SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 539/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Matejom Valjentom, Jesenského 232, Partizánske,vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 176/2011a jeho rozsudkom z 18. júna 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčínesp. zn. 17 Co 770/2013 zo 17. septembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia jeho základného práva podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín ďalej len („okresný súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 176/2011 a jeho rozsudkom z 18. júna 2013 v spojenís rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 770/2013zo 17. septembra 2014.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že okresný súdnapadnutým rozsudkom rozhodol vo veci sťažovateľa (ako odporcu) tak, že určil,že„zmluva o úvere zo dňa 03.11.2009 uzatvorená medzi navrhovateľmi 1) a 2) ako dlžníkmi a odporcom ako veriteľom je neplatná...“.Ďalej rozhodol, že„zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 03.11.2011 uzatvorená medzi navrhovateľmi 1) a 2) ako záložcami a odporcom ako záložným veriteľom, predmetom ktorej bolo zriadenie záložného práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcich sa v ⬛⬛⬛⬛ a to k bytu
bytového domu ⬛⬛⬛⬛ postavenom na pozemku ⬛⬛⬛⬛ a spoluvlastníckeho podielu 73/2081 na spoločných častiach a spoločných zriadeniach bytového domu so súp. a na pozemku ⬛⬛⬛⬛, všetky nehnuteľnosti zapísané v katastri nehnuteľností pre ⬛⬛⬛⬛ na je neplatná... odporca je povinný zaplatiť navrhovateľom 1) a 2) spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v sume 528,38 eur, k rukám... advokátky...“.
Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie protivšetkým výrokom, a to z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. b), c), d) a f) Občianskehosúdneho poriadku (ďalej len,,OSP“) a žiadal, aby krajský súd ako súd odvolací podľa § 220OSP napadnuté výroky rozsudku okresného súdu zmenil tak, že žalobu navrhovateľov 1)a 2) ako nedôvodnú zamietne a súčasne zaviaže navrhovateľov 1) a 2) zaplatiť mu náhradutrov konania a trov právneho zastúpenia tak prvostupňového, ako aj odvolacieho konania,alebo aby podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP odvolaním napadnutý rozsudok zrušil a podľa§ 221 ods. 2 OSP vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. O podanom odvolanírozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdila sťažovateľa zaviazal zaplatiť navrhovateľom náhradu trov odvolacieho konania v sume74,90 €.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje na to, že„V súdnom spise sa na č. l. 14 nachádza doplnenie žaloby zo strany navrhovateľov v 1. a 2. rade, pričom aj z obsahu tohto doplnenia žaloby vyplýva, že ide o skutočné doplnenie odôvodnenia žaloby, pričom toto doplnenie žaloby“mu nebolo v priebehu konania pred prvostupňovým súdom nikdydoručené, čím podľa jeho názoru došlo k porušeniu procesného postupu podľa § 114 ods. 2OSP a súčasne aj k„porušeniu jedného zo základných princípov občianskeho súdneho procesu a to k porušeniu zásady rovnosti účastníkov občianskeho súdneho poriadku (§ 1, § 2 a § 18 Občianskeho súdneho poriadku)“.
Podľa názoru sťažovateľa účastník konania ani jeho právny zástupca„nemajú povinnosť priebežne nahliadať do súdneho spisu a zisťovať, či žaloba zo strany žalobcov bola doplnená alebo nie“.
Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že ako„účastník občianskeho súdneho konania... nemal reálnu možnosť vyjadriť sa k doplneniu žaloby, čím bolo porušené... právo na prístup k súdu a spravodlivé súdne konanie, a teda došlo k porušeniu zákona, v tomto prípade ustanovenia § 1, § 2 a § 18 Občianskeho súdneho poriadku a ide teda o autonómny dôvod na podanie mimoriadneho dovolania“.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuj na to, že krajský súd síce v napadnutom rozsudkuna strane 7 konštatuje, že„doplnenie žaloby nebolo odporcovi ani jeho právnemu zástupcovi doručené, avšak podľa názoru Krajského súdu v Trenčíne táto skutočnosť nemala žiadny vplyv na práva účastníka konania, nakoľko prvostupňový súd rozhodol o neplatnosti právnych úkonov z iných dôvodov, ako boli uvedené v návrhu navrhovateľov a v jeho doplnení“.
