znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 539/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti MANIPUL s. r. o., K výstavisku 15, Trenčín, zastúpenej advokátom JUDr. Bohumilom Novákom, Horná 27, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť v konaní vedenom podľa čl. 47 ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd rozsudkom   Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf/11/2013 z 27. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti MANIPUL s. r. o.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2014 doručená sťažnosť spoločnosti MANIPUL   s. r. o., K výstavisku 15, Trenčín (ďalej len „sťažovateľka“),   pre   namietané porušenie   jej   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžf/11/2014 z 27. novembra 2013.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že Daňový úrad Trenčín   (ďalej len „správca dane“)   vykonal   u   sťažovateľky   kontrolu   na   zistenie   oprávnenosti   nároku   na   vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty podľa zákona č.   222/20054 Z.   z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). Na základe výsledkov   uvedenej   kontroly   vydal   správca   dane   15.   marca   2010   dodatočný   platobný výmer, ktorým znížil sťažovateľke nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za stanovené obdobie. Na odvolanie sťažovateľky Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové   riaditeľstvo“)   zrušilo   napadnutý   platobný   výmer   a   vec   vrátilo   správcovi   dane na ďalšie   konanie,   pre   procesné   pochybenia   a   nedostatočne   zistený   skutkový   stav. Po doplnení dokazovania a odstránení procesných chýb správca dane vydal 18. júla 2011 dodatočný   platobný   výmer   č.   645/230/71856/Ksi   o   znížení   nadmerného   odpočtu   dane za kontrolované   zdaňovacie   obdobie.   Daňový   úrad   rozhodnutím   č.   1040508/22832-141958/2012/5048-r   z   20.   januára   2012   na   odvolanie   sťažovateľa   potvrdilo   dodatočný platobný výmer po tom, ako sa stotožnilo so zistením skutkového stavu správcom dane a aj s jeho právnymi závermi.

Sťažovateľka sa žalobou podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“)   domáhala   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   daňového   riaditeľstva č. 1040508/22832-141958/2012/5048-r   z   20.   januára   2012.   Krajský   súd   rozsudkom č. k. 13 S/55/2012-65   z   21.   novembra   2012   žalobu   zamietol,   keď   dospel   k   záveru,   že napadnuté rozhodnutie daňového riaditeľstva a správcu dane sú v súlade a v medziach zákonov, na základe ktorých daňové orgány rozhodovali.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžf/11/2013 z 27. novembra 23013 tak, že potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu, keď považoval jeho záver o tom, že správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci postupovali v súlade so zákonom, keď sťažovateľke znížili nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty, za správny.

Podľa sťažovateľky týmto rozhodnutím najvyšší súd zasiahol do jej základných práv na súdnu ochranu najmä tým, že sa nevysporiadal s jej námietkami o tom, že správca dane vydal rozhodnutie po zákonnej lehote ustanovenej v ustanovení § 44 ods. 6 písm. a) bode 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej len „zákon o správe daní“), čo vyvoláva nezákonnosť uvedeného rozhodnutia. Tiež sa všeobecné súdy nevysporiadali podľa nej so žalobnou námietkou týkajúcou sa nulitnosti rozhodnutia o predĺžení lehoty. Odvolávala sa pritom aj na rozhodnutie ústavného súdu č. k. III.   ÚS 24/2010-57 z 29.   júna 2010. Ďalej považovala sťažovateľka   za nezákonný postup správcu dane pri vykonávaní dokazovania. Správca dane pochybil aj tým, že jej neoznámil svoje pochybnosti, a tiež hodnotením dôkazného bremena, ktoré v tomto štádiu konania bolo podľa nej na strane správcu dane. Rozhodnutie najvyššieho súdu je podľa sťažovateľky nepreskúmateľné a arbitrárne.

