znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 539/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou   W.,   s.   r.   o.,   B.,   v mene   ktorej   koná   konateľ   a advokát   JUDr.   A.   W., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 2 C/9/2012-92 z 5. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 C/9/2012-92 z 5. novembra 2012.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podľa § 80 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) o ochranu dobrej povesti právnickej osoby doručenou okresnému súdu 22. decembra 2011 domáhala, aby sa

- A. (ďalej len „žalovaná“) zdržala akýchkoľvek vyjadrení, informácií a iných tvrdení týkajúcich sa vylúčenia sťažovateľky z tejto organizácie,

- uverejnenia ospravedlnenia v denníku S. za to, že v jeho vydaní z 3. augusta 2011 žalovaná uviedla nepravdivú informáciu, že sťažovateľku vylúčila ako svojho člena,

- zaplatenia primeraného zadosťučinenia v sume 1 €.

Na   pojednávaní   konanom   7.   júna   2012   právny   zástupca   sťažovateľky   dodatočne predložil predmetný novinový článok, pričom uviedol, že okresný súd by mal vec posúdiť v kontexte celého článku. Na otázku sudcu, či je v súčasnosti sťažovateľka naďalej združená v žalovanej,   odpovedal,   že   nie   je.   Podľa   jeho   názoru   bola   sťažovateľka   zo   žalovanej vylúčená neprávoplatne, avšak v tejto súvislosti z jej strany nebol podaný žiadny návrh. Uvedené pojednávanie bolo odročené na 10. september 2012 pre účely oboznámenia sa sudcu s novinovým článkom.

Podaním   doručeným okresnému súdu   2.   júla 2012   právny zástupca   sťažovateľky reagoval   na   priebeh   vykonaného   pojednávania,   pričom   navrhol   zmeniť,   resp.   rozšíriť pôvodný petit o:

- určenie, že sťažovateľka nebola vylúčená zo žalovanej,

- ďalšie ospravedlnenie sa žalovanej sťažovateľke za to, že v liste z 25. mája 2011 adresovanom Z. uviedla nepravdivú informáciu, že sťažovateľku vylúčila ako svojho člena.V závere tohto podania sťažovateľka uviedla, že navrhovaný určovací petit nie je petitom podľa § 80 písm. c) OSP, keďže sa dotýka právnej skutočnosti, ktorá nie je právom ani   právnym   vzťahom,   a teda   nie   je   potrebné   preukazovať   naliehavý   právny   záujem na žiadanom určení.

Po   zmene   právneho   zástupcu   sťažovateľka   vo   vyjadrení   z 31.   októbra   2012 modifikovala   svoj   určovací   nárok   tak,   aby   okresný   súd   určil, „že   žalobca   je   členom žalovaného“, čo odôvodnila tým, že ide o žalobu podľa § 80 písm. c) OSP o určenie, že tu je právny vzťah, pretože je nepochybné, že vzťah medzi právnickou osobou a jej členom je vzťahom právnym. Existenciu naliehavého právneho vzťahu na tomto určení sťažovateľka odôvodnila tým, že v danej veci jednak neprichádza do úvahy žaloba o plnenie a jednak neexistuje (okrem domáhania sa ochrany dobrej povesti právnickej osoby, čo je však iné právo)   iný spôsob   riešenia   sporu   medzi   účastníkmi konania a opačný   výklad by viedol k odmietnutiu spravodlivosti a z hľadiska ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 36 a nasl. listiny k ústavne nekonformnému výkladu práva.   Určenie   členstva   žalobcu   v žalovanom   pritom   nepochybne   bude   viesť k definitívnemu   odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   spočívajúceho   v tom,   či   žalobca   je členom žalovaného a či žalovaný je oprávnený verejne rozširovať vyjadrenia o vylúčení žalobcu zo žalovaného.

Okresný súd uznesením č. k. 2 C/9/2012-92 z 5. novembra 2012 návrh sťažovateľky na zmenu návrhu nepripustil (§ 95 ods. 2 OSP) s odôvodnením, že výsledky doterajšieho konania nemajú žiaden podklad pre konanie o zmenenom návrhu.

Sťažovateľka   v sťažnosti   namietala, že   napadnutým   rozhodnutím   okresného   súdu bola   porušená   zásada   zákazu   denegatio   iustitiae,   pretože   okresný   súd   sa   bezdôvodne odmietol zaoberať požadovanou zmenou návrhu.

Z ustanovení § 95 ods. 2 OSP vyplýva, že súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu návrhu ani v prípade, ak by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný   iný   súd.   V takom   prípade   pokračuje   súd   v   konaní   o   pôvodnom   návrhu po právoplatnosti uznesenia.

Podľa   názoru   sťažovateľky „obe   vyššie   uvedené   podmienky   pripustenia   zmeny návrhu v tomto prípade splnené sú“, a preto považuje napadnuté rozhodnutie okresného súdu za nezákonné. Právny záver uvedený v tomto rozhodnutí je v rozpore so skutkovým stavom veci. Okresný súd nepostupoval v súlade s príslušnými stanoveniami Občianskeho súdneho   poriadku   a porušil   právo   sťažovateľky   na   spravodlivý   súdny   proces,   keďže nedodržal zákonom ustanovený procesný postup v súdnom konaní, čím došlo aj k odopretiu spravodlivosti,   keď   sa   v rozpore   so   zákonom   odmietol   rozšírením   žaloby   zaoberať. Vydaním   predmetného   rozhodnutia   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ústavy   a čl.   36   listiny   a práva   podľa   čl.   6 dohovoru.