Uvedené tvrdenia krajského súdu sú podľa názoru sťažovateľa zjavne nesprávne,pretože je nepochybné, že„v tomto prípade došlo k porušeniu ustanovenia § 1, § 2 a § 18 Občianskeho súdneho poriadku tým, že účastníkovi občianskeho súdneho konania nebolo doručené doplnenie žaloby a teda účastníkovi nebola daná možnosť vyjadriť sa k týmto dôvodom žaloby, pričom je právne irelevantné, z akých dôvodov rozhodol súd o neplatnosti právnych úkonov“.
Na žiadne iné pochybenia krajského súdu sťažovateľ v sťažnosti nepoukazuje.
Preto na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal nález v tomtoznení:„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na rovnosť účastníkov v konaní zaručené v článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivý proces zaručené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C/176/2011 a jeho rozsudkom zo dňa 18. júla 2013 (správne má byť 18. júna 2013, pozn.) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co/770/2013-147 zo dňa 17. septembra 2014 porušené bolo.
2. Rozsudok Okresného súdu Trenčín č. k. 15 C/176/2011-101 zo dňa 18. júla 2013 (správne má byť 18. júna 2013, pozn.) a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co/770/2013-147 zo dňa 17. septembra 2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340,89 EUR..., ktoré je Okresný súd Trenčín povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu...“
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepodal dovolanie proti napadnutémurozsudku krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
2. 1 K namietanému postupu a rozsudku okresného súdu
Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza čl. 127 ods. 1 ústavy, vyplýva,že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná ibavtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa priuplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániťnielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatnísa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal jehovydaniu, bol sťažovateľ oprávnený podať odvolanie (čo aj urobil), o ktorom bol oprávnenýa aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní protinapadnutému rozsudku okresného súdu vylučuje právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaníodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomocina jej prerokovanie.
2. 2 K namietanému postupu a rozsudku krajského súdu
Sťažovateľ založil svoju sťažnosť v tejto časti na skutočnosti, že spôsob, akým sakrajský súd v napadnutom rozsudku vysporiadal z jeho odvolacou námietkou o nedoručenídoplnenia žaloby, je nesprávny, a keďže uvedeným postupom okresného súdu došlo podľajeho názoru k porušeniu § 1, § 2 a § 18 OSP a uvedený postup okresného súdu bol krajskýmsúdom vyhodnotený ako taký, ktorý nemohol mať vplyv na rozhodnutie okresného súduvo veci samej, došlo aj k porušeniu jeho v sťažnosti označeného základného práva podľačl. 47 ods. 3 ústava a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Zo sťažnosti ani z jej príloh nebolo možné ustáliť, kedy sa sťažovateľ dozvedelo doplnení žaloby. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu však vyplýva,že sťažovateľ svoje odvolanie oprel okrem iného aj o dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b)OSP (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci),a to že mu nebolo doručené doplnenie návrhu na začatie konania. Z vyjadrenianavrhovateľov podaného k odvolaniu sťažovateľa však vyplýva, že títo poukázali na to,že sťažovateľ v priebehu konania pred okresným súdom túto skutočnosť žiadnym spôsobomnenamietal.
Krajský súd vo vzťahu k tejto odvolacej námietke sťažovateľa poukázal na to,že podľa súdnej praxe sa inou vadou rozumie také porušenie procesných predpisov, ktorémohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenieprocesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod ustanovenie § 221 ods. 1 OSP, aleich dôsledok sa mohol prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdnehorozhodnutia vo veci samej.
Krajský súd ďalej zistil, že„doplnením podania zo dňa 07.05.2012“,na ktorépoukazuje sťažovateľ, navrhovatelia uvádzali„dôvody, pre ktoré by mala byť zmluva o úvere neplatná pre jej rozpor s dobrými mravmi a ďalej citoval ustanovenia § 52, týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv a zdôrazňovali, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, t. j, neprijateľná podmienka“.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu však bolo krajskému súduzrejmé, že výrok okresného súdu, ktorým určil neplatnosť zmluvy o úvere, ako i záložnejzmluvy,„súd prvého stupňa neodôvodnil s odkazom na jej rozpor s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka ani pre neprijateľné podmienky, teda v súvislosti s posudzovaním jej charakteru ako spotrebiteľskej zmluvy“.Za takejto situácie potom nedoručenie doplnenia podanianemalo podľa názoru krajského súdu„žiadnym spôsobom vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia“.