V sťažnosti ďalej uvádza: „Najvyšší súd tvrdí, že lehota určená na vydanie rozhodnutia ust. § 44 ods. 6 písm. b bod 1/ zák. č.511/1992 Zb. je nahradená lehotami určenými v § 30a zákona z dôvodu zmeny skutkového stavu, pričom najvyšší súd neuvádza, na základe akej konkrétnej právnej normy k takémuto záveru dospel. Tvrdíme, že najvyšší súd ani takéto konkrétne právne ustanovenie uviesť nemohol, pretože neexistuje, čo preukazujeme tým, že dodatočne vyrubiť daň možno len   vo   vyrubovacom konaní   podľa §   44 zákona,   a z tohto   ustanovenia nemožno vyňať ustanovenie   týkajúce   sa   lehoty   a   zameniť   ho   iným,   pretože   platná   právna   úprava   to nedovoľuje.   Postup akceptovaný najvyšším súdom je teda v rozpore s ust.   čl. 2 ods. 2 Ústavy   SR,   čím   ide   o   svojvôľu,   ktorá   predstavuje   jeden   zo   základných   prejavov nezákonnosti. Táto nezákonnosť, t. j. vydanie rozhodnutia po zákonnej lehote, vyvoláva nezákonnosť i ďalších po tomto úkone nasledujúcich úkonov daňových orgánov.

V tejto súvislosti treba poukázať na záväznosť právneho názoru obdobného prípadu vysloveného v náleze Ústavného súdu SR č. III. ÚS 24/2010-57 zo dňa 29. júna 2010, podľa ktorého je lehota určená zákonom, (zákonná lehota), pre daňový orgán záväzná a musí ju rešpektovať a dodržať. Ak túto lehotu nedodrží, jeho postup je nezákonný a nezákonným je i ďalšie konanie, ktoré po ňom nasleduje. Najvyšší súd napriek opačnému názoru tvrdí, že tento   opačný   názor   je   v   súlade   s   názorom   Ústavného   súdu   SR,   čo   je   nelogické.   Tým preukazujeme zmätočnosť dôvodov napadnutého rozsudku.

V tejto súvislosti daňové orgány tvrdili, že nejde o vyrubovacie konanie podľa § 44 zák.   č.   511/1992   Zb.,   ale   o   iné   konanie,   (neuviedli   aké),   a   preto   lehota   na   vydanie rozhodnutia sa posudzuje podľa § 30a zákona. Najvyšší súd tento názor prevzal.

Namietali sme a namietame, že i keby teoreticky tento názor platil, neboli dodržané ani lehoty podľa § 30a ods.1,2, pretože nadriadený orgán správcovi dane predĺžil lehotu na vydanie   rozhodnutia   z   dôvodu   vykonávania   dokazovania,   pričom   zákon   pripúšťa predĺženie lehoty podľa § 30a ods. 2 tretia alinea len v osobitne zložitých prípadoch. Zákon teda   taxatívne   stanovil   dôvod   predĺženia   lehoty.   V   tomto   prípade   však   tento   dôvod na predĺženie   lehoty   nebol,   ale   bola   lehota   predĺžená   z   iného   než   zákonného   dôvodu. Namietame   a   namietali   sme,   že   toto   predĺženie   je   nezákonné,   pričom   najvyšší   súd   sa podstatou tejto námietky v dôvodoch vôbec nezaoberal. Snažil sa zdôvodniť odpoveď na túto   námietku   len   formálne   inými   skutočnosťami,   a   to   tým,   že   nadriadený   orgán   môže predĺžiť lehotu a predĺženie lehoty nám bolo správcom dane oznámené. My sme však tieto skutočnosti   vôbec   nenamietali.   Inak   povedané,   my   sme   namietali   inú   skutočnosť,   než skutočnosti, ktoré boli predmetom dôvodov napadnutého rozhodnutia.