Sťažovateľka v petite žiadala, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 05. 11. 2012, č. k. 2 C/9/2012-92, porušené bolo;

2. Uznesenie Okresného súdu Žilina zo dňa 05. 11. 2012, č. k. 2 C/9/2012-92 sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu Žilina vracia na ďalšie konanie;

3. Okresný súd Žilina je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   je   preto   možné   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 70/00, I. ÚS 56/03, IV. ÚS 59/03).

Vzhľadom na to, že sťažovateľka v petite nekonkretizovala svoje základné právo uvedením   príslušného odseku   čl.   46   ústavy a čl.   36   listiny,   ústavný súd   podľa   obsahu sťažnosti   ustálil,   že   predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   jej   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   okresného   súdu č. k. 2 C/9/2012-92 z 5. novembra 2012, ktorým podľa § 95 ods. 2 OSP nepripustil návrh sťažovateľky   na   zmenu   ňou   podaného   návrhu.   Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti argumentovala   v podstate   tým,   že   v jej   veci   došlo   k odopretiu   spravodlivosti,   keď   sa okresný súd v rozpore so zákonom odmietol rozšírením jej návrhu zaoberať.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresný súd uviedol:„Vzhľadom na dokazovanie, ktoré vyplynulo z prvého pojednávania, právny zástupca navrhovateľa žiadal zmenu celého návrhu. Podľa názoru súdu nie je možné, aby na základe vykonaného dokazovania z prvého pojednávania postupne účastníci konania menili svoje návrhy, ktoré by svedčili v ich prospech. Návrh, ktorý je podávaný na súd, musí byť od samého   začiatku   zrozumiteľný,   musí   obsahovať   všetky   ustanovenia   a   spĺňať   všetky náležitosti   v zmysle   §   42   ods.   1   a   nasl.   O.   s.   p.   Pokým   takýto   návrh   obsahuje   všetky náležitosti,   súd   o   ňom   koná   a   rozhoduje.   Nie   je   však   prípustné,   aby   v   rámci   konania navrhovateľ, alebo ďalší účastník, vzhľadom na vykonané dokazovanie, pokým to nie je opodstatnené, menil a žiadal o zmenu návrhu, ako to bolo v tomto prípade, keď dokonca navrhovateľ sa úplne iným návrhom domáhal určenia, že je členom odporcu. Súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu... Výsledky doterajšieho konania nemajú žiaden podklad pre konanie o zmenenom   návrhu...   Súd   takúto   zmenu   návrhu   nemohol   pripustiť   a   návrh   na   zmenu nepripustil.“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté   rozhodnutie   nie   je   meritórne   ani   konečné rozhodnutie, dôsledkom ktorého by bolo právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania.

Dispozícia účastníka konania, ktorou chce meniť svoj návrh, nie je neobmedzená. Zmenený návrh je vo svojej podstate novým návrhom, o ktorom rozhoduje súd v tom istom (pôvodnom)   konaní. Je   na rozhodnutí súdu,   či   pripustí   alebo nepripustí   zmenu návrhu. Pokiaľ by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom na konanie o zmenenom návrhu,   súd   zmenu   nepripustí   a   po   právoplatnosti   uznesenia   pokračuje   v   konaní o pôvodnom návrhu. Posúdenie, aké sú výsledky doterajšieho konania a či tieto môžu alebo nemôžu   byť podkladom   na   konanie   o   zmenenom   návrhu,   patrí   do   výlučnej   právomoci všeobecného súdu. Súd pri svojej úvahe dbá najmä na hospodárnosť konania. Je to práve všeobecný súd, ktorý by o prípadnom zmenenom návrhu konal a rozhodoval, a preto nie je úlohou ústavného súdu hodnotiť, či doterajšie výsledky konania môžu alebo nemôžu byť podkladom na konanie o zmenenom návrhu (m. m. I. ÚS 20/2013).

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a   právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať   o   podanom   návrhu   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01), alebo ak by v prípade opravných konaní všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím, o čo však v danej veci nejde.

Okresný súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí,   ale   jeho   rozhodnutie   bolo   dostatočne   odôvodnené,   na   základe   vlastných myšlienkových   konštrukcií,   ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať. Ústavný súd nezistil také účinky, ktoré by signalizovali príčinnú súvislosť napadnutého rozhodnutia   okresného   súdu   s   namietaným   porušením   sťažovateľkou   označených   práv. Vzhľadom na podstatu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, a už citované dôvody podanej sťažnosti okresný súd nemohol tým, že využil svoje   oprávnenie   dané   mu   § 95   ods.   2   OSP   pri   rozhodovaní   o   nevyhovení   pripustenia zmeny návrhu, porušiť základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na základe uvedeného preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013