Ústavný súd v zmysle dnes už ustálenej judikatúry Najvyššieho súduSlovenskej republiky [ďalej len,,najvyšší súd“ (pozri k tomu napr. uznesenie najvyššiehosúdu sp. zn. 3 Cdo 218/2011 z 5. januára 2012 – www.nsud.sk)] poukazuje na to,že Občiansky súdny poriadok vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vznikuurčitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní. V nadväznostina podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpokladya podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnostikonania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktorú sútaxatívne vymenované v § 237 OSP, pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný význam– vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (pozri § 237OSP) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod [pozri § 241 ods. 2 písm. a) OSP].Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnostiprocesných vád v zmysle § 237 OSP pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady,ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“), považuje –na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 OSP – (len) za relevantný dovolacídôvod [pozri § 241 ods. 2 písm. b) OSP ], pričom ale vady tejto povahy prípustnosťdovolania nezakladajú. Treba dodať, že je vždy vecou individuálneho posúdenia v každomjednotlivom prípade, aké dôsledky majú tie procesné nedostatky, ku ktorým došlov občianskom súdnom konaní v postupe súdov.
Preto ak sťažovateľ je toho názoru, že označeným postupom všeobecných súdov bolospôsobené to, že„nemal reálnu možnosť vyjadriť sa k doplneniu žaloby, čím bolo porušené... právo na prístup k súdu... a ide teda o autonómny dôvod na podanie mimoriadneho dovolania“,mohol a mal podať dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP, podľaktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak saúčastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 102/04) odňatím možnostikonať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu týchprocesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sapojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom iprávnej stránke veci a pod). Z obdobných právnych názorov vychádza aj judikatúranajvyššieho súdu (napr. rozhodnutia vo veciach sp. zn. 5 Cdo 102/01 z 27. septembra 2001alebo sp. zn. 5 Cdo 93/2000 z 25. októbra 2000).
Znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré by inak mohol účastník pred súdomuplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený, je nesporne vadoukonania v zmysle § 237 písm. f) OSP. Takáto vada zakladá prípustnosť dovolania protikaždému rozhodnutiu odvolacieho súdu, pričom dovolací súd musí na ňu vždy prihliadnuť.Sťažovateľ však dovolanie nepodal.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol užpri jej predbežnom prerokovaní pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde.
K sťažovateľovej námietke porušenia čl. 47 ods. 3 ústavy, podľa ktorého všetciúčastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní, ústavný súd uvádza, že zásada rovnosti stránv procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakéhoprocesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhodujeobčianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02).
Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie,ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahujezásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svojezáujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane.
Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavnoprávnych princípovobčianskeho súdneho procesu spočíva teda v tom, že všetci účastníci občianskeho súdnehokonania (osobitne sporového konania), ako aj iného civilného procesu majú rovnaképrocesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienokbez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesnépostavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sastane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02).
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti neuvádza žiadnu skutočnosťvo vzťahu ku krajskému súdu, ktorá by ústavnému súdu umožnila dospieť k záveruo možnom porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 ústavy označenýmpostupom a rozsudkom krajského súdu.
Z uvedených dôvodov bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavneneopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
V závere nad rámec veci ústavný súd dodáva, že pokiaľ sťažovateľ vo svojejsťažnosti poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 520/2010 z 24. marca 2011,resp. na paralelu medzi ním a jeho sťažnosťou, z označeného nálezu ústavného súduvyplýva, že ústavný súd v ňom vyslovil, že postupom najvyššieho súdu v konanío mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky bola porušenájedna z požiadaviek spravodlivého procesu, a to kontradiktórnosť konania, pretožesťažovateľke nebolo umožnené zaujať stanovisko k mimoriadnemu dovolaniu, a tým saúčinne podieľať na bránení svojho už právoplatne priznaného práva. Vzhľadom na uvedenéústavný súd skonštatoval porušenie jej základného práva na rovnosť účastníkov v konanízaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho o mimoriadnomdovolaní.
Procesná situácia sťažovateľa však bola podľa názoru ústavného súdu iná, akoprocesná situácia sťažovateľky vo veci sp. zn. II. ÚS 520/2010, ktorej vôbec neboloumožnené vyjadriť sa k mimoriadnemu dovolaniu ako takému a najvyšší súd rozhodol beztoho, aby poznal jej názor vo veci.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať saďalšími požiadavkami, ktoré v nej sťažovateľ nastolil.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2015