V tejto súvislosti je teda rozhodnutie nepreskúmateľné pre neexistenciu dôvodov. Ďalej sme namietali nezákonnosť postupu správcu dane pri vykonávaní dokazovania v   daňovej   kontrole,   čo   najvyšší   súd   tiež   odôvodnil   len   formálne   všeobecnými   frázami beztoho,   aby   sa   zaoberal   podstatou   našej   námietky,   a   to   zákonom   určeného   postupu správcu dane podľa § 41 zák. č. 511/1992 Zb. Na tejto námietke v celom rozsahu trváme. Nezákonným postupom, ktorý sme opísali v bode 4/ nášho odvolania zo 16. januára 2013, nám správca dane tým, že nám neoznámil svoje pochybnosti a ich dôvody, fakticky znemožnil splniť si našu preukaznú povinnosť, pretože sme nevedeli, aké má správca dane pochybnosti.   Vyzýval   nás   len   na   predloženie   dôkazov,   pričom   objektívne   vedel,   že   iné dôkazy   neexistujú   a   následne   vyvodil   záver,   že   sme   nepreukázali   uskutočnenie   plnenia podľa mandátnej zmluvy.

V   tejto   súvislosti   sme   poukázali   na   preukázanie   opodstatnenosti   nášho   tvrdenia na názor   Najvyššieho   súdu   SR   v   podobnej   veci,   uvedený   v   rozsudku   č.   3   Sžf   1/2011 z 15. marca 2011. Najvyšší súd v dôvodoch tento argument neakceptoval s poukazom na to, že   súčasťou   nami   predloženej   faktúry   nebol   súpis   vykonaných   prác.   Takéto   dôvody   sú absurdné, pretože podstata veci spočíva v tom, že sme sa snažili preukázať, že dôkazné bremeno   nebolo   v   tejto   súvislosti   na   nás,   ale   na   žalovanom.   Podstata   našej   námietky spočívala   v   tom,   že   pri   odvolaní   sa   na   právny   názor   najvyššieho   súdu   v   označenom rozsudku   vyjadril   princíp   presunu   dôkazného   bremena   medzi   daňovým   subjektom a správcom dane. Nemôže byť teda argumentom vyvracajúcim naše tvrdenie, že prílohou faktúry nebol rozpis prác a výkonov, pretože v posudzovanom prípade uvedeného rozsudku najvyššieho súdu išlo o stavebné práce a v našom prípade išlo o konzultačnú a poradenskú činnosť.

Na   vyvrátenie   záverov   dôvodov   rozsudku   najvyššieho   súdu   chceme   uviesť,   že predmetné obchody, ktoré sme robili, sú obchodmi špeciálneho druhu, ktoré podliehajú špeciálnym bezpečnostným režimom, a takisto osoby, ktoré sa na nich zúčastňujú, musia podliehať   špeciálnym   bezpečnostným   podmienkam.   Všetky   činnosti   v   súvislosti   s týmito obchodmi,   a   to   od   prípravy   až   po   ukončenie   obchodu,   sa   vykonávajú   pod   aktívnym dohľadom   špeciálnych   bezpečnostných   štátnych   orgánov,   takže   akákoľvek   pochybnosť o realizácii týchto obchodov by vyvolala zásah týchto orgánov, čo by v konečnom dôsledku mohlo viesť pre našu spoločnosť až k odobratiu štátnej licencie na uskutočňovanie takýchto špeciálnych   obchodov.   Tým   chceme   zdôrazniť,   že   pochybnosti   daňových   orgánov i najvyššieho súdu sú za týchto okolností zjavne svojvoľné.

Súd má právomoc, (kompetenciu), v rámci ktorej má nielen právo, ale aj povinnosť preskúmať   všetky   aspekty   sporu   o   občianskom   práve   alebo   záväzku,   za   ktoré   treba považovať predovšetkým konania pred správnymi orgánmi a správnymi súdmi a rozhodnúť o všetkých skutkových a právnych otázkach, ktoré sú pre rozhodnutie o veci významné, tak aby   zabezpečil   a   poskytol   účastníkom   konania   reálnu   právnu   ochranu.   Poskytnutie   len formálnej právnej ochrany je v rozpore s obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru, pretože len reálne, (nie formálne), zabezpečenie tohto práva je jeho naplnením.

