 2000 vyšetrovateľ tohto úradu vyšetrovania zadržal sťažovateľa ako obvineného z trestného činu a dal Okresnej prokuratúre v Trenčíne podnet na podanie návrhu na jeho vzatie do vyšetrovacej väzby pre údajný pokus o útek z územia Slovenskej republiky.

Vyšetrovateľ okresného úradu vyšetrovania začal na základe uznesenia sp. zn. OUV 458/2000 TN z 27. júna 2000 a uznesenia sp. zn. OUV 458/2000 TN z 9. augusta 2000 proti sťažovateľovi trestné stíhanie. Sťažovateľ však namieta, že uznesenie o vznesení obvinenia z 27. júna 2000 mu nebolo zákonným spôsobom oznámené, takže 8. júla 2000, keď sa pokúsil   vycestovať   z územia   Slovenskej   republiky,   o tom,   že   je obvinený   zo   spáchania trestného   činu,   nevedel.   Zo   Slovenskej   republiky   navyše   vycestoval   aj   30.   júna   2000 a 4. júla 2000, a to bez akýchkoľvek problémov.

Po zadržaní sťažovateľa malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na právnu pomoc   v zmysle   čl.   47   ods.   2   ústavy,   keď   vyšetrovateľ   okresného   úradu   vyšetrovania neupovedomil sťažovateľovho obhajcu o jeho výsluchu, v dôsledku čoho sa sťažovateľ (ako sám uvádza) nemohol vyjadriť ku skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, čím bolo porušené aj jeho právo na obhajobu v zmysle čl. 50 ods. 3 ústavy.Okresný   súd   Trenčín   (sťažovateľ   označuje   konkrétne   sudcu   JUDr.   F.)   vedel o uvedených,   sťažovateľom   namietaných skutočnostiach,   no aj napriek   tomu   uznesením (ktoré   však   sťažovateľ   bližšie   neoznačil   a nepredložil   ústavnému   súdu   ani   jeho   kópiu) rozhodol o jeho vzatí do vyšetrovacej väzby.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd vyslovil, že boli porušené jeho základné práva zaručené v čl. 17 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy.

Sťažovateľ   taktiež   uviedol,   že   v trestnom   konaní   v uvedenej   trestnej   veci   boli preukázateľne porušené jeho základné práva zaručené v čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 21 ods. 1 a 3, čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy. Z obsahu sťažnosti možno vyrozumieť, že malo ísť o porušenie v súvislosti   s   úkonmi   vykonanými   orgánmi   činnými   v trestnom   konaní   pred   začatím trestného stíhania. Sťažovateľ neuviedol, o aké úkony presne malo ísť a ktoré orgány činné v trestnom konaní sa mali v súvislosti s ich vykonaním dopustiť porušenia základných práv a slobôd sťažovateľa zakotvených v spomenutých ustanoveniach ústavy.

Sťažnosť   sťažovateľa   nespĺňala   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie konania pred ústavným súdom ustanovené najmä v § 20 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Sťažovateľ nepripojil k sťažnosti kópiu právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Trenčín,   ktorým   malo dôjsť   k porušeniu   jeho základných   práv,   neoznačil,   ktoré   orgány činné v trestnom konaní a akým konaním sa mali dopustiť porušenia jeho základných práv a slobôd zaručených v čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 21 ods. 1 a 3, čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy, ktorých porušenie   namietal,   a nepredložil   ústavnému   súdu   ani   iné   dôkazy   o svojich   tvrdeniach uvedených   v   sťažnosti   (napr.   uznesenia   okresného   úradu   vyšetrovania   sp.   zn.   OUV 458/2000   TN   z   27.   júna   2000   a   9.   augusta   2000,   resp.   uznesenie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 To 27/2001 z 9. júla 2001, na ktoré sa vo svojej sťažnosti odvoláva).

K sťažnosti taktiež nebolo pripojené splnomocnenie pre advokáta alebo komerčného právnika na zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom, tak ako to ustanovuje § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   listom   z   29.   januára   2002   upozornil   sťažovateľa   na   náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ako aj na skutočnosť, že jeho   sťažnosť   tieto   zákonom   predpísané   náležitosti   nespĺňa.   Sťažovateľa   vyzval,   aby v lehote   21   dní   od   doručenia   výzvy   tieto   nedostatky   odstránil   a pripojil   k sťažnosti splnomocnenie pre advokáta alebo komerčného právnika na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, pokiaľ jeho sťažnosť nemá byť odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ listom z 18. februára 2002 požiadal o predĺženie lehoty stanovenej mu ústavným   súdom   na   doplnenie   sťažnosti.   Ústavný   súd   jeho   žiadosti   vyhovel   a listom z 27. februára 2002 mu oznámil predĺženie lehoty o ďalších   30 dní (odo   dňa doručenia uvedeného listu).

Sťažovateľ aj napriek tomu, že vyššie uvedený list ústavného súdu adresovaný mu do vlastných rúk prevzal podľa poštovej doručenky 6. marca 2002, na výzvu ústavného súdu nereagoval   ani   v súdom   predĺženej   lehote   (30   dní   odo   dňa   doručenia   uvedeného   listu) a neurobil tak ani do dňa predbežného prerokovania jeho sťažnosti ústavným súdom.

II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť sťažovateľa nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené najmä v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde.  

Sťažovateľ aj napriek tomu, že výzva ústavného súdu z 29. januára 2002 mu bola doručená 1. februára 2002 a list z 27. februára 2002 o predĺžení súdom stanovenej lehoty o ďalších   30   dní   prevzal   6.   marca   2002,   nedostatky   svojej   sťažnosti   do   dnešného   dňa neodstránil, hoci bol na možnosť jej odmietnutia v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde upozornený.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. mája 2002