Z uvedeného je jednoznačné, že rozsudok Najvyššieho súdu SR je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, svojvoľný, arbitrárny, bez uvedenia adekvátnych dôvodov, čím došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti vydal toto rozhodnutie:

„1.   Základné   právo   spoločnosti   MANIPUL   s.   r.   o.,   Trenčín   na   súdnu   ochranu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46. ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru konaním a rozsudkom Najvyššieho súdu SR pod č. k. 6 Sžf/11/2013 z 27. novembra 2013 bolo porušené.

2.   Ústavný   súd   SR   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   č.   k.   6   Sžf/11/2013 z 27. novembra 2013

3. Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania 167,78 € podľa § 11 Vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci za dva úkony á 61,87 - € (prevzatie a príprava, spísanie sťažnosti), 2 x režijný paušál á 8,04 €, 20 % DPH 27,96 € a zaplatiť ich advokátovi do 3 dní od doručenia rozhodnutia na č.ú...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľky sú jej tvrdenia o porušení jej základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6. ods. 1 dohovoru tým, že najvyšší súd potvrdil rozhodnutie krajského súdu a neodôvodnil dostatočne podľa sťažovateľky nezákonné predĺženie lehoty na   vydanie   rozhodnutia.   Podľa   sťažovateľky   správca   dane   na   vydanie   prvostupňového dodatočného platobného výmeru už nemal kompetenciu, pretože mu uplynutím zákonnej lehoty zanikla. Nezaoberal sa tiež podstatou námietok sťažovateľky pri vykonávaní dôkazov v daňovej kontrole. Jeho rozhodnutie je preto nepreskúmateľné a arbitrárne, v dôsledku čoho došlo podľa sťažovateľky k namietanému porušeniu ňou označených základných práv.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 6 Sžf/11/2013 k námietkam sťažovateľky o posúdení lehoty na vydanie dodatočného platobného výmeru uviedol:

„Odvolací   súd   nepovažoval   za   dôvodnú   námietku   žalobcu,   ktorou   v   odvolaní namietal,   že   krajský   súd   v dôvodoch   svojho   rozhodnutia   nesprávne   vyhodnotil   žalobnú námietku, že správca dane na vydanie prvostupňového dodatočného platobného výmeru už nemal kompetenciu, pretože mu uplynutím zákonnej lehoty zanikla, tvrdiac, že krajský súd v tomto prípade sa nesprával ako objektívny orgán, ktorý posudzoval vec v spore, keď sa žalobca i žalovaný prvýkrát ocitli v približne rovnocennom právnom postavení, pretože v konaní   pred   daňovými   orgánmi   je   daňový   subjekt   vždy   podriadený   vrchnostenskému správaniu daňových orgánov a trvajúc poukazom na § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 44 ods. 6 písm. b/, bod 1 uvedeného zákona a v spojení s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na tom, že správca dane na vydanie napadnutého rozhodnutia nemal   kompetenciu,   pretože   v   danom   prípade   rozhodnutie   správcu   dane   bolo   vydané po uplynutí objektívnej zákonnej lehoty a teda po zániku kompetencie na vydanie takéhoto rozhodnutia,   keďže   správca   dane   vydal   napadnuté   rozhodnutie   dňa   18.   júla   2011 a rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR o zrušenie rozhodnutia a vrátení na ďalšie konanie mu   bolo   doručené   dňa   28.   februára   2011,   pričom   zákonná   lehota   mu   uplynula   dňom 15. marca   2011.   Vychádzajúc   zo   skutkových   zistení   danej   veci   vyplývajúcich z administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane vydal rozhodnutie dňa 18. júla 2011, potom ako jeho predchádzajúce rozhodnutie bolo odvolacím daňových orgánom zrušené a vec mu   bola vrátenia   na ďalšie konanie.   Teda konal   a rozhodoval na   základe iného skutkového a právneho stavu predpokladaného zákonodarcom v právnej norme ustanovenej v § 44 ods. 6, písm. a/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb., z ktorých dôvodov správca dane bol povinný   vydať   rozhodnutie   v   zmysle   lehoty   ustanovenej   v   §   30a   uvedeného   zákona. Zo skutkových zistení je zrejmé, že žalovaný správcovi dane lehotu na rozhodnutie predĺžil, o čom bol daňový subjekt upovedomený, a preto správca dane vydal rozhodnutie zákonne, na   ktorej   skutočnosti   nič   nemení   ani   skutočnosť,   pokiaľ   správca   dane   v   záhlaví   tohto rozhodnutia uviedol, že daňovému subjektu - žalobcovi, znižuje nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb., keďže uvedená právna norma ustanovuje formu rozhodnutia, ktorou správca dane je povinný rozhodnúť o daňovej   povinnosti   daňového   subjektu.   Z   uvedených   dôvodov   odvolací   súd   dospel k zhodnému záveru ako krajský súd, že vydaním rozhodnutia v lehote podľa § 30a zákona o správe   daní   správca   dane   nepostupoval   v   rozpore   s   názorom   Ústavného   súdu   SR vysloveného v náleze č. III. ÚS 24/2010 zo dňa 29. júna 2010.

Odvolací súd sa taktiež nestotožnil s tvrdením žalobcu, že rozhodnutie o predĺžení lehoty treba považovať za nulitné, pretože neexistovali zákonom stanovené podmienky, keď nemal možnosť ako daňový subjekt sa vyjadriť k žiadosti správcu dane o predĺženie lehoty, keďže správca dane ho v danom prípade s touto žiadosťou neoboznámil a tak mu nebol známy   zákonný   dôvod,   pre   ktorý   bola   lehota   predĺžená,   považujúc   takéto   rozhodnutie za nepreskúmateľné. Zákonodarca v právnej norme § 30a ods. 3,4,6 zákona č. 511/1992 Zb. stanoví   podmienky   pre   lehoty   na   rozhodnutie,   z   ktorej   právnej   úpravy   vyplýva,   že   ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť   prípadu alebo iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu   tohto   prípadu   nemožno   rozhodnúť   ani   v   lehote   do   60   dní,   môže   túto   lehotu na základe   písomného   odôvodnenia   primerane   predĺžiť   orgán   najbližšie   nadriadený správcovi dane a súčasne, že ak orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní nemôže vo veci rozhodnúť v lehote do 60 dní,   je povinný o tom písomne s uvedením dôvodov upovedomiť   daňový   subjekt,   pričom   daná   právna   úprava   sa   vzťahuje   aj   na   konanie o riadnych opravných prostriedkoch. Zo skutkových zistení v danom prípade je zrejmé, že správca   dane   žalobcu   ako   daňového   subjektu   upovedomil   o   predĺžení   lehoty   na rozhodnutie, čím si splnil zákonnú povinnosť.“

K   otázke   vyhodnotenia   dôkazov   a   posúdenia   dôkazného   bremena   najvyšší   súd uviedol:

„Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobcu, že správca dane porušil jeho základné právo na úzku spoluprácu a súčinnosť podľa § 2 ods. 8 a tým i § 2 ods. 1 v spojení s § 15 ods. 16 a § 41 zákona č. 511/1992 Zb. keď v daňovej kontrole postupoval bez toho, aby mu oznámil vo výzve jeho pochybnosti a dôvody týchto pochybností, čím mu neumožnil   tieto   pochybnosti   odstrániť,   ale   naopak   svojvoľne   bez   akejkoľvek   príčinnej súvislosti   vykonával   toto   dokazovanie.   Zo   skutkových   okolností   vyplývajúcich z administratívneho   spisu   jednoznačne   vyplýva,   že   žalobcovi   bolo   doručené   oznámenie o začatí daňovej kontrole, boli mu doručené viaceré výzvy správcu dane postupom podľa § 41   zákona   o   správe   daní   na   predloženie   dokladov   preukazujúcich   uskutočnenie zdaniteľného plnenia, správca dane vykonal ústne pojednávania, o ktorých spísal zápisnicu, z ktorých vyplýva, že žalobcu oboznamoval o všetkých úkonoch, o vykonanom dokazovaní a výsledkoch z nich preukázaných, pričom súčasne žalobca na týchto pojednávaniach mal právo   sa   k   všetkým   zisteniam   správcu   dane   vyjadriť.   Vzhľadom   k   uvedenému   teda z administratívneho   spisu   je   preukázané,   že   žalobca   v   danom   prípade   vedel,   čo   bolo predmetom daňovej kontroly, ako aj mal vedomosť o tom, na ktorú skutočnosť v rámci vykonávaného dokazovania správca dane zameriava svoju pozornosť - zdaniteľné plnenie na základe faktúry Č.OF08001, o svojich právach a povinnostiach bol v rámci daňovej kontroly riadne správcom dane poučený, a preto jeho tvrdenie, že správca dane vo výzve nikdy neuviedol, aké sú jeho pochybnosti a aké sú dôvody jeho pochybností, čím v podstate žalobca nevedel až do prerokovania protokolu, aké sú dôvody pochybnosti správcu dane, sa odvolaciemu súdu prinajmenšom javia ako účelové a to aj vzhľadom na to, že žalobca bol v daňovom konaní zastúpený kvalifikovaným zástupcom - advokátom.

Odvolací   súd   sa   taktiež   nestotožnil   s   argumentáciou   žalobcu   pokiaľ   vytýkal krajskému   súdu,   že   pri   posudzovaní   hodnotenia   dôkazov   daňovými   orgánmi   ako   aj hodnotenia   dôkazného   bremena   nepostupoval   v   súlade   so   zákonom,   ale   stotožnil   sa so záverom   žalovaného.   Aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   z   administratívneho   spisu žalovaného vyplýva, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom zistenia správnej výšky vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za kontrolované zdaňovacie plnenie -december 2008, žalobcovi a pre prijatie svojho právneho záveru si zadovážil   dostatok   skutkových   okolností,   pričom   postupoval   v   súčinnosti   sa   daňovým subjektom.

V danej súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno bolo na daňovom subjekte - žalobcovi - ktorý mal zákonom uloženú povinnosť preukázať skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré bol povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.“

1. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf/11/2013 z 27. novembra 2013, podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavnú neopodstatnenosť.

Pokiaľ ide   o námietky   sťažovateľky   týkajúce sa   toho,   že   všeobecné   súdy   konali v rozpore s právom na spravodlivý proces, keď akceptovali taký postup, pri posúdení lehoty na   dodatočné   vyrubenie   dane,   ktorý   je „v   rozpore   s   čl.   2   ods.   2   Ústavy   SR,   čím   ide o svojvôľu, ktorá predstavuje jeden zo základných prejavov nezákonnosti“, ústavný súd ich považuje za účelové.

Podľa § 44 ods. 6 písm. a) bodu 1 zákona o správe daní ak sa u daňového subjektu vykoná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní od jej skončenia (§ 15 ods. 13) platobný výmer, ak daň zistená po daňovej kontrole alebo po opakovanej daňovej kontrole sa neodlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní, alebo hlásení, alebo dodatočnom hlásení, alebo od dane vyrubenej správcom dane.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   zákonná lehota   na v   rozhodnutie   podľa   ustanovenia   §   44 ods. 6 písm. a) bodu 1 zákona o správe daní uplynula správcovi dane 25. marca 2011. Táto lehota správcovi dane podľa nej plynula od 28. februára 2011, t. j. od doručenia rozhodnutia daňového riaditeľstva o zrušení rozhodnutia a vrátení veci na ďalšie konanie. Správca dane konal v tomto období v intenciách názoru vyjadreného v rozhodnutí daňového riaditeľstva o zrušení rozhodnutia, t. j. doplnil dokazovanie a odstraňoval procesné pochybenia, čo je podľa názoru najvyššieho súdu zjavne konanie a rozhodovanie na základe iného skutkového a právneho stavu, aký predpokladá citované ustanovenie zákona.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právne   úkony   správcu   dane   je   potrebné   vnímať v celkovom   kontexte   uskutočnenej   daňovej   kontroly.   Doručenie   rozhodnutia   daňového riaditeľstva   nemožno   považovať   za   skutočnosť,   ktorou   sa   končí   daňová   kontrola   alebo opakovaná daňová kontrola a z toho dôvodu ústavný súd nepovažuje názor najvyššieho súdu o tom, že správny orgán rozhodoval na základe iného skutkového a právneho stavu, aký predpokladá ustanovenie § 44 ods. 6 písm. a) bodu 1 zákona o správe daní, za arbitrárny alebo nepreskúmateľný.   Za   stavu,   keď   zákon   danú   situáciu   neupravuje,   je   interpretácia a aplikácia   príslušných   ustanovení   zákona   o   správe   daní   o   lehotách   v   rámci   daňového konania   všeobecnými   súdmi   ústavne   akceptovateľná,   nepopierajúca   ich   základný   účel a význam.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   citovaná   argumentácia   najvyššieho   súdu,   ktorý   sa stotožnil   s   názorom   krajského   súdu,   je   dostatočná   a   presvedčivá   a   nie   je   v   rozpore so závermi uvedenými v judikáte ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 24/2010, tak ako to tvrdila sťažovateľka. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže zmeniť ani okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   nesúhlasí.   Táto   okolnosť totiž   sama osebe   nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky.

Ústavný   súd   napriek   tomu,   že   neprijal   názor   sťažovateľky   na   posúdenie   lehoty na vydanie   platobného   výmeru,   k   veci   ešte   dodáva,   že   lehota   na   vydanie   dodatočného platobného výmeru uvedená v § 44 ods. 6 písm. a) bode 1 zákona o správe daní je lehotou, v rámci   ktorej   má   byť vydané   príslušné   rozhodnutie,   a má   preto   charakter   poriadkovej lehoty. Jej nedodržanie zákon nesankcionuje. Nedodržanie týchto lehôt nepredstavuje takú procesnú vadu, v dôsledku ktorej by mohlo zaniknúť právo na vyrubenie dane správcom dane.

K námietke nevysporiadania sa so všetkými námietkami sťažovateľky v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou ešte dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Do práva   na spravodlivé   súdne konanie nepatrí   právo   účastníka   konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho názormi týkajúcimi sa navrhovania a hodnotenia dôkazov. Ústavný súd takisto judikoval (I. ÚS 67/06), že z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval (napr. IV. ÚS 252/04).

Vzhľadom   na   uvedený   záver   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnutý   rozsudok najvyššieho súdu je v súlade s limitmi základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v   konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozhodnutím najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sžf/11/2013   z   27.   novembra   2013   ústavný   súd   uvádza,   že sťažovateľka síce v petite sťažnosti navrhla vysloviť aj porušenie čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ale dôvody porušenia základných práv chránených uvedenými článkami ústavy v texte sťažnosti žiadnym spôsobom nešpecifikovala.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   porušili,   pričom   je   potrebné   ich   konkretizovať   nielen správnym označením článkov ústavy alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovými okolnosťami. Sťažovateľka, ktorá je zastúpená advokátom, nijako neodôvodnila porušenie uvedených základných práv. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Ústavný súd ju preto z uvedeného dôvodu odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2014